Zakladateľ obchodných sietí Lidl a Kaufland Dieter Schwarz je najbohatším Nemcom a najbohatším človekom v strednej Európe. Jeho oficiálne fotografie neexistujú a v rodnom meste o ňom hovoria ako o kráľovi či fantómovi. Vybral som sa po jeho stopách, aby som zistil, na čo míňa svoje obrovské bohatstvo.
Bude tam, alebo nie? Niektorí návštevníci sa už pri príchode nenápadne obzerajú po ostatných. Vidieť na vlastné oči jedného z najtajomnejších miliardárov v Európe je predsa len vzácna príležitosť.
Dáždniky a premočené kabáty končia v šatni. V nemeckom Heilbronne, stredne veľkom meste na juhozápade krajiny, 24. septembra večer leje ako z krhly.
Hostia prechádzajú do foyeru, zdravia sa a kývajú si na pozdrav. Dieter Schwarz dnes oslavuje 86. narodeniny a filharmónia otvára jesennú sezónu. Možno sa teda objaví.
Hoci jeho oficiálne fotografie neexistujú – jedinú relatívne aktuálnu snímku pred rokmi zhotovil paparazzi –, niektorí ľudia vedia, ako zakladateľ Lidla a najbohatší človek v Nemecku vyzerá. Je stredne vysoký, nosí okuliare s tenkým kovovým rámom a do čela mu zľava padá pramienok sivých vlasov.
Raz sa počas koncertu stalo, že Dieter Schwarz a jeho manželka Franziska vstali zo svojich miest a pristúpili k umeleckej riaditeľke, aby jej hlasno a dôrazne vyjadrili svoje rozhorčenie. Mladá riaditeľka chcela konzervatívnemu publiku predstaviť trochu avantgardy, a tak klasickú hudbu Brahmsa a Beethovena doplnila audiovizuálnou inštaláciou. Schwarzovcov údajne pobúril obraz nahého staršieho muža na snehu.
Umelecká riaditeľka neskôr pôsobila v orchestri v Antverpách. Keď som ju kontaktoval e-mailom, poprela, že by spomínaná udalosť ovplyvnila jej kariéru. Faktom však zostáva, že miestna provinčná filharmónia vtedy pravdepodobne po prvý raz získala celonárodnú pozornosť. O incidente totiž napísal týždenník Spiegel v reportáži s výstižným názvom Kráľ Heilbronnu.
Rozhorčenie Schwarzovcov sa prenieslo aj na ostatných divákov. Veď urazený bol najvýznamnejší občan mesta a miestny dobrodinec, ktorý okrem iného podporuje aj filharmóniu. Človek, vďaka ktorému sa toto mesto takmer s 120-tisíc obyvateľmi občas dostalo na prvé miesto v Nemecku podľa priemerného príjmu na obyvateľa. Teda v obdobiach, keď použitá metodika nezohľadňovala, že priemer výrazne zvyšuje príjem jediného človeka.
Do Heilbronnu cestujem vlakom zo Stuttgartu, metropoly a hlavného mesta spolkovej krajiny Bádensko-Württembersko. Patrí medzi najbohatšie nemecké spolkové krajiny. Jej hrubý domáci produkt vlani dosiahol približne 650 miliárd eur. To je zhruba toľko ako hrubý domáci produkt Belgicka a o štvrtinu menej než hrubý domáci produkt Poľska.
Ak započítam 11-minútové meškanie, cesta trvá hodinu. Za oknom sledujem vinice rozprestierajúce sa na svahoch. V minulosti patrila výroba vína medzi hlavné odvetvia miestnej ekonomiky. Dnes je ním automobilový priemysel, najmä továreň Audi, ktorá zamestnáva približne 15-tisíc ľudí.
Tento pilier prosperity sa však začína otriasať, podobne ako v celom Nemecku. V časoch hospodárskej neistoty pôsobí Schwarzova skupina, ktorá má korene práve v tomto regióne, ako opora rastu.
Vlani dosiahla tržby 175,4 miliardy eur, čo bolo o 4,9 percenta viac než rok predtým. Jej tržby tak prevýšili hrubý domáci produkt krajín, ako sú Slovensko, Bulharsko, Luxembursko či Chorvátsko.
Schwarzova skupina je najväčšou obchodnou skupinou v Európe. Patrí do nej sieť Kaufland, spoločnosť PreZero zaoberajúca sa spracovaním odpadu, ktorá pôsobí aj v Poľsku, digitálna spoločnosť Schwarz Digits a Lidl, ktorý tvorí približne tri štvrtiny celosvetových tržieb skupiny.
