Som na Kréte, v kolíske minojskej civilizácie. Na mieste dodnes obdivovanom nielen pre svoju architektúru, ale aj pre fresky, keramiku či šperky, ktoré po sebe zanechala táto kultúra. Je fascinujúce, že už takmer pred štyrmi tisícročiami ľudia venovali čas a energiu tvorbe niečoho, čo nepotrebovali na prežitie.
Dlho sme sa na umenie pozerali ako na luxus. Ako na voľačo, čo prichádza, až keď vyriešime dôležitejšie veci – bezpečnosť, jedlo, ekonomiku či technologický pokrok. Moderná veda naznačuje, že to môže byť naopak.
Svetová zdravotnícka organizácia v roku 2019 zverejnila doteraz najrozsiahlejší prehľad dôkazov o vplyve umenia na človeka. Autori zmapovali vyše 900 publikácií vrátane 200 prehľadových štúdií pokrývajúcich viac než 3-tisíc ďalších výskumov.
Záver bol pozoruhodný. Kontakt s umením súvisí s nižšou mierou stresu, lepším duševným zdravím, kvalitnejšími sociálnymi vzťahmi aj vyššou odolnosťou voči záťaži. Rovnakým smerom ukazuje aj neuroveda. Umenie, ktoré nás skutočne zasiahne, nestimuluje iba centrá zraku alebo sluchu.
Aktivuje mozgové siete spojené s emóciami, autobiografickou pamäťou, empatiou aj našou identitou. Dobrý film či divadelné predstavenie nesledujeme len ako diváci, náš mozog ich do istej miery prežíva. Dokážeme rozumieť ľuďom, ktorých život sme nikdy nežili, cítiť emócie postáv, ktoré nikdy neexistovali, a odchádzať s pocitom, že sa na svet pozeráme trošku inak.
Spomínaný efekt sa neprejavuje iba počas samotného zážitku. Dlhodobý populačný výskum z University College London sledoval takmer 7-tisíc ľudí nad 50 rokov počas 14 rokov. Tí, ktorí navštevovali divadlá, koncerty, galérie alebo múzeá aspoň raz za niekoľko mesiacov, mali približne o 31 percent nižšie riziko úmrtia než ľudia, ktorí sa na kultúrnych podujatiach nezúčastňovali – a to aj po zohľadnení veku, príjmu, vzdelania či zdravotného stavu.
Štúdia netvrdí, že umenie samo osebe predlžuje život. Dokazuje však, že kontakt s kultúrou patrí medzi faktory, ktoré s dlhodobým zdravím a so psychickou pohodou konzistentne súvisia. Možno práve preto dnes umenie potrebujeme viac, ako sme si ochotní priznať.
Žijeme vo svete, ktorý od nás neustále vyžaduje rýchlosť. Meriame produktivitu, optimalizujeme procesy, krájame obsah na čoraz kratšie kúsky a máme pocit, že každá minúta musí priniesť výsledok. Umenie funguje opačne. Nepýta sa, ako byť rýchlejší. Pozýva nás spomaliť. Aj preto sme sa rozhodli venovať toto vydanie Forbesu po prvý raz slovenskej filmovej tvorbe.
Nájdete v ňom príbehy najvýraznejších hercov a herečiek i mladých talentov, ktoré práve vstupujú na scénu. Filmy, ktoré lámali rekordy v kinách, aj tie, ktoré si získali uznanie kritikov, no zostali skrytými pokladmi. Každý z nich ponúka nový pohľad na človeka, a tým aj na nás samých.
Tomáš Maštalír v titulnom rozhovore povie vetu, ktorá ma zaujala viac než ktorákoľvek iná: „Umenie nie je súťažná disciplína.“ V čase, keď sa snažíme zmerať takmer všetko, nám pripomína, že nie všetko podstatné sa dá zmerať. Nedáva nám odpovede, učí nás klásť lepšie otázky.
Nenúti nás konať, vytvára priestor premýšľať. Nenahrádza realitu, nastavuje jej zrkadlo. Práve v tom spočíva jeho hodnota. Herec nám na dve hodiny požičia cudzí život. Spisovateľ cudzie myšlienky. Maliar cudzí pohľad na svet. A náš mozog ich na chvíľu prijme za vlastné.
Nie preto, aby sme zabudli na svoj život, ale aby sme sa doň vrátili s väčším porozumením. Herec prežije desiatky životov, aby ich divák nemusel okúsiť na vlastnej koži. Aby sme lepšie porozumeli ľuďom, ktorých osudy sú od tých našich úplne odlišné. A možno napokon o trochu lepšie porozumeli aj sami sebe.
