Viac než polovica populácie spĺňa použité kritériá, no samotné čísla skresľujú drahé nájmy, regionálne rozdiely aj nízka účasť bohatých v prieskumoch.
Starý spôsob určovania príslušnosti k spoločenským triedam už nezodpovedá realite súčasnej ekonomiky. Spolu s odborníčkou Paulou Kukołowicz, vedúcou Tímu analýz spoločenských procesov v Poľskom ekonomickom inštitúte, na základe najnovších údajov o príjmoch Poliakov a kritérií OECD odhadujeme, aké sú dnes hranice vstupu do strednej a vyššej triedy.
„Dá sa povedať, že máme pomerne veľkú strednú triedu. Existuje niekoľko krajín, kde je početnejšia, napríklad Švajčiarsko, Veľká Británia, Rakúsko, Nemecko či Francúzsko, ale napríklad v Taliansku, Fínsku, Španielsku či Česku je menšia. Najvýrečnejšie je, že mnohé bohatšie štáty majú pri použití tejto definície menšiu strednú triedu,“ hovorí odborníčka.
Čo je stredná trieda?
Začali ste tou najkontroverznejšou otázkou.
Pred niekoľkými rokmi ste dospeli k záveru, že dovtedajšie definície sú zastarané a potrebujeme novú.
Mnohí vedci či novinári v Poľsku sa dodnes držia definície strednej triedy vytvorenej na začiatku 20. storočia, ktorá opisovala vtedajšiu spoločnosť. A nasilu hľadajú súčasný ekvivalent tejto definície.
Ja však vychádzam z predpokladu, ktorý sa prinajmenšom v ekonómii používa pomerne bežne: dnešná spoločnosť je diametrálne odlišná od tej vtedajšej a definíciu musíme nejako aktualizovať. Máme úplne iné povolania aj inú sociálnu mobilitu.
Myslím si, že by sme mali prestať stotožňovať strednú triedu s akousi elitnou vrstvou, ako sa to robilo na prelome 19. a 20. storočia. Keď ju hľadáme, mali by sme skôr identifikovať ľudí nachádzajúcich sa približne uprostred danej spoločnosti.
A tu sa objavuje ďalšia téma, ktorá vyvoláva emócie. Jednotlivé spoločnosti sa od seba líšia úrovňou bohatstva, takže ľudia, ktorí napríklad v Poľsku patria do strednej triedy, by v Nórsku patrili do nižšej.
A ako by sme podľa vás mali týchto „priemerných“ ľudí identifikovať?
Ideálne riešenie neexistuje. Asi najlepšie je vychádzať z disponibilného príjmu, teda čistého príjmu upraveného podľa počtu členov domácnosti – Equivalised Household Disposable Income, EHDI.
Pri jeho výpočte treba sčítať všetky príjmy členov domácnosti a následne ich vydeliť, nie však počtom osôb, ale druhou odmocninou z tohto počtu. Dôvodom je, že každá ďalšia osoba žijúca v domácnosti neprispieva k rastu výdavkov rovnako, keďže časť nákladov je fixná.
Na to treba aplikovať hranice, podľa ktorých sa domácnosť zaradí do nižšej, strednej alebo vyššej triedy. Vo svojom návrhu som ich neurčila sama, ale vychádzala som z existujúcich rozpätí používaných organizáciami ako Svetová banka či OECD.
Tie za strednú triedu považujú domácnosti, ktorých príjem na osobu sa pohybuje od dvoch tretín alebo troch štvrtín mediánu príjmu v danej spoločnosti až po jeho dvojnásobok alebo 1,75-násobok.
Podľa poľského štatistického úradu GUS predstavoval v roku 2025 priemerný disponibilný príjem pripadajúci na jedného člena domácnosti približne 3,5 tisíca zlotých, v prepočte asi 813 eur.
To by znamenalo, že hranica vstupu do strednej triedy bola 2,3 tisíca zlotých v čistom na osobu v domácnosti, teda približne 535 eur, a do vyššej triedy sedemtisíc zlotých netto, čo predstavuje asi 1 627 eur.
Pri týchto výpočtoch však treba zohľadniť niekoľko vecí. Údaje GUS pochádzajú z dotazníkov, takže ich treba považovať za podhodnotené.
Okrem toho dnes, šesť rokov po publikovaní správy PIE, v ktorej som túto koncepciu navrhla, vidím aj niektoré jej nedostatky. Nezohľadňuje nuansy, na ktoré by sme pri jej používaní mali myslieť.
Aké?