Socha od Joannisa Avramidisa pred radnicou v Heilbronne odkazuje na myšlienku gréckej agory, v bežnej reči ju však prezývajú zväzok špargle. Neoficiálne sa hovorí, že aj jej vznik financoval Dieter Schwarz.
Foto: Paweł Rutkiewicz / Forbes
Foto: Paweł Rutkiewicz/Forbes.
Po príchode na heilbronnskú železničnú stanicu vedú moje prvé kroky do novinového stánku. Nemecko je totiž stále krajinou, v ktorej sa čítajú papierové noviny.
Na titulnej strane denníka zo Stuttgartu nachádzam správu o tom, že Lidl vyhral súdny spor týkajúci sa údajného získavania údajov prostredníctvom aplikácie. Článok odkazuje na hospodársku prílohu, ktorej takmer celú titulnú stranu vypĺňa podrobná analýza prípadu.
Ani priaznivý výsledok súdneho sporu však neznamená, že sieť nečelí kontroverziám. V miestnych novinách z Heilbronnu o prípade na titulnej strane niet ani slova. Na hospodárskych stranách nájdem len prevzatú krátku správu od Nemeckej tlačovej agentúry. Väčší priestor dostala informácia, že Lidl spúšťa celoeurópsku marketingovú kampaň.
V Heilbronne sa o Schwarzovej skupine píše kriticky len zriedka. O Dieterovi Schwarzovi takmer nikdy.
Z miestnych novín sa však dozvedám, že najbohatší Nemec si stále zapisuje kontakty a termíny stretnutí do papierového kalendára. Zároveň vraj vo svojej skromnosti neustále odmieta súhlas s pomenovaním ulíc či námestí po sebe. Nemal však nič proti tomu, aby škola niesla meno jeho otca a miestnosť v nemocnici, ktorú financovala jeho manželka, niesla jej meno.
Činnosť Nadácie Dietera Schwarza sa obmedzuje takmer výlučne na jeho rodné mesto. Cestou zo stanice míňam futuristickú budovu najväčšieho interaktívneho centra vedy a techniky v Nemecku. Na jeho výstavbu prispela nadácia sumou 15 miliónov eur.
Niekoľko kilometrov severne, na okraji mesta, vzniká nový technologický park, ktorý sa má stať centrom investícií do vývoja umelej inteligencie. Nadácia na jeho vybudovanie vyčlenila 50 miliónov eur.
Od univerzitného kampusu, ktorý Schwarz takisto podporil, ma delí 15-minútová prechádzka. Do mesta pomohol priviesť napríklad kampus prestížnej Technickej univerzity v Mníchove. Akú veľkú finančnú podporu na to univerzita dostala? Nedostatočná transparentnosť v tejto otázke sa stala terčom kritiky nemeckých médií.
Trhové námestie v Heilbronne, v pozadí renesančná radnica.
Foto: Paweł Rutkiewicz / Forbes
Foto: Paweł Rutkiewicz/Forbes.
Po 10 minútach chôdze od stanice prichádzam na námestie. Nad budovami sa týči neogotická veža evanjelického Kostola svätého Kiliana. Aj na jej renováciu prispel Schwarz.
Naľavo, oproti renesančnej radnici so zlatými hodinami, ktoré odbíjajú celé hodiny, ma zaujme približne trojmetrová socha s falickým tvarom. Zobrazuje natlačené ľudské postavy. Miestni jej však hovoria „zväzok špargle“.
Oficiálne je jej darca anonymný, no podľa miestnych klebiet ide o Dietera Schwarza. Socha sa údajne nestretla s veľkým nadšením, a preto sa rozhodol, že na moderné umenie už nikdy neprispeje.
„Kritiku znáša veľmi zle,“ povie mi jeden z ľudí, ktorí ho osobne poznajú lepšie než len z videnia.
Z videnia alebo z počutia ho v Heilbronne pozná takmer každý. Niekto s ním stál v rade pri pokladnici v Kauflande. Iný ho stretol v parku. Ďalší ho zazrel v kaviarni na námestí a potichu sa čudoval, že taký bohatý človek vyzerá ako obyčajný starší pán zo strednej vrstvy a chodí bez akejkoľvek ochranky.
Ako vznikol Lidl?
Podľa amerického Forbesu získal Dieter Schwarz v roku 2025 späť titul najbohatšieho Nemca. Jeho majetok mal hodnotu približne 41 miliárd dolárov. Na krátky čas ho predbehol Klaus-Michael Kühne, logistický magnát a väčšinový vlastník spoločnosti Kühne+Nagel.
