Richard Pooley, nevlastný pravnuk Arthura Conana Doyla, v rozhovore pre Forbes hovorí o rodinných sporoch, boji o milióny aj o tom, prečo práve Česko pomohlo najslávnejšiemu detektívovi sveta k nesmrteľnosti.
Spravuje literárnu pozostalosť slávneho spisovateľa a zažil pre ňu nejednu súdnu bitku. O svojom predkovi hovorí bez príkras. „Pre mňa je najväčšou záhadou Conana Doyla to, že si sám neuvedomoval, aké výnimočné postavy vytvoril,“ vysvetľuje Pooley. Na pracovnom stole má dokonca originál listu, v ktorom spisovateľ plánuje Sherlockovu smrť.
Ešte ostrejšie sa však púšťa do vlastnej rodinnej histórie. Hovorí o vydedenej dcére, rozhádaných súrodencoch aj druhej manželke Conana Doyla, ktorú bez okolkov označuje za podvodníčku. Vysvetľuje tiež, prečo podľa neho zohralo Česko zásadnú úlohu v tom, že sa zo Sherlocka Holmesa stal celosvetový fenomén.
Richard Pooley, nevlastný vnuk dcéry sira Arthura Conana Doyla, navštívil interaktívnu pražskú výstavu Sherlock Holmes: The Exhibition, ktorá sa konala v Bielej labuti pri príležitosti 135. výročia vydania poviedky Škandál v Čechách. Ešte predtým v rozhovore pre Forbes prezradil, aké tajomstvo by chcel od slávneho spisovateľa odhaliť, keby s ním mohol stráviť jediný večer.
Veľkú časť detstva som strávil v zahraničí, pretože môj otec bol britský diplomat. Tri roky sme žili vo Venezuele, a keď som sa vrátil, svoju biologickú starú mamu z matkinej strany som vlastne poriadne nepoznal.
Zomrela dva roky po našom návrate. Keď som mal 13 rokov, starý otec sa znovu oženil, tentoraz s Jean Conan Doyle, dcérou Arthura Conana Doyla. Medzi smrťou starej mamy a jeho druhou svadbou som prečítal príbehy Sherlocka Holmesa.
Áno. Keď som však spoznal svoju budúcu nevlastnú starú mamu Jean Conan Doyle, predstavila mi úplne iné príbehy svojho otca – príbehy brigadiera Gérarda. Tie mám od Conana Doyla ešte radšej než Sherlocka Holmesa. Ich hrdinom je francúzsky dôstojník z napoleonských vojen.
Moji francúzski priatelia si myslia, že tieto príbehy sú protifrancúzske. Vôbec nie. Sú nesmierne zábavné a robia si žarty z anglickej aristokracie.
Áno. Arthur Conan Doyle mal totiž veľký zmysel pre humor. Vidieť to aj v príbehoch Sherlocka Holmesa, no v príbehoch brigadiera Gérarda ešte oveľa výraznejšie.
Zaujímavé je, že diela, ktoré sám považoval za svoje najlepšie – historické knihy a romány –, obsahujú, naopak, veľmi málo humoru a podľa mňa príliš nefungujú. Nikdy to nepochopil.
Čo presne?
Pre mňa je najväčšou záhadou Conana Doyla to, že si sám neuvedomoval, aké výnimočné postavy Sherlocka Holmesa a doktora Watsona vytvoril.
Sherlocka Holmesa nemiloval. Na pracovnom stole mám originál listu, v ktorom píše: „Chcel by som Sherlocka Holmesa zabiť. Odvádza moje myšlienky od dôležitejších vecí.“
Napísal to iba štyri mesiace po Škandále v Čechách, príbehu, ktorý ho skutočne preslávil. Neboli to prvé dve knihy, ale práve Škandál v Čechách. Napriek tomu si neuvedomoval, čo má v rukách. Jeho rodina to pritom vedela. Matka mu hovorila, že je hlupák, ak chce Holmesa zabiť.
Čo napokon aj urobil. Potom ho však opäť oživil.
A v období medzi Holmesovou smrťou a jeho návratom písal práve príbehy brigadiera Gérarda.
Myslíte si, že niekedy ľutoval, že Sherlocka Holmesa priviedol späť?
Nie, finančne na tom mimoriadne zarobil, najmä vďaka Američanom. Nedávno sme získali celý archív jeho literárneho agenta: telegramy, listy a ďalšie dokumenty z obdobia od roku 1892 až po obdobie po Doylovej smrti.
