Na javisku a pred kamerami stojí od detstva, no vlastný vnútorný hlas sa stále učí spoznávať. Herečka Táňa Pauhofová na Forbes Women’s Summite 2026 otvorene hovorila o sebakritike, terapii, ale aj o tom, prečo bolo pre ňu celý život náročné prejaviť hnev. Priznáva, že hoci sa dokáže postaviť za svoje presvedčenie, oveľa ťažšie sa učí byť láskavá sama k sebe.
„Ak mi niečo ide úplne fantasticky, tak je to totálny self-hate. Nikto mi nevie tak ublížiť, ako si viem ja sama,“ priznala herečka Táňa Pauhofová na Forbes Women’s Summite 2026.
Hoci patrí k najvýraznejším slovenským herečkám a pred kamerami stojí už od svojich desiatich rokov, ani úspešná kariéra ju nezbavila vnútorných pochybností. Práve naopak. Ako prezradila, jednou z tém, ktorým sa dlhodobo venuje na terapii, je hľadanie vlastnej identity aj spôsobu, ako k sebe pristupovať s väčšou láskavosťou.
Na otázku, kým je Táňa Pauhofová vo chvíli, keď nehrá žiadnu rolu, odpovedala, že práve to je dlhodobým predmetom rozhovorov s jej terapeutkou.
„Mám pocit, že ja naozaj obsahujem všetko a na väčšinu nie som úplne hrdá,“ povedala.
Opísala aj spôsob, akým sa sama so sebou zvykne rozprávať. Jej prvou reakciou na vlastné pochybnosti totiž často nebýva povzbudenie, ale ostrá kritika.
„Si blbá, nič nevieš, ani tam nechoď, zostaň doma a neukazuj sa,“ priblížila svoj vnútorný monológ.
Dnes sa však učí na podobné myšlienky nereagovať automaticky. Namiesto toho sa snaží objavovať aj svoju láskavejšiu stránku a postupne meniť spôsob, akým sa na seba pozerá.
Hranice si nedokázala nastaviť celé roky
V rozhovore priznala, že jednou z jej dlhodobých slabostí bolo aj nastavovanie si osobných hraníc. Hoci jej schopnosť vcítiť sa do druhých pomáhala pri hereckej práci, v súkromnom živote pre ňu nebola vždy výhodou.
„Celý život som si nedokázala stanoviť hranice a nemala som nikdy nejaké pevné hranice,“ vysvetlila.
Postupne pochopila, že zdravé hranice sa nedajú vytvoriť len podľa rád z motivačných kníh. Predovšetkým potrebovala lepšie spoznať samu seba.
Dorota Holubová
„Potrebujem naozaj vedieť, kým som. A nie iba, že som Táňa Pauhofová, herečka, ktorá sa narodila v Bratislave a podobne, ale kým som naozaj, čo mám rada, čoho sa bojím, pred čím utekám,“ opísala otázky, ktoré si začala klásť.
Súčasťou tohto procesu je podľa nej aj rozlišovanie medzi vlastnými potrebami a správaním, ktoré si človek osvojil preto, aby vyhovel očakávaniam okolia.
Hnev objavila až takmer v štyridsiatke
Jedným z prekvapivých zistení na jej ceste k sebapoznaniu bolo aj to, aký dôležitý môže byť hnev.
Herečka priznala, že celý svoj život sa podľa vlastných slov nevedela hnevať. Dnes začína chápať, že aj táto emócia má v živote svoje miesto.
„Dobre sa nahnevať, to je taká úľavová, aktivizujúca emócia,“ povedala.
Nejde pritom o ventilovanie zlosti na druhých ani o deštruktívne správanie. Pauhofová hovorí skôr o schopnosti dovoliť si hnev precítiť a následne s ním pracovať.
„Neostaneme pri tom hneve, vykročíme ďalej, samozrejme, ale nepreskakovať túto fázu je tiež veľmi fajn,“ vysvetlila.
Práve hnev jej dnes pomáha rozpoznávať situácie, v ktorých potrebuje si jasnejšie nastaviť svoje vlastné hranice.
Odvaha neznamená nemať strach
Napriek otvorenosti, s akou hovorí o svojich vnútorných neistotách, sa Pauhofová neváha ozvať ani k spoločenským témam. Sama sa pritom označuje za ustráchaného človeka.
„Ja som absolútne ustráchaná bytosť,“ priznala. Podľa nej medzi strachom a odvahou nie je rozpor. Človek môže pociťovať obavy a zároveň urobiť rozhodnutie, ktoré považuje za správne, aj keď si uvedomuje možné následky. „Byť odvážny a prežívať aj nejaký strach je úplne v poriadku,“ povedala.
Dorota Holubová
Podobne sa naučila pristupovať aj k hodnoteniam druhých. Uvedomuje si, že ľudia si o verejne známych osobnostiach vytvárajú vlastné predstavy, ktoré nemusia zodpovedať realite. Dnes sa preto snaží rozlišovať, čo je skutočne jej problém a čo už patrí človeku, ktorý ju hodnotí.
„Na konci dňa ja sama za seba môžem len pekne žiť. Nič viac, nič menej,“ skonštatovala.
A hoci priznáva, že mnohé veci o sebe stále iba objavuje, jedno má jasné. Ak je presvedčená, že sa treba za niečo postaviť, strach ju nemusí zastaviť. „Oveľa horšie by som sa cítila ako človek, ktorý nesúhlasí a mlčí alebo nič neurobí,“ povedala.
Svoj postoj napokon zhrnula jednoduchou myšlienkou: „Vedomie následku ma nezastaví.“