Podľa najnovšieho rebríčka nemeckého časopisu Manager Magazin však Schwarzov majetok dosahuje 46,5 miliardy eur.
Teoreticky by Dieter Schwarz mohol zmobilizovať všetky svoje aktíva a sám financovať výstavbu poľského Centrálneho dopravného uzla (Centralny Port Komunikacyjny) alebo jadrovej elektrárne.
Otázky o začiatkoch jeho bohatstva sú v skutočnosti otázkami o tom, ako vzniklo najväčšie obchodné impérium v Európe a štvrté najväčšie na svete.
Dieter Schwarz sa narodil do obchodníckej rodiny. Obchodníkmi boli jeho otec Josef aj starý otec August. Pred vojnou Josef Schwarz viedol spolu s istým Antonom Lidlom obchodnú spoločnosť Lidl und Schwarz KG, ktorá sa zaoberala predajom exotického ovocia.
Súčasná sieť Lidl však s týmto Lidlom nemá nič spoločné. Obchod počas vojny zničili a Josef po nej budoval podnikanie od nuly.
A mladý Dieter? Ako budúci obchodník odišiel na rok do Spojených štátov, kde pozoroval fungovanie supermarketov. Aj Schwarzovci chceli otvoriť diskontnú predajňu, potrebovali však názov, ktorý by sa dobre vynímal na výklade. Ich vlastné priezvisko mohlo vyvolávať nežiaduce asociácie s čiernym trhom, po nemecky Schwarzmarkt.
Pomohla náhoda, konkrétne inzerát miestneho maliara uverejnený v novinách. Volal sa Ludwig Lidl. Schwarzovci ho navštívili, no namiesto obrazov za tisíc mariek si kúpili práva na jeho priezvisko. V roku 1973 sa objavilo na vývesnom štíte prvej predajne Lidl.
Dieter Schwarz však nebol od začiatku fantómom.
Premena
Je večer 29. novembra 1971, približne štyristo kilometrov severne od Heilbronnu. V mestečku Herten v Porúrí čakajú pred kanceláriou Aldi Nord dvaja muži: 39-ročný zadlžený právnik Heinz-Joachim Ollenburg a zlodej Paul Kron, ktorého ľudia z podsvetia prezývajú „Diamantový Paweł“.
Z kancelárie vychádza Theo Albrecht, mladší z bratov, ktorí založili Aldi. Jeden z čakajúcich mužov siaha po pištoli. Albrecht bol ešte pred chvíľou presvedčený, že o okamih bude doma. Namiesto toho nastupuje s únoscami do auta.
Domov sa vráti až po 17 dňoch, keď jeho rodina zaplatí výkupné sedem miliónov mariek. V tom čase ide o najvyššie výkupné v dejinách Spolkovej republiky Nemecko.
Dva roky pred otvorením prvého Lidla vládlo nemeckému trhu neohrozene Aldi. Schwarzovci už mali prvý veľkoplošný obchod siete Handelshoff, z ktorej o niekoľko desaťročí vyrastie Kaufland. Tridsaťdvaročný Dieter však pravdepodobne ešte neuvažoval o tom, že by sa aj on mohol stať terčom únoscov.
Zatiaľ.
Píše sa 14. december 1976. Sme vo Freisingu neďaleko Mníchova, tristo kilometrov juhovýchodne od Heilbronnu. Na parkovisku pred univerzitou zastavuje dodávku 34-ročný mechanik Dieter Zlof. V nákladnom priestore má drevenú debnu.
Večer do nej zavrie Richarda Oetkera. Dvadsaťpäťročný dedič značky Dr. Oetker práve končí vyučovanie a kráča k svojmu autu. Meria takmer dva metre, zatiaľ čo debna má dĺžku 1,75 metra. Musí v nej ležať v skrčenej polohe.
Únosca mu na ruky a nohy pripne putá. Sú spojené s podivným mechanizmom. Richard počuje, že ak začne kričať, zariadenie sa aktivuje a zasiahne ho elektrickým prúdom.
Na druhý deň Zlof mechanizmus spustí sám. Na súde bude tvrdiť, že sa to stalo náhodou. Pri otváraní garážovej brány sa jej konštrukcia trie o strechu dodávky. Mechanizmus citlivý na hluk spustí elektrické výboje.
Dvadsaťpäťročný muž kričí od bolesti. Krik vyvoláva ďalšie výboje, ktoré spôsobujú kŕče. V stiesnenom priestore to vedie k zlomeninám krčkov oboch stehenných kostí a ôsmich stavcov.
