Nepoznáte ich, pretože aj v rebríčku najbohatších pri ich menách chýbajú fotografie. Napriek tomu – či práve preto – patria medzi najvplyvnejších ľudí na tejto planéte. Za čo všetko sú miliardári ochotní zaplatiť, aby ich nikto na ulici nespoznal a ich bohatstvo ani moc sa neobrátili proti nim?
Elaine Marshall má pri svojom mene majetok v hodnote 30 miliárd dolárov, Dieter Schwarz takmer 60 miliárd a Giancarlo Devasini necelých 90 miliárd dolárov.
Ľudí, ako sú oni, je medzi miliardármi veľa – a zatiaľ čo niektorým na pokojný život stačí odmietať ponuky novinárov na rozhovory, iní zachádzajú oveľa ďalej. Ak chcú a dokážu zostať úplne neviditeľní, nenájdete ich ani v rebríčkoch Forbesu.
Začína sa to pri samotných spoločnostiach, ktoré im v skutočnosti patria, hoci z dokumentov to tak nemusí vyplývať. Pomôcť v tom môžu napríklad Britské Panenské ostrovy, Seychely alebo Južná Dakota v Spojených štátoch – miesta s prísnymi zákonmi na ochranu súkromia.
Keď podnikateľ presunie majetok do zvereneckých fondov v spriaznených jurisdikciách, môže zostať oprávnenou osobou a naďalej využívať svoj majetok aj výnosy z neho. Ak sa ho však niekto opýta, môže pokojne odpovedať, že nevlastní žiadnu jachtu ani luxusný dom.
Za majetok následne zodpovedá právnik alebo poradca, ktorému daný miliardár dôveruje. Štáty s prísnymi zákonmi na ochranu súkromia navyše nevedú verejný register zvereneckých fondov, čo znamená, že pre bežného človeka je takmer nemožné zistiť, kto za fondom v skutočnosti stojí.
S tým súvisí aj ochrana pred rozsudkami súdov iných štátov, pre ktorú si miliardári vyberajú napríklad Cookove ostrovy.
„Zverenecký fond (v tejto krajine) sa všeobecne považuje za zlatý štandard v oblasti ochrany majetku, pretože neuznáva rozsudky zahraničných súdov. Ak proti vám veriteľ vyhrá súdny spor v Amerike alebo v Európe, tento rozsudok nemá na Cookových ostrovoch žiadnu platnosť,“ uvádza spoločnosť NJP Law Group.
Aby sa vyhli akémukoľvek sliedeniu novinárov, miliardári volia ešte komplikovanejšie štruktúry. Zahraniční právnici alebo iní profesionálni sprostredkovatelia môžu pôsobiť ako členovia predstavenstva či nominovaní zástupcovia spoločností, ktoré sa v niektorých štátoch dajú založiť bez zverejnenia vlastníckej štruktúry. Takáto spoločnosť sa následne môže skrývať napríklad za nadáciami alebo fondmi.
Na papieri to vyzerá, akoby majetok v zvereneckom fonde nikomu nepatril.
Pre novinárov to znamená, že aj keď sa dostanú až na druhý koniec sveta, môžu naraziť na nepreniknuteľnú bariéru. Pred bankami a políciou to už dnes miliardára úplne neskryje, ak mu však ide iba o to, aby sa vyhol publicite, je to jedna z účinných možností.
„Na papieri to vyzerá, akoby majetok v zvereneckom fonde nikomu nepatril,“ vysvetľuje vo svojom článku právnik Andres Knobel stratégiu použitú v prípade takzvaných Panama Papers.
„Zakladateľ povie: ‚Už nie som vlastníkom, majetok som previedol na zverenecký fond.‘ Správca povie: ‚Nie som skutočným vlastníkom, iba spravujem majetok v prospech oprávnených osôb, ale nemôžem s ním nakladať podľa vlastného uváženia a nie je súčasťou môjho osobného majetku.‘ A napokon oprávnené osoby povedia: ‚Tento majetok ešte nevlastníme, musí nám byť najskôr rozdelený po uplynutí obdobia X,‘“ píše Knobel.
Ak chcú miliardári zostať v anonymite, môžu svoj majetok ukryť aj bližšie než v exotických letoviskách – napríklad v takzvaných rodinných kanceláriách.
