Mnohí investori veria, že presun úspor do západných mien ich ochráni pred otrasmi. Anna Maria Panasiuk však varuje, že väčším rizikom sú neskúsenosť, zlé rozhodnutia a otáľanie.
Mnohí investori veria, že únik do západných mien bude stačiť, aby prežili nadchádzajúce otrasy. Skutočné riziko však spočíva v nedostatku skúseností so správou kapitálu a v otáľaní, ktoré môže počas geopolitickej krízy stáť celé imanie, tvrdí Anna Maria Panasiuk, poradkyňa pre správu majetku.
„Vidím veľké zmeny v prístupe k nehnuteľnostiam. Investori výrazne obmedzujú svoje pôsobenie v Poľsku a vo veľkom smerujú do zahraničia, kde hľadajú príležitosti nielen v EÚ, ale aj za jej hranicami. Mnohí neveria, že hospodárska budúcnosť Európskej únie bude taká, akú by si želali,“ hovorí expertka.
Samozrejme, každý si svoje peniaze váži a chce, aby boli v bezpečí a pracovali. Ako spoločnosť však, žiaľ, nemáme skúsenosti s tým, ako by to malo vyzerať. V praxi vidím dve krajnosti.
Jedna skupina podnikateľov nemá čas venovať sa zabezpečeniu svojich peňazí. Vychádza z predpokladu, že sa tým začne zaoberať niekedy neskôr. Keď sa potom vo svete stane niečo nepriaznivé, takéhoto investora to zaskočí a ochromí. Druhá skupina sa snaží byť na krízu pripravená, no robí to úplne bez rozmyslu, čo vedie k chybám. Nedostatok skúseností, priveľký stres a obavy zo straty peňazí spôsobujú, že prijíma nesprávne rozhodnutia a jej konanie má niekedy dokonca opačný účinok.
Napríklad?
Keď sa blíži kríza, podnikateľ sa napríklad bojí investovať. Alebo naopak, všetko predá. Často sa to stáva, keď na finančných trhoch vypukne panika a ľudia sa v strachu zbavujú napríklad akcií. Predajú ich na dne. Keď sa potom chcú na trh vrátiť, bez náležitej podpory sa im stáva, že ich nakúpia späť na vrchole.
Aj keď je predaj niektorých aktív opodstatnený, treba zvážiť, v akej podobe držať peniaze, ktoré z neho investor získa. Ponechať ich v zlotých totiž rozhodne nie je odporúčané riešenie. Ani euro či dolár dnes nepredstavujú dobrú alternatívu. Niektorí ľudia sa jednoducho „boja všetkého“. Je to veľmi typické pre tých, ktorí predali majetok budovaný celý život. Dostali zaň určitú sumu a chcú si ju za každú cenu uchovať.
Takýto podnikateľ sa potom obáva, že každý spôsob ochrany kapitálu môže viesť k jeho strate. Stretla som sa s prípadom, keď si človek otvoril viac než 10 účtov v rôznych bankách po celom svete. Keď sa na to pozrieme hlbšie, dá sa tomu rozumieť. Podnikateľ sa totiž zo dňa na deň mení na investora. Nemá však žiadne vedomosti o investovaní ani potrebnú prípravu, a to ani emocionálnu. V podnikaní musel byť odvážny a rozhodovať sa rýchlo. Pri investovaní je to presne naopak.
Podnikateľ, ktorý sa pokúša investovať sám, má v hlave chaos. Každý mu hovorí niečo iné. V konečnom dôsledku nič nezarobí, no pracuje rovnako veľa ako predtým, keď ešte riadil firmu. Navyše je pod obrovským tlakom, pretože sa pohybuje na novom trhu, ktorý nepozná. Strach z krízy veľmi sťažuje investičné rozhodovanie dokonca aj profesionálom. O čo náročnejšie je to pre podnikateľa, ktorý v tejto oblasti robí prvé kroky? Výsledky bývajú slabé.
Posledné roky však prinášajú jednu krízu za druhou. Nič nás nenaučili?
Pokiaľ ide o správu osobného majetku, naučili sme sa, žiaľ, veľmi málo. Pritom sme zažili množstvo situácií, z ktorých sme si mali vziať ponaučenie. Spomeňme si napríklad na finančnú krízu na Cypre spred 12 rokov a krach bánk Bank of Cyprus a Laiki Bank, keď znárodnili viac než polovicu nechránených vkladov ich klientov. Ľudia vtedy prišli o množstvo peňazí a v celej Európe vypukla panika. Zasiahlo to však najmä majetných ľudí, ktorí mali na Cypre spoločnosti a bankové účty.
