Od Everestu cez polárne expedície až po Mesiac. Hodinky, ktoré dnes vnímame ako ikony luxusu, vznikali ako pracovné nástroje pre ľudí smerujúcich za hranice známeho sveta.
Existovalo obdobie, keď boli mapy oveľa úprimnejšie než dnes. Nebáli sa priznať, že niečo nevedia. Za poslednou zakreslenou riekou zostávalo biele miesto. Za pobrežím sa končili istoty. Na severe sa papier strácal v ľade, na juhu ho pohltila Antarktída a medzi horskými štítmi boli miesta, kam ešte ľudská noha nikdy nevkročila. Na starých mapách sa často objavovali dve jednoduché slová: Terra Incognita, teda Neznáma zem.
Nie preto, že by sa tam nič nenachádzalo, ale dané miesto nikto ešte nenavštívil. Dnes žijeme v úplne inom svete. Satelity dokážu nasnímať každý meter zemského povrchu, navigácia nás dovedie na meter presne a mohlo by sa zdať, že svet prišiel o svoje biele miesta.
Lenže človek nikdy neprišiel o svoju zvedavosť. A práve tá bola odjakživa najväčším objaviteľom zo všetkých. Veľké expedície sa totiž nikdy nezačínali tým, že niekto poznal odpoveď. Začínali sa tým, že si niekto položil jednoduchú otázku: „Čo je tam za horizontom?“
Čím viac sa zaujímam o mechanické hodinky, tým častejšie mám pocit, že ich skutočná história nevznikala vo švajčiarskych manufaktúrach. Vznikala na vrcholoch hôr, v polárnych oblastiach, pod hladinou oceánov aj vo vesmíre. Na miestach, kde človek prekračoval svoje hranice, sa z luxusného predmetu stal nástroj. A tak vznikol koncept, ktorý dnes používame tak často – tool watch.
Unsplash/Avel Chuklanov
Hodinky vtedy neboli luxusom
Ak ste určovali svoju polohu podľa hviezd, presný čas rozhodoval o tom, či sa vrátite domov. Ak ste plánovali zostup z vrcholu pred zotmením, hodinky mohli rozhodnúť o živote. Ak ste leteli ponad oceán, druhé časové pásmo nebolo komplikáciou pre zberateľov, ale pracovným nástrojom. A keď ste sa pripravovali opustiť Zem, už vôbec nešlo o luxus. Bola to otázka prežitia.
Práve z tohto dôvodu ma fascinuje, že mnohé z hodiniek, ktoré dnes obdivujeme za sklom butikových vitrín, vznikli v skutočnosti preto, že niekto potreboval spoľahlivého partnera tam, kde neexistovala druhá šanca. Dnes ich kupujeme pre krásu, remeslo alebo emóciu. Ich skutočný rodokmeň je však oveľa drsnejší. Vznikali na miestach, kde sa nerozhodovalo o prestíži, ale o tom, či sa človek večer vráti domov.
Je zvláštne, ako veľmi dokáže jedno meno prepísať históriu. Keď dnes vyslovíme slovo explorer, väčšina hodinárskych nadšencov si automaticky predstaví Rolex. Je to pochopiteľné. Explorer sa stal natoľko ikonickým, že jeho meno dnes označuje celý typ hodiniek. Lenže objavitelia existovali dávno predtým, než sa toto meno objavilo na ciferníku.
Roald Amundsen, prvý človek, ktorý dosiahol južný pól, sa spoliehal na presné navigačné hodiny z dielne známeho remeselníka Juliusa Assmanna. Ernest Shackleton počas legendárnej expedície Endurance používal chronometer Dent. V časoch, keď sa poloha určovala podľa hviezd, bol presný čas rovnako dôležitý ako kompas. Hodinky boli súčasťou navigácie, nie šperkom. Nikto ich nefotografoval na sociálne siete. Nikto neriešil priemer puzdra ani farbu ciferníka. Zaujímala ich jediná vec – budú fungovať?
Hora, ktorá vytvorila legendu
Ktoré hodinky boli na vrchole ako prvé? Rolex dodal britskej expedícii, ktorá sa chystala zdolať najvyššiu horu sveta, testovacie hodinky Oyster Perpetual. Britská značka Smiths vybavila Hillaryho vlastným modelom a práve ten je podľa viacerých historikov zachytený na jeho zápästí po úspešnom výstupe v máji roku 1953. Hodinárski nadšenci sa o tom dokážu dodnes vášnivo sporiť. Mne sa však zdá zaujímavejšie to, čo sa stalo potom.