Nachádza sa v ňom korešpondencia s časopisom The Strand aj s hollywoodskymi štúdiami. Vidieť na nej, ako práve americký trh tlačil ceny nahor. Príjmy zo Sherlocka mu zabezpečili finančnú istotu a umožnili mu podporovať veľkú časť rodiny.
Mal však aj ďalší dôvod, prečo pokračovať…
Holmes mu priniesol slávu, vďaka ktorej mohol verejne presadzovať veci, ktorým veril. V dvoch známych trestných prípadoch sa zasadil o preukázanie neviny obvinených. Prispel aj k zmene britských zákonov.
Bojoval tiež za reformu rozvodového práva, pretože ho považoval za nastavené v prospech mužov. A mal pravdu.
Bez svojej slávy by takéto kampane viesť nemohol. Keď sa neskôr úplne upol k spiritualizmu, stal sa vedúcou osobnosťou tohto hnutia. Ľudia sa mu síce vysmievali, no vďaka jeho menu začali iní brať spiritualizmus vážne.
Myslím si, že práve to ho motivovalo pokračovať v písaní o Holmesovi. Nikdy ho však nemal rád, to je úplne zrejmé.
A vy máte Sherlocka Holmesa rád?
Na tých príbehoch nemilujem ani tak samotného Holmesovho génia, jeho pozorovacie schopnosti a metódu, ale skôr vzťah medzi ním a doktorom Watsonom. Ten sa podľa mňa odlišuje od všetkého ostatného.
Holmes je výnimočný muž, takmer automat – chladný a racionálny. Watson je obyčajný človek. Inteligentný, ale nemá Holmesovu predstavivosť ani schopnosť uvažovať neobvyklým spôsobom.
Je nám teda o niečo bližší.
Presne tak. Ich vzťah patrí k najzaujímavejším v literatúre. A Conan Doyle si opäť neuvedomoval, čo vytvoril.
Mnohí ľudia si navyše myslia, že predobrazom Holmesa bol samotný Conan Doyle. Nie je to tak. Conan Doyle je Watson. Je to zrejmé: bol lekár a dokonca aj Watsonov opis vzhľadu zodpovedá Arthurovi Conanovi Doylovi.
Keď ľudia niečo zdedia, zvyčajne je to dom, auto alebo skriňa plná starých kabátov. Vy ste však zdedili niečo naozaj výnimočné.
Dostal som sa k tomu po smrti svojej nevlastnej starej mamy v roku 1997. Mala osem dedičov, ale autorské práva a ďalšie duševné vlastníctvo nám priamo neodkázala. V závete ich ponúkla britskému Kráľovskému národnému inštitútu pre nevidiacich.
Dnes sa to zdá neuveriteľné, no keď v roku 1997 zomrela, takmer všetci vrátane môjho staršieho brata hovorili: „Sherlock Holmes? To je už minulosť, nikoho nezaujíma.“
Ako reagoval inštitút?
Odpovedali, že nechcú spravovať literárnu pozostalosť ani autorské práva. Dohodli sme sa, že dostanú určitú finančnú sumu a práva pripadnú nám.
Dovtedy som žil úplne iným životom. Mal som medzinárodnú spoločnosť zameranú na manažérske a jazykové vzdelávanie a cestoval som po celom svete. V roku 2007 sa zišlo niekoľko okolností a napokon som prevzal vedenie Conan Doyle Estate.
Bolo to úplne nečakané. Niekedy si hovorím, že som mal pozornejšie počúvať, keď mi nevlastná stará mama rozprávala o svojom otcovi.
Na ktoré z jej príbehov si spomínate najviac?
Najmä na ten, ktorý opäť ukazuje Doylov vzťah k Holmesovi. Keď jej otec zomrel, Jean mala iba 17 rokov.
Rozprávala mi, že niekedy okolo rokov 1925 a 1926, keď písal posledné holmesovské príbehy, schádzal na raňajky a hovoril: „Už neviem, čo si s ním počať. Čo mám urobiť?“
Potom jej dovolil prísť do pracovne a skúšal na nej svoje nápady. Jej dvoch bratov to nesmierne rozčuľovalo, pretože oni dnu nesmeli.
