Členka výberu Forbes 30 pod 30 začínala so zlatníckym stolom vedľa postele. Dnes má ateliér na Letnej a chce sa presadiť aj za hranicami.
Jej otec je tiež zlatník, pre ňu však rozhodujúci moment v kariére prišiel v londýnskom Soho, kde čapovala pivo zlatníkom z obchodu cez ulicu. „Mali od práce špinavé ruky, skvelý štýl a ja som si hovorila, prečo nepatrím medzi nich,“ spomína. Dnes má Anna Baum z výberu Forbes 30 pod 30 vlastný rukopis, zákazníkov, ktorí sú ochotní na jej prácu čakať, a ambíciu dostať svoje šperky za hranice.
Na predzáhradke jej ateliéru víta prichádzajúcich Toníček. Drobný kríženec čivavy a jazvečíka priateľsky pobeháva za bránkou a Anna ho jemne odvoláva. Hovorí mu „pán majiteľ“ a počas nasledujúcej hodiny sa ukáže, že to nie je až tak ďaleko od pravdy.
„Sme spolu 24 hodín denne, je odo mňa závislý, ale myslím si, že ja od neho ešte viac,“ hovorí, berie malého psa do jednej ruky, druhou si odhŕňa vlasy za ucho posiate vlastnými šperkami a schádza po schodíkoch k veľkým iniciálam AB na stene a dverám vedľa nich.
Na toto letenské kráľovstvo mladej zlatníčky pochádzajúcej z Vysočiny sa však čakalo dlho. Hoci má remeslo v rodine, vlastnú cestu k nemu si musela nájsť až v zahraničí. Paradoxne za barom pri čapovaní piva. No teraz predbiehame.
Najskôr vstúpme do ateliéru, kam Toníček priniesol hračku. Pri hre si nemožno nevšimnúť, že aj on má na obojku Annin šperk. Je na ňom jeho meno, telefónne číslo a abstraktný detail z kameňa. „Nedávno sa stratil, ale našťastie ho našiel niekto, kto zavolal na vyryté číslo. Slušní ľudia ešte existujú,“ hovorí a sadá si do antracitovozeleného kresielka.
Vedľa seba má už tretí hrnček silnej tmavej kávy, ktorú s úsmevom príznačne prirovnáva k čiernej smrti, do pollitrového pohára si naleje minerálku a neskôr si zapáli.
„Je to môj zlozvyk. Káva alias čierna smrť, cigareta a Poděbradka ProLinie. Upokojuje ma to a je to môj čas na relax. Samozrejme, verím a dúfam, že tento zlozvyk mi nezostane navždy, na rozdiel od môjho želania vyrábať šperky po celý život,“ komentuje.
Za sebou má šperkársku dielňu, priestor, v ktorom pre ňu mizne okolitý svet. Ako priznanej workoholičke sa jej stáva, že sem príde o deviatej ráno a odíde až okolo 23.00 večer.
Dielňa a showroom pôsobia trochu ako trojrozmerná verzia jej instagramového feedu zahalená do príjemnej vône. Farby, textúry, svojrázne objekty, šperky vo vitrínach, extravagancia a takmer hmatateľná, mierne punková energia. Showroom plynulo prechádza do dielne, vyleštené kamene susedia s náradím a efektnú prezentáciu strieda veľmi reálny pracovný chaos.
„Mohla som tu upratať, ale strašne ma to nebaví,“ konštatuje Baum a usmeje sa od ucha k uchu. Nazvime to teda pracovným neporiadkom, v ktorom momentálne pripravuje novú kolekciu Catering oslavujúcu českosť.
Pri zlatníckom stole trávi najväčšiu časť dňa. Má tu leštičku, valcovňu na plech, ultrazvukovú čističku aj mikroskop na osádzanie kameňov. Piliny z drahých kovov sa zachytávajú, aby sa mohli recyklovať.
„Vlastne toho ani nie je až tak veľa,“ rozhliadne sa po extravagantnom priestore. „Človek potrebuje najmä dve ruky a nápady,“ hovorí.
Práve tie dve ruky sú pre Annu Baum zásadné. Natoľko, že sa pre ne vzdala návratu k hádzanej, ktorú hrala 12 rokov, a radšej sa vyhýba športom, pri ktorých by si ich mohla poraniť.
„Vážim si ich. Bez nich by som bola v p*deli,“ hovorí po svojom. Rovnako priamo rozpráva aj o práci. Nechce vyrábať pre všetkých a netúži po tom, aby sa jej šperky stali masovou záležitosťou. „Sú to výberové šperky, nie som mainstreamová,“ poznamenáva.
