,,Prichádza, zľava,“ zašepká po trojhodinovom čakaní Stefan, švajčiarsky fotograf a milovník divej prírody. Pomaly otočím objektív. Po vrstevnici svahu kráča na čistinku medvedica a za ňou sa tmolia dve medvieďatá.
Sme v Transylvánii, hlboko v sopečných horách Harghita, v srdci rumunského oblúku Karpát. Po prílete do Bukurešti sme najprv absolvovali päťhodinovú cestu autom na sever do podhorskej dediny Subcetate v enkláve, ktorú obývajú Sikulovia (Székelyek).
Je to zaujímavé etnikum, ktoré sa považuje za pôvodných, takpovediac „najmaďarskejších“ Maďarov, ktorí prišli prví z hunských kmeňov do Karpatskej kotliny a dlhé stáročia potom bránili Uhorsko pred nájazdníkmi z Východu vrátane Turkov.
„Vždy sme boli bojovým výkvetom uhorského impéria a mali sme za to od panovníkov patričné výhody a autonómiu,“ nadchýnal sa cestou za volantom náš „medvediarsky“ sprievodca Szabolcs, vysoký šľachovitý chlap s polmetrovou bradou.
Náramne dobre si v historických témach spočiatku rozumel s tureckým fotografom prírody Alim, ktorý je tiež súčasťou nášho minitímu, až kým Szabolcs (volajte ma Szabi!) nespomenul medzi menšinami, ktoré v Transylvánii so Sikulmi žijú v zhode, aj Arménov, ktorí kedysi ušli pred tureckou genocídou. Ali mu ihneď začal oponovať, že žiadna genocída nebola, to Arméni na Kaukaze robili všetkým naokolo zle, nuž ich osmanské impérium muselo umravniť…
No iste. Debata o histórii sa rýchlo skončila. Reč sa zvrtla na pozorovanie a fotografovanie medveďov hnedých. Kvôli nim sme predsa prišli. V Rumunsku ich žije do osemtisíc, čo je polovica z celkovej európskej populácie. Okrem Ruska.
Po príchode sa ubytujeme a vyspíme v chate na úpätí hôr Harghita (najvyšší kopec je Mădăraș, 1 800 m n. m.) a ráno už v rozkladacích stanových krytoch vysoko v smrečinách striehneme na vzácneho vtáka jariabka hôrneho. Je to taký maličký hlucháň a vyzeráme ho celé dopoludnie. Márne. Ani jeden neprišiel na lesnú cestičku nazobať sa drobných kamienkov, ktoré potrebuje na trávenie. Možno zajtra.
