Do Yukonu vyrazilo približne stotisíc ľudí, no cestu tam a späť dokončila zrejme iba tretina. Najväčšie peniaze často nezískali baníci, ale obchodníci, hotelieri či reštauratéri.
Namiesto lososov našli pred 130 rokmi v severoamerickom potoku zlato. Odštartovala sa tým jedna z najväčších migrácií v dejinách ľudstva a nespočetné množstvo príbehov odhodlaných ľudí, ktorí vďaka svojej odvahe zbohatli, aj tých, ktorí sa zo zasneženej krajiny už nikdy nevrátili.
Všetko sa začalo v auguste 1896 na potoku Rabbit Creek, ktorý je prítokom tamojšej najznámejšej rieky Klondike. Vybrali sa k nemu americký dobrodruh George Carmack, jeho manželka Kate a jej indiánski príbuzní Skookum Jim a Tagish Charlie po tom, čo im skúsený kanadský prospektor Robert Henderson povedal o neďalekom zlate.
Deliť sa s ostatnými o informácie o nálezoch bolo vtedy medzi prospektormi nepísaným pravidlom, Henderson však odmietol vziať Indiánov na miesto a počastoval ich značne hanlivým výrazom. Jeho rasizmus ho však vyšiel draho – Carmack sa odmietol oddeliť od svojej rodiny, a tak sa radšej spoločne vydali iným smerom.
Tam však skupinka, ktorá prišla do oblasti hľadať zlato aj rybárčiť, objavila oveľa väčší poklad. Podľa jednej verzie príbehu sa Carmack zastavil pri potoku, aby sa napil, a keď sa sklonil, zablysol sa pred ním obrovský kus zlata. Tagish Charlie a Skookum Jim však tvrdili, že ho našli oni, kým Carmack spal.
Nech sa to stalo akokoľvek, výsledok bol rovnaký – skupina zistila, že zlato sa v potoku nachádza takmer všade. Pre rasizmus miestnych kanadských úradov sa však muži dohodli, že nález zaregistruje pod svojím menom beloch Carmack.
Voľné dielo
Kým teda Henderson hľadal zlato o kus ďalej, rodina z potoka vyzbierala, čo mohla, a takmer zo dňa na deň rozprávkovo zbohatla. Správa sa rýchlo rozšírila, k Hendersonovi sa však dostala príliš neskoro. Pre spôsob, akým sa k nim zachoval, skupina totiž necítila potrebu dodržať nepísané pravidlo a o objave mu povedať.
Oni sami si zatiaľ užívali novonadobudnuté bohatstvo. George Carmack sa rozišiel so svojou manželkou a vzal si belošku. Kate Carmack dopadla podstatne horšie. Americké súdy ich manželstvo neuznali, pretože bola Indiánka, a tak skončila bez peňazí.
Skookum Jim využil svoje bohatstvo na výstavbu honosného luxusného domu, veľkú časť však rozdal a jeho zverenecký fond dodnes pomáha miestnym. Tagish Charlie si kúpil hotel, no zomrel vo veku 48 rokov po tom, čo opitý spadol z mosta.
Aby si takéto nákupy mohli dovoliť, museli v oblasti hľadať zlato niekoľko rokov. V tom však mali výhodu vtedajšieho sveta – informácie sa šírili iba tak rýchlo ako ľudia, ktorí ich odovzdávali. Trvalo preto až do leta 1897, kým správa o nesmiernom bohatstve ukrytom na severe dorazila loďami do Seattlu a San Francisca.
Vyvolalo to masívny záujem. Odhaduje sa, že približne stotisíc ľudí, ktorí chceli zlepšiť svoj život, sa rozhodlo vydať novým smerom. Z takého množstva si však skutočne polepšil iba málokto.
Podľa historikov cestu tam aj späť dokončila zrejme iba tretina zlatokopov. Časť sa dostatočne skoro rozhodla výpravu vzdať, mnoho ľudí však zabila príroda. Len jediná lavína na trase Chilkoot Trail v apríli 1898 usmrtila naraz až 70 ľudí.
Ľudia, kone aj psie záprahy zomierali na podchladenie či choroby, prípadne v dôsledku pádov a utopenia. Ako sa situácia po ceste zhoršovala, dochádzalo aj k fyzickému násiliu a mnoho dobrodruhov umieralo od hladu.
Voľné dielo
Kto chcel celú niekoľkoročnú cestu prežiť, musel do nej poriadne investovať. Podľa Washingtonskej univerzity vyšla približne na 1 200 dolárov, čo by dnes predstavovalo približne 40-tisíc eur.