V nedávno získanom archíve literárneho agenta sme našli kartičku, ktorú Conan Doyle napísal v roku 1926 A. P. Wattovi. Píše v nej, že príbeh Podnájomníčka v závoji, jeden z úplne posledných príbehov o Sherlockovi Holmesovi, dokončil za jediný deň a ešte stihol odohrať 18 jamiek golfu.
Aj preto podľa mňa posledná zbierka príbehov, Z archívu Sherlocka Holmesa, nie je veľmi dobrá.
Conan Doyle sa nudil, ale vedel, že písaním zarobí.
A zarába dodnes. Sherlock Holmes prežil dve svetové vojny aj covid a stále priťahuje nové publikum.
Možno sa dočkáme aj tretieho filmu o Sherlockovi Holmesovi s Judom Lawom a Robertom Downeym Jr. Vtedy sme udelili práva tvorcom seriálu s Benedictom Cumberbatchom aj spoločnosti Warner Bros. na filmové spracovania. Myslím si, že Downey bol výborný.
Z Warner Bros. priebežne počúvame, že tretí film by mohol vzniknúť. Najmä Downey má však neustále ďalšie pracovné záväzky. Uvidíme.
Keď sa vrátim k otázke, prečo Holmes prežil tak dlho: približne 10 rokov som pôsobil ako hosťujúci profesor na Stockholm School of Economics v Rige. Skončil som v roku 2017.
Viedol som tam kurzy pre podnikateľov z Ruska, Ukrajiny, Bieloruska, Lotyšska, Litvy či Estónska. Keď zistili, aké mám spojenie s Conanom Doylom, začali mi vysvetľovať, že sovietsku televíznu adaptáciu Sherlocka Holmesa nakrúcali na Baker Street práve v Rige.
Vzali ma na tú ulicu. Naozaj sa trochu podobá na Baker Street.
Prečo však všetko pretrvalo? Prečo organizujeme výstavy, ako je tá pražská Sherlock Holmes: The Exhibition?
Keď cestujem po svete, často tým privádzam svoju rodinu do šialenstva. Pýtam sa čašníkov, recepčných a ďalších ľudí, či už počuli o sirovi Arthurovi Conanovi Doylovi.
Takmer nikto ho nepozná. Jeho meno väčšine ľudí vrátane Britov nič nehovorí. Keď sa však opýtam na Sherlocka Holmesa, pozná ho prakticky každý.
Zaujímavé. Má to nejaké obdobné príklady?
Vezmite si Agathu Christie. Bola nesmierne úspešná, ale ľudia hovoria: „Čítal som knihu od Agathy Christie“ alebo „Videl som divadelnú hru podľa Agathy Christie“.
V anglicky hovoriacom svete mi napadajú iba tri naozaj veľké prípady, keď je postava známejšia než jej autor. Harry Potter je slávnejší než J. K. Rowling, James Bond než Ian Fleming a Sherlock Holmes než Arthur Conan Doyle.
Prečo?
Sherlock Holmes bol prvým medzinárodným superhrdinom. Na rozdiel od Batmana alebo Supermana však víťazil intelektom. Jeho superschopnosťou bol mozog.
Preto oslovoval intelektuálov aj ľudí, ktorí sa cítia trochu ako outsideri. Ponúkal riešenia a bol niekým, komu môžete dôverovať. To má obrovskú silu.
Pripočítajte k tomu jeho vzťah s Watsonom a myslím si, že Sherlock Holmes bude žiť ďalej.
V knihách ma na svoju dobu prekvapujú napríklad náznaky depresie alebo sklony k závislostiam.
Vo viktoriánskej Británii to muselo byť dosť šokujúce. Myslím si, že Conanovi Doylovi pomohlo jeho lekárske vzdelanie.
Čitateľov fascinovalo, že taký geniálny, racionálny a chladný človek môže podliehať depresiám a užívať drogy. Musíme si však uvedomiť, že v tom čase ľudia bežne užívali laudanum, kokaín aj látky podobné heroínu. Nepovažovali ich za také nebezpečné ako dnes, hoci Conan Doyle si ich nebezpečenstvo dobre uvedomoval.
Watson napokon Holmesovi užívanie drog vyčíta. Na britskej literatúre konca 19. a začiatku 20. storočia je vzrušujúce práve to, že začala otvárať dovtedy tabuizované témy.
