Vysoké funkcie, výborné výsledky ani roky skúseností nezaručujú istotu. Traja manažéri opisujú, čo sa stane, keď zo dňa na deň zmizne pozícia, s ktorou si človek spojil časť vlastnej identity.
Dobré výsledky a vysoké funkcie im dávali pocit, že sú potrební a ťažko nahraditeľní. Až dovtedy, kým firma nerozhodla inak. Potom si museli svoje postavenie vybudovať nanovo.
„Najviac nebolelo samotné prepustenie, ale spôsob, akým k nemu došlo. Po viac než 15 rokoch som sa cítila s organizáciou spätá,“ priznáva Agnieszka Mikulska, ktorá bola v tom čase zároveň osamelou matkou dvoch detí.
Prvé mesiace po prepustení si prácu nehľadala. Vďaka úsporám si dovolila niečo, na čo predtým nemala čas: oddych. Venovala sa deťom, domácnosti aj sebe.
„Vtedy som sa po prvý raz po dlhej dobe naozaj vyspala. Dopriala som si ako žena, ako človek,“ spomína.
Až po niekoľkých mesiacoch, keď sa, ako sama hovorí, dala dokopy a cítila sa pripravená, začala posielať životopisy. Každý pracovný pohovor však znamenal návrat k najťažšiemu okamihu. Najviac sa bála jednej otázky: prečo sa rozišla s predchádzajúcim zamestnávateľom?
„Keď sa na to opýtali, odpovedala som pravdivo, že išlo o reštrukturalizáciu a zrušenie pracovného miesta. Zakaždým som to však veľmi emotívne prežívala,“ priznáva.
Až keď zostala bez práce, dostala zároveň príležitosť prehodnotiť vlastné sebavedomie. Uvedomila si, že celé roky budovala niečo viac než iba svoju pozíciu. Neinvestovala len do výsledkov, ale aj do schopností. Práve tie sa ukázali ako jej skutočný kapitál.
„Nikdy som sa neobmedzovala iba na plnenie svojich povinností. Neustále som investovala do rozvoja. Okrem farmaceutických kompetencií som získavala kvalifikáciu v koučingu, mentoringu, líderstve a vzdelávaní. Bola som sama sebe vďačná, že som sa počas všetkých tých rokov neprestala učiť,“ vysvetľuje.
Dnes vedie vo Veľkej Británii vlastnú firmu InSteel. Realizuje prestížne projekty pre britské nehnuteľnosti a predáva oceľové konštrukcie, najmä luxusné okná a dvere. Pred niekoľkými rokmi by jej ani nenapadlo, že koniec jednej kariéry sa stane začiatkom úplne novej kapitoly.
Emocionálny otras
Aj Natalia Skrzypska bola presvedčená, že ju už v profesionálnom živote nič nedokáže prekvapiť. Roky patrila medzi ľudí, ktorých možno považovať za stelesnenie pracovného úspechu. Medzinárodné veľtrhy v São Paule, Hongkongu a Las Vegase. Práca na produktovej kampani so Swarovskim, školenia v Londýne a Miláne.
Do módneho odvetvia sa dostala trochu náhodou. Po vysokej škole snívala o akademickej kariére. Keď si hľadala prácu na niekoľko mesiacov, odpovedala na inzerát na pozíciu asistentky prezidenta spoločnosti Kazar. Plánovala zostať krátko. Napokon tam strávila 12 rokov, hoci začiatky veľkú kariéru nenaznačovali. Ako sama spomína, bola najhoršou asistentkou, akú jej šéf kedy mal.
Napĺňať sa začala až po presune do iného oddelenia. Nasledujúce roky sa ako riaditeľka dámskej kolekcie a oddelenia produktového dizajnu podieľala na budovaní značiek a tvorbe ponuky.
Ako hovorí, móda prestala byť prácou a stala sa súčasťou jej identity. Cena však bola vysoká. Neustále cestovanie, zmeny časových pásiem a permanentný tlak sa začali podpisovať pod jej zdravie.
„V jednej chvíli som počas pobytu v Číne zostala paralyzovaná v hotelovej izbe. Našťastie sa všetko skončilo dobre, ale táto skúsenosť ma prinútila položiť si otázku: je úspech stále úspechom, ak zaň človek platí zdravím a súkromným životom?“ rozpráva Natalia Skrzypska.
Napokon odišla.
Dva roky nikde nepracovala pre konkurenčnú doložku.