Po prvé, neberie do úvahy, že jednočlenné domácnosti spotrebúvajú inak. Na jednej strane taký človek míňa iba na seba, čo znamená vyššiu životnú úroveň, na druhej má vyššie fixné náklady, o ktoré sa nedelí s ďalšími členmi domácnosti.
Preto si myslím, že moja definícia je vhodnejšia pre domácnosti, v ktorých sú aj nezaopatrené osoby bez vlastného príjmu.
Po druhé, v Poľsku máme veľké regionálne rozdiely. Príjem 10-tisíc zlotých, teda približne 2 324 eur, znamená niečo úplne iné vo Varšave a niečo iné v menšej obci vzdialenej od veľkého mesta.
K tomu sa pridáva vysoké zaťaženie nájmami, ktoré je v našej krajine výrazné. Ak si niekto prenajíma byt alebo spláca úver, jeho reálne disponibilný príjem je podstatne nižší a ovplyvňuje to jeho spotrebné možnosti.
Napríklad v najväčších poľských mestách dosahuje priemerné mesačné nájomné od 40 takmer do 60 percent mediánu čistej mzdy.
Napokon máme oveľa väčšiu sociálnu mobilitu než kedysi, a to aj pri meraní v horizonte niekoľkých rokov. Preto už podľa mňa ani striktné hovorenie o triedach nie je veľmi opodstatnené.
Akým slovom by sme teda mali nahradiť „triedu“?
Skôr by som sa prikláňala k pojmu „vrstva“, hoci si uvedomujem, že označenie „stredná trieda“ pre skupinu ľudí kľúčovú z pohľadu ekonomiky či spotreby sa pevne zaužívalo.
Keď hovoríme o spoločenskej triede, v zásade tým myslíme určitú skupinu ľudí, ktorých nespája iba ekonomické postavenie a podobné zdroje príjmov – napríklad vlastníctvo výrobných prostriedkov –, ale aj spoločné záujmy a predovšetkým vedomie odlišnosti vlastnej triedy od ostatných vrstiev spoločnosti.
Nie som si istá, či sú tieto podmienky splnené pri ktorejkoľvek spoločenskej skupine v Poľsku. Možno by som uvažovala nad baníkmi, poľnohospodármi alebo ľuďmi, ktorých hlavným zdrojom príjmu sú finančné aktíva.
„Spoločenská vrstva“ je však oveľa flexibilnejší a širší pojem, ktorý nepredpokladá, že jej členovia majú pocit vlastnej odlišnosti alebo spoločných záujmov.
Z vašich výpočtov spred pandémie vyplývalo, že nižšia trieda tvorila necelú tretinu populácie vo veku 24 až 64 rokov, stredná viac než polovicu a vyššia niekoľko desiatok percent. Ako sa táto štruktúra mení v čase?
Z mojich výskumov vyplývalo, že je stabilná, s miernym rastovým trendom strednej triedy.
Skutočnosť, že čoraz viac ľudí spadá do rozpätia od dvoch tretín po dvojnásobok mediánu, znamená, že v ekonomike máme čoraz väčšiu príjmovú rovnosť.
Treba však pamätať na to, že podobné odhady sú založené na deklaráciách. Rovnako ako Giniho koeficient, ktorý je v Poľsku pri výpočte z dotazníkových údajov pomerne nízky v porovnaní s ostatnými európskymi krajinami.
Ak však vezmeme do úvahy prepojené údaje z daňových priznaní PIT a systému sociálneho poistenia ZUS, objaví sa úplne iný obraz. Poľsko patrí medzi krajiny s vyššou príjmovou nerovnosťou v Európe – na úrovni Nemecka či Francúzska.
Z týchto údajov zároveň vidieť, že nerovnosť v Poľsku postupom času rastie. To všetko znamená, že ak by sme namiesto dotazníkových dát vzali do úvahy údaje o skutočných príjmoch, stredná trieda by bola podstatne menej početná.
Čím to je?
Najlepšie zarábajúci ľudia zvyčajne nesúhlasia s účasťou v prieskumoch. Sú tiež mobilnejší, je ťažšie zastihnúť ich doma alebo sa k nim vôbec dostať.
Navyše títo ľudia často sami nevedia, koľko vlastne zarábajú, pretože ich zdroje príjmov sú veľmi rozptýlené a menia sa z mesiaca na mesiac. Preto je pre nich často vôbec ťažké odpovedať na otázky o príjmoch.
Preto som už spomínala, že údaje GUS sú podhodnotené. Nie je to iba moja intuícia, ale štandardne pozorovaný jav.
Ako si poľská stredná trieda stojí v porovnaní s Európou?