Jej svet stojí na výrazných tvaroch, masívnych šperkoch a farbách. Vizuálne sa pred niekoľkými rokmi našla vo fotografiách šperkov na rukách natretých výraznými odtieňmi.
Za chrbtom pritom nemá nijakú marketingovú agentúru ani pomocníka. „Robím to tak, ako to cítim. Som predovšetkým remeselníčka a moja tvorba aj prezentácia vychádzajú zo mňa. Robím to od srdca, nie nasilu,“ tvrdí.
À propos, slovo remeslo zaznieva v našom rozhovore každú chvíľu. „Som na to hrdá,“ hovorí. „Mám výučný list a učili sme sa remeselnícke základy. Začínala som tak, ako sa remeslo vyvinulo. Mám to od piky,“ dodáva.
Práve výroba je časť práce, ktorú miluje najviac. Pri stole dokáže stratiť pojem o čase. „Človek sa trochu vypne, mozog sa sústredí na ruky, aby odviedli dobrú prácu. Keď sa nesústredíš, môžeš to veľmi ľahko pos*ať,“ hovorí.
Pri lacnom kameni sa chyba dá napraviť. Pri kameni za desiatky tisíc českých korún už nie, a preto si na takúto prácu vyhradzuje deň, keď ju nikto nesmie rušiť.
Zlatníčka, ktorá čapovala pivo
Pritom dlho vôbec nebolo jasné, že sa raz stane zlatníčkou. Baum vyrastala v Ledči nad Sázavou ako najmladšia z troch sestier. Jej otec je zlatník a podľa vlastných slov po ňom zdedila manuálnu zručnosť aj kreatívne myslenie. Náradie, kladivá, materiál a práca rukami boli doma úplne bežné. S otcom chodievala na výstavy aj hľadať minerály.
Ako šesť- či sedemročná si z dreva zbila vlastný „počítač“ a pomaľovala ho liehovou fixkou. O niečo neskôr si bez dozoru rodičov vyrobila na cirkulárke meč. Dedko ju pri tom pristihol a „extrémne ju zdr*al“. Ona sama vtedy nechápala prečo.
„Videla som otca alebo dedka, ako to funguje. Vedela som, že tam nemám dávať ruky a že mám mať okuliare,“ hovorí so smiechom.
Kým sestry študovali, ju gymnázium nebavilo. Neskôr si sama našla vzťah k dejinám umenia a potom odišla do zahraničia.
Dva roky pracovala v gastronómii. Bavilo ju to, ale veľmi rýchlo si uvedomila, že takto nechce žiť navždy. „Necítila som sa slobodne. Mám trochu problém s autoritami. Musím byť sama sebe šéfkou,“ vysvetľuje.
Rozhodujúci moment prišiel v Londýne, kde pracovala v centre Soho, v ulici plnej kreatívnych obchodov. Priamo oproti bol kultový šperkársky obchod The Great Frog. Na prízemí sa predávali šperky, v pivnici sedeli zlatníci a tí pravidelne chodili „k nej“ do krčmy na pivo.
Baum ich pozorovala počas cigaretových prestávok. „Žilo to tam, malo to vibe, fungovalo to. Tí zlatníci mali špinavé ruky, bola tam komunita a kreatívny hub. Závidela som im,“ opisuje.
Nie v tom zmysle, že by im ich život nepriala. Chcela byť jednou z nich. „Zrazu som si hovorila: Prečo toto nerobím? Vždy ma bavilo vyzerať inak, či už vzhľadom, alebo oblečením. Šperky som mala vždy rada a to, čo robil otec, sa mi veľmi páčilo. A zrazu mi došlo, že som to už dávno mala robiť,“ rozpráva.
S týmto zistením zavolala domov. Jej mama okamžite začala hľadať možnosti a zistila, že iba pár minút od Ledče nad Sázavou funguje zlatnícka škola.
Anna Baum tak postupne opustila Londýn. Mala vyše 20 rokov, na odbornú školu nastupovala s jasnejšou predstavou než väčšina spolužiačok a odchádzala s výučným listom.
Nemala však vybavenie ani klientov. Prvý zlatnícky stôl dostala od otca na Vianoce. Vyrobila niekoľko šperkov, ktoré so sebou vozil na výstavy. Niečo sa predalo, niečo urobilo radosť, peňazí však veľa nebolo.
Potom ju oslovil pražský zlatník a ponúkol jej prácu. Presťahovala sa do Prahy s predstavou, že konečne dostane priestor tvoriť. Vydržala tri mesiace.
„Bola to sériová výroba a nebavilo ma to. Myslela som si, že aspoň pri niečom budem mať voľnú ruku,“ opisuje. Keď odišla, opäť stála pred otázkou, čo ďalej. A začala znova, priamo vo svojej izbe, v zdieľanom byte v Prahe na I. P. Pavlova.
