Zlatý prach v atramente, odolný handrový papier aj miliónové aukčné rekordy odhaľujú, prečo má stará korešpondencia cenu ďaleko presahujúcu peniaze.
Vlastnoručné listy Rudolfa II., Ľudovíta XIV., Johanna Wolfganga Goetheho či Antonia Salieriho. Dokumenty tohto druhu sa pravidelne objavujú na aukčnom trhu a teraz ich možno vidieť v Lobkowiczkom paláci.
Ako súčasť Lobkowiczkých zbierok nie sú na predaj, ich porovnateľné náprotivky však bežne môžu stáť viac než 20 700 eur. Mimoriadne kusy dokonca dokážu prekonať hranicu 5,3 milióna eur.
Na stole v Lobkowiczkom paláci leží niekoľko hárkov papiera. Jeden vlastnou rukou popísal cisár Rudolf II., ktorý v ňom žiada Viliama z Rožmberka, aby mu do Prahy poslal alchymistu Edwarda Kelleyho. Iný napísal Kráľ Slnko Ľudovít XIV. svojmu príbuznému, cisárovi Leopoldovi I., ktorému v tom čase zomrel niekoľkomesačný syn.
Keď list s Ľudovítovým rukopisom nakloním proti svetlu, v atramente sa objavia drobné zlaté čiastočky.
„Do piesku, ktorým sa posýpal čerstvý atrament, sa pridávalo zlato. Jeho čiastočky sa zachytili v atramente, preto ich možno v písme vidieť dodnes,“ vysvetľuje Petr Slouka, kurátor a programový manažér Lobkowiczkého hudobného archívu.
Zlato malo podľa neho predovšetkým reprezentovať postavenie odosielateľa. Nešlo o technologické zlepšenie, ktoré by azda urýchľovalo schnutie atramentu.
Vzácna korešpondencia je súčasťou dočasnej výstavy Od kalamára k písaciemu stroju, ktorá potrvá v Lobkowiczkom paláci do 29. októbra 2026.
Popri kalamároch, pečatidlách a písacích súpravách predstavuje originálne listy Ľudovíta XIV., Rudolfa II., Goetheho či Antonia Salieriho. Pre ochranu dokumentov pred nadmerným pôsobením denného svetla sa jednotlivé originály pravidelne vymieňajú.
Vybrať iba niekoľko exponátov však nebolo jednoduché.
„Výber dokumentov na výstavu bol skutočne náročný. Nie preto, že by ich bolo málo. Keby ste kartóny s dokumentmi Lobkowiczkého rodinného archívu poukladali vedľa seba, vytvorili by rad dlhý poldruha kilometra,“ opisuje Slouka.
Samotný Lobkowiczký hudobný archív obsahuje necelých 5-tisíc tlačených a rukopisných položiek, ktoré rod zhromažďoval počas troch storočí.
Nachádzajú sa medzi nimi materiály používané pri uvádzaní diel Haydna, Mozarta, Beethovena a mnohých ďalších autorov, ako aj účty a korešpondencia, vďaka ktorým si možno vytvoriť pomerne presnú predstavu o vtedajšom hudobnom živote v strednej Európe.
Slouka pri výbere stavil na slávne mená, zároveň však hľadal listy prepojené s ďalšími predmetmi a portrétmi v paláci. List Rudolfa II. bol napríklad vystavený v miestnosti, kde visia portréty jeho adresáta Viléma z Rožmberka a ďalších členov rožmberského rodu.
Samotný cisárov rukopis pritom pôsobí prekvapivo nepanovnícky.
„Na prvý pohľad je celý napísaný Rudolfovou rukou, veľmi neobratne a bez okázalosti. Je v nemčine, ktorá nie je úplne najlepšia, pretože Rudolf strávil podstatnú časť mladosti na dvore svojho strýka Filipa II. a lepšie ovládal španielčinu,“ hovorí Slouka.
Práve nedokonalosti písma a jazyka pomáhajú potvrdiť, že ide o osobný list panovníka, a nie o čistopis vyhotovený dvorskou kanceláriou.
Salieri verzus Amadeus
V čase rozhovoru sa vo výstavnej vitríne nachádzal list Antonia Salieriho z roku 1814 adresovaný Františkovi Jozefovi Maximiliánovi z Lobkowicz, jednému z najvýznamnejších európskych hudobných mecenášov svojej doby.
Podľa Slouku predstavuje Salieriho v podstatne inom svetle, než v akom ho väčšina verejnosti pozná z filmu Amadeus Miloša Formana. Skladateľ v ňom píše o spevákoch, hudobnom vzdelávaní a prípravách na založenie viedenského konzervatória. Zároveň reaguje na koniec napoleonských vojen a nádej, ktorú mier priniesol Európe.
