V neďalekej Viedni žije a tvorí jeden z najúspešnejších a najvystavovanejších súčasných výtvarných umelcov zo Slovenska. Robert Gábriš má 40 rokov a na konte už viac ako dvesto výstav v rôznych európskych galériách. Iba nedávno sa vrátil z niekoľkomesačnej umeleckej rezidencie v New Yorku v rámci jedného z najznámejších umeleckých centier International Studio & Curatorial Program.
Vďaka svojmu úspechu predovšetkým v nemeckých a rakúskych galériách už roky podporuje aj svoju biologickú rodinu, s ktorou po odchode z detského domova postupne nadviazal kontakt a ktorá dodnes žije v rómskej komunite na strednom Slovensku.
Zveľaďuje dom patriaci jeho dnes už zosnulým rodičom a prostredníctvom svojej sestry pomáha aj deťom z rómskej komunity, ktoré podporuje v štúdiu.
Kresba, pre ktorú ho dnes obdivujú výtvarní kritici aj zberatelia po celej Európe, na samom začiatku pre Roberta Gábriša predstavovala možnosť akceptovať realitu detského domova. Vďaka zameraniu sa na kresbu sa dokázal uzavrieť do svojho vlastného sveta, izolovať sa od všetkého a ponoriť sa do priestoru, ktorý patril iba jemu samému.
Zároveň sa pre neho kresba stala vedomým nástrojom na budovanie si niečoho svojho, niečoho, čo mu nikto nikdy nedokáže vziať a o čo sa neskôr v živote môže oprieť.
Umenie ako obsesia
„Umelci často v rámci rozhovorov hovoria, že oni si umenie nevybrali, že umenie si vybralo ich… To je len taká banálna fráza. Pre mňa je umenie obsesia. Milujem umenie, a keď tvorím, uzavriem sa do svojej vlastnej bubliny a myslím si, že práve vtedy som najlepšou verziou samého seba. Niekto je schopný rétor, niekto svoje pocity vyjadruje hrou na klavíri. Pre mňa je kresba ako slovná zásoba, takto sa vyjadrujem,“ začína rozprávanie Robert Gábriš, keď sa usadíme v jeho presvetlenom a priestrannom viedenskom ateliéri. Neďaleko nás je na stoloch rozložená séria kresieb, ktoré čoskoro poputujú na výstavu do acb Gallery v Budapešti.
Kto je Robert Gábriš
Robert Gábriš (1986) je rómsky vizuálny umelec pôvodom z Hnúšte, ktorý už viac ako 20 rokov žije a tvorí vo Viedni. S kresbou a dizajnom začínal na Strednej umeleckej škole v Trenčíne. Neskôr študoval scénografiu, bakalársky titul získal na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a magisterský titul na Akadémii výtvarných umení vo Viedni. Tematicky sa zaoberá problematikou rómskej komunity, etnicity a nacionality, témou identity tela a LGBTQ+. Tvorí kresby, performancie a experimetálne formy, v rámci ktorých využíva metódu dekonštrukcie s cieľom spochybniť či posúvať hranice spoločenského chápania týchto konštruktov. Vystavoval vo Viedni, v Hamburgu, Prahe, Brne, Bergene, vo Varšave, v Paríži, Rotterdame, Stuttgarte, Kolíne, Rige, ale aj v Šanghaji či New Yorku. Je nositeľom významných umeleckých ocenení a patrí k najatraktívnejším súčasným umelcom pôvodom zo Slovenska.
V detstve mal Robert Gábriš vždy pocit, že musí niečo robiť a práve ku kresbe sa zakaždým vracal, akoby s jej pomocou niečo hľadal a pokúšal sa porozumieť svetu okolo seba. Veľmi rýchlo zistil, že vie dobre kresliť a že sa mu dobre darí zachytiť to, nad čím premýšľa, čo okolo seba vidí a vníma.
Ako sám hovorí, kresba pre neho vždy bola a dodnes je nielen obsesiou, ale najmä „funkcionálnym prvkom môjho bytia, ľudského porozumenia a aktívneho pretvárania rôznych naratívov v mojej umeleckej tvorbe“.
