Sobiesław Zasada opisuje desiatky rokov športu, liečebné pôsty aj pobyty v tlakových komorách. Zo starostlivosti o kondíciu vybudoval aj biznis.
Najstarší poľský miliardár a najúspešnejší automobilový pretekár rozpráva o svojom prístupe k v poslednom čase módnemu trendu longevity. O tom, ako často drží pôsty, čo mu prinášajú tlakové komory a aký význam mal v jeho živote šport. Aj o tom, ako sa dá na dlhovekosti popritom vybudovať celkom zaujímavý biznis.
„Zažil som takú úsmevnú situáciu so zákazníkom zo Švédska, ktorý chodil o barlách. Práve som sedel pri východe, takže keď som ho uvidel, vstal som a otvoril mu dvere. Po 10 dňoch som ho videl chodiť už iba s jednou palicou. Asi o rok neskôr k nám prišiel elegantný, vyšportovaný muž, poďakoval mi a pripomenul, že to bol on, kto chodil o barlách. Povedal, že vo Švédsku skúšal rôzne lieky a terapie, ale pomohol mu až pobyt v Sofre,“ rozpráva Sobiesław Zasada.
Ste chodiacou reklamou Sofry, vášho centra dlhovekosti a spa v prímorskom Mielne.
Radšej by som hovoril Inštitút zdravia. Ale je pravda, že som jeho častým hosťom.
Máte celé spektrum biznisov – od výstavby bytov po výrobu športového oblečenia 4F. Údajne však dnes venujete najviac pozornosti práve Sofre. Pred dvoma rokmi ste zvýšili jej štandard a dvojnásobne ju rozšírili na 300 lôžok.
Od začiatku to bola moja koncepcia. Čím je človek starší, tým viac si uvedomuje, aká zásadná je prevencia v oblasti zdravia. Mám už 96 rokov, takže o tom niečo viem. Nebolo by to možné bez športu, ktorému som sa venoval celý život, a bez zdravého životného štýlu.
V Sofre som pod dohľadom tamojších odborníkov niekoľkokrát absolvoval liečebný pôst a očistu pečene od toxínov – takúto očistu by mal človek podstúpiť aspoň raz ročne.
Ako dlho treba športovať, aby bol človek vo vašom veku v takejto kondícii?
Profesionálne športujem už od čias skautingu. V roku 1946 som sa v Krakove zúčastnil na Majstrovstvách Poľska skautov – prvých po vojne. A hneď som zvíťazil v štyroch disciplínach: v skoku do diaľky, behu na tisíc metrov, štafete na 4 × 75 metrov a hode oštepom. Stal som sa najlepším skautom týchto majstrovstiev.
Pôsobivý začiatok kariéry.
Na odporúčanie trénerov som sa rozhodol pre atletiku. Venoval som sa päťboju, ale predovšetkým hodu oštepom. V tejto disciplíne som sa dostal do reprezentácie. Pamätám si svoj najlepší výsledok – 65 metrov a niekoľko desiatok centimetrov. Dnes tí najlepší hádžu takmer 100 metrov. Vtedy však môj výsledok stačil na to, aby som sa dostal na olympiádu.
A boli ste na olympijských hrách? Museli to byť Helsinki v roku 1952.
Mal som smolu a na reprezentačnom sústredení pri Poznani som si zranil pravé rameno. Išli tam Zbigniew Radziwonowicz a Janusz Sidło. Sidło hodil len niečo vyše 60 metrov, horšie než ja, a nedostal sa do finále. Až na ďalších olympijských hrách získal medailu.
V tom istom roku ste však už pretekali na autách.
Áno. V tom istom roku ako olympiáda v Helsinkách sa konala rely o Modrú stuhu Ojcówa. Do súťaže som sa prihlásil na otcovom BMW 320. Navigátorkou bola moja snúbenica Ewa, neskoršia manželka. A na prekvapenie všetkých sme vyhrali.
Ešte v tom istom roku sa konali preteky v Lubline – tentoraz s kompletnou účasťou, so špičkou najlepších jazdcov v Poľsku, vrátane tých, ktorí pretekali ešte pred vojnou. Opäť som pripravil obrovské prekvapenie a vyhral.
K atletike ste sa už nevrátili?
Nie. V roku 1953 som si pri zjazde z Kasprovho vrchu po trati FIS 2 tak škaredo zlomil nohu, že mi ju chceli amputovať. Nakoniec večer priviezli do Zakopaného dvoch lekárov – dodnes si dokonca pamätám ich mená: Bocheński a Jabłkowski. Odtrhli ich od bridžu, ale nohu mi zachránili. Nehoda však ukončila moju atletickú kariéru.
Na lyžiach ste však jazdili ďalej?
Ešte celkom nedávno, vo veku 93 rokov. Najčastejšie som sa chodieval lyžovať do Talianska a Rakúska, ale veľa som jazdil aj v Poľsku.
Aj z lyžovania ste urobili biznis.
Áno – výstavbou a investovaním do lyžiarskej infraštruktúry a lanovky v Świeradówe-Zdróji. Keď sme sa o toto stredisko začali pred dvadsiatimi rokmi zaujímať, bola to lyžiarska púšť. Dnes v Świeradówe vzniklo približne päťtisíc hotelových lôžok a ďalšie sa budujú.
Ako vznikla investícia do Sofry?
V 90. rokoch som vlastnil Jelcz. Ten mal, podobne ako väčšina bývalých štátnych podnikov, pri mori rekreačné zariadenie pre zamestnancov. Vôbec nezapadalo do nášho biznisu, preto sme ho chceli predať. Potenciálni kupujúci však ponúkali príliš nízku cenu.