Keď sa Richard Oetker po 47 hodinách zajatia vráti k rodine, začína sa boj o jeho život. Jeho otec predtým zaplatil výkupné 21 miliónov mariek, ďalší rekord v dejinách západného Nemecka.
Dieter Schwarz nechcel vytvoriť ďalší rekord. Tri roky po otvorení prvého Lidla bol už nielen úspešným podnikateľom, ale aj otcom dvoch dcér: jedenásťročnej Reginy a osemročnej Moniky. Rozhodol sa preto zmiznúť z verejného života.
Od smrti svojho otca v roku 1977 viedol podnik sám. Až do roku 2004, keď odovzdal opraty Klausovi Gehrigovi. Ten si ako manažér vyslúžil prezývku „Killerwal“, teda kosatka, doslova „zabijácka veľryba“.
Oficiálny odchod z vedenia však nemusel znamenať, že Schwarz stratil nad firmou vplyv. „Majiteľ má vždy pravdu,“ mal podľa odborného časopisu Lebensmittel Zeitung raz povedať Gehrig.
Stratou dôvery majiteľa vysvetľovali noviny aj Gehrigov nečakaný odchod zo skupiny v roku 2021. Hovorilo sa, že za svoju nástupkyňu presadzoval približne 30-ročnú Melanie Köhlerovú, čo sa majiteľovi údajne nepáčilo.
Schwarz sa vtedy dočasne vrátil do kresla predsedu predstavenstva. Napokon sa na čelo skupiny postavil skúsený manažér Gert Chrzanowski.
Aj „zabijácka veľryba“ teda musela odísť, keď sa jej predstava o rozvoji spoločnosti nezhodovala s víziou Dietera Schwarza.
Fotografia, ktorá neexistovala
Po stopách Dietera Schwarza sa vydávam na sever, priamo do srdca jeho skupiny. Pri diaľničnom uzle na hranici Heilbronnu a susedného Neckarsulmu sa rozprestiera rozsiahly kancelársky a logistický komplex.
Najjednoduchšie sa tam dostanem autom, preto si beriem taxík. Na mieste sa pozdĺž ulíc vedúcich areálom tiahnu kancelárske budovy, sklady a viacposchodové parkoviská. Nie je jednoduché zorientovať sa a zistiť, ktorá budova je najdôležitejšia.
Priestor akoby odrážal zložitú štruktúru skupiny, konglomerátu spoločností s rôznymi právnymi formami.
Nič podstatné sa však nedozviem. Tlačové oddelenie Schwarzovej skupiny odmieta sprostredkovať rozhovor s jej šéfom Gertom Chrzanowským. Schwarz ho pritom podporil v spomínanom spore o nástupníctvo vo vedení skupiny a Chrzanowski predtým stál na čele jej vlajkovej lode, komanditnej spoločnosti Lidl Stiftung & Co. KG.
Bez odpovede zostávajú otázky o tom, ako sa Schwarz zapája do riadenia firmy a akú časť ziskov skupina odvádza nadácii. Dozvedám sa iba to, koľko ľudí skupina zamestnáva v regióne. Je ich necelých 22 500.
Vrátim sa preto späť a zamierim na radnicu, kde ma čaká primátor Harry Mergel.
Vo vstupnej hale si prezerám portréty primátorov a čestných občanov mesta. Nečakám, že tu nájdem aj portrét Dietera Schwarza, ale za pokus to stojí.
V radnici ho kedysi fotografovali, a to v roku 2007, keď preberal čestné občianstvo. V dobových článkoch sa píše, že fotografovať smel iba jeden fotograf a snímka sa dostala výlučne do mestského archívu. Dokonca aj prípadné zverejnenie po Schwarzovej smrti malo závisieť od jeho vôle.
„Moc fantóma siaha dokonca aj za hranice jeho smrti,“ komentoval novinár denníka Süddeutsche Zeitung.
Primátor Mergel sa tvári, akoby o celej situácii nepočul. Priznáva však, že portrét Schwarza mal vzniknúť, no miliardár sa „napokon rozhodol vymeniť umelca“. Nie je teda jasné, či portrét vôbec niekedy vznikne.
Harry Mergel je primátorom od roku 2014. V komunálnych voľbách ho osobne podporil Dieter Schwarz. Išlo o jediný prípad v histórii, keď zakladateľ Lidla verejne vyjadril názor na akúkoľvek tému.