Rolex pochopil, že hodinky totiž nepredávajú iba technické parametre, ale hlavne myšlienku, a o niekoľko mesiacov neskôr predstavil model Explorer ako symbol ľudskej túžby objavovať. Jeho dizajn sa za viac než 70 rokov zmenil len minimálne a dodnes pôsobí jednoducho. Vznikol totiž z požiadaviek na dokonalú čitateľnosť. Čierny ciferník, výrazné arabské číslice na pozíciách 3, 6 a 9, luminiscenčné indexy, robustné oceľové puzdro a absencia všetkého, čo by odvádzalo pozornosť. Explorer nikdy neohuroval tým, čo pridal. Preslávil sa tým, čo dokázal vynechať.
O niekoľko rokov neskôr prišiel Explorer II a s ním úplne iný typ expedície. Už nešlo o dobývanie vrcholov, ale o jaskyniarov, polárnikov a všetkých, ktorí sa pohybovali tam, kde slnko celé dni nezapadá alebo, naopak, vôbec nevychádza. Pevná 24-hodinová luneta a výrazná oranžová ručička nevznikli ako dizajnový podpis. Mali jedinú úlohu – pomôcť rozlíšiť deň od noci aj tam, kde už obloha prestáva byť spoľahlivým orientačným bodom.
To je na Exploreroch fascinujúce. Podobne ako ďalšie skvelé expedičné hodinky nevznikali pri otázke „ako by mali vyzerať?“, ale „čo musia vydržať?“. Za horizontom boli vždy ďalšie svety a hranice. Veľké expedície nikdy nemajú poslednú kapitolu. Majú iba ďalší cieľ: na sever, na juh, pod hladinu, nad oblaky a napokon aj mimo našej planéty.
Archív Rolex
Po Evereste prišla Antarktída
Na zemských póloch príroda neodpúšťa ani tú najmenšiu chybu. Mráz mení vlastnosti kovov, mazivá hustnú, materiály krehnú a mechanické strojčeky, ktoré v ženevskej dielni pracovali s absolútnou presnosťou, zrazu museli spoľahlivo fungovať hlboko pod bodom mrazu. Práve v takýchto podmienkach sa spoľahlivosť prestávala merať certifikáciami a začínala rozhodovať o úspechu celej expedície.
Práve odtiaľ pochádza príbeh modelu Nivada Grenchen Antarctic, ktorý vznikol po americkej operácii Deep Freeze a dodnes nesie meno najnehostinnejšieho kontinentu našej planéty. Podobnou cestou sa neskôr vydali aj Marathon, Sinn, Bremont či Hamilton. Nie sú to hodinky, ktoré by sa snažili zaujať komplikovaným dizajnom. Ich ambíciou bolo vždy jediné – fungovať.
Pod hladinou sa zrodili Blancpain Fifty Fathoms, Rolex Submariner, Doxa Sub či Omega Seamaster. Každé z týchto mien dnes pozná celý hodinársky svet, no pôvodne vznikli ako odpoveď na ďalšiu jednoduchú otázku – ako spoľahlivo merať čas tam, kde človek nemôže improvizovať? Podobný príbeh sme si rozprávali v predchádzajúcej časti. Potápačské hodinky sa nakoniec stali ikonami luxusu, no ich pôvod zostáva rovnaký – vznikli, aby človeku pomáhali zvládať prostredie, ktoré mu od prírody nepatrí.
Vo vzduchu prišla ďalšia revolúcia. Prúdové lietadlá zmenšili svet a piloti potrebovali sledovať dve časové pásma naraz. Longines položil základy modelom Zulu Time, Rolex ich premenil na GMT-Master a komplikácia určená pre kokpit sa postupne stala prirodzenou súčasťou života ľudí, ktorí dnes pracujú medzi kontinentmi. Aj tu platí rovnaký princíp – najprv vznikla potreba a až potom hodinky. A napokon prišiel okamih, keď človek urobil krok, ktorý sa ešte niekoľko desaťročí predtým zdal nemožný. Opustil Zem.
Hodinky, ktoré sa dostali na Mesiac
Model Omega Speedmaster vôbec nevznikol ako vesmírne hodinky. Keď ho Omega v roku 1957 predstavila, bol to športový chronograf určený pre automobilové preteky. Tachymetrická luneta na vonkajšom okraji puzdra, výrazné ručičky a dokonale čitateľný ciferník vznikli, aby jazdec alebo mechanik dokázali odmerať čas čo najrýchlejšie a najpresnejšie.