Pod podpis dokonca dopísal dva riadky notovej osnovy, v ktorých zhudobnil slová „pace, pace, alleluia“ – mier, mier, aleluja.
„Antonio Salieri bol skutočne nesmierne vzdelaný človek, ktorý sa vyznal v diplomacii aj politike, bol vynikajúcim skladateľom a umelcom a mal neuveriteľný prehľad nielen o kultúrnom dianí vo vtedajšej strednej Európe,“ hovorí Slouka.
Ďalší vystavený list napísal v roku 1810 Johann Wolfgang Goethe. Lobkowiczkému kniežaťu spolu s ním poslal materiály k opere Achille od Ferdinanda Paëra, ktoré si vypožičal na predstavenie vo Weimare. Materiály sa skutočne vrátili a dodnes v nich zostali poznámky z weimarského uvedenia.
Piaty vybraný list napísala Karolína z Lobkowicz svojmu bratovi Jozefovi zo Schwarzenbergu. Slouka ho vybral pre bohato zdobený papier so slepotlačou aj pre jeho dôverný obsah. Karolína posielala bratovi škatuľu kandizovaného ovocia, aby si na ňu pri každom súste spomenul a aby bola táto spomienka primerane sladká.
Krehký vzhľad historických listov môže klamať. Hoci sú niektoré hárky nápadne tenké, ručne vyrábaný papier býva podstatne odolnejší než bežný súčasný papier. Pri Salieriho liste upozorňuje Petr Slouka na tenký papier viedenského pôvodu.
„Stále je to ručný papier a je pevnejší, než by sme si mysleli. Rozhodne ho nemožno porovnávať s dnešným papierom, ktorý vám viac-menej degraduje za 10 či 20 rokov. Tieto dokumenty majú 200 rokov a sú, ako vidíte, stále v perfektnom stave,“ hovorí a rukou v ochrannej bielej rukavici ukazuje na cennú korešpondenciu.
Rozdiel spočíva predovšetkým v použitej surovine. Kým dnešný papier sa spravidla vyrába z drevnej buničiny a pre svoje zloženie časom prirodzene degraduje, historický papier vznikal z textilných vlákien.
„Veľkú časť suroviny tvorili staré handry, ktoré sa rozomleli na kašu. Takto vyrobený papier je omnoho pevnejší a pri správnom uložení môže vydržať aj niekoľko storočí,“ vysvetľuje Slouka.
Slabším článkom niektorých historických dokumentov paradoxne nie je papier, ale atrament. Najrozšírenejší bol podľa Slouku železito-dubienkový, označovaný aj jednoducho ako dubienkový atrament.
„Atrament je pre konzervátorov tvrdý oriešok, pretože je veľmi agresívny a môže narúšať papierové vlákna. Dá sa povedať, že list postupne požiera sám seba,“ opisuje.
Pri najviac poškodených rukopisoch môžu písmená časom doslova prepadávať cez papier a vytvárať otvory, ktoré prenikajú aj niekoľkými hárkami.
Ešte nebezpečnejšie než samotný atrament je však podľa neho denné svetlo. V interiéroch paláca ho obmedzujú ochranné fólie proti ultrafialovému žiareniu na oknách. Aj napriek tomu sa originály pravidelne vymieňajú, aby neboli vystavené nadmernému osvetleniu.
Hľadanie listu v tisícke škatúľ
Prechádzať jeden a pol kilometra archívnych škatúľ položku po položke nie je možné.
„To by bolo asi na niekoľko životov, ale máme k dispozícii rukopisné inventáre od lobkowiczkých archivárov Josefa a Maxa Dvořákovcov,“ vysvetľuje Slouka.
Inventáre však bývajú stručné a niekedy neprehľadné. Môžu odkázať na škatuľu označenú napríklad ako Theaterkorrespondenz, už však neprezradia, aké konkrétne dokumenty sa v nej nachádzajú.
„Práve v takejto zložke nájdete listy Salieriho alebo napríklad Luigiho Bassiho, ktorý v roku 1787 spieval v Prahe hlavnú úlohu pri svetovej premiére Mozartovho Dona Giovanniho. Nájdete tam aj spomínané Goetheho listy a podobné materiály,“ opisuje Slouka.
Hľadanie vzácnej korešpondencie je tak kombináciou systematického archívneho výskumu a náhody. Inventár privedie bádateľa k správnej škatuli, skutočný objav však často príde až po jej otvorení.
História v aukčnom katalógu
Historické listy nezostávajú iba v šľachtických, cirkevných a štátnych archívoch. Objavujú sa aj v katalógoch aukčných domov, zvyčajne v sekciách venovaných knihám, rukopisom, hudobninám a historickým dokumentom.
