Investícia do kvalitného umenia prakticky nemôže byť stratová, aj keď vám nakoniec obraz zostane visieť v obývačke. Vyplýva to z názorov dvoch expertiek, ktoré oslovil český Forbes. Česi sa v tomto segmente správajú ako konzervatívni investori a bolo by dobré to zmeniť, vravia.
Prvou z dám, ktoré odpovedali nezávisle od seba, je Nicole Stava, popredná česká privátna poradkyňa v oblasti umenia, obchodníčka s umením a spolumajiteľka rodinného panstva a zámku Bechyně, kde vybudovala predajný výstavný projekt Súčasného umenia a Sochársky park.
Druhou dámou je Linda K. Sedláková, uznávaná historička umenia, kurátorka a autorka odborných textov, ktorá sa dlhodobo pohybuje v prostredí, o ktorom je reč.
Stava aj Sedláková majú spoločné to, že poskytujú expertné zázemie pre zberateľov a investorov.
Vidíme teda určitú polarizáciu trhu – najbohatší zberatelia sú stále schopní zaplatiť obrovské sumy za výnimočné diela, zatiaľ čo stred trhu je podstatne opatrnejší a galérie zároveň bojujú s rastúcimi nákladmi.
A myslím, že sa zmenilo aj uvažovanie kupujúcich: menej sa kupuje len preto, že trh rastie, a oveľa viac sa rieši kvalita, proveniencia a skutočný význam autora.
Linda K. Sedláková (LS): Trh s umením sa v niektorých segmentoch ochladzuje. Investori primárne vyhľadávajú všetko dostupné. Bohužiaľ, v logike lacno nakúpiť a draho predať vsádzajú často na marketingom vytvorených autorov. Českú avantgardu si dnes za rozumnú cenu už neobstaráte. Často teda kupujú mladých autorov, u ktorých očakávajú razantný nárast.
O umení sa často hovorí ako o skvelom spôsobe uchovania hodnoty. Aké špecifiká má oproti akciám či nehnuteľnostiam?
NS: Umenie nie je akcia – nemá cenu, ktorú si každý deň skontrolujete na obrazovke, a je podstatne menej likvidné. Hodnotu jedného diela určuje autor, obdobie, kvalita konkrétnej práce, proveniencia, stav, výstavná história i momentálny dopyt.
Na druhej strane umenie je reálne aktívum, ktorého cenu neurčuje každý deň nálada finančných trhov, preto môže byť zaujímavou súčasťou diverzifikácie majetku. A má ešte niečo, čo akcia nemá: môžete s ním 20 rokov žiť a každý deň vám niečo prináša.
LS: Samozrejme, že trh s umením odráža udalosti a tendencie v spoločnosti, ale nereaguje tak prudko na svetový vývoj, ako napríklad práve akcie, a preto je hodnotovo konštantnejší. Keď to veľmi zjednoduším, Picassov obraz zostane Picassovým obrazom, či je vojna, povodeň alebo hladomor.
Trh sa však môže ľahko presýtiť, ak sa s ním nepracuje správne. Ak to prenesiem na české prostredie, kde je veľmi obmedzený rádius, keď uvoľníte naraz do predaja väčšie množstvo diel, hoci veľmi žiadaného autora, zakrátko nenájdu odbyt. Prípadne, ak prostredníctvom marketingu vybičujete ceny na maximum, v dlhodobom horizonte nevydrží.
V akej fáze trhu sa práve nachádzame? Je teraz ideálny čas nakupovať, alebo vyčkávať?
NS: Podľa mňa sme v pomerne zaujímavom okamihu, pretože trh už nie je prehriaty, ale zároveň sa po korekcii začal znova zdvíhať. Štvorpercentný rast celého trhu a deväťpercentný rast verejných aukcií ukazujú, že kupujúci sa vracajú, ale sú oveľa selektívnejší.
Ja by som teda nečakala na nejaký „perfektný moment“, ale nakupovala kvalitne. V prípade umenia navyše môžete čakať na lepšiu cenu a medzitým prísť o dielo, ktoré sa na trhu ďalších 20 rokov vôbec nemusí objaviť.
LS: Záleží, o ktorom segmente trhu hovoríme. O starožitnosti je už dlhodobo nižší záujem, takže teraz je vhodný okamih nakupovať. To isté v podstate platí aj pri dielach mladých autorov.
