31. marca 2021

Náš mozog nemá rád neistotu. Potrebujeme mať pocit, že žijeme v bezpečnom svete a hoci sa dejú aj zlé veci, nám nehrozia. Pandémia však týmito základnými presvedčeniami otriasla, hovorí v rozhovore psychiater Martin Ondrejkovič. „Svet už nevnímame ako bezpečné miesto a mieru ohrozenia už nevieme nijako ovplyvniť. Preto sa potrebujeme presvedčiť aspoň o tom, že sme dobrí ľudia. Hľadáme dôvody, pre ktoré sa to nám nemôže stať,“ opisuje psychiater Martin Ondrejkovič mechanizmus, ako funguje náš mozog v čase pandémie.

Ako vyzeralo duševné zdravie na Slovensku pred príchodom pandémie?

Už pred pandémiou bolo badať nárast duševných ochorení, ale zároveň sa psychické zdravie začalo dostávať viac do popredia, prvýkrát ho vláda zahrnula aj do programového vyhlásenia. No je otázne, či sa zhoršovalo psychické zdravie obyvateľstva, alebo či sa pod tento nárast podpísala skôr osveta a destigmatizácia duševných ochorení. Môže to mať aj tretí dôvod, a tým je „nútená“ destigmatizácia. Mnohí ľudia si uvedomili, že miera ich utrpenia bola už taká veľká, že radšej navštívili psychológa alebo psychiatra, bez ohľadu na stigmu, ktorá duševné ochorenia stále sprevádza.

Podľa výskumu z roku 2017 trpel každý deviaty obyvateľ Slovenska jednou alebo viacerými duševnými poruchami. Ako sme na tom v porovnaní s ďalšími krajinami?

Keď porovnáme, koľko ľudí s duševnými poruchami sa lieči u nás a koľko v západnej Európe, tak uvidíme obrovský rozdiel. Pri prepočte na 100 tisíc obyvateľov to vyzerá, že sa u nás lieči omnoho menej ľudí. Neznamená to však, že by na Slovensku bolo menej duševne chorých, ale skôr to, že nie sú diagnostikovaní a že sú neliečení.

Reklama

Štatistiky, ktoré máme, ukazujú len špičku ľadovca a rozmer tohto problému je skrytý pod hladinou. Nehovoriac o tom, že keď sa už chcú liečiť, tak majú menej možností, keďže je na Slovensku nedostatok psychiatrov. A napríklad detských psychiatrov je naozaj len zopár. To všetko, samozrejme, ovplyvňuje dostupnosť starostlivosti o psychické zdravie na Slovensku.

Do tohto celého prišla prvá vlna pandémie. Ako ste ako psychiater vnímali zmeny, ktoré so sebou priniesla?

Naraz prišli hneď dve veľké zmeny. Najprv sa zmenila vláda, potom prišla zmena životného štýlu. Všetko sme zavreli, zomkli sme sa, šili sme rúška, nakupovali seniorom a pomáhali si. To sú všetko dobré zvládacie mechanizmy, ktoré nám umožňujú robiť niečo zmysluplné a preberať nad našou situáciou kontrolu. A vo výsledku sme boli vzorová krajina, ktorá sa dávala za príklad aj v zahraničí.

Pri spätnom pohľade to vyzerá, že priebeh prvej vlny bol ľahký, ale akoby sme už zabudli na ten zmätok, keď sme pred rokom mali len minimum informácií o šírení koronavírusu a do toho aj nedostatok ochranných pomôcok.

To je síce pravda, ale nálada v spoločnosti bola iná. Ľudia sa chceli správať zodpovedne a dúfali, že to bude mať nejaký efekt. Navyše verili v dočasnosť tej situácie, v to, že ich dobré správanie bude odmenené. To sa aj udialo v lete, keď síce vedci strašili druhou vlnou, ale nás stále tešilo, ako sme to celé spoločnými silami zvládli. Dnes je všeobecné vnímanie skôr také, že nech ľudia robia, čo robia, výsledok nijako neovplyvnia. Preto je to teraz také frustrujúce.