Slouka sleduje napríklad ponuky Sotheby’s alebo viedenského Dorothea. Nie však ako kupujúci, ale ako muzikológ, ktorého zaujíma rukopis, obsah dokumentu a nové informácie o jeho autorovi.
„Tieto veci sa tam objavujú skutočne veľmi často. Niekedy sa aj spätne stane, že rodina nájde niečo, čo jej pôvodne patrilo, podarí sa jej to vydražiť a opäť zaradiť do zbierky,“ hovorí.
Trh siaha od jednotlivých listov za niekoľko tisíc libier až po trofejné rukopisy v hodnote státisícov eur. Sotheby’s napríklad v roku 2025 ponúkala Beethovenov list priateľovi s odhadom 23-tisíc až 35-tisíc eur.
List, v ktorom Mozart krátko pred svadbou žiadal barónku von Waldstätten o pomoc, dostal v roku 2023 v aukčnom dome Christie’s odhad 350-tisíc až 584-tisíc eur. Rimbaudov list sestre sa v Paríži predal za 405-tisíc eur.
Internetová aukcia Christie’s s názvom The Alphabet of Genius ponúkla v decembri 2023 spolu 365 položiek. Išlo o listy a rukopisy osobností od Mozarta po J. R. R. Tolkiena a dosiahla obrat približne 3,82 milióna eur.
Trh je teda široký, no výrazne selektívny. Samotný vek vysokú cenu nezaručuje. Rozhoduje meno autora, význam obsahu, vzácnosť, fyzický stav a doložený pôvod. Pri hudobných rukopisoch zvyšujú hodnotu aj význam skladby, autorove opravy, poznámky alebo skutočnosť, že ide o dosiaľ neznáme či nepublikované dielo.
Najdrahší list
Za najdrahší list predaný vo verejnej aukcii sa naďalej považuje sedemstranový rukopis britského vedca Francisa Cricka z marca 1953. Crick v ňom svojmu 12-ročnému synovi Michaelovi vysvetľoval objav štruktúry a fungovania deoxyribonukleovej kyseliny vrátane jednoduchého nákresu dvojitej špirály.
Christie’s ho 10. apríla 2013 predala za približne 5,26 milióna eur a výsledok označila za svetový aukčný rekord pre akýkoľvek list.
V čase aukcie mal dokument iba 60 rokov, rozhodujúci bol však jeho obsah. Zachytával jeden z najvýznamnejších vedeckých objavov 20. storočia bezprostredne po tom, ako sa udial, a navyše osobnou a zrozumiteľnou formou. Spojenie zásadnej historickej udalosti, slávneho autora, jedinečného obsahu a bezprostrednej autenticity predstavuje na trhu ideálnu kombináciu.
Vysoké ceny však majú aj odvrátenú stránku. Niektoré rukopisy a historické knihy boli v minulosti rozoberané, pretože jednotlivé strany bolo možné predať väčšiemu počtu zberateľov. Súčet ich cien potom mohol prekonať hodnotu kompletného zväzku.
Pri hudobných rukopisoch považuje Slouka takýto postup za ničivý.
„Pre mňa je to zločin,“ hovorí pri predstave, že by niekto rozrezal napríklad Mozartovu partitúru.
Podobný problém sa podľa neho týka historických atlasov. Samostatne predaná mapa sa dá jednoduchšie ukryť, identifikovať aj speňažiť než celý zväzok. Zároveň však stráca kontext, ktorý z nej robil súčasť historického celku.
Rovnaká dilema sa objavuje pri rodových archívoch. Jediný Goetheho list môže mať vysokú trhovú cenu. Pre historika však získava najväčší význam až v spojení s ďalšou korešpondenciou, hudobninami, účtami, portrétmi a predmetmi, ktoré vysvetľujú, prečo vznikol a kam po odoslaní putoval.
„Úprimne povedané, tie sumy ani nechcem vidieť. Pre mňa je rozhodujúca historická hodnota. Až ako celok má zbierka svoj zásadný význam,“ hovorí Slouka.
Historická korešpondencia mala popri osobnom oznámení ešte jednu funkciu. Jej autori často predpokladali, že sa uloží a jedného dňa ju budú čítať ďalšie generácie. Preto mala pevnú štruktúru, premyslené oslovenia aj starostlivo štylizované závery.
Nevhodné a príliš dôverné listy sa, naopak, ničili. To, čo v archívoch prežilo, je preto do istej miery vedome vytvoreným obrazom, ktorý po sebe pisatelia chceli zanechať.
Na záver sa ponúka paralela s dnešnou digitálnou komunikáciou. Aj príspevok na sociálnej sieti, e-mail alebo správa môžu zostať uložené omnoho dlhšie, než ich autor zamýšľal.
„Presne tak. Preto si myslím, že by sme mali aj tam starostlivo štylizovať, pretože to už nevymažeme,“ hovorí Slouka.
