Anna Modos rozbehla tetovací salón, vyštudovala medicínu a stúpala v globálnych firmách. Keď mala prevziať vrcholovú funkciu, dala výpoveď a stala sa pilotkou.
Jej príbeh by pokojne vystačil na životy troch či štyroch ľudí. Anna Modos je totiž nezastaviteľná punkerská duša. Zo dňa na deň začala podnikať ešte pred maturitou, vyštudovala jednu z najťažších škôl a tesne pred dosiahnutím vrcholu v globálnej firme si povedala, že nastal čas opäť skúsiť niečo nové – lietanie.
„Keď začujem ‚ník-ník‘, som v siedmom nebi,“ opisuje Anna Modos svoj najobľúbenejší zvuk v pilotnej kabíne. Výstražný signál oznamuje odpojenie autopilota. „Keď zaznie, znamená to, že už letím, všetko je v poriadku a problémy sveta zostali niekde za mnou.“
Modos tento zvuk počúva už tretí rok. Tak dlho lieta pre najväčšiu nízkonákladovú leteckú spoločnosť v Európe. Približne medzi 50 pilotmi, ktorí pod hlavičkou írskej firmy pôsobia na základni v nemeckom Baden-Badene, je jedinou ženou. Niektorých cestujúcich tam však môže viac než žena v pilotnej kabíne prekvapiť niečo iné.
Sú to dredy, ktoré Anna Modos hrdo nosí aj k uniforme. Práve pre ne si na pracovný pohovor kúpila parochňu a takmer sa dostala do problémov s letiskovou ochrankou.
K tomu sa však ešte dostaneme. Poďme pekne po poriadku. Keď totiž chvíľu počúvate, čo všetko Anna Modos zažila, problémy s umelými vlasmi sú iba jednou z mnohých kuriozít. „Prežila som už životy asi štyroch ľudí,“ poznamenáva pilotka, ktorá v máji počas krátkeho vystúpenia očarila publikum na Forbes Women’s Summite.
Za množstvo príhod a zážitkov, ktoré počas rozhovoru energicky sype z rukáva, vďačí svojmu punkovému prístupu. Naplno sa začal prejavovať už na strednej škole, kde študovala filmovú a zvukovú tvorbu s predstavou, že raz bude pracovať v televízii alebo vo filmovej oblasti. V tom čase mala číro, chodievala na koncerty a prespávala v squattoch.
Ako však sama hovorí, bola skôr „selektívna squatterka“. „Chodievala som tam iba vtedy, keď bolo teplo. Keď som sa potrebovala najesť a osprchovať, vrátila som sa domov k rodičom.“
Na jednom z pankových koncertov sa dala dokopy s hudobníkom z Maďarska. „Bola som síce pankerka, ale zároveň som mala dosť rozumu na to, aby som vedela, že nemôžem len tak ujsť do Maďarska s nejakým pankáčom. Najprv som musela zmaturovať.“ To isté jej hovorili aj rodičia, ktorí navrhli, či by sa jej partner nemohol, naopak, presťahovať do Česka.
Problém bol v tom, že nevedel ani po anglicky a okrem hudby dokázal najmä tetovať. Aby ho Modos nemusela živiť, rozhodla sa zamestnať ho. V roku 2005 preto rozbehla tetovací salón. Keďže mala iba 17 rokov, oficiálne bol napísaný na jej blízkych, v skutočnosti ho však riadila ona. Ako upozorňuje, bez pomoci rodičov by to nedokázala. Na začiatok jej požičali v prepočte približne 1 200 eur, hoci nepredpokladali, že peniaze ešte niekedy uvidia, a salónu skôr predpovedali krach.
