Jedno z najcennejších diel európskej renesancie čaká päťročná obnova. Odborníci budú skúmať pigmenty, drevenú podložku aj neskoršie premaľby a rozhodnú, do akej miery ich na obraze zachovať.
V stálej expozícii Starí majstri v Schwarzenberskom paláci visel do konca augusta. Teraz je už v rukách odborníkov, ktorí na ňom vykonávajú posledné prieskumné práce. Reč je o maľbe, ktorá sa v období predvojnového Československa stala najdrahším dielom v dejinách štátnych nákupov výtvarného umenia – o oltárnom obraze Ružencová slávnosť od svetoznámeho nemeckého maliara a grafika Albrechta Dürera.
Ide o jedno z najcennejších diel v Česku a jeho hodnota je nevyčísliteľná. Albrecht Dürer ho vytvoril v Benátkach v roku 1506 a už vtedy ho vďaka maliarskym a koloristickým kvalitám vyhľadávali zástupy návštevníkov z celej Európy. Na územie dnešného Česka sa dostal vďaka Rudolfovi II., ktorý ho sto rokov po jeho vzniku kúpil do svojich zbierok.
Maľba mala dramatický osud. Niekoľkokrát bola takmer zničená a jej stav počas stáročí zhoršilo aj skladovanie v nevhodných priestoroch. V roku 1934 ju vtedajšie Československo získalo od Kráľovskej kanónie premonštrátov na Strahove a odvtedy je súčasťou zbierok dnešnej Národnej galérie Praha.
Obraz je v súčasnosti v zlom technickom stave. Príčinou je nielen skutočnosť, že je namaľovaný na vertikálne spojených topoľových doskách, pričom topoľ je v porovnaní s inými podkladmi nestabilný, ale aj neskoršie, nie príliš citlivé zásahy. Najčastejšie sa spomína zásah Johanna Grussa z 19. storočia.
O potrebe reštaurovať obraz sa hovorí už od spomínaných 30. rokov. Až teraz však Národná galéria našetrila dostatok peňazí. Reštaurovanie má trvať päť rokov a vyjde na deväť miliónov českých korún, teda približne 371-tisíc eur. Podľa Olgy Kotkovej, dočasnej riaditeľky NGP a riaditeľky Zbierky starého umenia, ide jednoznačne o najdrahší reštaurátorský zásah v dejinách tejto inštitúcie.
„Je to excelentná maľba. Nielen portréty, ale aj práca s lazúrnymi vrstvami maľby a podkresbou sú skutočnou prehliadkou majstrovstva. Mimoriadna je tiež veľkorysá kompozícia s obrovským množstvom postáv a atmosféra obrazu, ktorá kombinuje nemecký analytický pohľad s umeleckou atmosférou slnečných Benátok. Fascinujúci je aj osud obrazu,“ dodáva k jeho historickým peripetiám.
Čo čaká Ružencovú slávnosť počas nasledujúcich piatich rokov? Ako bude reštaurovanie prebiehať?
Najprv dokončíme posledné prieskumy. Pomocou XRF mapovania budeme napríklad zisťovať chemické zloženie všetkých pigmentov, podkladov a ďalších materiálov obrazu. Zaujímavé budú aj výsledky 3D snímania.
Ako táto technológia funguje?
Keď sa na obraz pozeráte na fotografii, môže pôsobiť krásne, hladko a jednoliato. Keď však stojíte priamo pred ním a pozriete sa naň naozaj zblízka, vidíte, že jeho povrch je veľmi nerovný, zvlnený a reliéfny. Práve 3D snímanie nám umožní túto štruktúru zachytiť.
Ako bude proces pokračovať ďalej?
Potom sa začne samotná odborná diskusia. V novembri máme prvé zasadnutie medzinárodnej komisie, ktorej členov oboznámime s výsledkami prieskumu. Následne sa sústredíme na ošetrenie topoľovej podložky a najmä na kľúčovú otázku: ako pristúpiť k neskorším domaľbám a premaľbám obrazu.
Prečo je táto diskusia dôležitá?
Ide o zásadné ideové rozhodnutie. Teoreticky môže zaznieť názor, že by sme mali odstrániť domaľby z 19. storočia a vrátiť obraz čo najbližšie k jeho pôvodnej podobe. Druhý krajný názor môže znieť, že tieto domaľby sú integrálnou súčasťou diela. Je to veľmi zložitá otázka, ktorá si vyžaduje dôkladnú odbornú diskusiu. Naši reštaurátori preto pripravia digitálne vizualizácie jednotlivých možných variantov, ktoré umožnia lepšie si predstaviť ich výslednú podobu a poslúžia ako podklad pri rozhodovaní o konečnom vzhľade diela.