Kto je Martin Ondrejkovič?Je absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave s atestáciou v odbore psychiatria. V minulosti pracoval v Psychiatrickej nemocnici Philippa Pinela v Pezinku aj ako psychiater v ambulancii NsP Milosrdní bratia v Bratislave. V poslednom čase sa bližšie zaoberá prevenciou a terapiou syndrómu vyhorenia, k čomu ho priviedla osobná skúsenosť. Popritom pracuje ako nezávislý tréner, facilitátor, konzultant v oblasti HR a kouč.

Niektorí ľudia sa mohli na začiatku pandémie tešiť z toho, že sa im odrazu otvorila možnosť pracovať z domu. Mohlo to niekomu z hľadiska duševného zdravia aj prospieť?

Na začiatku sa mohlo niektorým ľuďom uľaviť, najmä ak boli na pokraji vyhorenia. Prípadne tým, ktorí majú úzkosti z toho, že sa musia stretávať s inými ľuďmi, cestovať hromadnou dopravou, tráviť čas v otvorených priestoroch. Tým, že museli zostať doma, sa odstránili hlavné spúšťače ich úzkosti a mohlo im byť zo začiatku dobre. No to je iba malá skupina ľudí. Ďalší začali pociťovať úzkosť práve kvôli tomu, že zostali doma.

Čo mohlo byť jej spúšťačom?

Napríklad izolácia, neistota, samota alebo trebárs to, že sa nemajú o čo oprieť. Niekomu chýba vonkajší rámec – to, že nemá presný harmonogram, nevie, koľko času musí stráviť v práci a kedy má čas pre seba.

Najmä presun na home-office, ktorý nám dal veľkú mieru slobody, priniesol mnoho nástrah. Niektorí ľudia si nevedia poradiť s tým, keď sa majú organizovať sami a práca z domu je pre nich veľká zaťažkávacia skúška. A zvýšený tlak na samoriadenie môže tiež prispievať k únave, úzkostiam a ďalším nepríjemným stavom. Nehovoriac o rozptýleniach, ktoré doma na nich striehnu – televízor, chladnička, pivečko…

Niektorí ľudia tvrdia, že práca z domu je pre nich efektívnejšia.

Pre niektorých to tak môže byť a všetky možné vyrušenia v práci či socializácie s kolegami ich vytrhávajú zo sústredenia. No sú aj ľudia, ktorí sami doma trpia a potrebujú tvorivú atmosféru na pracovisku. Nielen kolegov, s ktorými sa porozprávajú, ale aj pracovné prostredie, ktoré ich bude stimulovať.

Ak mohla táto pandémia v niečom firmám pomôcť, tak v tom, aby zaviedli individuálnejší prístup k svojim zamestnancom a boli flexibilnejšie voči ich potrebám. Tak, aby pracovali čo najefektívnejšie a zároveň s čo najväčším pocitom pohody.

Dokáže pracovať na diaľku aj psychiater?

Pre mňa sa v práci veľa nezmenilo, chodil som do ambulancie takmer rovnako ako predtým. Ale keď bolo treba, prešiel som aj na online konzultácie, ibaže je to pomerne obmedzujúce. Niekedy máme technické problémy, počujeme sa s ozvenou, nie je to skrátka ideálne. Tiež nám tak uniká veľa neverbálnej komunikácie. Na druhej strane je to omnoho lepšie, ako mať oproti sebe pacienta s rúškom, pretože mu nevidím do tváre, neviem odhadnúť jeho mimiku…

Preco si klameme, psychiater
Psychiater Martin Ondrejkovič. Hlavné foto: Miro Nôta

A čo prijímanie a diagnostika nových pacientov, aj to sa dá online?

Reklama

V podstate áno, ale ak by išlo o závažný stav, napríklad by pacient trpel samovražednými sklonmi, bolo by to náročné. Je potrebné rozlíšiť, či sa s tou myšlienkou len pohráva, pretože ťažko znáša súčasný stav, alebo je už rozhodnutý. To sa ťažko diagnostikuje na diaľku, pretože nám môžu uniknúť dôležité podprahové signály.