Bola to veľká éra vedy v celej Európe. Vedci sa stávali hrdinami. Holmes je svojím spôsobom vedec a Watson tiež, takže ich úsudok mal váhu.
Ako sa pozeráte na pokusy pokračovať v pôvodných príbehoch a na ďalšie adaptácie?
Práve včera mi poštou prišlo 10 nových poviedok o Sherlockovi Holmesovi, ktoré sme objednali v spolupráci s vydavateľstvom Simon & Schuster.
Kniha vyjde v novembri a následne sa dostane do celého sveta. Píšu ju poprední autori detektívok z Británie, Ameriky aj Indie.
Dve poviedky sa mi veľmi nepáčia. Ďalšie dve som pôvodne odmietol, pretože obsahovali faktické chyby, autori ich však, našťastie, opravili. Nemôžete predsa písať Sherlocka Holmesa a mýliť sa v základných faktoch. Hoci aj samotný Conan Doyle občas robil chyby.
Niektoré adaptácie sú zvláštne, iné výborné. Veľmi sa mi napríklad páčil japonský seriál Miss Sherlock. Hlavná herečka bola skvelá. Žiaľ, spáchala samovraždu, a tak sa neuskutočnila plánovaná druhá a tretia séria.
Sherlock Holmes ako žena je fantastický nápad. Prečo nie? Už sme ho videli ako psa alebo trpaslíka.
A čo Enola Holmes?
S Netflixom mám podpísanú dohodu o mlčanlivosti, to mi však nebráni pochváliť filmy nakrútené podľa pôvodných kníh.
Jedna z mojich výhrad voči príbehom Sherlocka Holmesa totiž spočíva v tom, že sú veľmi mužské. Samozrejme, máme Irene Adler, azda jedinú postavu, ktorá nad Holmesom skutočne zvíťazila. A máme pani Hudson.
Väčšina žien v týchto príbehoch však iba hľadá strateného manžela alebo pôsobí bezmocne. Je to zvláštne, pretože dvoma najvýznamnejšími ženami v Doylovom živote boli jeho matka a druhá manželka. A pritom sám bojoval za spravodlivejšie rozvodové práva žien.
V knihách im však takmer nedáva priestor.
Preto sa mi páči Enola, Holmesova sestra. Zrazu máme silnú ženskú postavu.
Conan Doyle navyše vo svojich poviedkach zanechal množstvo záhadných narážok na ďalšie prípady, ktoré nikdy neopísal. Súčasní autori sa ich môžu chytiť a vytvoriť z nich celé príbehy.
Takto to môže pokračovať donekonečna. Prečo nie? V tom spočíva genialita týchto postáv.
Súvisí to s jedným japonským autorom, ktorý bol veľkým obdivovateľom Conana Doyla. Rozhodol sa vytvoriť mangu, ktorej detektív sa volá Conan. Vďaka tomu je v Japonsku meno Conan niekedy známejšie než samotný Sherlock Holmes.
V autorovom rodnom meste majú dokonca múzeum detektíva Conana a most pomenovaný Conanov most. Jeho dielo je tam mimoriadne úspešné a čoraz populárnejšie je aj v Číne.
Hovoríme o celosvetovom úspechu. Musí to prinášať obrovské peniaze.
Obrovské peniaze prinieslo predovšetkým právnikom.
Počas života zarobil Conan Doyle na Holmesovi veľa peňazí. Zomrel v roku 1930. Následne ich získavala jeho vdova, druhá manželka, a jeho dvaja synovia.
Conan Doyle mal päť detí, dve z prvého a tri z druhého manželstva. Druhá manželka ho presvedčila, aby vydedil svoju najstaršiu dcéru Mary.
Ako ju vnímate?
Svoju nevlastnú prababičku nemám rád. Podľa môjho názoru bola podvodníčkou a veľmi zlou macochou. Conana Doyla mala úplne pod palcom.
Zarobila však veľa peňazí, pretože ovládala literárnu pozostalosť. Neskôr z nej profitovali aj jej dvaja synovia.
Snažili sa odstaviť svoju sestru, moju nevlastnú starú mamu Jean Conan Doyle. Tá však bola dosť silná na to, aby povedala: „Nie, mám rovnaké práva ako vy.“ Napokon spravovala pozostalosť práve ona.