Nikto vtedy netušil, že o niekoľko rokov bude ten istý chronograf lietať vo vesmíre. Keď NASA začala pripravovať pilotované misie programu Gemini a Apollo, potrebovala hodinky, na ktoré sa bude môcť spoľahnúť v prostredí, kde zlyhanie neprichádza do úvahy. Nehľadala luxusnú značku, ale nástroj.
Nasledovala séria testov, ktoré dodnes pôsobia neuveriteľne. Extrémne teploty, prudké zmeny tlaku, vibrácie, nárazy, zrýchlenie, podtlak, vysoká vlhkosť aj dlhodobé preťaženie. Z viacerých testovaných modelov zostal na konci jediný. Omega Speedmaster. Od tej chvíle už nebol iba pretekárskym chronografom, ale stal sa súčasťou histórie dobývania vesmíru.
Keď Buzz Aldrin vystúpil 21. júla 1969 na povrch Mesiaca, mal Speedmaster pripnutý na skafandri. Neil Armstrong svoje hodinky nechal v lunárnom module ako záložný časomer po poruche palubného zariadenia, a tak sa práve Aldrinov Speedmaster stal prvými hodinkami, ktoré sa „dotkli“ mesačného povrchu. No ak by som si mal vybrať jediný príbeh, ktorý vystihuje podstatu expedičných hodiniek, nebol by to Apollo 11, ale Apollo 13.
Po explózii servisného modulu sa z úspešnej misie stal boj o návrat domov. Astronauti museli presne načasovať zážih motorov lunárneho modulu, aby sa dostali na správnu trajektóriu. Chyba niekoľkých sekúnd mohla znamenať, že Zem jednoducho minú. Čas nemeral palubný počítač, ale mechanické hodinky, pretože boli spoľahlivé.
Práve za túto úlohu udelila NASA značke Omega prestížne ocenenie Silver Snoopy Award, ktoré dodnes patrí medzi najväčšie pocty, aké môže hodinárska značka dostať. Keď sa pozeráme na Speedmaster, väčšina z nás vidí ikonický chronograf. Ja si v ňom všímam pripomienku, že niekedy rozhoduje tá najobyčajnejšia vec. Spoľahlivosť.
Unsplash/Rod Long a Nivada Grenchen
Jedny hodinky, mnoho ciest
Keď sa dnes pozriem na Rolex Explorer, Explorer II, Omega Speedmaster, Nivada Antarctic, Marathon Navigator, Sinn, Hamilton Khaki Field alebo Panerai, nevidím len jednotlivé značky, oceľ, sklíčko a strojček. Rozmýšľam nad tým, čo musia vydržať hodinky, ak sa človek rozhodne ísť ďalej než ktokoľvek pred ním?
Myslím na ľudí, ktorí sa rozhodli ísť ďalej, než kam viedla mapa. Neboli to ani najsilnejší, ani najbohatší ľudia, ale tí, ktorých zvedavosť bola väčšia než ich strach. Nikdy som nestál na vrchole Everestu ani na južnom póle, ani sa pravdepodobne nepozriem na Zem z okna vesmírnej lode. A predsa ma práve expedičné hodinky fascinujú a pripomínajú mi niečo, čo je spoločné pre všetkých veľkých objaviteľov. Nie sú pre mňa symbolom dobrodružstva, ale zvedavosti.
A možno kvôli tomu po nich dnes človek siahne v bežný pracovný deň. Nie preto, že by sa chystal prekročiť polárny kruh alebo vystúpiť na osemtisícovku. Skôr z toho dôvodu, že aj obyčajný deň môže byť začiatkom malej výpravy, expedície plnej zvedavosti a objavov. Niekam, kde ešte nikdy nebol. Alebo k niekomu, koho ešte nikdy naozaj nespoznal.
Dnes už na mapách takmer nenájdeme biele miesta. Svet sme zmerali a zmapovali satelitmi. Expedičné mechanické hodinky už dávno nepotrebujeme na to, aby sme našli cestu cez Antarktídu, vystúpili na Everest alebo pristáli na Mesiaci. Napriek tomu ich nosíme ďalej. Nesú v sebe pamäť všetkých ciest, na ktorých človek odmietol zostať stáť. A hoci nie všetci sa staneme objaviteľmi, verím, že v každom z nás zostal malý kúsok človeka, ktorý sa pri pohľade na horizont stále potichu pýta: „Čo je tam ďalej?“