Ako dlho vydržíme

Dnes môžeme povedať, že sme uprostred druhej vlny pandémie, ktorá je omnoho horšia ako prvá. Ako sa to odráža na psychickom zdraví ľudí?

Napríklad sa u mňa v ordinácii zrazu objavujú ľudia, ktorí už pred dvoma-troma rokmi skončili s terapiou a teraz majú pocit, že ich táto situácia hodila späť. No k nárastu úzkostí dochádza už aj u ľudí, ktorí dosiaľ nemali žiadne ťažkosti. Možno stratili prácu alebo sa dostali do inej situácie, ktorá ich existenčne ohrozuje. Rovnako pozorujem nárast depresívnych porúch, ktoré môžu byť spôsobené buď vyššou mierou stresu, nepohodlia, únavy, zmenami a pocitmi straty – a je jedno či návykov, potešenia, istôt, kontaktov…

Pandémia teda zhoršuje zdravie ľudí, ktorí mali nábeh na rozvoj duševných ochorení? Alebo môže privodiť úzkosti a depresie aj ľuďom, ktorí na to nemali predpoklady?

Je veľa ľudí, ktorí sa nachádzajú v latentnom štádiu ochorenia. To znamená, že môžu reagovať úzkostne alebo depresívne na nejaké podnety, ale dosiaľ sa nedostali až do takej psychickej záťaže, aby sa u nich rozvinula nejaká porucha. Pandémia, ktorá priniesla mnoho stresu, strachu, strát a neistôt, môže byť tou udalosťou, ktorá to zapríčiní.

Potom sú ľudia, ktorí prekonajú covid a v dôsledku tohto vírusového ochorenia sa u nich rozvinie duševná porucha. Sú už štúdie, ktoré hovoria, že u jedného z piatich nakazených sa do troch mesiacov rozvinie nejaké duševné ochorenie. To sú všetko ľudia, ktorým možno diagnostikovať nejakú duševnú poruchu. No je aj veľa takých, ktorí len prežívajú úzkosť. A tá síce nie je poruchou sama osebe, ale je to jej nešpecifický príznak, ktorý treba riešiť.

Čo tým myslíte?

Ak berieme duševné zdravie nielen ako neprítomnosť choroby, ale aj ako pocit duševnej pohody a celkového well-beingu, tak sa zrejme veľa ľudí nemá teraz dobre. Stačí sa pozrieť na Maslowovu pyramídu, ktorá ukazuje, že hneď po základných fyziologických potrebách potrebujeme mať pocit bezpečia a istoty. Pokiaľ nemáme pocit bezpečia, finančné zabezpečenie či kontakt s blízkymi, tak nám ani nemôže byť dobre.

Pandémia nám podkopala hneď niekoľko základných poschodí tejto pyramídy. Do toho sme neprestajne v stave zvýšenej pohotovosti, ktorá nás má pripraviť na niečo, o čom ani nevieme či a kedy príde. Málokto je tak duševne vyrovnaný, že ho to všadeprítomné ohrozenie života aspoň trocha nezasiahlo.

Povedzme teda, že sme sa začiatkom roka ocitli na vrchole druhej vlny, ale stále nevieme, čo bude ďalej. Ako dlho dokáže ľudská psychika znášať takú veľkú mieru neistoty?

Podľa mňa je to individuálne a závisí to od toho, ako veľmi sme závislí od istôt. Sú ľudia, ktorí sú na tom lepšie – sú flexibilnejší, viac zvyknutí brať zodpovednosť do svojich rúk a meniť rozhodnutia podľa toho, ako sa vyvíja situácia. Tí, ktorí sa vedia prispôsobiť, nemusia mať takmer žiadne ťažkosti, príkladom sú mnohí introverti.

No potom sú takí, ktorí ťažšie znášajú zmenu, nevedia sa prispôsobiť pravidlám, nedajbože majú pocit, že im niekto siaha na ich práva a slobody. Práve oni budú neistotu znášať ťažšie. No a zároveň si myslím, že staršia generácia berie túto situáciu s väčšou ľahkosťou ako mladí ľudia.