Vedľa postele postavila paraván a zaň zlatnícky stôl. „Tak sa začala moja fulltime kariéra. Na IPáku v izbe vedľa postele,“ smeje sa. Prvých zákazníkov tak pozývala k sebe domov.
Začala vystavovať, objavovať sa na podujatiach a niečo predala. Zo spolubývania sa presťahovala do garsónky, kde ďalej bývala aj vyrábala. Až neskôr sa dostala do fázy, keď si mohla dovoliť oddeliť bývanie od dielne.
Súčasný ateliér je už jej tretím samostatným pracovným priestorom. „Veľa ľudí si myslí, že to bolo hneď top. No, nebolo. Je to veľmi vydreté,“ opisuje.
Otec, ktorý jej na začiatku poskytoval zázemie a pomáhal s predajom, dnes vystavuje niektoré svoje práce u nej. „Trochu sa to obrátilo. Kedysi som sa pripla k otcovi, teraz sa otec pripol ku mne,“ usmieva sa. „Som rada, že mu to môžem vrátiť. Bez neho by som nezačala. Keby mi nekúpil ten stôl, čo robím? Pracujem na kolenách na zemi?“ hovorí.
Ich štýl je pritom odlišný. „Ja som mala vždy rada extravagantnosť. Otec je trochu minimalistický, šperk vníma decentnejšie.“ Spoločná je im precíznosť.
Luxus, ktorý sa začína špinavými rukami
Pri pohľade na hotový prsteň s drahým kameňom je jednoduché zabudnúť alebo si ani neuvedomiť, aká fyzická je zlatnícka práca. „Mám špinavé ruky, mám ich doráňané, mám škaredé nechty. Chcela by som mať gélové nechty, nemôžem, pretože by to pri práci nevydržalo,“ ukazuje dlane a prsty.
V dielni má pracovné oblečenie a aj 10 hodín denne funguje medzi náradím, kovom, prachom a ohňom. O to viac si užíva chvíle, keď môže prácu odložiť. „Som rada, keď ideme s dievčatami niekam na večeru a môžem sa vyparádiť,“ smeje sa.
Baum dnes stále drží veľkú časť značky vo vlastných rukách. Vyrába, komunikuje so zákazníkmi, rieši zákazky, web aj prezentáciu. A hoci si dokáže predstaviť veľkolepejší showroom, zatiaľ ju neláka model, v ktorom by okolo seba vybudovala veľký tím a sama sa vzdialila od výroby.
Kapacita dvoch rúk má však svoje hranice. „Stále to robí jeden človek,“ hovorí o svojej ponuke. „Ale to je sympatické. Na všetko sa čaká, na dobré veci je dobré si počkať,“ dodáva.
Pri zákazkovej práci sa cena neodvíja iba od gramu zlata alebo kameňa. Je v nej návrh, výroba aj komunikácia. „S niektorým šperkom strávim strašne veľa času a venujem mu obrovskú starostlivosť. Pri zákazke si so zákazníkom vymeníme napríklad 10 e-mailov,“ opisuje.
Sama má pritom veľmi jasnú hranicu, pod ktorú pri kvalite nejde. Rozpráva o náušniciach, ktoré už mala úplne hotové a vyleštené. Prekážala jej na nich jediná guľôčka. Zapla horák, spoj zahriala na sedemsto stupňov, guľôčku odspájkovala a celý záverečný proces absolvovala znova.
„Niekto iný by možno povedal, že je to v pohode, ale mne tam prekážala. Tak som to celé prerobila. To je ten workoholizmus a perfekcionizmus,“ vysvetľuje.
Dovolenku si berie málokedy. „Dlhšia dovolenka“ pre ňu znamená týždeň a sama sa tomu po vyslovení začne smiať. „Budem mať 30 a kedy inokedy do toho šliapnuť než teraz? Tak do toho šliapem,“ hovorí.
Jej víziou je totiž expanzia. „Chcela by som zahraničných klientov, chodiť na svetové veľtrhy a všetko, čo k tomu patrí,“ dodáva s tým, že nabudúce by sa s londýnskymi zlatníkmi nemusela stretnúť spoza baru, ale za zlatníckym stolom.
Keď sa Baum na záver pýtam, čo by vlastne jej šperky mali ľuďom odovzdávať, chvíľu hľadá odpoveď. Veľké slová jej príliš nesedia.
„Najdôležitejšie je, aby z toho mal radosť majiteľ, napríklad pri prsteni, ktorý nosí na ruke. Na uši a náušnice nevidíte, tie vidia ostatní,“ hovorí. Aj preto ľuďom, ktorí chcú urobiť radosť sami sebe, často odporúča prsteň.
