Vojna preverí nielen armádu a štát, ale aj osobné financie. Peniaze na účte, nehnuteľnosti či štátne dlhopisy môžu v kríze stratiť vlastnosti, pre ktoré ich ľudia považujú za bezpečné.
Počas vojny strácajú predovšetkým tí, ktorí dôverovali štátnym inštitúciám a aktívam. Aj zlato či hotovosť môžu poskytovať iba zdanlivý pocit bezpečia, tvrdí Szymon Ziemba, finančník, zakladateľ a autor portálu RekinFinansow.pl.
Najzrejmejšia odpoveď znie: stratou hodnoty peňazí. Poľská história to pozná až príliš dobre. V roku 1923 strácala poľská mena hodnotu tak rýchlo, že za chlieb bolo treba platiť tisíce poľských mariek. Počas druhej svetovej vojny úspory v zlotých prakticky zmizli – mena Generálneho gouvernementu sa vnímala skôr ako bezcenný papier než ako platidlo.
Nemusíme však siahať tak ďaleko do minulosti. Aktuálny príklad prináša vojna na Ukrajine, kde podľa Ziembu hrivna od ruskej invázie v roku 2022 stratila voči poľskej mene do dneška až 65 percent hodnoty.
Vojna napokon zasahuje naše peňaženky mnohými spôsobmi.
Dochádza ku konfiškáciám a nútenému preberaniu majetku – vojská obsadzujú nehnuteľnosti či iné vlastníctvo, prerušujú sa dodávateľské reťazce, takže veci, ktoré mali hodnotu, napríklad auto, sa stávajú nepoužiteľnými, pretože nie je palivo. Burzy a finančné aktíva sa môžu prakticky zrútiť – Ziemba poukazuje na Ukrajinu v roku 2022, kde podľa neho indexy spoločností počas jediného týždňa klesli o viac než 70 percent.
Menej zrejmým zdrojom strát je aj trh práce. Masové zatváranie podnikov v sektore služieb spôsobuje, že bežný človek môže zo dňa na deň prísť o zdroj obživy. K tomu sa pridáva čierny trh, ktorý tlačí ceny potravín či liekov do absurdných výšok.
Sporenie pre prípad vojny
Ktoré úspory môže vypuknutie vojny zasiahnuť najviac?
Najviac trpia aktíva závislé od stability práva a štátnych inštitúcií. Bankové účty môžu byť zmrazené a mena môže prudko strácať hodnotu. Dlhopisy, ktoré sa v čase mieru považujú za jeden z bezpečnejších nástrojov, môžu byť počas vojny problematické, pretože vlády môžu pozastaviť ich splácanie alebo vyrovnávať záväzky v znehodnotenej mene.
Ani nehnuteľnosti – pre mnohých Poliakov symbol bezpečia a spôsob uloženia kapitálu – nie sú bez rizika. Môžu byť bombardované, zabavené alebo znárodnené. Historicky boli nehnuteľnosti na východ od Visly vrátane Varšavy najviac vystavené vojnovým škodám.
Aké aktíva sú teda najlepším zabezpečením?
Počas vojny sa relatívne najlepšie osvedčujú mobilné a globálne aktíva, teda zlato, striebro, rezervné meny ako dolár či švajčiarsky frank, ale aj predmety každodennej potreby, ktoré sa dajú ľahko predať – potraviny, palivo alebo lieky.
Striebro je, žiaľ, v Poľsku výrazne zdanené, vzťahuje sa naň 23-percentná DPH, ale počas skutočne vážneho ozbrojeného konfliktu by podľa mňa aj tak bolo lepšou menou než poľský zlotý.
„Najväčšie straty znáša stredná trieda“
Kto je najviac ohrozený stratou úspor?
Najväčšie straty znáša stredná trieda, teda ľudia, ktorí nahromadili úspory v bankách alebo dlhopisoch, ale nestihli ich presunúť do hmotných a mobilných aktív. Vysokorizikovou skupinou sú aj vlastníci nehnuteľností v mestách a na východe Poľska. Budovy môžu byť zničené počas bojov alebo ich môžu zabaviť vojská či okupant.
