Nórsky spisovateľ Jo Nesbø patrí medzi najúspešnejších autorov detektívok na svete. Je tvorcom postavy vyšetrovateľa Harryho Hola, ktorý je hlavným hrdinom 14 románov a v minulom roku sa stal aj ústrednou postavou seriálu Detective Hole, ktorý úspešne uviedla streamovacia platforma Netflix.
Nesbø je zároveň skladateľom a hudobníkom, bývalým futbalistom a vášnivým lezcom po skalách. Jeho knihy sa po celom svete predali v náklade viac ako 60 miliónov výtlačkov. Teraz sa Harry Hole vracia v štrnástom románe s názvom Rana z milosti.
Pri tejto príležitosti poskytol rozhovor televízii JOJ, ktorý vám prinášame.
Toto je rozhovor pre slovenských čitateľov a fanúšikov Harryho Hola. Spomínate si ešte na svoju návštevu Slovenska?
Pred niekoľkými rokmi som bol vo Vysokých Tatrách. Živo si spomínam, ako som šiel na Slovensko liezť po skalách. Myslím si, že máte v Tatrách jedno z najkrajších miest na lezenie na svete. Takže, ak by som sa stretol s niekým zo Slovenska, určite by boli témou nášho rozhovoru Vysoké Tatry a tie krásne hory a trasy tam hore.
Práve vychádza štrnásta kniha zo série s Harrym Holem, volá sa Rana z milosti. Už 30 rokov píšete o tomto detektívovi. Keď vychádza nová kniha, cítite napätie alebo nervozitu, ako ju čitatelia prijmú?
Neviem, či som nervózny. Píšem pre čitateľov, takže je, samozrejme, pre mňa dôležité, ako moje knihy vnímajú, aj preto túto prácu robím. Na druhej strane, píšem už toľko rokov, že mám akýsi cit pre to, či som odviedol dobrú prácu alebo nie. Pre mňa je samotná práca stále rovnaká. Hoci kedysi som začínal písať pre menšie publikum a teraz je tých čitateľov podstatne viac. Som nervózny, keď mám byť na stretnutí šiestich ľudí a niečo povedať. Nie som však nervózny, keď vydávam knihu a púšťam čitateľov do svojich vnútorných myšlienok a do svojho života. Viem, že to môže znieť paradoxne, ale tak to jednoducho je. Prosto píšem a predstavujem si, že žijem vo svete, kde vydavatelia ani čitatelia neexistujú. To je však len jedna časť celku. Potom príde pár dní propagácie knihy a práve tie znamenajú skutočné pracovné povinnosti. Väčšinu roka však trávim sám v izbe so svojim laptopom a Harrym Holem.
Nórsky názov vašej najnovšej knihy znie Nodeskud, čo je významovo bližšie slovenskej Rane z milosti. V angličtine však kniha vyšla ako Killshot, teda Smrtiaca rana. Načo teda názov knihy v skutočnosti odkazuje?
Táto kniha je čiastočne z filmového prostredia. Zohľadňujem v nej posledné tri roky môjho života, počas ktorých som pôsobil ako hlavný tvorca a producent netflixového seriálu Detective Hole. Vďaka tomu som mohol bližšie nahliadnuť do sveta filmu a televíznej tvorby. Ľudia v tomto odvetví sú svojej práci mimoriadne oddaní. Každý je ochotný urobiť niečo navyše, len aby bol výsledok o trochu lepší. A práve táto vášeň z toho pre mňa urobila ideálne prostredie. A tiež je tu fakt, že filmový priemysel je pomerne uzavretá komunita. Vždy som rád písal práve o takýchto prostrediach, či už ide o armádu spásy alebo políciu.
Je to akoby štát v štáte, ktorý má vlastné pravidlá a to určite platí aj pre filmový priemysel. Názov Kill Shot je vlastne výraz, ktorý som si vymyslel. Vo filme existujú pojmy ako hero shot alebo money shot, ktoré označujú mimoriadne dôležitý záber.
Kill Shot by bol akýmsi posledným záberom, o ktorý herec alebo herečka požiadajú, keď nie sú spokojní s tým predchádzajúcim a povedia môžem to, prosím, skúsiť ešte raz? Dalo by sa to nazvať akýmsi záberom z milosti. Samozrejme zároveň to môže znamenať aj ranu istoty, zásah do hlavy, ktorý utrpenie ukončí.