Nestačilo pritom iba teplé zimné oblečenie. Mnohí prospektori navyše cestovali do oblasti sami, no zvládnuť trasu bez pomoci bolo takmer nemožné. Najímali si preto ľudí, ktorí im nosili zásoby.
Všetko súvisiace s kopaním a prežitím sa s postupom ďalej na sever predražovalo. Kto prišiel o krompáč, musel za nový zaplatiť v prepočte na dnešnú hodnotu približne 350 eur. Obyčajný kus chleba sa vyšplhal v prepočte až na dnešných zhruba 70 eur.
Ešte drahšie boli psy. Kto sa chcel niekam dostať počas tvrdších zimných mesiacov, najčastejšie využíval práve tieto zvieratá. Tomu zodpovedala aj ich cena, ktorá podľa veku a povahy psa dosahovala až štyristo vtedajších dolárov – v dnešnej hodnote 16-tisíc dolárov, teda približne 13 800 eur. Celý záprah vyšiel aj na 2 400 vtedajších dolárov, v prepočte na súčasnú hodnotu viac ako 82-tisíc eur.
Ani také vysoké náklady však dobrodruhov neodradili a oblasť Yukonu sa nimi zaplnila. Kanada, pod ktorej správu toto územie dodnes patrí, preto v roku 1898 schválila jeho vytvorenie ako samostatnej územnej jednotky.
Úradom to umožnilo lepšie dohliadať na chaos v divočine a zároveň tak krajina získala väčšiu kontrolu nad veľkým množstvom Američanov, ktorí sa zrazu objavili na jej území. Netrvalo však dlho a v lete 1899 sa horúčka skončila.
Voľné dielo
Obrovské množstvo záujemcov obsadilo všetky sľubné pozemky pri potokoch a nováčikom zostávalo buď kúpiť si bezcenné parcely inde, alebo sa živiť ako robotníci v táboroch. Navyše aj tí, ktorí do oblasti dorazili včas, zbalili zlato a odišli, pretože sa do regiónu dostala správa o ďalšom nálezisku na západnom pobreží Aljašky.
Bolo to podstatne bezpečnejšie miesto a získavanie zlata tam bolo jednoduchšie, takže väčšina dobrodruhov už vyrabovanú oblasť opustila. Napríklad mesto Dawson, ktoré malo na vrchole horúčky 40-tisíc obyvateľov, skončilo na osmine tohto počtu.
Keď ryžovacie panvice zostali opustené, bolo jasné, kto na celej situácii zarobil najviac – a ťažiari to rozhodne neboli. Zbohatli naopak tí, ktorí sa o nich starali.
Belinda Mulrooney sa napríklad stala najbohatšou ženou na Klondiku tak, že malú investíciu do reštaurácie a luxusného tovaru premenila na rozsiahle impérium zahŕňajúce množstvo baní a nehnuteľností.
Na zlatej horúčke zbohatol aj Frederick Trump, starý otec súčasného amerického prezidenta Donalda Trumpa. Do Severnej Ameriky prišiel z Nemecka a najskôr si otvoril reštauráciu v Seattli. Keď však vypukla zlatá horúčka, vydal sa do mesta Bennett a neskôr do Whitehorsu.
Voľné dielo
Tam spoluzaložil veľmi výnosnú reštauráciu a ubytovacie zariadenie, ktoré ponúkali výdatné jedlá aj súkromné priestory pre baníkov. Rovnako ako jeho vnuk o storočie neskôr aj Frederick prevádzkoval herne, tie však umožňovali platiť priamo zlatom podľa hmotnosti.
Keď horúčka ustúpila a polícia oznámila zákaz hazardu a alkoholu, Frederick vycítil koniec výnosného obdobia a vrátil sa do Európy. Odtiaľ potom odišiel do New Yorku, kde z výnosov zo zlatej horúčky položil základy dnešného Trumpovho impéria.
Zbohatnúť sa však podarilo aj niektorým z tých, ktorí nijaké zlato nenašli a neposkytovali reštauračné ani ubytovacie služby. Hoci slávny spisovateľ Jack London cestu prežil a zabral si územie, skorbut ho prinútil hľadanie zlata ukončiť.
Nenašiel ho takmer vôbec. No po návrate do Kalifornie napísal knihu Volanie divočiny inšpirovanú zlatou horúčkou, za ktorú vtedy dostal dvetisíc dolárov, čo pri dnešnom kurze predstavuje približne 1 726 eur.
Po napísaní Bieleho tesáka – rovnako zasadeného do obdobia honby za zlatom – zarobil až desiatky tisíc vtedajších dolárov, teda pri dnešnom kurze rádovo desiatky tisíc eur, a stal sa jedným z najlepšie zarábajúcich autorov začiatku 20. storočia.