Prečo si to myslíte?

Schopnosť obmedzovať sa im je akási prirodzenejšia, najmä keď si zažili komunizmus. Majú už väčšie životné skúsenosti, ktoré ich naučili, že život nie je vždy jednoduchý.

Nehovoriac ešte o tých starších generáciách, ktorých rodičia sa narodili počas prvej či druhej svetovej vojny a rozprávali im o jej hrôzach. Už len to, že vyrastali v povojnových časoch, ich naučilo, že nič nie je dané a musia si poradiť so zníženými zdrojmi.

Naopak, ľudia, ktorí sa narodili v 90. rokoch a nezažili niečo podobné, sú teraz na tom omnoho horšie. Nemajú túto formatívnu skúsenosť a obávam sa, že zrejme po prvý raz v živote prežívajú veľkú neistotu a môžu sa s pandémiou a obmedzeniami, ktoré priniesla, vyrovnávať omnoho ťažšie.

Deti vstrebávajú správanie a prežívanie rodičov

Môže pandémia zanechať aj dôsledky na ich psychickom zdraví?

Myslím, že určite môže. Nedávno som čítal článok o tom, ako vplýva pandémia na naše deti. Zaujímavé bolo zistenie, že kým deti vo veku od štyroch do desiatich rokov prežívajú úzkosť, keďže nemôžu chodiť do škôlky a školy, tak staršie deti sú skôr depresívne a ubíja ich to.

Najmä tínedžeri, ktorí sa vymedzujú voči svojim rodičom, potrebujú partiu, v rámci ktorej riešia to, čo prežívajú. Pokiaľ ju nemajú alebo s ňou majú len obmedzený kontakt, tak sa o to viac spoliehajú na sociálne siete. To neprispieva k ich psychickej pohode, keďže často narazia na názory, ktoré nie sú zdravé, hrozia im hejty a šikanovanie.

Mali by rodičia urobiť niečo pre to, aby minimalizovali dosah pandémie na duševné zdravie svojich detí?

Určite, pretože detstvo v úzkostnej rodine prispieva k výskytu úzkostných porúch v dospelosti. Najmä teraz, keď majú rodičia existenčnú neistotu, keďže nevedia, čo bude, tak prežívajú napätie a stres. Dieťa to všetko vstrebáva a reakcie rodičov sa preň stávajú naučeným vzorcom správania. Nehovoriac o tom, že je od rodičov závislé a rovnako ho táto situácia zúzkostňuje a prežíva pocit ohrozenia.

Ak budú rodičia lepšie zvládať pandémiu, tak budú na tom lepšie aj ich deti. Čo im teda pomôže?

Páčia sa mi rady, ktoré sformuloval český psychológ Dalibor Špok v e-knihe Koronavírus: Manuál pre našu dušu, ktorá sa dá zadarmo stiahnuť aj zo stránky Ligy za duševné zdravie.

Napríklad radí, aby sa ľudia snažili aj v domácom obmedzení napodobniť svoj bežný život. Rovnako odporúča ľuďom, aby vyhľadávali aj činnosti, ktoré sú náročné, ako sú práca alebo štúdium, aby neupadli do letargie. Nemali by zabúdať na udržiavanie sociálneho kontaktu, na pohyb, relaxáciu, ale aj na čas strávený osamote.

Ďalšou dobrou zásadou je zbytočne sa nevystavovať negatívnym správam, obmedziť sledovanie médií. Radšej by mali pozornosť zamerať mimo seba a pomáhať druhým, presne tak, ako sa to dialo v prvej vlne, keď sa ľudia cítili užitočnejšie a pandémiu zvládali lepšie.

Radí aj to, aby si ľudia dali pozor na nezdravé spôsoby, akými riešia svoje problémy. Napríklad na drogy, alkohol, lenivosť, prokrastináciu, ponocovanie, nadmerné sledovanie seriálov či vyhýbanie sa povinnostiam.

Spomenuli ste požívanie alkoholu, ktoré je rizikové aj bez toho, aby sme prežívali krízové obdobie. Dá sa povedať, či počas pandémie stúpa miera alkoholizmu?