Vráťme sa ešte na chvíľku k Harrymu. Celé roky bol policajným vyšetrovateľom, teraz však z polície odišiel. Už nemá služobný odznak ani služobnú zbraň, dokonca prestal piť. Vyšetrovanie vrážd a alkoholizmus ho takmer tri desaťročia definovali. Kto je teda vlastne Harry bez týchto atribútov?
To je otázka, ktorú si kladie aj on sám. Hneď na začiatku novej knihy stojí na balkóne na 17. poschodí a pozerá sa dolu. Rozhoduje sa, že ukončí svoj život. Má pocit, že mu už nič nezostalo. Láska jeho života, Rachel, je mŕtva. Už nemá ani prácu v polícii a prestáva vidieť zmysel života. A tak si v byte pustí hudbu. Počúva Elvisa Costella a jeho krásnu pieseň Shipbuilding. Je Silvester a Harry si pomyslí, že toto je ten správny moment na ukončenie trápenia. Ešte však pár sekúnd počká, pretože chce počuť krásne trúbkové sólo Cheta Bakera. A práve to mu v istom zmysle zachráni život. Vzápätí mu totiž zavolá jeho nevlastný syn Oleg, ktorý teraz pracuje na polícii.
Myslím si, že alkoholizmus bol vždy jeho achillovou pätou, jeho kryptonitom, ak to tak môžeme povedať. Táto hrozba je preto stále niekde prítomná. Na jednej strane je tu vonkajšie napätie, prípad vraždy, ktorý Harry v románe rieši. Zároveň však stále visí vo vzduchu aj hrozba jeho osobného pádu. Harry totiž neustále bojuje so svojimi vlastnými démonmi. A myslím, že v priebehu rokov sa práve toto stalo pre mnohých čitateľov, a vlastne aj pre mňa, tým najdôležitejším. Kriminálny prípad je tam vždy, ale ten predstavuje pre čitateľa skôr intelektuálnu výzvu. Harry je však podľa mňa tým emocionálne citlivým miestom pre čitateľov aj pre autora.
Harry opustil políciu, pomohol vám tento fakt pri budovaní alebo akomsi redefinovaní jeho postavy? Môže zrazu robiť veci, ktoré ako vyšetrovateľ nemohol.
Pri písaní často vychádzam z vlastného života a zo svojich skúseností. V knihe Rana z milosti je napríklad dôležitým prostredím filmový priemysel, pretože som v ňom posledné tri roky pôsobil. Aj Harryho situácia bez práce je čiastočne inšpirovaná mojím priateľom, ktorý o prácu prišiel a zrazu akoby sa ocitol vo voľnom páde. Pýtal sa sám seba: Kto som, keď nemám prácu, keď nemám tento zmysel života? A práve tento pocit som využil aj pri Harrym. Je outsider, ale zároveň je stále súčasťou určitého spoločenstva. Premýšľa nad tým, akú má voči spoločnosti zodpovednosť a čím do nej môže prispieť. Keď mu to vezmete, zrazu sa na seba nedokáže pozerať tak ako predtým. Musí sa nanovo nájsť a objaviť nový zmysel existencie. A to je veľmi ťažké, pretože Harry má teraz už vyše 50. A to je, samozrejme, dôvod, prečo na začiatku knihy stojí na tom balkóne a nevidí nič iné ako tmu a istú smrť, ktorá ho čaká.
IKAR
Určite. Keďže som zároveň pracoval na filmovom pľaci a písal o filmovom prostredí, chcel som si dať pozor, aby som nepísal priamo o ľuďoch zo štábu. Ešte pred vydaním knihy som za nimi zašiel a uistil ich, že žiadna z postáv v knihe nie je konkrétny človek. Na druhej strane je do istej miery nevyhnutné sa konkrétnymi ľuďmi inšpirovať. Keď píšete, beriete si kúsky zo skutočného života a ľudia, ktorých poznáte, sa do príbehu, prirodzene v nejakej podobe dostanú. Takže, keď ich uisťujem, že tie postavy nie sú oni, v istom zmysle vlastne klamem, pretože sú tam všetci, každý z nich nejakým spôsobom.
A ak môžete prezradiť niečo o budúcnosti seriálu na Netflixe, ako ďaleko ste už s plánmi na ďalšiu sériu?