Jej bratia však podľa mňa boli úplne neschopní podnikatelia a takmer všetko zničili. Jeden z nich premárnil celé imanie, dostal sa do finančných problémov a predal autorské práva. Tým sa začali dlhoročné spory.
Keď bratia zomreli, Jean už práva nemala a nárokovalo si ich viacero ľudí. Do toho vstúpil americký zákon, ktorý sa niekedy prezýva Disneyho zákon. Poznáte ho?
Nepoznám.
Spoločnosť Walt Disney si uvedomila, že ak sa nezmení legislatíva, raz vyprší autorskoprávna ochrana jej najslávnejších postáv. Americký Kongres zákon skutočne zmenil.
V Spojených štátoch potom ochrana mnohých diel trvala 95 rokov od ich prvého zverejnenia, či už išlo o knihu, film alebo divadelnú hru. Malo to dosah aj na príbehy Sherlocka Holmesa a ďalšie diela Conana Doyla.
Moja nevlastná stará mama napokon získala niektoré práva späť, no ďalší ľudia ich naďalej spochybňovali. Výsledkom boli súdne spory a ďalšie účty za právnikov.
Kde sa v tomto príbehu objavujete vy?
Keď som v roku 2007 prevzal vedenie literárnej pozostalosti, museli sme do súdnych sporov investovať veľa peňazí. Prehrali sme iba raz.
V Spojených štátoch vám súd môže priznať náhradu trov konania. Aj keď sme však vyhrali, protistrana často vyhlásila bankrot, takže sme peniaze aj tak nedostali.
Ľudia si myslia: „Richard, vy musíte byť nesmierne bohatý.“
Žijem si dobre, ale s Conanom Doylom to nemá nič spoločné. Úspešný som bol už predtým. Vybudoval som vlastnú firmu, ktorej sa výborne darilo, a napokon som ju predal zamestnancom.
Conan Doyle Estate nejaké peniaze má, ale oveľa menej, než by ste si mysleli.
Čomu sa venujete, keď sa práve nezaoberáte Arthurom Conanom Doylom alebo Sherlockom Holmesom?
Angažujem sa v britskej politike a vydávam internetový magazín. Každý mesiac vychádza nové číslo.
Mám manželku, dcéru, syna a vnúčatá, takže aj rodina mi zaberá veľa času. Rád cestujem, najmä do Afriky, kde som prežil veľkú časť života. Pozorujem vtáky.
Mám dom vo Francúzsku. Francúzsko milujem, dokonca mám rád aj Francúzov.
Aký vzťah majú vaše deti a vnúčatá k Arthurovi Conanovi Doylovi a Sherlockovi Holmesovi?
Syn sa o Conana Doyla zaujíma. Má 37 rokov a produkuje podcasty. Zaujíma ho skôr samotný spisovateľ než Sherlock Holmes.
Neunavuje vás neustále vyslovovať mená Arthur Conan Doyle a Sherlock Holmes?
Zvyčajne hovorím iba Doyle a Sherlock. Niekedy ma to unavuje, inokedy nie.
Ľudia sa ma najčastejšie pýtajú dve veci: ktorý príbeh Sherlocka Holmesa mám najradšej a prečo je taký úspešný. Dostávam však aj dosť agresívne otázky.
Neprekáža mi to. Veľa ľudí nás totiž nenávidí.
Nenávidia Sherlocka Holmesa?
Aj Conana Doyla a predovšetkým Conan Doyle Estate.
Poznáte The Game, teda Hru? Ľudia po celom svete pri nej predstierajú, že Sherlock Holmes bol skutočnou osobou. Zaoberali sme sa tým a je pozoruhodné, koľko ľudí si naozaj myslí, že existoval.
O tom som nikdy nepočula.
Je to veľmi populárne, najmä medzi sherlockovskými spoločnosťami. V Amerike existuje obrovský fanúšikovský klub Baker Street Irregulars.
Ak v Londýne každý január navštívite večeru spoločnosti Sherlocka Holmesa, mnohí účastníci na nej vystupujú ako literárne postavy. Základným pravidlom je, že Holmes skutočne žil a nesmiete tvrdiť opak.
Nechcú nás tam, pretože môžeme vytiahnuť autentický list, v ktorom Conan Doyle píše: „Chcem Holmesa zabiť.“ Kazíme im hru.
Ste pre nich ako Grinch, ktorý ukradol Vianoce.
Presne tak. Pritom sú medzi nimi mimoriadne vplyvní ľudia.
