Tvrdý technokrat sa nebál zvyšovať sadzby, zatvárať stratové podniky ani bojovať s korupciou. Jeho reformy zmenili hospodárstvo na celé desaťročia.
Život ho nešetril. Komunisti ho poslali na tvrdú prevýchovu, a keď sa po rokoch konečne dostal do vedenia krajiny, Čína sa spamätávala z vážnej ekonomickej krízy.
Napriek tomu ju Ču Žung-ťi počas piatich rokov nasmeroval na cestu, ktorá z nej vytvorila vážneho súpera Spojených štátov. Kto bol titán čínskej politiky, ktorý v stredu 12. augusta zomrel vo veku 97 rokov?
Bol to „šéf“, „premiér so železnou tvárou“, „ekonomický cár“ či dokonca „šialený Ču“. Predtým to však bol chlapec, ktorý sa 23. októbra 1928 narodil v meste Čchang-ša v strednej Číne ako potomok Ču Jüan-čanga, zakladateľa dynastie Ming a jej prvého cisára.
Spočiatku vyrastal v zámožnej rodine vzdelaných intelektuálov a veľkostatkárov. Peniaze ho však neochránili pred zákonmi prírody – svojho otca nikdy nestretol, pretože muž s podlomeným zdravím zomrel ešte pred jeho narodením. Keď mal potom deväť rokov, choroba mu vzala aj matku.
Život v tom období komplikovala aj druhá čínsko-japonská vojna a dlhotrvajúca čínska občianska vojna, ktorá sa začala rok pred jeho narodením a skončila až po 22 rokoch.
To všetko z neho podľa jeho učiteľov vychovalo tichého, premýšľavého a predovšetkým samostatného chlapca, ktorého len tak niečo nevyviedlo z miery. Pomohol tomu aj záujem bratov jeho otca, ktorí sa napriek oveľa skromnejším finančným možnostiam rozhodli poskytnúť synovcovi čo najlepšiu šancu na úspech.
Keď sa tak ako vynikajúci študent dostal v roku 1947 na elitnú pekinskú univerzitu Čching-chua, dostal od strýka strieborné mince, aby si nimi zaplatil cestu a počiatočné výdavky.
Hoci študoval elektrotechniku, už vtedy ho priťahovala politika. Vstúpil preto do komunistickej strany, ktorú podporoval v prebiehajúcej občianskej vojne, a stal sa aj predsedom študentskej únie univerzity.
V tom období stretol aj svoju lásku a budúcu manželku Lao An. Neskôr sa z nej stala významná inžinierka a manažérka, svojho partnera však neprestala podporovať ani v čase, keď sa proti nemu komunisti obrátili.
Po škole sa Ču Žung-ťi dostal do novozriadenej Štátnej plánovacej komisie na pozíciu zástupcu vedúceho oddelenia, kde mal na starosti sledovanie celoštátnej výroby strojov. Problém nastal v roku 1957, keď v trojminútovom prejave mierne kritizoval iracionálne hospodárske plánovanie Mao Ce-tunga.
Nasledovalo označenie za „pravičiara“, vylúčenie zo strany aj strata ťažko získaného pracovného miesta. V komisii síce mohol zostať, smel tam však iba vyučovať mladších kolegov matematiku a fyziku.
Problém nastal v roku 1957, keď v trojminútovom prejave mierne kritizoval iracionálne hospodárske plánovanie Mao Ce-tunga. Nasledovalo označenie za „pravičiara“, vylúčenie zo strany aj strata ťažko získaného pracovného miesta.
Tak ako v celom východnom bloku, aj v Číne znamenala kritika „neomylného“ vodcu desaťročia sledovania. S príchodom takzvanej kultúrnej revolúcie v roku 1966 ho potom komunisti poslali na vidiek v severozápadnej Číne, aby nastúpil do jednej zo „škôl kádrov 7. mája“. Na vlastnej koži ju spoznal ako tábor nútených prác a politickej prevýchovy.
Mao Ce-tung si totiž myslel, že ak prinúti členov strany tvrdo pracovať na vidieku a tráviť dni povinným štúdiom marxizmu-leninizmu v podmienkach tradičných roľníkov, vychová vedenie štátu, ktoré napriek svojim funkciám bude rozumieť najchudobnejším pracujúcim.
Roľníci však bohatších ľudí z miest, ktorí navyše neboli zvyknutí na manuálnu prácu, neznášali. Kto z nich nezomrel na choroby, následky extrémneho počasia či prepracovanie, často si odtiaľ odniesol odpor k Maovej forme komunizmu.
Starosta, ktorý zaujal aj vodcu
Presne tak dopadol aj Ču. Necítil však krivdu, ale absolútne odhodlanie dostať Čínu z problémov, do ktorých ju priviedli súdruhovia pred ním. Odpor k prázdnym politickým sloganom, pragmatická predstava o záchrane komunizmu prostredníctvom dát a absolútna nebojácnosť voči tomu, či niekoho nahnevá alebo znovu príde o prácu, z neho urobili tvrdého politika ochotného riskovať všetko.
Najskôr však dva roky školil pracovníkov a pôsobil na ministerstve ropného priemyslu. V roku 1978 mu zmeny, ktoré zaviedol vodca Teng Siao-pching s cieľom napraviť hriechy predchádzajúcej vlády, umožnili vrátiť sa do strany a o päť rokov neskôr sa Ču stal námestníkom ministra Štátnej hospodárskej komisie.