V praxi to bola jediná veta: „Vyberám si Harryho Mergela, pretože po mnohých rokoch spolupráce s primátorom Himmelsbachom, jeho predchodcom, prináša do tejto funkcie najlepšie skúsenosti.“
To stačilo.
Nevytvára však takáto podpora závislosť? Nestáva sa mesto závislým od miliardára, ktorý ho štedro financuje?
Keď primátor Mergel počuje tieto otázky, vstane a vedie ma k bočným dverám svojej kancelárie. Ukazuje mi miestnosť obloženú drevom, v ktorej stojí podkovovitý stôl s niekoľkými desiatkami stoličiek.
„Všetky dôležité rozhodnutia sa prijímajú tu, v mestskej rade, ktorá má 40 členov,“ zdôrazňuje.
Na otázku o Schwarzovej podpore počas prvých volieb len pokrčí plecami.
„Podporovalo ma veľa ľudí, nielen Dieter Schwarz,“ uzatvára.
Zásluhy, ktoré má zakladateľ Lidla na rozvoji rodného mesta, však vymenúva jedným dychom.
„Momentálne prechádzame transformáciou na mesto poznania. Doteraz sme boli tradičným priemyselným a obchodným centrom, v ktorom dominoval automobilový priemysel s továrňou Audi a mnohými dodávateľmi pre automobilky, strojárstvo, chemický priemysel a logistika.
Všetky tieto odvetvia teraz prechádzajú dynamickými zmenami a všetky potrebujú tri veci: odborné znalosti, inovácie a kvalifikovaných pracovníkov. Dúfame, že to všetko dokážeme zabezpečiť vďaka aktivitám Nadácie Dietera Schwarza. Priviedli sme sem pobočky prestížnych univerzít a rozvíjame miestnu vysokú školu, takže sme sa stali univerzitným mestom. Inovácie má priniesť budovaný park umelej inteligencie.“
Park inovácií v oblasti umelej inteligencie IPAI bol jedným z projektov, ktorými sa Heilbronn uchádzal o titul Európske hlavné zelené mesto roka 2027. Podľa Mergela ide o príklad toho, „ako by mali v budúcnosti vyzerať moderné a ekologické priemyselné areály“.
Ďalším projektom, ktorým sa mesto prezentovalo v súťaži, je nová štvrť na brehu rieky Neckar. Práve tam Dieter Schwarz financoval školu pomenovanú po svojom otcovi.
V čase môjho rozhovoru s Mergelom ešte nebolo rozhodnuté o víťazovi. V hre zostávali rakúsky Klagenfurt a maďarský Debrecín. O týždeň neskôr sa však ukázalo, že zvíťazil Schwarzov Heilbronn.
Schwarz sa narodil v septembri 1939, krátko po tom, čo nacistické Nemecko napadlo Poľsko. Keď sa vojna rozpútaná Nemeckom v podobe kobercového bombardovania vrátila aj do vnútrozemia krajiny a takmer zrovnala jeho rodné mesto so zemou, mal päť rokov.
Mohla byť táto skúsenosť z detstva dôvodom, prečo neskôr začal investovať do Heilbronnu? Je to odvážna hypotéza, no aj tak sa na ňu pýtam primátora. Na chvíľu sa zamyslí.
„Možno. Dieter Schwarz svoje rodné mesto určite veľmi miluje. Povedal by som, že je to vlastenec,“ odpovedá.
Čierne BMW
Aby som sa pokúsil nadviazať priamy kontakt s Dieterom Schwarzom, zamierim k jeho domu.
Je veľký, ale ničím zvláštnym nevyniká. Biela fasáda, mreže na oknách, vnútri záclony s volánmi. Pri ulici stoja zelené okrasné rastliny a guľovité stromčeky. Biely plot siaha približne po lakte. K tomu garáž pre dve autá.
Keby som nevedel, kto tu býva, myslel by som si, že ide o dom príslušníka vyššej strednej vrstvy, nie človeka, ktorému patrí najväčšia obchodná skupina v Európe.
Nad vchodovými dverami je vytesaný rok výstavby domu: 1992. V tom istom roku Lidl prekročil Alpy a otvoril svoju prvú predajňu v Taliansku.
Nad dverami je kriedou napísané „C+M+B 2020“. Evanjelici si takto označujú domy menej často než katolíci, no bol to rok pandémie.
Keď sa prechádzam pozdĺž plota, na konci ulice sa objaví čierne BMW. Vzdialim sa a auto odíde. O niekoľko hodín sa vraciam. BMW je opäť na mieste, tentoraz stojí o niečo bližšie. Vedľa neho stoja dvaja statní muži.