Práve teraz o tom diskutujeme. Všetci sme nadšení z možnosti natočiť druhú sériu, no podmienky musia byť správne nastavené. Ak mám do ďalšieho televízneho projektu investovať ďalšie tri roky, musí ísť o niečo naozaj zaujímavé, som pripravený sa do toho naplno ponoriť, ale pokračovanie si musí zachovať kvalitu prvej série. Pravdepodobne o pár mesiacov budeme vedieť, či druhá séria naozaj vznikne.
Oleg je synom Rachel a tá bola Harryho životnou láskou. Prežili spolu mnoho šťastných rokov, hoci ich vzťah mal aj svoje problémy. Harryho a Olega však spájajú aj veľmi podobné vlastnosti. Obaja sú introverti a v podstate aj pesimisti. Spája ich však aj hudba. Prvá pieseň, ktorú Harry pustil Olegovi, bola I Wanna Be Sedated od kapely Ramones. A práve tá skladba podľa mňa vystihuje niečo, po čom obaja túžia. Akési bezbolestné zabudnutie. Únik do tmy.
V istom zmysle sú to dvaja muži, ktorí chcú aspoň na chvíľu uniknúť sami pred sebou. Práve pesimizmus je jeden z dôvodov, prečo sú si takí blízki. A na pesimizme je jedna dobrá vec. Sám som pesimista. Život zvyčajne dopadne lepšie, než očakávate.
Oleg sa oženil, má deti, no v manželstve má aj problémy. Harry v tom vidí paralelu so svojím vzťahom s Rachel a rovnaké ťažkosti, akými si kedysi prechádzali oni. Preto sa snaží zasiahnuť a Olegovo manželstvo zachrániť. A to je Harry, akého čitatelia ešte nepoznajú. Zrazu preberá zodpovednosť za rodinu. Vždy bol osamelým vlkom, no teraz sa trochu mení.
Povedzme, že jeho schopnosť milovať sa rozšírila.
Jarli & Jordan
Ak sú čitatelia, ktorí ešte od nečítali ani jednu knihu zo série, ktorou by podľa vás mali začať? Je dobré začať od úplného začiatku série, alebo by ste im odporučili inú…
Osobne by som odporučil začať tretím románom. Na tento príbeh som dodnes veľmi hrdý.
Kniha je čiastočne inšpirovaná životom môjho otca. Mal 19 rokov, keď Nórsko obsadili Nemci a z nejakého dôvodu sa rozhodol dobrovoľne prihlásiť do boja proti Rusom v bitke pri Leningrade po boku Nemcov. Je to o tom rozhodnutí a o jeho zážitkoch počas druhej svetovej vojny, ktoré sú súčasťou kriminálnej zápletky v románe Zrada. Pre mňa je to veľmi osobná kniha. A ako som už povedal, je to kniha, ktorú mám stále rád.
Poďme ešte k vašim spisovateľským začiatkom. Prvú knihu ste napísali ako 37-ročný. Dovtedy ste sa venovali futbalu, financiám aj hudbe. Myslíte si, že práve vďaka tomu, že ste sa k písaniu dostali neskôr, ste boli ako autor skúsenejší a povedzme vyzretejší?
Určite mi pomohlo, že som sa spisovateľom nestal už v osemnástich alebo v dvadsiatich rokoch. Predtým som žil aj úplne iný pracovný život a získal skúsenosti s každodennou realitou, akú pozná väčšina ľudí. Dodnes z nich pri písaní čerpám. Takže áno, vnímam to všetko ako veľkú výhodu a svojím spôsobom aj ako požehnanie, že moja spisovateľská kariéra prišla až neskôr.
Aj váš debut mal pôvodne vyzerať úplne inak. Požiadali vás, aby ste napísali knihu o svojej hudbe a kapele. V tom čase ste cestovali do Austrálie, a práve počas letu ste dostali nápad na svoj prvý román. Poviete nám o tom viac, čo sa počas tej 30-hodinovej cesty vlastne stalo?