Prečo je vôbec potrebné obraz reštaurovať?
Dielo bolo počas stáročí mnohokrát uložené v nevhodných podmienkach a v dôsledku toho utrpelo vážne poškodenia. Posledný veľký reštaurátorský zásah vykonal v rokoch 1839 až 1841 Johann Gruss starší, málo známy maliar z Litoměřic. „V rámci tohto zásahu boli domalované kľúčové postavy a použili sa technologicky nevhodné materiály, ktoré sú jednou z príčin dnešného problematického stavu,“ hovorí vedúci reštaurátorského tímu Adam Pokorný.
Zatiaľ teda nie je rozhodnuté, či sa obraz vráti čo najbližšie k pôvodnému stavu, ako ho namaľoval Dürer, alebo na ňom zostanú aj neskoršie zásahy?
Presne tak. Bude záležať na kvalifikovanej diskusii odborníkov. Zjednodušene povedané, môže sa napríklad stať, že niekto povie: „Odstráňme domaľby Madony, Ježiška a pápeža, pretože pochádzajú z 19. storočia a do obrazu nezapadajú. Poďme ich domaľovať podľa Dürera.“ Znamenalo by to, že možno pätina maľby bude napokon vyzerať inak.
Druhý názor však môže znieť: „Toto je obraz, s ktorým ľudia od roku 1841 žijú.“ A potom by maľba po maliarskej stránke vyzerala veľmi podobne ako dnes.
Ako to podľa vás dopadne?
Prikláňam sa skôr k druhej možnosti. Podľa mňa sú domaľby Johanna Grussa z rokov 1839 až 1841 súčasťou Ružencovej slávnosti.
Aj napriek tomu, že o zásahu tohto skôr podpriemerného maliara sa hovorí ako o necitlivom?
Johann Gruss síce zďaleka nedosahoval Dürerove kvality, ale musím povedať, že z maliarskeho hľadiska odviedol veľmi dobrú prácu. Prešla som si jeho dielo a hovorím si: Ešte to dopadlo dobre.
Zásah Johanna Grussa je problematický ešte z jedného dôvodu, ktorý napokon stojí za dnešným zlým stavom obrazu…
Áno, z archívnych správ vieme, že počas práce došlo k technologickej chybe. Čítala som listy, ktoré Johann Gruss písal opátovi Strahovského kláštora, kde bol obraz vtedy uložený. Prosil ho, aby mu nechal čas na preschnutie vrstiev, pretože do mokrého podkladu sa maľovať nedá. Žiadal, aby naňho nevytvárali tlak.
Jeho prosba, žiaľ, nebola vypočutá. Ponáhľalo sa, pretože obraz mal byť v určitom termíne v obrazárni. Aj preto má dnes maľba reliéfnu štruktúru, ktorá pôsobí veľmi rušivo. Na mnohých miestach vznikajú krakeláže a farba už miestami dokonca odpadáva.
Dnes má reštaurovanie úplne iné technologické možnosti a metódy. Dá sa však aj z tohto príbehu vziať nejaké ponaučenie?
Zásadné je neponáhľať sa. Keď sa veci urýchľujú, vždy sa to na projekte nejako prejaví. Aj preto máme medzinárodnú komisiu. Nikto z našich reštaurátorov nemá skúsenosť priamo s Dürerovou maľbou. Pripomeniem, že ide o jedinú Dürerovu maľbu na našom území a navyše je špecifická tým, že vznikla v talianskom prostredí s použitím talianskych materiálov. K obrazu preto musíme pristupovať maximálne opatrne a všetko konzultovať.
Oltárny obraz Ružencová slávnosť vytvoril Albrecht Dürer v Benátkach v roku 1506. Olejomaľba zachytáva náboženský výjav, na ktorom Panna Mária, dieťa Ježiš a svätý Dominik odovzdávajú veriacim vence z ruží. Okolo Márie a Ježiška stoja ľudia z rôznych spoločenských vrstiev, nad scénou sa vznášajú anjeli. Na jednej strane kľačia predstavitelia cirkvi na čele s pápežom, na druhej dostávajú požehnanie predstavitelia svetskej moci na čele s neskorším cisárom Maximiliánom I. V pozadí vpravo ideálne zhromaždenie veriacich sleduje samotný Albrecht Dürer.
V roku 2028 uplynie päťsto rokov od Dürerovej smrti. Nevytvára to určitý tlak, aby bolo reštaurovanie do tohto výročia aspoň čiastočne hotové?
Obraz v tomto termíne určite hotový nebude. Prezradím však, že na rok 2028 určite niečo pripravujeme.
Vstupuje medzinárodný tím odborníkov do skúmania obrazu s nejakou konkrétnou otázkou? Je niečo, čo o ňom ešte nevieme a čo by mohol prieskum odhaliť?
