Keď sa syn Márie Zimovej rok pred nástupom do školy učil písmenká, Mária si všimla, že si ich nevie dobre spojiť s ich tvarmi. Raz sa ho spýtala, na aké písmeno sa začína slovo auto. Odpoveď ju prekvapila: „T“. Práve táto skúsenosť ju priviedla k hľadaniu spôsobu, ako deťom učenie abecedy uľahčiť.
„Keď som sa so synom doma hrala alebo sme boli vonku, pozerali sme si rôzne nápisy na obchodoch a snažila som sa s ním písmenká precvičovať. Vtedy som si všimla, že ich nevie veľmi dobre rozoznať alebo si ich zamieňa,“ spomína Mária Zimová.
archív respondentky
Začala preto hľadať odpoveď na otázku, prečo si niektoré písmená deti osvojujú ľahšie a iné si zamieňajú. Študovala materiály z oblasti pedagogiky a premýšľala, ako by sa dali písmená deťom priblížiť tak, aby si ich nemuseli iba mechanicky zapamätať.
Keď sa totiž Mária Zimová do problematiky vzdelávania malých detí ponorila hlbšie, zistila dôvod. Deti v predškolskom veku totiž vnímajú slová ako akúsi bublinu, nevedia izolovať jednotlivé zvuky, ich poradie či počet hlások v slovách.
Ako starostlivá mama začala premýšľať o tom, ako by svojmu synovi zoznamovanie sa s abecedou uľahčila. Študovala rôzne materiály z oblasti pedagogiky, lúskala odborné texty o tom, ako funguje učenie u detí v predškolskom veku či na prvom stupni základnej školy. Pritom prišla na jednoduchú, no geniálnu myšlienku. Čo keby dieťa nemuselo držať v pamäti dve oddelené informácie – abstraktný tvar písmena a nápovedný obrázok, ktorý mu ho vizuálne vôbec nepripomína? Čo keby sa z nich stal jeden jediný zmysluplný učebný znak?