Dorota Holubová
Robert Gábriš
V detskom domove vyrastal odmalička a so svojou biologickou rodinou sa prvýkrát stretol až ako 20-ročný. Vyrastal teda s pocitom, že na svete naozaj nemá nikoho, o koho by sa mohol oprieť. Vďaka kresbe sa opakovane ponáral do svojho vlastného sveta a zároveň si vytváral niečo, čo patrí iba jemu, a inštinktívne aj to, čo mu neskôr pomôže z tohto inštitucionalizovaného prostredia odísť a osamostatniť sa.
„Toto je podľa mňa typická črta detí, ktoré nemajú podporu rodičov a vonkajšieho prostredia. Viete, že vonku nie je nikto, kto by vám pomohol osamostatniť sa. Preto mať niečo vlastné, niečo, čo vám pomôže prežiť, je vysoko cenené,“ vysvetľuje.
Robert Gábriš sa netají ani tým, že detský domov ako inštitúciu vníma predovšetkým kriticky. Aj na základe vlastných skúseností ho považuje za umelo vytvorený priestor, kde sú predovšetkým rómske deti systematicky preúčané a resocializované.
Považuje ho za nefunkčný koncept, pretože podľa neho je cieľom výchovy v detských domovoch to, aby z týchto detí vyrástli ľudia, ktorí nepoznajú svoju rómsku identitu. Ani svoj jazyk či kultúru. Cieľom je, aby boli hlavne užitoční a aby zapadli do majoritnej spoločnosti.
Ako spomína, v domove bol jedným zo 60 detí. Boli tam deti ako on, ktoré tam vyrastali odmalička, ale aj deti, ktoré po nejakom čase z detského domova odišli, niektoré boli adoptované a niektoré sa do domova vracali opakovane.
„Takéto prostredie vás naučí fungovať v binárnom systéme, buď niečo zvládnete, alebo nie. Nič medzi tým neexistuje. Ja som vedel, že chcem kresliť. Zároveň som vedel, že potrebujem ísť na školu, ktorá mi zabezpečí, aby som to mohol robiť a ďalej sa rozvíjať,“ hovorí Robert Gábriš.
Dorota Holubová
Robert Gábriš vo svojom ateliéri vo Viedni.
Úspešne absolvoval prijímačky na Strednú umeleckú školu v Trenčíne a vďaka jeho nespornému talentu ho potom prijali na odbor scénografie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Neskôr v tomto odbore pokračoval aj na Akadémii výtvarných umení vo Viedni.
Inakosť nie je privilégium, ale zodpovednosť
Robert Gábriš si spomína, že práve na strednej škole prvýkrát naplno pochopil, že je iný ako jeho spolužiaci. Zároveň si uvedomil, že práve jeho inakosť je niečo, čo je vlastné jemu samému a vďaka čomu je iný, a že to môže byť aj jeho výhodou.
Ako však zdôrazňuje, svoju inakosť, či už z pohľadu etnicity, alebo sexuálnej orientácie, nevníma ako privilégium, vďaka ktorému sa líši od ostatných. Skôr ako obrovskú zodpovednosť za to, ako s touto inakosťou bude pracovať.
„Definitívne som pochopil, že na Slovensku mám veľmi málo šancí na úspech – bol som Róm z detského domova a navyše kvír. Aj v detskom domove nám vždy hovorili, že vy sa musíte snažiť dvakrát viac ako ostatní, lebo ste Rómovia…“
Okrem väčších možností na realizáciu ťahalo Roberta Gábriša do Viedne aj srdce. A napokon tu skutočne našiel aj svoju životnú lásku. V súčasnosti už 12 rokov žije v harmonickom vzťahu so svojím manželom.