Drastický príklad vidíme na Ukrajine. Rusi podľa Ziembu na okupovaných územiach preberajú nehnuteľnosti, ktoré zostali nepoškodené. Obyvateľom prikazujú platiť plnú cenu „nájmu“ za ich vlastné nehnuteľnosti, ktorú si sami stanovia, a ak niekto nedokáže zaplatiť, budovu násilne prevezmú. Nie je to iba konfiškácia, ale priamo vyvlastnenie.
Na druhej strane si poľnohospodári alebo ľudia vlastniaci pôdu a majúci prístup k potravinám často vedú lepšie. História ukazuje, že počas vojny sa jedlo stáva silnejšou menou než bankovky.
Aké sú najhoršie spôsoby uloženia majetku v prípade vojny?
Najhoršou voľbou je držať hotovosť v domácej mene na bankovom účte, pretože hrozí zmrazenie prostriedkov aj dramatická strata hodnoty meny.
Podobne rizikové sú domáce dlhopisy denominované v zlotých – štát počas vojny presúva prostriedky na financovanie armády, nie na obsluhu dlhu. Neosvedčia sa ani podniky založené na dovoze. Vo vojnových podmienkach sa zrazu ukáže, že tovar jednoducho nie je alebo ho nikto nedodá.
„Hotovosť doma je vystavená trom hrozbám“
Môže stratiť hodnotu aj zlato?
Áno, a nie je to iba teória. Zlato sa celé stáročia považovalo za najbezpečnejšie aktívum, ale aj ono bývalo predmetom konfiškácií. V roku 1933 prezident Roosevelt výrazne obmedzil v Spojených štátoch súkromné držanie menového zlata a nariadil jeho odovzdanie štátu. Ukazuje to, že ani investičné „bezpečné prístavy“ neposkytujú záruku.
A čo hotovosť držaná doma?
Hotovosť doma síce vytvára dojem bezpečia, ale je vystavená trom základným hrozbám. Po prvé inflácii. Po druhé krádežiam a lúpežiam, ktoré sú počas vojny omnoho častejšie. Po tretie konfiškácii, pretože okupant môže menu zakázať a vynútiť používanie novej.
To všetko znamená, že hotovosť „v ponožke“ nie je všeliekom na vojnové obdobie. Ja by som sa skôr prikláňal k dobre ukrytým cudzozemským menám.
Zaručuje bankový účet aspoň nejaké bezpečie?
Minimálne a podľa mňa oveľa menšie než hotovosť. Banky v krízových situáciách obmedzujú výbery a štát môže zaviesť limity. Pripomeniem Cyprus z roku 2013, kde podľa Ziembu počas finančnej krízy mohli ľudia vyberať najviac sto eur denne – a to v mierových podmienkach. Počas vojny sú takéto obmedzenia bežné.
Relatívne väčšie bezpečie poskytuje účet v zahraničnej banke, ideálne v stabilnej a neutrálnej krajine, ako je Švajčiarsko či Singapur. Istým bezpečným prístavom však môže byť každý štát, ktorý rešpektuje súkromné vlastníctvo a nie je zapojený do ozbrojeného konfliktu.
Žiaľ, pre vnútroštátne a európske regulácie vrátane pravidiel proti praniu špinavých peňazí je založenie účtu v zahraničí pred vypuknutím vojny pre bežného Poliaka veľmi ťažké a často prakticky nemožné.
Prečo?
Banky spravidla neotvárajú účty cudzincom, pretože vnútroštátne a európske regulácie spôsobujú, že sa im takéto riziko pre pravidlá AML, teda proti praniu špinavých peňazí, a možné sankcie zo strany dohľadu neoplatí podstupovať.
Bankové vylúčenie cudzincov je v Európe bežné. Banky často nemôžu čerpať údaje o cudzincovi z externých súkromných a štátnych databáz, preto mu účet neotvoria. A aj keď sa to podarí, môže nasledovať skutočné šialenstvo: neustále blokovanie účtu, požiadavky na ďalšie a ďalšie dokumenty, skenovanie tváre a podobne.
Založiť si účet v zahraničnej banke sa podarí najmä vtedy, ak má človek v danej krajine pracovnú zmluvu, pobytovú kartu, miestny doklad totožnosti a nehnuteľnosť vo vlastníctve. To možnosti bežného človeka výrazne obmedzuje.