„V tom čase sa mi ozval majiteľ módnej značky. Chcel ma z tejto konkurenčnej doložky vykúpiť za milión zlotých, teda približne 230-tisíc eur. Nerozhodla som sa pre to, pretože som si potrebovala oddýchnuť,“ spomína a priznáva, že samotná ponuka bola potvrdením pozície, ktorú si počas rokov vybudovala na trhu.
Po skončení konkurenčnej doložky sa zamestnala v ďalších veľkých spoločnostiach, kde zodpovedala za niekoľko vlastných značiek. V jednej z firiem sa zapojila do nového ambiciózneho projektu, no finančná situácia podniku sa rýchlo začala komplikovať.
Investor, ktorý mal nové podnikanie financovať, sa po zhoršení kondície značky stiahol. Po šiestich mesiacoch práce Natalia Skrzypska počula, že firma musí znižovať náklady. Bola jednou z niekoľkých ľudí, s ktorými spoločnosť ukončila spoluprácu.
Hoci oficiálny dôvod bol finančný, emocionálne to pre ňu znamenalo otras.
„Zasiahlo to moju ctižiadostivosť a na chvíľu mi to vzalo pocit kontroly. Človek, za ktorého bol ešte pred niekoľkými rokmi niekto ochotný zaplatiť milión zlotých, aby ho vykúpil z konkurenčnej doložky, zrazu dostane výpoveď,“ opisuje.
„Neotriaslo to však mojou vierou vo vlastné schopnosti. Vedela som, že rozhodnutie vyplýva zo situácie firmy, nie z toho, že by som nemala hodnotu. Necítila som hanbu ani obavu, že ma už nikto nezamestná. Zároveň som pocítila úľavu. Už som vedela, že sa v tejto organizácii necítim dobre a že moje hodnoty a predstavy o spôsobe práce sa nezhodujú s firemnou kultúrou.“
Otázka však znela: čo ďalej?
Odpoveď prišla takmer okamžite.
„Kamarátka, ktorá ma po prepustení viezla domov, mi položila jednoduchú a prekvapivú otázku: prečo si nezaložíš poradenskú firmu? Bol to moment, keď do seba začali zapadať všetky dieliky skladačky,“ spomína Natalia Skrzypska.
Tri mesiace po tom, ako dostala výpoveď, vznikla jej firma Fashion Business Consulting.
Najskôr však investovala do seba. Začala sa učiť pracovať so sociálnymi sieťami, konzultovala komunikačnú stratégiu s odborníkmi a systematicky zverejňovala vzdelávací obsah. Najťažšie bolo zmeniť spôsob uvažovania.
„Po rokoch práce pre veľké organizácie som sa musela naučiť predávať vlastné schopnosti. Sama si určovať ciele. Sama sa zodpovedať za výsledky. Sama si vytvárať disciplínu,“ rozpráva.
Pri transformácii jej podľa vlastných slov mentorky pomohli pozrieť sa na skúsenosti zo širšej perspektívy.
„Predtým som o sebe uvažovala predovšetkým ako o expertke na produkt a módu. Mentorky mi ukázali, že mojou najväčšou silou je budovanie firiem, riadenie a schopnosť prepájať kreativitu s výsledkami,“ vysvetľuje.
Výsledky prišli rýchlejšie, než predpovedali odborníci. Hoci počúvala, že by mala celý rok iba budovať povedomie o svojej značke a bezplatne sa deliť o vedomosti, prví klienti prišli už mesiac po začiatku podnikania.
Jej vlastný skupinový program priniesol už v prvom roku tržby 100-tisíc zlotých, teda približne 23-tisíc eur. Dnes, po viac než dva a pol roku fungovania firmy, má za sebou spoluprácu s vyše stovkou majiteľov a majiteliek módnych značiek.
S odstupom času žartuje, že by svojmu bývalému nadriadenému najradšej poslala fľašu najlepšieho šampanského s poďakovaním.
Ako blesk z jasného neba
Ešte týždeň predtým všetko naznačovalo, že je na správnej ceste. Výborné ročné hodnotenie, vysoký bonus, silné výsledky. Igor Rusinowski, člen predstavenstva Link4 zodpovedný za rozvoj firmy a budovanie nových distribučných kanálov, mal za sebou roky úspechov v poisťovníctve.
O to väčším šokom bol rozhovor s nadriadeným, ktorý mu oznámil, že sa s ním firma chce rozísť. Dôvod? Zmena stratégie.