Povedal som teda: dobre, v tom prípade ho kúpim sám. Prevádzkovať však v takejto lokalite zariadenie na úrovni minulej epochy nedávalo žiadny zmysel. Rozhodol som sa preto investovať a premeniť ho na Inštitút zdravia.
Bolo to začiatkom nového tisícročia – trend dlhovekosti vtedy ešte neexistoval.
Je pravda, že sa o tom vtedy nehovorilo. V Poľsku však bol vždy problém s obezitou, preto sme začali zavádzaním diét a liečbou nadváhy. Dodnes sme v tejto oblasti veľmi silní a úspešní. Máme dokonca špeciálny program liečby a prevencie obezity.
Koľko času ročne trávite v Sofre?
Snažím sa tam byť čo najdlhšie. A myslím si, že musím vo svojom fungovaní niečo zmeniť – trochu sa odbremeniť od každodenných záležitostí, aby som tam mohol tráviť viac času.
Z Krakova do Mielna je 820 kilometrov, ale ide sa stále po diaľnici, takže to nie je zlé.
Akým autom tam najčastejšie chodíte?
Audi Q5.
Ja som si už dobrých áut užil dosť. Bol som továrenským jazdcom Porsche, BMW aj Mercedesu, a napriek tomu najradšej spomínam na autá dnes už neexistujúcej rakúskej značky Steyr Puch.
Keď sa vrátime k Sofre, na čo okrem stravy staviate?
Máme dve normobarické komory a jednu hyperbarickú. V hyperbarickej komore človek dýcha čistý kyslík pri tlaku 2,5 atmosféry – trikrát po 20 minút s päťminútovými prestávkami. Je to kľúčové pre okysličenie celého organizmu, ale pomáha to najmä pri problémoch s hojením rán.
V normobarických komorách je tlak zvýšený o 50 percent a koncentrácia kyslíka stúpa z bežných 20 na 40 percent. Treba vedieť, ako v nej dýchať, aby z toho človek skutočne profitoval. Jednu z týchto komôr sme prestavali na dvojmiestnu a ja sám v nej niekedy spávam.
Ako sa človek cíti po noci strávenej v takejto komore?
Nie je to tak, že každý na druhý deň ráno pocíti nejakú obrovskú zmenu. Ide skôr o to, ako to pôsobí z dlhodobého hľadiska. Najdôležitejšie je okysličenie mozgu, pretože zlepšuje naše kognitívne funkcie.
Pre mňa však bolo najväčším prekvapením úplne iné zistenie – že najdôležitejším orgánom celého tela je pečeň. Myslel som si, že sú to srdce a pľúca. Ukazuje sa, že práve pečeň všetko reguluje.
Rozumiem správne, že hovoríte o jej očiste?
Áno, od toxínov. Absolvoval som ju už trikrát a tento rok ju chcem podstúpiť znovu. Je to týždňová kúra: najprv sa telo zahrieva a potom sa vypije 200 mililitrov oleja – päť dávok po 40 mililitrov každých 15 minút – a zapíja sa 150 mililitrami citrónovej šťavy rozdelenej na päť porcií po 30 mililitrov. Znie to jednoducho, ale funguje to.
Údajne držíte aj hladovky?
Také týždňové liečebné pôsty, teda iba zeleninové extrakty na pitie, veľa tekutín a žiadne jedlo. Aby sme mohli takúto službu ponúkať klientom, veľmi dobre sme sa na to pripravovali.
Naši odborníci analyzovali, ako to funguje v Európe. Nie každý je vhodným kandidátom na hladovku, treba spĺňať zdravotné podmienky. Ja som už absolvoval niekoľko takýchto pobytov. Celý proces prebieha pod prísnym lekárskym dohľadom – sedem dní sa nepretržite monitoruje tlak a cukor.
V spolupráci s odborníkmi na epigenetiku plánujeme skúmať aj mechanizmy, ktoré regulujú tempo starnutia organizmu.
Venujete sa aj pohybovej rehabilitácii.
Nedávno sme kúpili antigravitačný bežecký pás – pre ľudí, ktorí nedokážu samostatne chodiť, ale na tomto páse sa im to darí.
Zažil som takú úsmevnú situáciu so zákazníkom zo Švédska, ktorý chodil o barlách. Práve som sedel pri východe, takže keď som ho uvidel, vstal som a otvoril mu dvere. Po 10 dňoch som ho videl chodiť už iba s jednou palicou.
Asi o rok neskôr som sa na recepcii rozprával s riaditeľkou nášho centra a vidím, ako k nám prichádza elegantný, vyšportovaný muž. Poďakoval mi a pripomenul, že to bol on, kto chodil o barlách. Povedal, že vo Švédsku skúšal rôzne lieky a terapie, ale pomohol mu až pobyt v Sofre. Teraz nám robí reklamu vo Švédsku.
Vy ste vo svojej kondícii vo veku 96 rokov najlepším príkladom, že recept na dlhovekosť existuje. Čo bolo kľúčové?
Určite šport – nie ako príležitostná aktivita, ale ako stála súčasť života, od skautingu až dodnes.
A to stačí?
Nie. Myslím si, že existuje ešte jedna veľmi dôležitá vec, ktorú veľmi podceňujeme. Pre mňa to bol život s Ewou. Od chvíle, keď sme sa do seba zamilovali, sme boli spolu 75 rokov. A viem, že je ťažké si to predstaviť, ale nikdy sme sa nepohádali. Ani raz.
Mám vnúčatá, viem, ako vyzerá rodinný život, aké ťažké je udržať vzťahy, môj brat mal tri manželky. Život býva rôzny. Nám sa s Ewou podarilo niečo neuveriteľné.