Na tie sa v niektorých krajinách vzťahujú výnimky, vďaka ktorým sa rodina spravujúca peniaze nemusí registrovať u regulačných úradov. Miliardári potom tieto spoločnosti často kombinujú so zvereneckými fondmi, ani v takom prípade však súkromie nie je stopercentné.
„Medzi rodinami s mimoriadne vysokým majetkom je bežným postupom vložiť medzi zverenecký fond a aktíva spoločnosť,“ opisuje tento systém bahrajnská spoločnosť The Family Office Company.
„Zverenecký fond vlastní akcie tejto spoločnosti – zvyčajne subjektu so sídlom na Britských Panenských ostrovoch, Kajmanských ostrovoch alebo na ostrove Guernsey – a táto spoločnosť spravuje investície, bankové účty, nehnuteľnosti a ďalšie aktíva. Zverenecký fond je vlastníkom. Spoločnosť zabezpečuje jeho fungovanie a rodina ju riadi,“ uvádza The Family Office Company.
Bezcolné sklady a lietadlá pod cudzím menom
Podobne sa dá ukrývať aj majetok a zároveň sa vyhnúť niektorým poplatkom. Prostredníctvom krycích spoločností si miliardári usilujúci o maximálne súkromie prenajímajú sklady v takzvaných freeportoch, teda oblastiach, ktoré nepodliehajú colnému dohľadu.
„Freeporty zostávajú tým, čo sa vo svete umenia najviac podobá Kajmanským ostrovom,“ vysvetlil kedysi vo svojej analýze týchto miest pre americký denník The New York Times novinár David Segal.
„Na majetok vo freeportoch nie je možné uvaliť sankcie, pretože žiadny regulačný orgán nevie, komu patrí,“ uviedol vo svojom texte zase John Zarobell, bývalý kurátor Filadelfského múzea umenia a Múzea moderného umenia v San Franciscu.
Nachádzajú sa najmä pri prístavoch, ale napríklad aj pri letiskách, a sú atraktívne hlavne preto, že produkty, ktoré sa dostanú na ich územie, sa z právneho hľadiska považujú za tovar v preprave. A to aj v prípade, že ich tam miliardár uschová na niekoľko desaťročí.
Ak sa potom jeden miliardár rozhodne v rámci zóny predať niečo inému, môže tak urobiť bez starostí, ktoré by s tým mal na území mimo nej. Žiadne tlačové správy, žiadne záznamy vo verejných registroch a hlavne žiadne otázky novinárov.
Freeporty pritom presne vedia, na čo slúžia, a tak sa v nich často nachádzajú aj galérie, reštaurátorské služby a odborníci na tieto alternatívne investície.
Pre miliardárov, ktorí si úzkostlivo strážia súkromie, predstavujú výhodu aj preto, že nikto nepovolaný nevie, komu patria veci uložené v takýchto skladoch. Ak totiž chce žiť život, v ktorom svoje bohatstvo nevystavuje na obdiv, extrémne drahý obraz v jeho dome, ktorý uvidí kuriér či upratovač, by takúto predstavu mohol rýchlo narušiť.
Súkromie často nemajú ani v lietadlách. Napríklad programátor Kyle McDonald vytvoril systém, ktorý sleduje 11-tisíc súkromných lietadiel s cieľom odhaliť, či sa neblíži geopolitická kríza alebo prírodná katastrofa.
Vychádza z predpokladu, že keď sa niekde vo svete niečo stane, miliardári o tom budú vedieť ako prví, pričom ich lietadlá zrazu všetky v rovnakom okamihu odletia.
Ďalší programátor, Jack Sweeney, sleduje pohyb lietadiel celebrít, miliardárov, politikov aj ruských oligarchov. V roku 2020 napríklad na sociálnej sieti Twitter založil účet ElonJet, ktorý z verejne dostupných údajov informoval o pohybe lietadla najbohatšieho muža sveta Elona Muska.
Po kúpe Twitteru Elonom Muskom (a premenovaní platformy na X) sociálna sieť účet zablokovala a teraz umožňuje takéto informovanie iba s 24-hodinovým oneskorením.
Ak najbohatší nechcú, aby o ich pohybe vedel celý internet, ale zároveň odmietajú kúpiť celú sociálnu sieť za 44 miliárd dolárov (toľko Musk zaplatil za Twitter – pozn. red.), môžu opäť využiť fiktívne spoločnosti či zverenecké fondy.