„Vedel som aj to, že ak sa chcem živiť umením, musím odísť zo Slovenska. A tak som sa počas štúdia na Akadémii výtvarných umení v podstate naučil žiť vo Viedni, zistil som, ako funguje miestna umelecká scéna a ako tu môžem fungovať a pracovať aj ja.“
archív Roberta Gábriša
Robert Gábriš: DUV, kresba, farebné ceruzky, vlčie maky, červené stehy, na papieri, Viedeň, 2025
Ela Bialkovska
Insectopia, Performance, Florencia, 2020. Foto: Ela Bialkovska
Janine Schranz
Robert Gábriš: This Space Is Too Small For Our Bodies, Paríž, 2023. Foto: Janine Schranz
archív Roberta Gábriša
Robert Gábriš „Vierka vastu merav“ (Vierka I die for you) 70 x 50 cm, medirytina na paprieri, print 1 / 7, Vienna/Udine, 2014
Gregor Hofbauer
Robert Gábriš: Asylum – a Poem of Unrest, Performance, Viendeň, 2024. Foto: Gregor Hofbauer
Gregor Hofbauer
Robert Gábriš: Asylum – a Poem of Unrest, Performance, Viedeň, 2024. Foto: Gregor Hofbauer
Dorota Holubová
Robert Gábriš
Dorota Holubová
Robert Gábriš
Dorota Holubová
Robert Gábriš
Dorota Holubová
Robert Gábriš
Dorota Holubová
Robert Gábriš: Impossible Home
V čase, keď si postupne začínal budovať svoj viedenský život, sa osobne stretol aj so svojou biologickou rodinou na Slovensku. A keď ich prvýkrát videl, zistil, že o svojej identite v skutočnosti nevie vôbec nič. A že to, čo vie, je interpretácia majoritnej spoločnosti. Vlastná skúsenosť mu chýbala.
Spoznanie vlastných koreňov
„Pochopil som, že musím vedieť, odkiaľ pochádzam, kto je moja rodina a ako sa to všetko udialo… Ale chcel som tomu celému porozumieť aj z iného hľadiska. Zaujímalo ma, aký je spoločenský a historický kontext rómskych osád a rómskej identity ako takej,“ vysvetľuje.
Vtedy sa hlbšie ponoril do štúdia postkoloniálnej teórie rasizmu či štrukturálneho vylúčenia Rómov zo spoločnosti. Pretože, ako hovorí: „Keď nepoznáte svojich predkov, nevlastníte žiadnu identitu.“
V momente, keď sa stretol so svojou rodinou, okamžite sa do nej zaľúbil a bol fascinovaný tým, ako veľmi sa s niektorými z nich podobá aj fyzicky. Svojich rodičov však ešte vtedy nestretol.
Snaha pochopiť vlastnú identitu ho prirodzene zaviedla aj k skúmaniu príčin, prečo dnes – v 21. storočí – na Slovensku ešte stále existujú rómske osady. A prečo v našej krajine veľká časť Rómov stále žije v absolútnej chudobe a segregovaná od väčšinovej spoločnosti.
Zároveň pochopil aj to, prečo chce robiť umenie. „Nerobím to preto, aby ma spoločnosť videla a uznávala, nejde mi o to stať sa slávnym umelcom. Všetko to robím kvôli svojej rodine. Toto je ten skutočný koncept môjho umenia,“ vysvetľuje Robert Gábriš.
Ela Bialkovska
Insectopia, Performance, Florencia, 2020
Foto: Ela Bialkovska
Spoločne so svojím partnerom začal prerábať dom svojich rodičov. Vďaka tomu, že je o jeho diela záujem a že ich dokáže predať a vystavovať v mnohých krajinách sveta, môže investovať aj do zlepšenia kvality života svojej rodiny.
„Je ľahké odsúdiť Rómov, ale viete, ako vidia svet oni? Aký svet vidia, keď sa pozerajú von oknom z tých svojich skromných príbytkov? Ako ich všetci vopred súdia a nikto im neverí? Skúste si to predstaviť,“ hovorí.
V priebehu rokov sa prepojil aj s rodičmi. Dodává, že hlboký vzťah s otcom a mamou nikdy nenadviazali. Pre Roberta Gábriša však bolo podstatné to, že im porozumel. Videl, odkiaľ pochádzajú, pochopil, ako žili a aký bol širší kontext ich života.
Spomína si aj na vzácnu, i keď krátku epizódu, keď mu v 14 rokoch otec, v tom čase v nápravnom zariadení, poslal do detského domova niekoľko listov.
„Bolo to príznačné – vymieňali sme si listy z basy do detského domova a naopak. Z pohľadu textu boli tie listy banálne, otec síce písal rozprávkovo, ale nepravdivo. V tých listoch mi posielal aj svoje nádherné kresby, pretože vo väzení fungoval ako tetovač. Tieto listy aj s kresbami mám dodnes odložené a pravidelne sa k nim vraciam,“ spomína Robert Gábriš.