U mladých autorov sa zberateľ musí spoľahnúť buď na svoj inštinkt, alebo na skúsenosť galeristu či kurátora. Dajú sa vypozorovať isté trendy, ale konkrétni autori sú vo hviezdach. Povedala by som teda, že neexistuje všeobecné pravidlo.
Foto Jan Schejbal
Premieňa trh s umením nastupujúca generácia?
NS: Veľmi. Mladší zberatelia oveľa prirodzenejšie kombinujú súčasné umenie, dizajn, fotografiu, digitálnu tvorbu alebo collectibles, a menej premýšľajú v tradičných kategóriách. Generácia Z má napríklad zo všetkých generácií najvyššiu účasť v nákupoch digitálneho umenia a v priemere uvádza 26 percent svojho majetku alokovaného v umeleckých zbierkach.
Zároveň by som nepodceňovala ich vzťah k fyzickému umeniu – galérie a díleri zostávajú najdôležitejším nákupným kanálom.
Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že na tohtoročnom Art Basel sa väčšina diel predala počas prvého dňa First Choice, teda exkluzívneho dňa, keď majú vstup iba vyvolení. Je to teda skôr rozšírenie sveta zberateľstva ako jeho presun do digitálu.
LS: Sociálne siete umožňujú väčšie zviditeľnenie autorov, ktorí tak môžu zapojiť potenciálnych záujemcov už do procesu tvorby, vzniku výstavy, takže je to viac v networkingovej polohe. Predtým bolo výsadou majetnejších zberateľov prezentovať svoje zbierky vo svojich domoch či palácoch, kde ich však opäť mohla vidieť len istá spoločenská vrstva a len na danom mieste.
Dnes je možné okamžite ich zdieľať na sociálnych sieťach, zberatelia tak môžu svojím výberom ovplyvňovať druhých a trendy sa šíria oveľa rýchlejšie. Vzniká tak úplne nový ekosystém.
Ako sa pozeráte na NFT a digitálnu tvorbu? Nebola to len bublina?
NS: NFT špekulácia bola podľa mňa z veľkej časti naozaj bublina, ale to vôbec neznamená, že digitálne umenie je bublina. Dnes už vidíme oveľa zdravšiu fázu: 51 percent zberateľov v prieskumoch kúpilo digitálne umenie a jeho priemerný podiel v zbierkach vzrástol počas jedného roka z troch na 13 percent.
Veľmi dobre to bolo vidieť tento rok na Art Basel, kde dostalo digitálne umenie v rámci Zero 10 výrazný samostatný priestor. Technológia podľa mňa zostane dôležitým médiom, len sa konečne oddeľuje kvalitné umenie od čistej špekulácie.
LS: Pozerám sa na to rovnako ako na začiatku. NFT bola módna vlna, ktorá priniesla zaujímavý impulz v podobe zabezpečeného „trackovania“ vlastníctva diela, ktoré nemožno spochybniť, druhotne upravovať, a teda falšovať.
Diela poväčšine nemali väčší estetický či hodnotový obsah. Nehľadiac na to, že digitálna technológia sa stále vyvíja, takže platformy, na ktorých diela existujú, starnú a ich archivácia je tak, aby boli stále funkčné, veľmi zložitá a prináša ďalšie druhotné náklady.
Všeobecne však digitálne umenie má na výtvarnej scéne nesporne svoje miesto. Technológie dnes tvoria neoddeliteľnú súčasť nášho života a prepojenie vedy, techniky a umenia je veľmi aktuálne.
Ako sa správajú českí investori do umenia? Sú odvážni alebo konzervatívni?
NS: Českí zberatelia sú podľa mojej skúsenosti stále pomerne konzervatívni. Veľmi dobre fungujú etablované české mená a česká moderna, pretože ich poznáme, máme k nim vzťah a existuje pre nich domáci sekundárny trh.
Oveľa zaujímavejšie sa mi zdá začať zberateľov viac otvárať medzinárodnému trhu – svetové umenie totiž automaticky neznamená miliónové sumy. A práve tam podľa mňa existuje obrovský priestor na budovanie naozaj kvalitných domácich súkromných zbierok.