Oslovia ma:
„Halloo… Heeyy…“
Vymeníme si pozdravy, usmievajú sa, no nespúšťajú zo mňa oči.
Pristúpim k bránke a zazvoním. Pred domom sa rozsvieti lampa, zvnútra začujem zvonenie, ale nič ďalšie sa nedeje. Dieter Schwarz zrejme nie je doma alebo nechce otvoriť. Muži pri BMW ma neustále sledujú.
Pristúpim k nim. Predstavím sa a spýtam sa, či bývajú v okolí.
„Nie, ale často tu bývame,“ odpovie holohlavý muž s bradou.
Pýtam sa, či poznajú obyvateľov domu. Tvrdia, že priezvisko nepoznajú.
Auto prichádza a odchádza. A či títo muži vyzerajú ako slušní ľudia?
„Jasné! Všetci bohatí ľudia sú fajn chlapi,“ odpovie brunet s tmavšou pleťou.
„Jeho mesto je jeho pomníkom“
„Veď by sa s vami aj tak nerozprával,“ skonštatuje jeden zo známych Dietera Schwarza.
To, že najbohatší Nemec vôbec nekomunikuje s novinármi, je skutočne všeobecne známa vec. Výnimku urobil iba pre jedného.
„Kedysi si najal novinára na dôchodku, aby napísal históriu rodiny a zároveň históriu Lidla a Kauflandu. Samozrejme, nie na zverejnenie. Knihu vytlačili v niekoľkých exemplároch pre najdôveryhodnejších ľudí,“ rozpráva môj zdroj.
Znie to ako príbeh z románu Millennium od Stiega Larssona, v ktorom miliardár najme novinára, aby spísal históriu svojej rodiny, pričom celá vec má aj kriminálne pozadie.
„Dá sa s autorom porozprávať?“ pýtam sa.
„Krátko nato zomrel,“ odpovie môj respondent. Keď vidí môj výraz, rýchlo dodá: „Nie, nie, pokojne. Už bol starý a príliš veľa fajčil.“
Novinárom, ktorý spolupracoval s Dieterom Schwarzom na jeho autobiografii, bol Uwe Jacobi, bývalý zástupca šéfredaktora miestneho denníka Heilbronner Stimme.
O dvojzväzkovej knihe, ktorú spolu napísali, sa zmieňuje aj súčasný šéfredaktor novín Uwe Heer. Urobil tak v oslavnom, hoci na zaujímavé podrobnosti bohatom portréte Schwarza z apríla tohto roka.
Jeden z exemplárov knihy sa údajne nachádza v miliardárovej kancelárii. Dostať sa k nemu môžu len najdôveryhodnejší spolupracovníci a cesta vedie cez jeho pracovňu. Schwarz vraj má vlastnú kanceláriu aj napriek tomu, že už v skupine nezastáva žiadnu oficiálnu funkciu.
„Prechádzame okolo miestnosti s veľkým písacím stolom. Vyzerá skôr ako historický exponát. Nič tu nepripomína decentnú štýlovú kanceláriu manažéra. Samotný Dieter Schwarz pracuje pri dlhom konferenčnom stole vo vedľajšej miestnosti. Pred sebou má počítač, vedľa telefón a zložky dokumentov o projektoch, na ktorých mu záleží.
Na stene nevisia drahé obrazy, ale koláže rodinných fotografií. Sú na nich jeho dve dcéry a vnúčatá. Ani jedno z detí firmu nikdy neprevezme. Schwarz sa musí usmievať, keď sa objavujú dohady, že by to mohlo byť inak. Šíria ich ľudia, ktorí sa s ním nikdy nerozprávali – a ani sa s ním nedokázali porozprávať,“ píše Uwe Heer v denníku Heilbronner Stimme.
Jedna z Dieterových dcér žije v Mníchove, kde založila vydavateľstvo detských kníh. Druhá sa s manželom presťahovala do Hamburgu. Ani jedna nie je prepojená s podnikaním. Pôsobia iba v správnej rade nadácie.
„Veľmi bohatí ľudia mávajú len zriedka blízkych priateľov. Majú svoj dvor,“ hovorí môj respondent.
V mladosti bol údajne Schwarzovým blízkym priateľom Klaus Kölle, dnes významný miestny podnikateľ v záhradníctve. Ich vzťah sa však postupne uvoľnil.
Interaktívne vedecké centrum Experimenta v Heilbronne
Môj respondent mimochodom poznamená, že Kölleho otec bol počas nacistického obdobia heilbronnským primátorom. O Dieterovom otcovi Josefovi je zasa známe, že odmietol vstúpiť do NSDAP a považovali ho za odporcu nacistov. To mu počas vojny nepochybne sťažovalo podnikanie.