Čo nie je na predaj
Kvalitu tvorby Roberta Gábriša potvrdzujú mnohé významné ocenenia a inštitucionálne zbierky, v ktorých sú jeho diela zastúpené. Iba za posledných niekoľko rokov získal Cenu Jindřicha Chalupeckého, ako aj čestné ocenenie v rámci Strabag Artaward International – obe v roku 2021. O rok neskôr získal cenu Belvedere Art Award a vlani aj Förderungspreise der Stadt Wien (Cenu za podporu mesta Viedeň).
V roku 2024 získal štipendium od rakúskeho ministerstva kultúry a tento rok absolvoval už spomínaný prestížny medzinárodný rezidenčný pobyt a štúdiový program pre vizuálnych umelcov a kurátorov – International Studio & Curatorial Program – v New Yorku. Ide pritom o jedno z najkomplexnejších medzinárodných rezidenčných centier súčasného umenia na svete.
Ucelené série z výstav od neho bežne nakupujú inštitúcie, v ktorých vystavuje a občas predáva svoje diela aj individuálnym zberateľom.
Dorota Holubová
Robert Gábriš
Systematicky však tvorí aj diela, ktoré nazýva „politickou“ tvorbou. Ide o práce, akou je aj séria Impossible Home, na ktorej začal pracovať počas nedávnej rezidencie v New Yorku. Zaoberá sa v nej témou detí z detských domovov, konceptom systematickej izolácie a nadradenosti štátnych politík v týchto inštitúciách. V inej časti svojej tvorby rieši aj problémy identity tela, etnicity a nacionality. „Tieto diela nikdy nepredám,“ hovorí.
Spoločne s rodinou zo Slovenska, s ktorou sa pravidelne navštevujú, tvorí napríklad aj sériu Letters to The Ghost, vychádzajúcu z rozprávania o „duchoch“, v rámci ktorého si spoločne vytvárajú akýchsi fiktívnych duchov.
„V skutočnosti ide o politický statement s konceptom fiktívneho archívu, ktorý v skutočnosti nikdy neexistoval, ale my si ho teraz aktívne tvoríme a tým pretvárame naratív rómskej identity, ktorá je dodnes nesprávne interpretovaná predsudkami,“ vysvetľuje Robert Gábriš.
Jednou z jeho tém je aj LGBTQ+ identita či širšie vnímaná identita tela. To, že je kvír umelcom, považuje za prirodzenú súčasť vlastného bytia aj svojej umeleckej práce a toto bytie opisuje pomocou nasledujúcej metafory.
„Každý z nás existuje v nejakom tele, v ktorom máme rôzne orgány. Ja tieto orgány cez svoju tvorbu vyberiem a rozložím ich všetky na stôl. Potom ich analyzujem, nejakým spôsobom ich archivujem, kreslím ich a dokážem identifikovať ich funkčnosť. No a potom ich do svojho tela naspäť uložím, ale urobím to inak. Usporiadam ich iným spôsobom.“
Slovensko má podľa neho jeden veľký deficit, pretože diverzita stále nie je akceptovaná. Na kvír komunitu aj na Rómov sa majoritná spoločnosť stále pozerá cez hlboko zakorenené predsudky a je to viditeľné nielen v politike, ale dokonca aj v umení a kultúre.
A čo je podľa Roberta Gábriša ešte horšie, o týchto témach na Slovensku nikto v skutočnosti ani nechce úprimne a do hĺbky diskutovať. Dokonca ani tí, ktorí sa tvária, že o to záujem majú.
„Ako keby nám všetkým stačilo len nejaké povrchné konštatovanie. Ale pre ľudí z minority, pre Rómov alebo pre kvír ľudí je to o celej ich existencii. Nie je to o tom, s kým ste vo vzťahu. To, že ste iný, je predovšetkým o tom, ako premýšľate, a je to aj o normách správania. Ja som presvedčený, že svoju identitu a všetko okolo toho si človek musí sám so sebou poctivo a do hĺbky vysporiadať. A malo by sa to diať aj v spoločnosti,“ uzatvára Robert Gábriš.