Na to majú skvelú odpoveď české centrá duševného zdravia, ktoré robili v roku 2017 štúdiu o psychickom zdraví obyvateľstva a na rok 2020 mali naplánované jej pokračovanie. Mali šťastie v nešťastí, lebo sa im vďaka tomu podarilo získať naozaj dobré dáta a mohli porovnať vývoj pred a počas pandémie. V štúdii opisujú, že miera alkoholizmu v Česku počas pandémie nestúpla, ale zvýšila sa nárazová konzumácia alkoholu, zrejme ako forma sebaliečby alebo manažmentu úzkosti a stresu.

Čo ešte patrí medzi nezdravé mechanizmy zvládania pandémie, ku ktorým sa ľudia uchyľujú?

Napríklad máme v sebe nastavené to, aby sme hľadali dôvod a príčinu. Niektorí ľudia potrebujú doslova visieť na správach, aby mali všetky relevantné informácie. Môžu si myslieť, že im to pomôže zlepšiť predvídateľnosť situácie, dá im to určitú mieru kontroly. No zároveň do seba dostávajú aj informácie, ktoré nie sú relevantné, alebo sú aj poplašné.

Tak ako pred pandémiou ľudia sledovali autohavárie a vraždy, s podobným adrenalínom dnes sledujú pandemické štatistiky. Ale počty nakazených a úmrtí, to nie je práve informácia, ktorou by mali sýtiť svoj mozog, určite ich to podprahovo znepokojuje.

Predstavte si, že si večer pred spaním pozriete televízne noviny a tie vás zasypú správami o kolapse zdravotníctva a ďalšími hroznými štatistikami o preplnených väzniciach a podobne. Dokopy to celé vytvára priam apokalyptický obraz, ktorý vyzerá na prvý pohľad senzačne, ale rozhodne to nie je dobré pre duševné zdravie.

Veriť, že sme dobrí ľudia

Myslíte, že ľudia strácajú počas pandémie empatiu? Totiž, niektorí nad ďalším úmrtím už iba mávnu rukou, prípadne sa snažia vysvetliť si ho cez to, že dotyčný mal aj iné pridružené ochorenia…

To je ďalší zvládací mechanizmus. Ľudia si musia vysvetliť, prečo „tí druhí“ umreli a že im to nehrozí. Musíme si uvedomiť, že ohrozenie, ktoré pociťujeme, je veľké. Pritom nemáme veľa obranných mechanizmov, ktoré nás pred touto hrozbou ochránia. Preto sa upíname k trom základným presvedčeniam, ktoré sú pre naše psychické zdravie nesmierne dôležité. Potrebujeme veriť v to, že sme dobrí ľudia, že svet je bezpečné miesto a napokon, že hoci sa dejú zlé veci, nám nehrozia.

Čo sa s týmito presvedčeniami deje v čase pandémie?

Postupne odchádzajú. Svet už nevnímame ako bezpečné miesto a mieru ohrozenia už nevieme nijako ovplyvniť. Rovnako nevieme zaručiť ani to, že nám sa nákaza vyhne, pretože už asi každý z nás mal niekoho infikovaného v okolí, či už s ľahším alebo ťažším, prípadne až s tragickým priebehom ochorenia.

Niekto nemá žiadne príznaky, ďalší len veľmi ľahký priebeh a potom sú tí, ktorí majú aj po prekonaní mnohé následky, či už sa to týka pľúc, kardiovaskulárneho systému alebo najnovšie sa hovorí aj o rozvoji demencií, pretože koronavírus vplýva aj na cievne steny a na ich endotel. Naša istota je silno otrasená a prežívame akútne ohrozenie, preto sa potrebujeme presvedčiť aspoň o tom, že sme dobrí ľudia. Hľadáme dôvody, pre ktoré sa to nám stať nemôže…

To znie, akoby sa naša psychika chytala slamky.