„Tetovanie a pírsing však v tom čase zažívali obrovský rozmach a v Prahe bolo iba niekoľko štúdií. Všetky navyše pôsobili príšerne temne a tatéri boli namachrovaní. Keď ste si vtedy išli dať urobiť pírsing do pupka, tak ste sa, s prepáčením, takmer posrali od strachu z toho, kto vám ho bude robiť. Povedala som si preto, že to chcem robiť inak.“
Jej salón vyzeral takmer ako ambulancia, aby nikto nepochyboval o čistote a aby prilákal aj inú než v tom čase typickú klientelu. A fungovalo to. Po mesiaci dokázala rodičom pôžičku vrátiť a o niekoľko mesiacov sa presťahovali do väčších priestorov. Neskôr opäť do ešte väčších.
K rastu prispelo aj to, že mala podstatne nižšie ceny než konkurencia. „O podnikaní som nevedela nič, ale hovorila som si, že pírsing nemôže stáť 60 eur, keď sú náklady približne štyri eurá. Nastavila som preto polovičnú cenu s tým, že radšej prepichnem viac klientov.“
Pre nízke ceny ju raz navštívila aj konkurencia v podobe „nabúchaných východoeurópskych typov“, ktorým sa nepáčilo, ako lacno služby ponúka. Mladé dievča nepôsobilo ako niekto, koho by sa mali obávať, a tak sa rozhodla nájsť iný spôsob, ako ich presvedčiť, aby jej dali pokoj.
„Išla som do obchodu so zvieratami a požiadala o nejaké mŕtve zviera. Dostala som myš a v noci som ju s hlavou ukrytou pod kapucňou prilepila na výklad konkurenčného salónu. Či to zabralo, neviem, ale tých chlapov som už nikdy nevidela.“
Počas piatich rokov vybudovala Anna Modos firmu s piatimi zamestnancami, do ktorej sa chodili tetovať aj učitelia z jej školy. „Pred maturitou mi preto bolo jasné, že neprepadnem,“ smeje sa. Sama pritom nebola tatérkou. Podľa živnostenského oprávnenia sa špecializovala na porušovanie integrity ľudskej kože, teda na rôzne telesné modifikácie, napríklad rozštiepenie jazyka či implantovanie rohov.
Priviedlo ju to k myšlienke, že by bolo vhodné lepšie sa vyznať v anatómii. Študentka priemyslovky si preto podala prihlášku na medicínu a prijali ju. Dopoludnia študovala lekárstvo, popoludní sa venovala salónu. „Občas som zašla za niektorým profesorom a opýtala sa ho, aký steh použiť pri rozštiepení jazyka. On sa čudoval, prečo by to robil. Potom som bola známa ako tá, ktorá stále chodí s čudnými otázkami.“
Cesta nahor v korporátnom prostredí
Pri medicíne zostala aj po tom, ako sa s partnerom rozišla a predala mu svoj podiel v salóne. Zaujímala ju kardiochirurgia, na škole si však vypočula, že ak nepochádza z lekárskej rodiny, nemá šancu. Vybrala si preto zameranie na zdravotnícku techniku. V tom čase už zároveň vedela, že po získaní titulu nebude vykonávať lekársku prax. Namiesto toho nastúpila do spoločnosti, ktorá dodávala technické vybavenie nemocniciam.
Pri výbere prvého zamestnania však nemala práve najšťastnejšiu ruku. Firma na seba najviac upozornila v súvislosti s korupčnou kauzou bývalého predsedu Stredočeského kraja Davida Ratha. „Takéto situácie si ma vyhľadávajú samy,“ hovorí s povzdychom Modos, ktorá pre kontroverzie zo spoločnosti odišla.
Po krátkej epizóde v podobe nedokončeného doktorátu vo Švédsku sa vrátila do Česka a začala pracovať v ďalších firmách zameraných na zdravotnícku techniku. Predávala zdravotnícke prístroje a školila lekárov.
„Postupne som prechádzala korporáciami, až som sa dostala do firmy, ktorá vyrábala srdcové chlopne implantované cez katéter, takže pacientovi nebolo potrebné otvárať hrudník,“ opisuje. Ku kardiochirurgii a intervenčnej kardiológii, ktorým sa chcela venovať už počas štúdia medicíny, sa teda napokon predsa len dostala.