Existujú však aj služby, ktoré všetko vybavia za nich – hoci spoločnosť prevádzkujúca lietadlo má povinnosť identifikovať, koho prepravuje, nemusí už zverejniť, o koho ide.
Na anonymnej preprave tak zarába napríklad spoločnosť NetJets patriaca Berkshire Hathaway alebo VistaJet, ktorú vlastní švajčiarsky miliardár Thomas Flohr. U týchto spoločností si bohatý človek kupuje iba určitý počet letových hodín.
„Výsledkom je, že nikto nevie, kam lietam, pretože si súkromné lietadlá prenajímam,“ prezradil v roku 2022 pre Radio Classique vtedajší druhý najbohatší muž sveta, Francúz Bernard Arnault, ktorý svoje vlastné lietadlo radšej predal.
Miliardár sa tak nespája s konkrétnym lietadlom, pretože spoločnosť mu pošle práve dostupný stroj. Verejnosť síce vidí, že letí niekto, kto si takúto službu môže dovoliť, ale kto presne to je, sa nedozvie.
Napríklad v Spojených štátoch však existujú programy, v rámci ktorých môžu spoločnosti požiadať o ešte silnejšiu ochranu súkromia. Niektoré preto môžu pravidelne generovať náhodné identifikačné kódy lietadiel, aby bolo oveľa ťažšie ich v systémoch identifikovať a sledovať.
Záujem o služby zamerané na súkromie pritom stále rastie. „Úroveň bezpečnostných opatrení, ktorými teraz musíme prejsť, je úplne šialená. Každý ich chce,“ povedal vlani pre Business Insider Jason Middleton, generálny riaditeľ Silver Air Private Jets. O tom, aké ďalšie požiadavky na súkromie pri cestovaní najbohatší majú, Forbes písal nedávno.
Likvidácia digitálnych stôp
Nech je človek akokoľvek opatrný, občas sa na internet predsa len niečo dostane. O to, aby tam takýto obsah nezostal dlho, sa starajú špecializované firmy, ktoré okrem prehľadávania webu poskytujú aj kybernetickú ochranu pred hackermi či právne služby zabezpečujúce žiadosti o odstránenie obsahu.
Napríklad HK Defense Solutions tento proces opisuje v niekoľkých bodoch. Najskôr spoločnosť preverí, kto presne uchováva údaje o zákazníkovi, a všetko zhrnie do jedného „profilu ohrozenia“. Z neho následne vyberie najrizikovejších sprostredkovateľov údajov – tých, ktorých najčastejšie využívajú vyšetrovatelia, novinári a odborníci na kriminalistiku.
Následne sa nielen postarajú o to, aby tieto údaje zmizli, ale zároveň navrhujú riešenia, ako zabrániť ďalším podobným situáciám.
Riešením môže byť napríklad úprava vlastníckych štruktúr nehnuteľností, presmerovanie pošty, úprava registrácie voličov a preverenie, ktoré spotrebiteľské účty a vernostné programy sú prepojené so skutočnými osobnými údajmi.
Výhodou miliardárov je, že si väčšinou môžu dovoliť vyriešiť problémy ich utopením v peniazoch.
Služba potom neustále monitoruje, či sa v sieťach sprostredkovateľov údajov neobjaví niečo nové, a automaticky rozosiela žiadosti o odstránenie.
Výhodou miliardárov potom je, že si väčšinou môžu dovoliť vyriešiť problémy ich utopením v peniazoch. Aj tu sa totiž dá použiť stratégia známa ako „catch and kill“, teda postup, pri ktorom jednotlivec alebo spoločnosť ponúkne za fotografiu, príbeh, reportáž či film obrovskú sumu. Keď majiteľ obsah predá, zároveň sa zaviaže, že o ňom nikdy nesmie hovoriť.
V tej chvíli sa napríklad nechcená fotografia už nikam nedostane a zároveň má nový majiteľ možnosť prinútiť tých, ktorí ju používajú, aby s tým prestali.
K tejto stratégii pristúpil napríklad bývalý riaditeľ spoločnosti American Media Inc. David Pecker, ktorý tak dvakrát ochránil kandidáta na amerického prezidenta a miliardára Donalda Trumpa. To, že tak urobil, odhalil až počas súdu v roku 2024.