Presne tak to je, pretože náš mozog nemá rád neistotu. Povieme si, že ten, kto umrel, nebol taký „dobrý“ ako my, pretože pil alkohol, fajčil, mal nadváhu alebo vysoký krvný tlak. Keď sa pozrieme na seba, vidíme, že nie sme až takí rizikoví. Doslova hľadáme dôvody, pre ktoré sme lepší, ubezpečujeme sa, že si občas zacvičíme, že nepijeme až tak veľa.

Toto racionalizovanie nám dáva aspoň nejaký pocit bezpečia a tiež nám umožňuje „kontrolovať“ mieru ohrozenia. Mimochodom, presne na tomto princípe fungujú aj konšpiračné teórie. Pokiaľ ľudia nemajú relevantné informácie alebo im nerozumejú, pretože sú príliš komplikované, tak si vymyslia jednoduchšie riešenie.

Niektoré konšpirácie sú také „prešpekulované“, že naozaj neznejú ako jednoduchšie riešenie, napríklad tie o masovom čipovaní.

Ale áno, znejú (smiech). Najmä v porovnaní s vírusom, o ktorom veľa nevieme a ktorý je nevyspytateľný. Bolo by však veľmi pekné, keby mohli ľudia dôverovať odborníkom a vedcom. Keby dokázali rešpektovať, že nemajú dostatočné vedomosti z nejakej oblasti, a to je úplne v poriadku. Inak sa im bude vo svete ťažko orientovať.

Zoberte si, ako je možné, že sú ochotní nasadnúť do vlaku a veriť tomu, že ich rušňovodič dovezie tam, kam potrebujú bez toho, aby sa vlak vykoľajil? Ale nie sú ochotní veriť tomu, že im pomôže očkovanie?

Povedali ste, že náš mozog nemá rád neistotu. Čo ešte prispieva k neistote v čase pandémie?

Neprestajne sme zaplavovaní obrovským množstvom informácií a pojmov a je náročné sa v tom vyznať. No dôležité je aj to, ako k vyhodnocovaniu informácií pristupujeme.

Nedávno som sa, na svoje pomery nezvyčajne, dostal do internetovej diskusie s jednou pani o tom, ako sú rúška škodlivé pre deti, pretože im hrozia rôzne plesne. Navrhoval som, aby deťom rúška každý deň prala a žehlila, potom sa plesne šíriť nebudú. Ona však stále argumentovala článkom z jedného českého média o tom, že si redaktor nedal rúško tri dni dole a potom mu v ňom našli zárodky streptokokov, stafylokokov a plesní.

No keď mal vlhké rúško na sebe tri dni, tak sa tomu ani nečudujem, že mu splesnivelo. Navyše, kvasinky a stafylokoky máme na tvári bežne a streptokoky sú úplne bežným patogénom, ktorý sa nachádza v mikroflóre ústnej dutiny. Pre mnohých ľudí je toto zistenie šokujúce.

Na tomto príklade sa dá ukázať, že veľkú časť našej neistoty by sme dokázali ovplyvniť, keby sme pestovali kritické myslenie a študovali dôveryhodné zdroje. Dobre predsa vieme, že najhoršia smrť je tá oplašením (smiech).

Môže k tej neistote, ktorú ľudia pociťujú, prispievať aj nejasná komunikácia a ustavične sa meniace pravidlá?

Myslím si, že s veľkou pravdepodobnosťou áno. Zoberte si, že pár dní pred vianočnými sviatkami ľudia stále nevedeli, či uvidia svojich blízkych. Je to veľmi stresujúce, keď nevieme, čo bude zajtra, o týždeň či o mesiac. Nevieme, aké opatrenia prídu a ako dlho budú trvať.

Pritom platí, že hrozný koniec je lepší, ako hrôza bez konca. Nech už príde akékoľvek, hoci aj drastické opatrenie, je to pre našu psychiku lepšie, ako ustavičná neistota, či vôbec niečo bude. Aj mňa to stresuje, a to nie som ani majiteľ gastroprevádzky, ani nič podobné…

Svetová zdravotnícka organizácia prišla s pojmom pandemická únava, ktorou má trpieť až 60 percent populácie. Stretli ste sa s ňou?