Signály, že môžeme prísť o peniaze
Aké varovné signály naznačujú, že by sme mohli čoskoro prísť o peniaze?
Prvým signálom sú rady pred bankomatmi a hromadné výbery hotovosti. Druhým prudká strata hodnoty domácej meny, ktorú najčastejšie vidno na skoku kurzu dolára či eura. Tretím zavedenie prídelového systému, teda lístkov na potraviny alebo palivo. Ďalším sú obmedzenia zahraničných prevodov, ktoré majú udržať kapitál v krajine.
Existujú aj menej zjavné signály?
Áno, a často sú veľmi nebezpečné. Jedným z nich je náhly výkup surovín štátom, napríklad paliva či kovov, čo môže znamenať prípravu na vojnu. Ďalším je propaganda o „dočasných obmedzeniach“, ktoré majú údajne chrániť občanov – v praxi môžu takéto oznámenia predchádzať zmrazeniu účtov alebo obmedzeniu výberov.
Ďalším signálom je pokles medzinárodného obchodu a zmena zloženia rezerv. Tak to podľa Ziembu bolo v prípade Ruska pred inváziou na Ukrajinu v roku 2022 – krajina sa zbavovala časti dolárových rezerv a investovala do zlata, čo považuje za signál príprav. Takéto správy a údaje sleduje iba hŕstka ľudí. Typický Jan Kowalski určite nie.
Hotovosť alebo účet – čo je horším spôsobom ochrany majetku počas vojny?
Obe riešenia sú spojené s vážnym rizikom. Hotovosť pri hyperinflácii stráca hodnotu a ľahko o ňu prídete pri lúpeži. Domáci účet je vystavený riziku blokácie, limitov výberov, prudkej devalvácie meny či výpadku elektriny, a preto je podľa mňa najhorším možným riešením.
Najrozumnejší je preto diverzifikovaný prístup: určitá časť hotovosti na bežné potreby, časť v silných zahraničných menách, časť v zlate alebo iných hmotných aktívach a podľa možností účet v zahraničnej banke v politicky stabilnej krajine.
História nás učí, že počas vojny strácajú predovšetkým tí, ktorí dôverovali miestnym papierovým aktívam a inštitúciám. V dnešnej realite je podľa mňa tlak bánk, platobných inštitúcií a štátu na obmedzovanie hotovosti spoločensky škodlivý. Mám na mysli okrem iného iniciatívu „Polska bezgotówkowa“, limity hotovostných platieb a sťažovanie voľného obehu hotovosti vo vzťahu k elektronickým peniazom.
Kto si počas vojny vedie najlepšie?
Tí, ktorí majú reálne, mobilné a globálne akceptovateľné aktíva. Oplatí sa na to pamätať – pretože vojna vždy príde rýchlejšie, než očakávame. V okamihu jej vypuknutia už treba byť pripravený.
Vojna môže prísť do Poľska, ale nemusí. Všetko, o čom počas nášho rozhovoru hovorím, je však dôležité aj v kontexte prudko rastúceho zadlženia Poľska.
Hovorili sme o varovných signáloch a jeden silný už podľa mňa máme. Podľa najnovších prognóz má v roku 2029 zadlženie Poľska podľa metodiky EÚ dosiahnuť 75,3 percenta HDP. Tento údaj zodpovedá prognóze poľského ministerstva financií pre dlh sektora verejnej správy podľa európskej metodiky EDP; domáca definícia verejného dlhu dáva na rok 2029 nižšiu hodnotu 59,5 percenta HDP.
Treba pritom mať na pamäti, že značná časť záväzkov je podľa Ziembu ukrytá v mimorozpočtových fondoch, takže reálne zadlženie voči HDP považuje za vyššie. Náklady na obsluhu dlhu sa podľa neho začínajú stávať skutočným problémom.
Je to podľa jeho názoru predovšetkým dôsledok populistickej sociálnej politiky vedenej od roku 2016. Tvrdí, že už vtedy mnohí ekonómovia vedeli, k čomu to skôr či neskôr povedie. „Matematiku sa z dlhodobého hľadiska oklamať nedá. Teraz vstupujeme do toho ‚neskôr‘ a pochybujem, že z toho vyviazneme bez následkov,“ uzatvára.