Prekvapenie prišlo hneď po nástupe. Nadriadená jej oznámila, že odchádza na materskú dovolenku a Modos prevezme vedenie celého tímu zameraného na vzdelávanie lekárov v súvislosti s ich výrobkom.
Spoločnosť, do ktorej nastúpila, sa volala Edwards Lifesciences a dnes je súčasťou burzového indexu S&P 500, ktorý sleduje akcie päťsto najväčších amerických firiem. „Počas šiestich rokov, ktoré som tam strávila, firma raketovo rástla,“ hovorí Modos.
Keď nastupovala, jedna akcia mala hodnotu približne 29 dolárov. Pri jej odchode to bolo asi 113 dolárov. Po kariérnom rebríčku stúpala aj samotná Modos a postupne dostávala na starosť trhy po celom svete.
Odtiaľ zamierila do ďalšej podobnej spoločnosti LivaNova, kde po necelých dvoch rokoch dostala ponuku, po ktorej by väčšina ľudí na jej mieste bez váhania siahla.
„Máme tu pozíciu viceprezidentky pre globálnu marketingovú stratégiu, na ktorú by si sa mohla o mesiac či dva presunúť,“ opisuje Modos návrh, ktorý dostala. Napokon sa však rozhodla inak. Namiesto prijatia lukratívnej pozície vo vedení globálnej miliardovej firmy podala výpoveď a ako prvá dôstojníčka zamierila na palubu nízkonákladovej leteckej spoločnosti.
Buď teraz, alebo nikdy
V minulosti sa pritom lietania bála. Zvykla si naň až v čase, keď pracovne cestovala po celom svete. „V korporáciách som bola v lietadle takmer každý deň, niekedy aj niekoľkokrát denne. Postupne som sa dostala z fázy ‚Ježišmária, necítim sa pri tom dobre.‘ až po ‚Je mi to jedno, keď mi nalejete šampanské.‘“ Napokon však prišla ešte ďalšia fáza – láska k lietaniu.
Rozhodujúci zlom nastal v roku 2020, keď celý svet zastavila pandémia ochorenia covid-19. Modos vtedy nemusela a ani nemohla nikam cestovať, takže mala voľný čas. Rozhodla sa preto absolvovať svoj prvý skúšobný let v úlohe pilotky.
„Bol príšerný. Myslela som si, že od strachu vyskočím z toho malého hlučného lietadla. Povedala som si však, že predsa neutečiem a zvládnem to. Napokon sa to zlomilo a do lietania som sa úplne zamilovala.“
Vôbec však neuvažovala nad tým, že sa raz stane profesionálnou pilotkou. Lietanie bolo jednoducho koníčkom a spestrením popri práci. V zahraničí si po skončení pracovných povinností požičiavala lietadlo a lietala po okolí, vďaka čomu si z pracovných ciest odnášala aj zážitky. „Moji inštruktori zároveň videli, že ma to zaujíma, a tak ma tlačili do získavania ďalších licencií.“ Až jej zostala iba posledná – licencia na dopravné lietadlo.
Vtedy jej napadlo, že by sa koníček mohol stať prácou na plný úväzok. „Pilotný výcvik stál približne 80- až 120-tisíc eur. Je to však iba všeobecná licencia. Ak chcete lietať na boeingu alebo airbuse, musíte si urobiť ešte typovú kvalifikáciu na konkrétne lietadlo,“ vysvetľuje Modos. Ona ju absolvovala na Boeing 737 v známej írskej nízkonákladovej spoločnosti a zaplatila za ňu 30- až 40-tisíc eur.
Výcvik u konkrétnej leteckej spoločnosti absolvovala aj preto, aby zvýšila svoje šance na prijatie. Firma uvidí, že už u nej prešla výcvikom, a možno tým zaujme náborárov. Keď mala všetko potrebné, poslala životopis a žiadosť o prácu. V tom čase síce mala na stole ponuku na miesto vo vedení globálnej spoločnosti, no ak si chcela splniť sen o lietaní, ocitla sa v situácii „buď teraz, alebo nikdy“.