Oveľa silnejším otrasom, ktorý pocítili všetci, bola pandémia covidu-19 a následne ruská invázia na Ukrajinu. Kým pandémiu a jej dôsledky nebolo možné predvídať, vojna predstavovala reálnejšie a do istej miery aj očakávané riziko. Ešte pred jej vypuknutím som sa s mnohými podnikateľmi rozprávala o tom, že je lepšie nedržať peniaze vo vlastnej krajine, prinajmenšom nie všetky. Každý z nich súhlasne prikyvoval. Až keď sa vojna začala, v panike sa pokúšali otvoriť bankové účty v zahraničí a chaoticky hľadali možnosti, kam vhodne uložiť mnohomiliónový majetok. Pritom to mohli urobiť oveľa skôr a bez stresu.
Otvorenie účtu v zahraničí
Znamená to, že by sme si takýto účet mali otvoriť už teraz?
Geopolitická situácia v Európe je dnes neistá. Nevieme, či vypukne vojna. Nikto nemá krištáľovú guľu. Konflikt sa možno vôbec nebude ďalej vyhrocovať, no politický a hospodársky vývoj môže vyvolať krízu na kapitálových trhoch. To je veľmi pravdepodobné, pretože ich súčasné ocenenie je nafúknuté ako nikdy predtým.
Vhodné usporiadanie majetku je preto čoraz dôležitejšie. Nezahŕňa už iba otvorenie bankového účtu za hranicami, ale aj správne rozloženie prostriedkov. Nejde o to, aby 10 miliónov zlotých, ktoré dnes ležia na termínovanom vklade v Poľsku, bolo zajtra uložených rovnakým spôsobom vo Švajčiarsku. Potrebné je také finančné riešenie, ktoré majetok ochráni pred prípadnou geopolitickou krízou v našom regióne aj pred prepadom finančných trhov. Toto riziko sa týka svetového hospodárstva, nielen Poľska. Poliaci si však, žiaľ, na pocit ohrozenia zvykli a podnikajú iba veľmi pomalé kroky, aby s tým niečo urobili.
Prečo si podnikatelia nenájdu čas na otvorenie bezpečného bankového účtu?
Venujú sa predovšetkým vedeniu firmy. Každý podnikateľ vie, že nech urobí akokoľvek veľa, vždy naňho čaká ešte niečo ďalšie. Riadenie spoločnosti znamená neustále hasenie požiarov. Samozrejme, nie je to ospravedlnenie, pretože na strategické záležitosti by si človek mal vždy nájsť čas.
Poškodil by odchod kapitálu podnikateľov poľské hospodárstvo?
To, že sa peniaze nachádzajú v zahraničí, predsa neznamená, že sa nepoužijú v Poľsku. Počas rokov práce s poľskými podnikateľmi som si všimla, že Poliaci majú veľmi silnú potrebu podnikať a investovať vo vlastnej krajine. Kapitál sa do Poľska tak či onak vždy vracia. Mnohí ľudia majú v krajine firmy, aj keď sami žijú v zahraničí.
Na podnikanie však treba mať dobrú finančnú kondíciu. Otvorenie účtu napríklad vo Švajčiarsku preto nie je ničím iným než zabezpečením majetku poľského podniku. Je to veľmi prospešné pre súkromný sektor aj pre celé Poľsko. Nie je potrebné, aby bolo všetko na jednom mieste. Je preto lepšie presunúť časť aktív do zahraničia vopred, než byť k tomu neskôr donútený okolnosťami alebo obchodnými partnermi. Hoci len preto, aby si firma dokázala zachovať likviditu.
Ako dnes najčastejšie diverzifikujeme kapitál?
Najvýraznejšie to vidieť na trhu s nehnuteľnosťami. Investori podstatne obmedzujú svoje pôsobenie v Poľsku a vo veľkom smerujú do zahraničia, kde hľadajú príležitosti nielen v EÚ, ale aj mimo nej. Mnohí neveria, že hospodárska budúcnosť Európskej únie bude taká, akú by si želali.
Ako sa podľa vás dnes oplatí investovať do nehnuteľností?
Poznám podnikateľov, ktorí žijú pri východnej hranici a naďalej intenzívne investujú vo svojom regióne. Takíto ľudia by mali neustále zostať v strehu. Mali by zvážiť, či v súčasnej situácii netreba ich podnikateľský model trochu zmeniť. Možno by mali začať pôsobiť aj v iných častiach Poľska alebo vykročiť za hranice. Niektorí správne upozorňujú, že je vhodné nájsť krajinu, do ktorej sa dá dostať autom. Takýto prístup sa ukázal ako veľmi dôležitý po vypuknutí pandémie a zavedení súvisiacich obmedzení.