LS: Existujú síce výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo, ale domáci investori idú všeobecne skôr na istotu. Je to vidieť aj na realizáciách vo verejnom priestore, kde sa svojím spôsobom objavujú stále rovnaké – ergo preverené – mená. Chýba odvaha zainvestovať do nových mien.
Ako veľmi by sa mal investor spoliehať na vkus a emócie a do akej miery na chladný kalkul?
NS: Oboje musia fungovať spoločne. Niekto kupuje umenie čisto esteticky, niekto ako investíciu, niekto ním buduje svoj imidž alebo kultúrny odkaz rodiny – všetky tieto motivácie sú legitímne.
Ak však niekto začína, odporučila by som mu spolupracovať s človekom, ktorý sa na trhu naozaj orientuje, pretože dobrý poradca vám môže ušetriť veľmi drahé začiatočnícke chyby.
Ja som zástanca jednoduchého princípu „kupovať menej, ale lepšie“, sledovať kvalitu, stav a provenienciu a postupne si vzdelávať vlastné oko. Generálne som pre medzinárodný presah než nakupovať len regionálne.
Pre mňa existuje ešte jeden veľmi osobný test kvality. Zle kúpený obraz vás môže prvé tri mesiace nadchnúť a o rok už ho na stene ani nevnímate, pretože sa stal dekoráciou. Dobré umenie sa, naopak, neopozerá. Stále v ňom niečo nachádzate, provokuje vás, teší alebo znepokojuje a núti vás premýšľať.
Umenie je pre mňa zrkadlom spoločnosti, v ktorej žijeme, a práve preto má byť intelektuálne obohacujúce, nie iba pekným doplnkom nad pohovkou.
LS: Myslím, že naozaj záleží, či sa bavíme o investorovi, alebo o zberateľovi. Zberateľ sa väčšinou riadi svojím vkusom a vyhľadáva diela, ktoré ho oslovujú a ku ktorým si vytvára vnútorný vzťah. Poučený zberateľ potom nekupuje prvé dostupné dielo od autora, ale vyčkáva na to pravé. Tu si teda v istom zmysle slova zachováva chladnú hlavu.
Na druhej strane investor kalkuluje s výnosom a jeho akvizičný kľúč je úplne iný. Tiež záleží, akú rýchlu návratnosť očakáva. Avšak každý investor do umenia by mal očakávať, že sa pohybuje vo vysokorizikovom segmente a vo výsledku môže byť sklamaný.
S akým investičným horizontom by mal človek vstupovať do umenia?
NS: Určite nie s horizontom dvoch alebo troch rokov. Ja by som u kvalitného umenia uvažovala minimálne v horizonte piatich až 10 rokov, u mladého autora pokojne podstatne dlhšie. Potrebujete čas, aby sa ukázalo, či jeho kariéra skutočne rastie – či o neho budú mať záujem aj kvalitné galérie, múzeá, inštitucionálne zbierky a následne zdravý sekundárny trh.
LS: Vybudovať kvalitnú zbierku je dlhodobý proces. Pre investičný horizont platí štandardne cyklus medzi siedmimi až 10 rokmi, kedy aj dielo zakúpené v aukcii stráca svoju históriu.
Môže byť investícia do umenia úspešná, aj keď na nej investor finančne nezarobí?
NS: Jednoznačne áno. A to je práve unikátna vlastnosť umenia. Popri potenciálnom finančnom výnose má ešte estetický, emocionálny a intelektuálny výnos.
Keď s dielom žijete 20 rokov, stále vás baví, niečo vám hovorí, premýšľate nad ním a nakoniec ho odovzdáte deťom, ťažko môžete povedať, že to bola zlá investícia len preto, že nezarobila 10 percent ročne.
Skutočne dobré umenie človeka obohacuje, a to je hodnota, ktorú žiadna excelovská tabuľka nevie zmerať. Všeobecne však platí, že dobré umenie nestráca na hodnote, hodnota rastie či nanajvýš stagnuje.
LS: Iste, že takáto investícia môže byť úspešná. Máte doma obraz od Matissa, nikdy ho nepredáte, ale jeho hodnota aj tak ďalej porastie. Nehľadiac na tú nevyčísliteľnú radosť, ktorú vám bude robiť každý deň.
Autor článku je Robert Sattler, Forbes.cz