Mohlo práve toto stáť za rozpadom priateľstva?
„Ale kdeže,“ mávne rukou môj respondent, akoby som povedal niečo nerozumné. Podľa neho bol dôvod oveľa prozaickejší: Schwarzovej manželke vraj prekážalo, že sa jej manželov priateľ rozviedol.
Prečo teda Dieter Schwarz investuje do svojho rodného mesta toľko peňazí? V rozhovore sa vraciam k hypotéze, že za tým môžu byť spomienky na vojnové zničenie Heilbronnu. Môj respondent len pokrčí plecami.
„Jeho mesto je jeho pomníkom,“ skonštatuje stručne. Potom dodá: „Zamyslite sa však nad niečím iným. Človek, ktorý v mladosti nemohol študovať, pretože sa mal podobne ako jeho otec stať obchodníkom, dnes do mesta privádza univerzity. Možno je toto lepšia stopa.“
Univerzitné mesto
Na ceste do kampusu míňam veľké logo Nadácie Dietera Schwarza umiestnené pri ceste. Pri vstupe stojí výšková budova nadácie.
Ďalej sa na ploche 115-tisíc štvorcových metrov nachádzajú budovy troch vysokých škôl, pričom čoskoro pribudne štvrtá, inkubátor startupov, aula s kapacitou pre 500 ľudí a knižnica so 600 pracovnými miestami, 80-tisíc knihami a viac než 200-tisíc digitálnymi nosičmi.
Uličky vedúce z centrálneho námestia zabezpečujú pohodlný pohyb pre osemtisíc študentov. Pomáha im aj 125 metrov dlhá lávka, ktorá sa vznáša nad chodníkmi.
Dva zelené kopčeky sa ukážu ako vstup do podzemnej jedálne. Svetlíky zabudované do povrchu námestia privádzajú dovnútra slnečné svetlo.
Medzi budovami sa na dvoch kolesách pripomínajúcich malé bicyklové kolesá „prechádza“ robot Loomi. Vyzerá ako astrodroid z novších dielov Hviezdnych vojen – obratnejší BB-8 než ťažkopádny R2-D2.
Dáva pozor, aby kolobežky a bicykle neblokovali požiarne cesty. Keď sa mu postavím do cesty, zastaví sa a niekoľkokrát zažmurká bielymi svetelnými očami.
Kampus vznikol v roku 2010. Najprv sa sem presťahovali dve miestne vysoké školy. Napokon tu otvorila svoju pobočku Technická univerzita v Mníchove a čoskoro pribudne aj pobočka ETH Zürich.
Koľko to všetko stálo, sa však nedá zistiť. Keby Nadácia Dietera Schwarza fungovala ako bežná nadácia podľa občianskeho práva, musela by zverejňovať finančné výkazy. Keďže však pôsobí ako nezisková spoločnosť s ručením obmedzeným, túto povinnosť nemá.
Na otázky o financiách majú zástupcovia nadácie stálu odpoveď: o peniazoch sa nerozprávame.
Rozprávame sa teda o tom, prečo mesto bez univerzitnej tradície potrebuje takýto kampus.
„Posledná univerzita v Bádensku-Württembersku vznikla v Ulme v 60. rokoch. Ak však chceme prilákať najväčšie talenty a byť viditeľní na medzinárodnej scéne, potrebujeme univerzitnú inštitúciu. To bol dôvod, prečo sme sem priviedli technické univerzity z Mníchova a Zürichu,“ hovorí Reinhold R. Geilsdörfer, predseda správnej rady Nadácie Dietera Schwarza a bývalý rektor jednej z miestnych vysokých škôl.
Myšlienku, že Schwarz investuje do univerzít preto, lebo sám nemohol študovať, považuje za úplný nezmysel.
„Myslím si, že úspešní ľudia často chcú niečo vrátiť regiónu, z ktorého pochádzajú. V prípade pána Schwarza je to rovnaké. Svojimi činmi hovorí: Tu som sa narodil, tu som vyrastal, tu som dosiahol úspech, som čestným občanom mesta – a teraz preň a pre celý región chcem urobiť niečo dobré.
Dieter Schwarz pritom nie je jediným takýmto príkladom v Nemecku. Máme Reinholda Würtha, ktorý investuje v regióne Hohenlohe, alebo zakladateľa SAP-u Dietmara Hoppa, ktorý výrazne podporuje oblasť Heidelberg-Mannheim,“ vysvetľuje Geilsdörfer.