„Organizácia sa už nechcela rozvíjať tak intenzívne ako predtým,“ zhŕňa Rusinowski. „Mal som pocit nespravodlivosti, ale aj to sa v biznise niekedy stáva.“
Písal sa rok 2012. Za sebou mal už 15 rokov skúseností z financií a poisťovníctva. V britskej skupine RSA, ktorá vlastnila okrem iného Link4, zodpovedal za rozvoj nových predajných kanálov.
Podľa jeho hodnotenia realizoval projekty, ktoré neskôr prispeli k zvýšeniu tržieb firmy približne z tristo miliónov zlotých, teda asi 69 miliónov eur, na viac než miliardu zlotých, približne 230 miliónov eur.
Preto preňho prepustenie prišlo ako blesk z jasného neba. V rovnakom čase sa do zlomového bodu dostal aj jeho súkromný život. Prechádzal rozvodom. Strata pozície a zmena osobnej situácie sa tak prekrývali.
Rusinowski sa mohol vrátiť do poradenstva. Prijať jednu z niekoľkých pracovných ponúk, ktoré sa na trhu rýchlo objavili. Už roky však premýšľal o rozbehnutí vlastného podnikania. Kým pracoval pre korporáciu, nedokázal sa k tomu odhodlať.
„Môj problém bol typický pre mnohých špičkových manažérov: korporácia poskytuje pohodlie, stabilitu a vysoký príjem a zároveň vytvára ‚zlatú klietku‘. Ťažko sa jej vzdáva,“ poznamenáva.
Prepustenie mu umožnilo urobiť to, na čo sa dovtedy neodhodlal. Odstupné – alebo, ako sám hovorí, „zlatý padák“ – mu poskytovalo finančný komfort.
Ozval sa obchodným partnerom zo spoločnosti Unilink, vtedy malej firmy spolupracujúcej s Link4. O niekoľko týždňov už bol jej spoločníkom a predsedom predstavenstva. Prestávku si neurobil. Necítil, že by ju potreboval.
Nepreberal veľkú organizáciu ani vybudovanú pozíciu. V roku 2012 zamestnával Unilink dvoch ľudí, spolupracoval so sto agentmi a vytváral ročný zisk približne 50-tisíc zlotých, teda asi 11 500 eur.
Prvé roky Rusinowski prakticky nič nezarábal. Stavil na rozvoj firmy – organický aj prostredníctvom akvizícií.
Dnes, po viac než desiatich rokoch, Unilink pôsobí v desiatich krajinách strednej a východnej Európy, obsluhuje približne 11 miliónov klientov a dosahuje ročné tržby 1,5 miliardy zlotých, teda približne 345 miliónov eur.
Pred tromi rokmi spoločnosť prevzala americká brokerská skupina Acrisure a Rusinowski spolu so spoločníčkou Aleksandrou Friedel sa stali akcionármi materskej spoločnosti.
Keď zmizne vizitka
Pre ľudí na vysokých pozíciách strata práce len zriedka znamená iba stratu zdroja príjmu. Častejšie znamená stratu časti vlastnej identity.
Ako zdôrazňuje psychológ a psychoterapeut Artur Orzełowski, ľudia na manažérskych pozíciách si často až po strate práce uvedomia, do akej miery sa ich sebahodnota prepojila s funkciou, ktorú zastávali.
„Keď zmizne pozícia, objaví sa otázka: ‚Kto som bez tejto organizácie, tejto vizitky a tohto titulu?‘“ hovorí a upozorňuje aj na to, že manažéri, lídri a špičkoví odborníci majú po prepustení často pocit, akoby prišli o svoje schopnosti.
„V skutočnosti strácajú iba miesto, na ktorom mohli tieto schopnosti ukazovať a využívať. Na prvý pohľad je to malý rozdiel, no pre ich psychickú kondíciu má obrovský význam,“ tvrdí.
Výskumy – napríklad metaanalýza publikovaná v roku 2023 v časopise Frontiers in Psychology – ukazujú, že práca plní funkcie, ktoré ďaleko presahujú samotné zarábanie peňazí.
Orzełowski upozorňuje, že v podobných situáciách sa naraz spúšťa niekoľko procesov. Prvým je strata časovej štruktúry. Zrazu sa objaví množstvo voľných hodín, ktoré môže človek spočiatku vnímať ako úľavu, no neskôr sa stávajú zdrojom frustrácie a bezmocnosti.