Potom už jeho cesta do najvyššieho vedenia krajiny napredovala rýchlo. V roku 1988 sa stal starostom Šanghaja, kam dokázal prilákať zahraničný kapitál a bez použitia násilia upokojiť vtedajšie prodemokratické protesty.
Vtedajšieho faktického vodcu Číny Teng Siao-pchinga jeho povaha a spôsob riadenia nadchli v roku 1990, keď videl, ako Ču pristupuje k mestu, ktoré spravoval. Tenga, ktorého rozčuľovali neustáli ideologickí puristi, to presvedčilo, že progresívny Ču je presne človekom, ktorý by mal dostať moc nad celou krajinou.
V roku 1991 preto Teng obišiel bežný postup pri povyšovaní a povolal Ču Žung-ťiho priamo do Pekingu na post podpredsedu vlády, čím mu zveril plnú zodpovednosť za celú čínsku ekonomiku. Veď kto by mohol byť na túto funkciu vhodnejší než muž, ktorý celé roky pykal za to, že správne odhadol katastrofálne dôsledky Maovej ekonomiky?
Či bola táto logika správna, sa Teng dozvedel veľmi skoro. Keď sám riešil situáciu krajiny radikálnymi trhovými reformami, podarilo sa mu naštartovať rast, spolu s ním však prišla aj masívna inflácia, ktorá v roku 1994 prekročila 24 percent.
Namiesto tradičných maoistických cenových regulácií Ču radšej vyhodil šéfa Čínskej ľudovej banky a sám sa ujal funkcie guvernéra. Miestne banky prinútil vymôcť stovky miliárd jüanov z neautorizovaných úverov, teda rádovo desiatky miliárd eur, sporiteľom zaručil výnos presahujúci mieru inflácie a prudko zvýšil úrokové sadzby, aby neefektívnym projektom sťažil prístup k lacným peniazom.
Rozhodol sa tiež odobrať jednotlivým miestnym samosprávam daňové príjmy a previesť ich pod správu štátu. Peniaze tak prestali smerovať na nepotrebnú infraštruktúru. Výsledkom všetkých Čuových reforiem bolo zníženie inflácie na šesť percent v priebehu dvoch rokov, pričom hrubý domáci produkt naďalej stabilne rástol.
Ukázalo sa, že je vynikajúcim krízovým manažérom – a presne takého človeka potrebovala komunistická strana čo najvyššie. V roku 1997 totiž prišla ázijská finančná kríza, ktorá okrem susedných krajín potrápila aj Čínu.
Keď potom prezident Ťiang Ce-min hľadal človeka, ktorý by ako premiér dokázal riešiť každodenný chod krajiny, zatiaľ čo on sa venoval jej ďalšiemu otváraniu svetu, Ču prakticky dostal bianko šek na to, aby si s ekonomikou robil, čo uzná za vhodné.
Továreň sveta
Ču na to išiel po svojom. Keď sa stal jedným z najmocnejších ľudí v krajine, pred domácimi aj zahraničnými kamerami odkázal: „Pripravil som sto rakiev: 99 z nich je pre skorumpovaných úradníkov a jedna pre mňa. Ide síce o vzájomné zničenie, krajine to však prinesie dlhodobú stabilitu, rozvoj a obnoví dôveru ľudí v našu vec.“
Krajina sa v tom čase potýkala s obrovskými korupčnými kauzami, ktoré sa počas jeho vlády riešili bez milosti. V rámci jedného vyšetrovania tak na popravisku skončilo sedem ľudí vrátane riaditeľa miestnej banky či colníka. Jeden zo starostov, ktorý mal pôvodne zaplatiť životom tiež, napokon za dobré správanie dostal doživotný trest.
V roku 2001 sa mu potom podarilo dostať Čínu do Svetovej obchodnej organizácie, keď sa osobne zapojil do zamrznutých rokovaní so Spojenými štátmi.
Vtedy musel Američanom ustúpiť v mnohých požiadavkách a doma navyše bojoval s členmi strany, ktorí sa obávali, že tento krok povedie k likvidácii miestneho priemyslu. Nestalo sa tak. Naopak, krajina sa vďaka Čuovi stala ekonomickou veľmocou, z chudoby sa vymanilo pol miliardy Číňanov a svet vďaka nej získal lacné výrobky.
Keď sa totiž členstvo v medzinárodnej organizácii spojilo s Tengovými skoršími reformami umožňujúcimi jednotlivcom podnikať a Čuovými nekompromisnými zásahmi proti stratovým štátnym podnikom, v Číne vzniklo množstvo silných súkromných spoločností.
Napokon to bol práve Ču, kto vyhlásil, že z Číny sa stala „továreň sveta“. V roku 2003 sa jeho pôsobenie skončilo a stiahol sa do Pekingu, kde žil pokojným životom. Namiesto ďalšieho zasahovania do politiky sa rozhodol venovať svojej milovanej opere, filantropii a príležitostným konzultáciám pre mladých pekinských technokratov.
Tak ako jeho rodičov, aj jeho napokon premohla choroba, hoci v omnoho vyššom veku. Zomrel v stredu 12. augusta vo veku 97 rokov.