Na základe klasifikácie EGP, ktorá vychádza z profesijného kritéria, možno povedať, že máme pomerne veľkú strednú triedu.
Existuje niekoľko krajín, kde je väčšia, napríklad Švajčiarsko, Veľká Británia, Rakúsko, Nemecko či Francúzsko, ale napríklad v Taliansku, Fínsku, Španielsku alebo Česku je menšia.
Najvýrečnejšie je, že mnohé bohatšie štáty majú pri použití tejto definície menšiu strednú triedu.
Je to dôsledok toho, že náš kapitalizmus je stále relatívne mladý?
Predovšetkým neexistuje súvislosť medzi bohatstvom štátu a veľkosťou strednej triedy. Tá závisí od rozdelenia miezd v danej ekonomike, ako aj od systému daní a transferov, ktorých cieľom je znižovať príjmové nerovnosti a zabezpečovať širšiu dostupnosť verejných služieb.
V jednotlivých krajinách však dane a transfery menia situáciu domácností rôznym spôsobom. Je veľmi náročné zohľadniť to v akýchkoľvek modeloch.
Všimnime si napríklad, že hoci je vzdelávanie v Poľsku verejné, rodiny naň čoraz častejšie doplácajú, napríklad tým, že posielajú deti do súkromných škôl.
Ak by sme zohľadnili aj spotrebu verejných služieb, stredná trieda by bola určite najväčšia v severských krajinách, kde ľudia jednoducho doplácajú na rôzne služby z vlastného vrecka menej.
Ako posledné krízy – od pandémie po vojnu – zmenili poľskú strednú triedu?
Podľa mňa pre ňu pandémia nebola ničím zásadne významným. Covid nebol šokom, ktorý by úplne zmenil situáciu strednej triedy, skôr ju vnútorne diferencoval.
Boli odvetvia, ktoré výrazne stratili, najmä služby, HoReCa, kultúra a zábava či maloobchod. V zdravotníctve alebo výrobe, naopak, veľa ľudí získalo.
Po pandémii sme navyše zaznamenali veľmi silné ekonomické oživenie, ktoré sa prejavilo vo všetkých sektoroch hospodárstva, a tiež priaznivé daňové zmeny.
Veľkým šokom však bola vojna.
Akými kanálmi vojna zmenila situáciu „strednej vrstvy“?
Prostredníctvom inflácie, ktorá zasiahla všetky spotrebné tovary aj energie, vojna znížila kúpnu silu.
Ešte dôležitejšia pre túto skupinu sa však ukázala neistota, ktorá nás neustále sprevádza. V jej dôsledku Poliaci začínajú viac sporiť, čo je v údajoch jasne viditeľné.
V časoch neistoty sú nižšia bežná spotreba a rast úspor prirodzenou reakciou.
Je stredná trieda skutočne tou triedou s hypotékou, ako si ju zvyčajne predstavujeme?
Nie. Hlavnou súvislosťou, ktorú vidíme, je korelácia medzi vyššími príjmami a vyšším zadlžením. Najlepšie zarábajúci sú zadlženejší než stredná trieda.
Z výskumov uskutočnených pred niekoľkými rokmi vyplynulo, že rôzne druhy úverov a pôžičiek malo približne 40 percent ľudí zo strednej triedy a v prípade vyššej triedy polovica.
Hypotéku malo 16 percent ľudí patriacich do strednej triedy a 32 percent príslušníkov vyššej.
Vlastne by to nemalo prekvapovať, pretože na úver si treba „zaslúžiť“, teda mať stabilný zdroj príjmov. Stredná trieda má skôr problém úver vôbec získať.
Samozrejme, problémy s kúpou bytu sú súčasťou poľskej reality, ale hypotéka určite nie je určujúcim znakom strednej triedy.
Sen o vlastnom bývaní však už asi áno?
Áno, vlastníctvo bytu alebo zabezpečenie sa prostredníctvom investícií do nehnuteľností je zrejme hlavnou ambíciou strednej triedy.
A čo ďalšie?
Určite treba spomenúť investície do vlastných detí, teda túžbu zabezpečiť im dobré vzdelanie a poslať ich študovať do väčšieho mesta.
Nemusí to byť vždy Varšava – pre ľudí z hlavného mesta môže byť cieľom nejaká zahraničná univerzita. Je to meradlo prestíže a pracovného úspechu.
Pokiaľ ide o životnú úroveň, Poliaci sa vo všeobecnosti radi porovnávajú s inými krajinami. Myslia si, že by mali žiť a spotrebúvať tak, ako to v zahraničí robia ľudia, ktorých by sme zaradili dokonca do vyššej strednej triedy.