Druhým je strata spoločenských kontaktov, pretože veľká časť každodenných vzťahov sa odohráva v práci. Po prepustení človek zisťuje, že známi z kancelárie majú vlastné povinnosti a mnohé vzťahy boli iba zdanlivé.
Mnoho ľudí bez práce navyše zistí, že sa nikdy nezamýšľali nad tým, čo sami od života chcú.
„Pri tejto zmesi emócií môže strata práce viesť k vážnym psychickým krízam, dokonca k depresii alebo závislostiam. Mimoriadne nebezpečné je presvedčenie, že prepustenie znamená osobné zlyhanie. V hlave sa objavujú myšlienky: ‚Nie som dosť dobrý. Trh ma odmietol.‘ Často ich sprevádza hanba a pocit viny,“ vysvetľuje Artur Orzełowski.
Paradoxne v podobných situáciách okolie človeku často ani nedáva právo tieto emócie prežívať.
„Pri smrti blízkeho každý chápe smútok. Keď niekto príde o prácu, skôr počuje: ‚Je to šanca na nový začiatok. Vzchop sa. Choď ďalej.‘ Musí si teda nasadiť úsmev a predstierať, že sa nič nestalo. Aj strata práce si však vyžaduje obdobie smútenia,“ tvrdí Orzełowski.
Najlepší spôsob komunikácie
Zostáva otázka, čo robiť, keď najťažšie obdobie pominie. Ako hovoriť o prepustení s budúcimi zamestnávateľmi, obchodnými partnermi a vlastným okolím?
Podľa Igora Rusinowského trh prepúšťanie zbytočne démonizuje.
„Za rozchodom s firmou môžu byť desiatky dôvodov: zmena stratégie, reorganizácia, konflikt predstáv o rozvoji alebo jednoducho nesúlad s novými očakávaniami organizácie. Automaticky to neznamená, že manažér je slabý alebo neschopný,“ upozorňuje.
„Ja sám som ešte týždeň pred prepustením patril medzi najlepšie hodnotených manažérov organizácie,“ dodáva.
Necítil sa zahanbene ani nemal potrebu skrývať, čo sa stalo. Naopak, o svojom odchode s ľuďmi otvorene hovoril, pretože – ako vraví – pravda je najjednoduchší spôsob komunikácie.
Keď navyše začal obchodným partnerom a známym z odvetvia oznamovať, že „sa s firmou rozlúčil“, v skutočnosti všetci veľmi dobre vedeli, čo to znamená.
„Ak niekto zrazu zostane bez novej pozície, okolie automaticky predpokladá, že ho prepustili. Nikto to však nepovie nahlas,“ tvrdí Rusinowski.
Uvedomelý úspech
Nikto z nich netvrdí, že prepustenie bolo jednoduchou skúsenosťou. Po rokoch sa však inak pozerajú aj na profesionálny úspech.
Agnieszka Mikulska ho už nemeria funkciou ani počtom navštívených krajín. Dôležitejšie sú pre ňu pokojné rána, možnosť samostatne rozhodovať o vlastnom čase a vedomie, že bez ohľadu na okolnosti dokáže niečo vybudovať nanovo.
„Kedysi som veľmi prežívala každú ponuku, ktorá napokon nevyšla. Dnes si poviem: možno to jednoducho nebol môj klient. Vedenie vlastnej firmy ma naučilo, že nie každé odmietnutie je prehra a nie každá zatvorená cesta znamená koniec,“ hovorí.
Pridáva sa aj Natalia Skrzypska. Celé roky stotožňovala úspech s funkciou, rozsahom zodpovednosti, počtom projektov a výsledkami dosiahnutými pre organizáciu. Čím viac povinností na seba preberala, tým väčšiu hodnotu cítila.
„Dnes sú pre mňa rovnako dôležité ako finančné výsledky sloboda, možnosť ovplyvňovať veci a pocit zmyslu,“ hovorí.
Ako sa vrátiť na trh po profesijnom údere?
- Nestotožňujte prepustenie s hodnotením svojich schopností.
- Ozvite sa ľuďom skôr, než začnete posielať životopisy.
- Pomenujte schopnosti, ktoré môžete využiť aj mimo doterajšej pozície.
- Zvážte vlastný biznis, ak máte nápad a skúsenosti.
- Stanovte si konkrétny plán návratu na trh.