Inú stratégiu využil bohatý sexuálny delikvent Jeffrey Epstein, ktorý sa v snahe zachovať si súkromie a zostať mimo väzenia najal SEO konzultantov, hackerov a ďalších odborníkov na internet, aby agresívne manipulovali s vyhľadávacími algoritmami Googlu.
Podarilo sa mu tak zahltením internetu príspevkami a fotografiami o jeho filantropickej činnosti zatlačiť do úzadia články z roku 2008 o jeho odsúdení za obchodovanie s neplnoletými. Ako tento rok poznamenal americký Forbes, Epstein za to jednému zo zodpovedných mužov zaplatil v prepočte najmenej milión korún.
Nejde pritom o niečo, čo využívajú iba kriminálnici. Niekedy sa v snahe uchovať zvyšok svojho života v súkromí niektorí miliardári môžu rozhodnúť zámerne zverejniť niektoré vybrané informácie o sebe, pretože sa tak vyhnú úplnému „sliedeniu“.
Štúdia spoločnosti Transmission Private totiž odhalila, že 41 percent Britov vníma bohatých jednotlivcov bez akejkoľvek zmienky na internete negatívnejšie než rovnako majetných ľudí, ktorých možno dohľadať.
Stratégia odstraňovania všetkých informácií sa tak podľa spoločnosti obracia proti miliardárom, pretože v ľuďoch môže vyvolávať pocit, že úplné súkromie znamená, že bohatý človek musí robiť niečo nekalé.
„Len čo si ľudia uvedomia, že byť na internete neviditeľný neprichádza do úvahy, vyvstáva ďalšia otázka: Ak budú na internete nejaké informácie o mne a mojej rodine, aké by to mali byť?“ poukazuje Jordan Greenaway, riadiaci partner Transmission Private.
„Malo by sa k tomu pristupovať ako k príležitosti ukázať sa v tom najlepšom svetle a zabezpečiť, aby obsah na internete presne vystihoval ich rodinu a jej význam,“ dodáva Greenaway.
Anonymná filantropia
Na rozdiel od Epsteina sa však tí, ktorí chcú skutočne zostať anonymní, svojou filantropiou rozhodne nechvália. Príkladom bol miliardár Charles Feeney, ktorý sa k tomu, že počas niekoľkých desaťročí rozdal stovky miliónov dolárov, priznal až v čase, keď očakával, že by sa to verejnosť pre žalobu aj tak dozvedela.
Odhalilo to dve veci – nielenže v záujme súkromia opäť využil súkromné nadácie založené na Bermudách, ale zároveň preto prišiel o akékoľvek daňové výhody, ktoré mohol za svoje dary získať.
Možno to pripísať jeho štedrosti, mohla za tým však byť aj obava z toho, čo sa často deje filantropickým miliardárom – peniaze od nich zrazu chce každý.
Vo svojom článku, v ktorom radí bohatým, ako darovať anonymne, americký Forbes spomína štúdiu univerzity v Indiane, podľa ktorej 50,6 percenta ľudí, ktorí prispievajú anonymne, tak robí práve preto, aby obmedzili počet žiadostí o príspevky od iných organizácií.
Jeff Bezos a MacKenzie Scott. l Zdroj: Amazon a SITA/AP
Preto existujú aj špeciálne fondy, ktoré od miliardárov prevezmú hotovosť, akcie alebo kryptomeny. Tie následne vložia do verejného fondu, z ktorého potom financie odchádzajú jednotlivým charitám. Miliardár pritom fondu „odporúča“, kam by mal peniaze poslať, ale zo zákona má právo požadovať, aby jeho meno z dokumentácie zmizlo.
Takúto stratégiu využíva aj bývalá manželka Jeffa Bezosa, miliardárka MacKenzie Scott. Informácie o tom, komu peniaze posiela, následne poskytuje iba vtedy, ak s tým daná organizácia nemá problém.
Tieto organizácie niekedy nechcú, aby o daroch miliardár informoval, pretože to podľa webu Inside Philanthropy môže u iných darcov vyvolať pocit, že charita už má dostatok peňazí, a tak sa o svoje bohatstvo podelia inde.
Článok vyšiel na forbes.cz.