Stalo sa tam asi viacero vecí. Ako ste povedali, požiadali ma, aby som napísal knihu o turné našej kapely. Vydavateľstvu som však povedal, že čo sa stane na turné, zostane na turné. Takže o tom písať nebudem. Keďže mi navrhli, aby som niečo napísal, ponúkol som im iný príbeh. Pravdepodobne sa mi ozvali preto, že sa im páčili texty našich piesní. Tie boli vždy založené na rozprávaní príbehov. Usúdili teda, že by som to mohol zvládnuť. A keď som si skutočne sadol k svojmu prvému románu a prečítal si prvú kapitolu, mal som pocit, ako by som sa vrátil domov. Písanie mi pripadalo úplne prirodzené. Celý život som bol vášnivým čitateľom a pochádzam z rodiny, v ktorej sa veľa čítalo. Moja mama bola knihovníčka a otec zbieral knihy. V mnohých ohľadoch ma teda prekvapilo, ako prirodzene mi písanie išlo.
Moji priatelia boli veľmi prekvapení, keď som vydal prvý album a stal sa hudobníkom. Keď som im však povedal, že mi vyjde prvá kniha a že som napísal román, ich reakcia bola: „No konečne! Čo ti to tak dlho trvalo?“ Vraj na to čakali celý čas.
A práve ten pocit, ako keby som sa vrátil domov, tam, kam patrím, bol pre mňa veľmi zvláštny. Mám ho dodnes. Keď skončí tento rozhovor, sadnem si k laptopu, pretože vtedy, keď píšem, sa naozaj cítim ako doma. Viete, nepotrebujem mať milióny čitateľov. Ak existuje aspoň pár stoviek ľudí, ktorých zaujíma to, čo píšem, mám pocit, že robím správnu vec. Píšem a rozprávam príbeh.
Stretávate sa aj po takmer 30 rokoch s tým, že ľudí prekvapuje, koľkým rôznym veciam sa venujete. Ste spisovateľ, hudobník, venujete sa lezeniu a ďalším aktivitám. Majú ľudia stále tendenciu škatuľkovať vás a pýtať sa, ako môžete naraz robiť toľko rozdielnych vecí?
Áno, keď mi vyšla prvá kniha, bol som známy predovšetkým ako hudobník. Prirodzene preto panovala určitá skepsa. Ľudia si hovorili, že keď som známy hudobník, môžem napísať čokoľvek a vydavateľstvo mi to aj tak vydá. Dnes je to už asi naopak. Po celom svete a dokonca aj v Nórsku som známejší skôr ako spisovateľ. Niekedy sú ľudia naozaj prekvapení, keď zistia, že som členom kapely Di Derre a že spievam piesne, ktoré poznajú. Pre mňa je to však perfektná kombinácia.
Keď strávim celý deň sám v izbe pri laptope a za dobrú vetu mi nikto nezatlieska, je príjemné večer vziať gitaru, ísť do klubu, zahrať si s kamarátmi z kapely a dostať trochu potlesku a ovácií ešte pred spaním. Je to fajn. Takýto životný štýl môžem len odporučiť.
Na záver by nás ešte zaujímal váš tvorivý proces. Čo pri novej knihe prichádza ako prvé?
Môže to byť čokoľvek. Nemám na to žiadne pravidlo. Často sa zobudím o piatej alebo šiestej ráno a moja hlava začne pracovať. Je to skvelý čas, pretože ešte napoly spíte a váš vnútorný kritik nie je úplne prebudený. Jednoducho sa necháte uniesť akoukoľvek myšlienkou. A práve vtedy mi často napadajú tie najoriginálnejšie veci, pretože nezavrhnem ani ten najbláznivejší nápad. Deväť z 10 nápadov je naozaj zlých. Ale jeden z desiatich možno až taký zlý nie je. Inšpiráciou však môže byť aj človek, ktorého zazriem v autobuse. Pri Snehuliakovi to bolo napríklad samotné slovo. Rozprával som sa s priateľom z filmového priemyslu, ktorý práve hľadal názov pre film. Spýtal sa ma, či mu nepomôžem. A mne napadlo, čo tak Snehuliak. On mi odpovedal, že v tom filme žiadny Snehuliak nie je. A ja som mu odpovedal, že by tam teda nejakého mali dať. Neskôr sme spolu opäť telefonovali a povedal som mu, že mi ten názov stále vŕta v hlave. Ak ho nepoužijú oni, použijem ho ja. A tak vznikol Snehuliak.
Rozhovor pre JOJ 24 pripravil Martin Nagy v spolupráci s vydavateľstvom IKAR.