Náš bývalý agent John Lellenberg bol vysokopostaveným americkým spravodajským pracovníkom. Pôsobil na ministerstve obrany a mal blízko k bývalému viceprezidentovi Dickovi Cheneymu.
Hovoril mi: „Richard, uvedomujete si, že sherlockovské spoločnosti po celom svete sú plné špiónov? Ľudí z Mosadu, CIA alebo MI6?“
Sherlock Holmes je totiž v týchto kruhoch mimoriadne obľúbený.
Jednu otázku vám Česi určite položia: prečo práve Škandál v Čechách?
Prvý dôvod súvisí s tým, ako Briti vnímali Česko vo viktoriánskom období. Predstavovali pre nich miesto, ktoré sa vymykalo konvenciám – exotický a vzrušujúci kraj, kde sa dejú zaujímavé veci.
O Čechách sme mali veľmi romantickú predstavu. Do istej miery ju máme dodnes.
Veď stále používame slovo bohemian, teda bohémsky, na označenie človeka, ktorý žije nekonvenčne. Napríklad básnika v podkrovnom byte v Paríži alebo rojka, ktorý bojuje vopred prehratý boj.
Čechy sa v britskej predstavivosti spájali s romantikou a slobodomyseľnosťou.
Som presvedčený, že práve preto si ich Conan Doyle vybral. Pritom Prahu ani Čechy nikdy nenavštívil. Dva mesiace však strávil vo Viedni a počas druhej svadobnej cesty zavítal do Budapešti.
Česko bolo súčasťou Rakúsko-Uhorska a táto ríša Britov veľmi fascinovala. To je podľa mňa prvý dôvod.
A ďalší dôvod?
Druhým dôvodom je samotná zápletka. Dedičný český kráľ prichádza v prestrojení do Londýna a Sherlock Holmes okamžite rozpozná jeho totožnosť.
Je to dokonalá voľba. Keby išlo o panovníka z Francúzska alebo Uhorska, podľa mňa by to nemalo rovnaký účinok. Muselo to byť práve Česko. Zaujímavé je aj prijatie príbehu, ktorý vyšiel v roku 1891. Mnohí ľudia vtedy uverili, že opísané udalosti sú skutočné, akoby čítali dokumentárnu správu.Myslím si, že práve to odštartovalo Holmesovu obrovskú popularitu.
Keby ste mohli stráviť hodinu alebo večer so samotným Arthurom Conanom Doylom, na čo by ste sa ho opýtali?
To je výborná otázka. Opýtal by som sa ho na dve veci. Povedal by som mu: „Arthur, píše sa rok 2026. Sedím v Prahe, v Česku, uprostred výstavy o Sherlockovi Holmesovi. Mysleli ste si, že si vás ľudia budú pamätať vďaka spiritualizmu. Lenže pre to si vás nepamätajú. Pamätajú si vás vďaka Sherlockovi Holmesovi. Prečo ste nepochopili, akú výnimočnú postavu vytvárate?“ Druhá otázka vás asi prekvapí. Opýtal by som sa: „Prečo ste sa nechali oklamať svojou druhou manželkou?“ Táto otázka by sa mu nepáčila, pretože ju zbožňoval. Ja som však presvedčený, že bola podvodníčka. Poznáte príbeh o Conanovi Doylovi a Harrym Houdinim?
Áno.
Conan Doyle chcel Houdiniho presvedčiť, že je možné komunikovať s mŕtvymi. Usporiadal preto seansu, na ktorej sa zúčastnili Houdini, Conan Doyle a jeho druhá manželka Jean Leckie. Jej úlohou bolo zapisovať odkazy, ktoré počas seansy prídu. Chceli nadviazať kontakt s Houdiniho matkou, ktorá zomrela niekoľko rokov predtým. Bola Židovka a nehovorila po anglicky. Podľa Doyla sa spojenie podarilo a jeho manželka začala v angličtine zapisovať slová, ktoré údajne Houdiniho matka vyslovovala zo záhrobia. Text bol navyše plný kresťanských odkazov. Houdini okamžite vyhlásil, že je to absurdné. Ako mohol Conan Doyle nevidieť, že je nemožné, aby jeho matka zrazu hovorila po anglicky a používala kresťanskú symboliku? Bol svojou manželkou úplne zaslepený.
Článok vyšiel na forbes.cz.