V tejto chvíli už máme veľkú časť prieskumu hotovú. Neočakávame teda nijaké zásadné prekvapenie typu, že pod domalbou objavíme zachovanú Dürerovu maľbu. Dôležité však bude skúmanie hraničných miest, kde Grussova domalba prekrýva pôvodný obraz. Môže ísť o presah jedného či dvoch milimetrov, no aj to môže byť pre obraz dôležité.
Za zásadnú úlohu reštaurátorov považujem potlačenie reliéfneho charakteru obrazu. Maľba začína byť nestabilná. Neznamená to, že by z nej odpadávali veľké kusy, ale opadáva milimeter po milimetri. A tým prichádzame o autentickú maľbu.
Prichádza teda reštaurovanie päť minút pred dvanástou?
Áno, je to záchranná misia. Mnohí poučení návštevníci, aj zo zahraničia, sa nás pýtali, čo sa s obrazom deje a prečo je v takom zlom stave.
Akú úlohu v tom všetkom zohrávajú peniaze? Musela Národná galéria pre taký nákladný projekt niekde ubrať?
Peniaze, samozrejme, vždy zohrávajú hlavnú úlohu. Treba však povedať, že množstvo prieskumov sme v minulosti uskutočnili s podporou európskych projektov. Ale áno, na túto fázu sme museli niekde ušetriť.
Kde?
Šetríme, kde sa dá. Ide najmä o peniaze na prevádzku.
Dočítala som sa aj o verejnej zbierke, ktorá by mohla reštaurovanie spolufinancovať.
Áno, radi by sme pri financovaní využili aj túto možnosť. Myslím si, že by to mohlo byť pre verejnosť zaujímavé, pretože Ružencová slávnosť je naše ikonické dielo a má mimoriadny, povedala by som až pohnutý osud, ktorý by podľa mňa vystačil na veľmi akčný film. A na čo by sme peniaze zo zbierky použili? Na samotné reštaurovanie a napríklad aj na kúpu špeciálneho ochranného skla, za ktorým bude maľba po reštaurovaní vystavená.
Reštaurovanie Ružencovej slávnosti je najdrahšie v dejinách Národnej galérie. Aké ďalšie diela sú na zozname?
Existuje reštaurátorská komisia, ktorá určuje priority. Niekedy napríklad reštaurátor pri kontrole zistí, že sa na nejakom obraze dvíha farebná vrstva. To je veľký problém, pretože sa potom môžu vytvárať pľuzgiere a maľbu treba zabezpečiť, inak by začala postupne odpadávať. Máme teda systém, poradovník, ak chcete, zároveň sa však môže objaviť niečo, čo treba riešiť prednostne.
Ďalšia zaujímavosť Ružencovej slávnosti:
Na kolene Panny Márie pôvodne Dürer namaľoval muchu. Išlo o dobovú hru a optický klam. Drobný hmyz mal pôsobiť, akoby skutočne sedel na povrchu obrazu. V 19. storočí však z maľby zmizol. Nevie sa, či príslušná časť pre zlý technický stav už sama odpadla, alebo ju následne odstránil Johann Gruss spolu s poškodenou maľbou
Funguje to teda trochu ako na pohotovosti – niekto môže počkať, ale naliehavejšie prípady dostanú prednosť?
Presne tak. Do hry vstupujú aj výstavy a zápôžičky. Ak je pre nás nejaká výstava, napríklad medzinárodná, dôležitá, môžeme dielo reštaurovať aj kvôli nej.
Musíte niekde ubrať na akvizíciách, aby ste mohli zreštaurovať Dürera?
Naším hlavným zdrojom financovania akvizícií je program ministerstva kultúry. O tieto peniaze žiadame rovnako ako ostatné príspevkové organizácie ministerstva. Popri tom máme prevádzkové peniaze, z ktorých sa financuje množstvo ďalších vecí. Keď sa teda niekde podarí ušetriť, viac peňazí zostáva na iné aktivity.
V posledných mesiacoch ste s maľbou strávili veľa času – či už pri organizovaní reštaurovania, alebo počas komentovaných prehliadok. Dostali ste sa už do bodu, keď o nej viete všetko?
Podľa mňa sa to nestane nikdy. Vždy, keď mám možnosť tráviť s obrazmi čas, zisťujem niečo nové alebo mi niečo nové dôjde. Naposledy som si napríklad znovu uvedomila, ako fungovali ružencové bratstvá. Boli to vlastne sociálne spoločenstvá, v rámci ktorých sa ľudia stretávali. Zaujímavé bolo, že ich členmi mohli byť aj chudobní ľudia a prijímali do nich aj ženy, čo bolo v tom čase pomerne pokrokové.