Bolo by zaujímavé vidieť, ako ju definujú, diagnostikujú a ako sa napríklad líši od depresie. Pretože napríklad depresiu môže v tejto dobe podporiť to, že máme vysoko ohrozené istoty. Nepomáhajú tomu ani mnohé vtipy, ktoré sa šíria na internete. Napríklad o tom, že rok 2020 bol len ukážkou na rok 2021. Niektorí dokonca varujú, že príde aj tretia vlna, ktorá bude horšia ako druhá…

Ako vnímate tieto „vtipy“?

Je to len ďalší obranný mechanizmus. Ľudia radšej pandémiu zľahčujú, reagujú na ňu cynicky a smejú sa z nej. Je to jednoduchšie, ako jej čeliť. Pritom irónia, cynizmus a sarkazmus sú skrytými prejavmi agresivity. Ľudia sú skrátka naštvaní, že sa niečo takéto deje, že im niečo „zobrali“. A ako dobre vieme, každá strata nás bolí.

Čo bude ďalej

Budeme po koronavíruse iní, ako sme boli?

Popravde, trocha ma znepokojuje, ako sme sa ešte počas prvej vlny bavili o tom, ako nás pandémia navždy zmení a nič viac nebude rovnaké. No pri prvej príležitosti sme skĺzli k starému spôsobu života. Počas leta to vyzeralo, že sme naozaj nepoučiteľní… Každopádne nás pandémia naučila novému spôsobu fungovania a uvidíme, ako ho budeme využívať.

Myslíte, že po pandémii bude spoločnosť ešte menej dôverovať autoritám?

Je to možné, ale otázne je aj to, koho a prečo považujeme za autoritu. Pretože v momente, ako začne táto autorita robiť hlúposti, prestane byť autoritou. No vždy bude skupina ľudí, ktorá autoritám neverí, bez ohľadu na pandémiu. Na nich sa nabaľujú frustrovaní ľudia, ktorí ľahšie podliehajú ich názorom.

Mňa by potešilo, keby nám táto skúsenosť zvýšila kritické zmýšľanie pri výbere ľudí, ktorých považujeme za autority. Že neuveríme len tomu, kto kričí najhlasnejšie alebo neustále poukazuje na iných. Možno si nejaká časť populácie začne dávať pozor na to, koho volí. To by mohol byť pozitívny dosah pandémie.

Je možné, že vďaka súčasnej pandémii dôjde ešte k nejakej ďalšej zmene k lepšiemu?

Rád by som veril, že pandémia pomôže normalizácii pohľadu na duševné zdravie. Že ľudia začnú riešiť svoje duševné zdravie a vyhľadajú lekára rovnako, ako keď majú zlomenú nohu a bolí ich to.

Usporiadaná rodina je dôležitý faktor

Čo teda môžeme robiť, aby sme sa mali lepšie?

Rád sa vraciam k harvardskej štúdii, ktorá od roku 1938 sledovala vyše 700 mladých amerických mužov až do ich dôchodkového veku. Je to jeden z najdlhšie trvajúcich výskumov vôbec, celkom trval 80 rokov. Sledovali, ktoré faktory prispievali k tomu, že muži boli zdraví a spokojní so svojimi životmi.

Zaujímavosťou je, že prišli na to, že jedným z najmarkantnejších faktorov, ktorý prispieval k ich zdraviu, bolo to, či mali zdravé rodinné a medziľudské vzťahy. Muži, ktorí mali ako 50-roční dobré usporiadané rodinné vzťahy, boli ako 80-roční fyzicky zdravší. To je krásne zistenie.

Čo z toho pre vás vyplýva?

Že sa máme zdravo stravovať, chodiť zavčasu spať a veľa sa hýbať, to všetko vieme. Ale to, že si máme pestovať zdravé vzťahy, na to často zabúdame. Pritom pandémia nám otvorila priestor tráviť viac času s našimi blízkymi. Preto ho využime a hľadajme spôsob, ako byť spokojní. Napokon, je len na nás, či si vychutnáme tie pekné veci v živote, alebo sa rozhodneme ich prehliadnuť.

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?