Keď sa pýtam, či sa ako predseda nadácie spravujúcej majetok Dietera Schwarza – ktorá má po jeho smrti tento majetok zdediť – cíti vykonávateľom jeho vôle, mierne sa zamračí.
Ubezpečuje ma, že o projektoch, do ktorých sa nadácia zapája, rozhoduje jej vedenie a príslušné orgány. S Dieterom Schwarzom sa však osobne stretáva aj on.
„Stretnutia sa konajú nepravidelne a zriedka trvajú veľmi dlho. Pán Schwarz je výrazne orientovaný na ciele,“ hovorí Geilsdörfer.
Hlavným cieľom je v súčasnosti vybudovanie technologického parku umelej inteligencie IPAI na okraji mesta.
S nápadom zapojiť sa do projektu prišiel za Schwarzom Geilsdörfer, no podľa vlastných slov ho nemusel dlho presviedčať. Vhodné miesto pre investíciu hľadala vláda spolkovej krajiny. Bola pripravená poskytnúť 50 miliónov eur pod podmienkou, že rovnakú sumu pridá aj miestny subjekt.
Nadácia sa prihlásila, nasledovala súťaž a zvíťazil Heilbronn.
Päťdesiat miliónov eur je však iba počiatočná suma. Koľko je nadácia pripravená investovať do projektu celkovo?
Odpoveď už poznám: o peniazoch sa nerozprávame.
„Žijeme v regióne, ktorý nám ponúka vysokú životnú úroveň. Máme pracovnú silu, vysoké príjmy a dobrú hospodársku štruktúru, no sme závislí od zmien v ekonomike. Máme veľký automobilový priemysel, strojárstvo aj dodávateľské firmy. Udržanie prosperity však bude závisieť od toho, či investujeme do technológií, ktoré sa dnes rozvíjajú najrýchlejšie. Z ich rozvoja budú profitovať aj existujúce odvetvia,“ hovorí Geilsdörfer a dodáva:
„Ak máme prosperitu a hospodárske úspechy, máme aj spoločenskú súdržnosť. Tieto veci spolu úzko súvisia.“
Smerom k európskemu Silicon Valley
Výstavba IPAI sa začne koncom tohto roka a prvá fáza má trvať štyri roky. Na mieste zatiaľ nič nestojí, návštevníci si môžu prezrieť iba model budúceho areálu.
V administratívnej budove, v ktorej sa model nachádza, už sídlia prvé firmy so záujmom o rozvoj v IPAI. Sú medzi nimi BMW, Porsche a SAP.
Z menej známych spoločností napríklad Aleph Alpha, startup, ktorý chce vytvoriť umelú inteligenciu nezávislú od Spojených štátov. Nadácia doň investovala tristo miliónov eur.
O účasť v IPAI už prejavilo záujem viac než 80 spoločností.
Ak sa investícia dokončí podľa plánu a Dieter Schwarz sa jej dožije, bude mať 90 rokov. Vyjde vtedy z ústrania, aby prestrihol pásku? Alebo sa objaví až o čosi neskôr, prípadne tesne pred dokončením, keď na mieste nebudú novinári?
Pristupujem k modelu. Stláčaním tlačidiel na ovládacom paneli si môžem rozsvietiť trasu k jednotlivým budovám plánovaného komplexu: kanceláriám, komunikačnému centru, parkovisku či reštaurácii.
Keď som sa Geilsdörfera pýtal, či je ambíciou nadácie a Dietera Schwarza vytvoriť na tomto mieste niečo ako európske Silicon Valley, odpovedal, že by to bolo pekné. Silicon Valley však zaberá územie dlhé až 50 kilometrov. Toľko je aj z Heilbronnu do Stuttgartu.
IPAI vznikne vnútri okruhu s obvodom 1,2 kilometra. Je to takmer toľko, koľko meria obvod známeho kampusu spoločnosti Apple v kalifornskom Cupertine.
Na prvý krok to celkom stačí.
Kde sa však Dieter Schwarz nachádzal v deň svojich narodenín? Možno odcestoval do Talianska, ktoré má údajne rád. Alebo zamieril k bavorským jazerám, kam vraj chodí s úzkym kruhom blízkych ľudí.
Jeden z mojich respondentov mi na otázku odpovedal jednoducho:
„Aj keby som to vedel, nepovedal by som vám to. Každý má právo na súkromie.“
Text vznikol v spolupráci s Inštitútom reportáže. Článok vyšiel na forbes.pl a autorom je Paweł Rutkiewicz.