Aké ľahké je pre Poliakov prejsť z jednej triedy do druhej a stať sa tým self-made manom, o ktorom vo Forbese tak často píšeme?
Na začiatku 90. rokov, keď sa menila celá štruktúra ekonomiky, to bolo určite jednoduchšie.
Dnes je cesta spoločenského vzostupu pre mladých ľudí oveľa menej otvorená. Je to prirodzené a súvisí to s tým, že v ranom štádiu rozvoja trhovej ekonomiky v Poľsku vznikali nové sektory, prichádzali zahraničné firmy, ktoré sem umiestňovali kapitál a vytvárali pracovné miesta.
Vo vyspelejších ekonomikách – a podľa niektorých ukazovateľov sme už 20. najväčšou ekonomikou sveta – je takýchto možností menej.
Situáciu dnes navyše komplikuje AI, ktorá nesťažuje ani tak kariérny postup, ako skôr vôbec vstup na pracovný trh v niektorých profesiách či odvetviach.
Ak chceme merať sociálnu mobilitu, musíme zohľadniť vzťah medzi vzdelaním a zárobkami rodičov a vzdelaním a príjmami ich detí. V dokonale rovnostárskej spoločnosti by tento vplyv nemal existovať.
Žiaľ, z údajov štúdie PISA vyplýva, že v Poľsku vzdelanie rodičov a ich príjmy veľmi silno ovplyvňujú, aké šance majú ich deti neskôr na trhu práce.
Aká silná je táto korelácia?
Pravdepodobnosť, že sa človek dostane medzi 20 percent najlepšie zarábajúcich, je takmer šesťkrát vyššia u ľudí, ktorých rodičia mali vysokoškolské vzdelanie, než u tých, ktorých rodičia mali nižšie vzdelanie.
Pokiaľ ide o mužov, synovia rodičov s vysokoškolským vzdelaním zarábajú takmer o 30 percent viac než synovia rodičov s nižším vzdelaním.
Pri ženách sú tieto rozdiely ešte väčšie a presahujú 30 percent. Patria pritom medzi najvyššie v Európe.
Koho volí stredná trieda? Platí stereotyp, že je kotvou stability a liberalizmu?
Z našich výskumov vyplýva, že príslušníci vyššej triedy sa častejšie vyslovovali za obmedzenie verejných výdavkov a zníženie daní. Tieto požiadavky podporovalo 51 percent ľudí.
V prípade strednej triedy to bolo 32 percent a pri nižšej 29 percent, teda podobná hodnota.
Stereotyp, o ktorom hovoríte, sa však nemôže potvrdiť v situácii, keď máme v Poľsku takú výraznú volebnú geografiu.
Búrate teda ďalší stereotyp. Stredná trieda nemá vo svojom erbe ani hypotéku, ani umiernený liberalizmus.
Je pravda, že očakávame, že príslušník strednej triedy bude niekto, kto stabilizuje politickú scénu, a teda bude chcieť zachovať status quo.
Obávam sa však, že tento názor sme zdedili zo spoločenskej štruktúry 19. či 20. storočia a z vtedajšieho rozdelenia politickej scény, keď sme na jednej strane mali mainstreamové a na druhej podvratné strany.
Tak či onak tento názor nedokážeme empiricky potvrdiť.
Prečo chce byť každý v strede? Poliaci sa často nesprávne identifikujú so strednou triedou a netýka sa to iba nižšej, ale dokonca aj vyššej vrstvy.
Príslušnosť k nižšej triede sa vo všeobecnom povedomí niekedy spája s presvedčením, že so mnou niečo nie je v poriadku, pretože sa mi nedarí, môžem si kúpiť menej, nedokážem zabezpečiť deťom vzdelanie a som horší než ostatní.
Vyššiu triedu zase často spájame s určitým druhom vykorisťovania alebo nezaslúženého spoločenského vzostupu. Neviem povedať, nakoľko sú tieto naratívy rozšírené, ale určite existujú.
Príslušnosť k strednej triede je preto vnímaná ako bezpečná.
Z výskumov vyplýva, že medzi ľuďmi, ktorých by sme zaradili do nižšej triedy, až 85 percent deklaruje, že patrí do strednej. Vo vyššej triede tento podiel dosahoval 90 percent.
Čím to je? Ľudia s vysokými príjmami si vytvárajú predstavu o štatistickom Poliakovi na základe svojich kontaktov na pracovisku alebo v súkromných školách, do ktorých chodia ich deti.
Preto si mnohí z vyššej triedy myslia, že zarábajú menej než štatistický Poliak. Podobný jav sa napokon týka aj ľudí s najnižšími príjmami.