„Keď ste starší, prestávate byť pre letecké spoločnosti zaujímaví. Mala som asi 36 rokov, a keby som žiadosť o prácu odkladala, o rok či dva by ma už nezobrali. Povedali by mi: ‚Pozri, si stará a už sa to nenaučíš.‘“ V jej prípade sa však letecká spoločnosť ozvala a pozvala ju na pohovor do Dublinu.
V dovtedajšej firme jej dredy tolerovali, na rozhodujúci pohovor s nimi však Anna Modos ísť nechcela. „Zároveň som si hovorila, že si predsa pre pohovor neostrihám dredy a nebudem zo seba robiť niekoho, kým nie som. Navyše, čo ak ma nevezmú? Potom budem za plešatú. Nie, nie, musím to vyriešiť inak.“
Na AliExpresse si preto objednala ryšavé parochne. Dve, pretože správny pilot vždy myslí na zálohu. S parochňami v batožine vyrazila na výberové konanie do Írska. Na pražskom letisku jej však skontrolovali kufor.
„Videli u mňa jednu parochňu, druhú parochňu a k tomu hrubú príručku o riešení porúch lietadla. Chlapík z bezpečnostnej kontroly sa na mňa podozrievavo pozrel a spýtal sa: ‚Čo to je?!‘ Chvíľu mi neveril, že letím na pracovný pohovor. Potom si však zrejme povedal, že je to taký šialený príbeh, až musí byť pravdivý, a radšej ma pustil,“ opisuje Modos.
V Dubline zožala s parochňou úspech. Zástupca firmy ju na pohovore pochválil, že má zrejme írske korene, pretože má pekné ryšavé vlasy. Až keď skutočne získala miesto prvej dôstojníčky, dala v spoločnosti LivaNova výpoveď.
Nevadilo jej, že si finančne pohorší. Išla robiť niečo, čo ju napĺňalo. „Ani nehovorím, že chodím do práce. Hovorím, že si chodím zalietať. Manžel to ťažko znáša, keď to takto podávam, ale ja si jednoducho lietam.“ Najmä po Európe a jej blízkom okolí, napríklad do Maroka.
O diaľkových letoch cez polovicu sveta, ktoré sa považujú za prestížnejšie, neuvažuje. „To je taká klasická mužská záležitosť – porovnávanie veľkosti lietadiel a podobne,“ hovorí o dlhých trasách. Jej osobne viac vyhovujú krátke lety, pri ktorých nemusí 12 hodín iba sedieť a sledovať autopilota, ale skutočne niečo robí a zažíva akciu.
Aké budú jej ďalšie kroky? „V minulosti som si vytvárala päťročné plány, čo všetko chcem dosiahnuť, ale je to úplne zbytočné. Napokon môžem skončiť niekde úplne inde,“ vysvetľuje.
Napriek tomu sa ponúka niekoľko možných cieľov. Približne o dva roky by sa mohla stať kapitánkou, pretože bude mať nalietaný dostatočný počet hodín. „Zaujíma ma aj návrat do výcvikového oddelenia, keďže vzdelávaniu som sa venovala už predtým. Je to teda oblasť, do ktorej by som sa časom rada vrátila.“
Ako to však pri Anne Modos býva, nikto nevie, kam ju budúcnosť napokon zavedie. Aj jej najbližší vedia, že nič nemožno vylúčiť.
„Nedávno som nastúpila s manželom do auta a spustil sa podcast o astronautovi, ktorý som mala rozpočúvaný. Manžel sa na mňa pozrel a vydesil sa, že chcem letieť do vesmíru. Povedala som mu, že nie, iba som si ho pustila cestou do práce, ale on za tým videl nejaký tajný plán.“