Máme prístup k realitným trhom, ktoré ponúkajú prinajmenšom rovnakú návratnosť ako poľský trh a zároveň sú bezpečné. Zamyslieť by sa nad tým mal príslušník strednej vrstvy, ktorého úspory mu umožňujú iba kúpu takzvaného druhého bývania, aj profesionálny investor pôsobiaci na tomto trhu.
„Držme peniaze v zahraničí“
A čo okrem nehnuteľností? Ako by si mal človek chrániť majetok?
Vraciame sa k tomu, o čom sme už hovorili: časť peňazí držme v zahraničí. Sú na to dva dôvody. Po prvé, máme tak prístup k dvom odlišným bankovým systémom. Ak jeden začne mať problémy, zostane nám alternatívny prístup k finančnej likvidite, čo je pre poľské podniky dôležité. Takéto finančné zázemie v zahraničí nám umožní uhrádzať zmluvné záväzky, platiť zamestnancov a mať peniaze pre vlastnú potrebu práve vtedy, keď ich budeme najviac potrebovať.
A druhý dôvod?
Finančné prebytky si vyžadujú schopnosť spravovať väčší majetok. Poľsko tieto kompetencie ešte nemá a investičné možnosti na našom trhu sú v porovnaní so zahraničím málo konkurencieschopné. Dokonca aj pri termínovaných vkladoch dostávajú moji klienti za hranicami lepšie podmienky než doma. V konečnom dôsledku zarobia viac aj po zohľadnení výmeny meny. Marže poľských bánk, žiaľ, stále nezodpovedajú trhu a pri veľkých sumách sa rozdiel premieta do výrazných úspor.
Nedá sa takéto portfólio vybudovať v Poľsku?
Dá, ale nebude také efektívne ako portfólio vytvorené v zahraničí. Nie nadarmo sa hovorí, že deti sa oplatí posielať do anglických škôl a peniaze do švajčiarskych bánk. Tím, ktorý pre vás pracuje v banke vo Švajčiarsku, má spravidla oveľa viac rokov skúseností s investovaním podstatne väčších objemov peňazí. Takéto skúsenosti sa v Poľsku doteraz nedali získať. Peniaze sa držia vo Švajčiarsku. Všetci ostatní sa ho snažia dobehnúť.
Poliaci v tomto smere výrazne zaostávajú. Naše tímy sa to stále iba učia. Z mojich rozhovorov s ľuďmi, ktorí v poľských finančných inštitúciách spravujú klientske portfóliá, vyplýva, že ako krajina sme stále vo fáze predaja zahraničných investičných fondov. O tom však investovanie nie je. Vstup do fondu môže byť v určitej fáze správnym rozhodnutím, no investovať by sa malo priamo na trhu. Investor sa tak vyhne dodatočným poplatkom, ktoré si fond účtuje za správu.
Otvorenie účtu vo Švajčiarsku prináša ešte jednu výhodu. Ak má investor viac prostriedkov a začne spolupracovať so správcom rodinného majetku, môže očakávať, že sa niekto bude jeho portfóliu podrobne venovať a zostaví mu individuálnu investičnú stratégiu. Môže byť napríklad konzervatívny a uprednostňovať bezpečnosť. Alebo naopak verí konkrétnym spoločnostiam a riziko týchto pozícií vyvažuje napríklad zlatom.
Hovoríte, že časť peňazí treba držať v zahraničí. Akú veľkú časť?
Súkromná osoba by si mala v Poľsku ponechať len toľko, koľko potrebuje na bežný život. Zvyšok môže smerovať do zahraničia. Platí to najmä pre človeka, ktorý aktívne podniká, a má teda pravidelné príjmy. Firma však dosahuje obrat a musí si neustále udržiavať likviditu na bankovom účte. To znamená, že priamo v krajine potrebuje podstatne vyššie sumy.
Je zlato dobrou formou ochrany majetku?
Samozrejme, aj fyzické zlato je súčasťou ochrany majetku. Treba sa naň pozerať z dlhodobého hľadiska. Príkladom ešte dlhodobejšej investície je umenie. V tomto prípade sa však v ňom človek musí vyznať, teda mať ho rád a rozumieť mu. Čoraz viac Poliakov napriek tomu kupuje obrazy a sochy.
Do krajiny sa vracia aj čoraz viac členov poľskej diaspóry, pretože si vážia domáce umenie. To je veľmi potešujúce, pretože vďaka tomu si ľudia začínajú všímať súčasných poľských umelcov, ktorí sú v porovnaní so zahraničnými autormi stále výrazne podceňovaní. Paradoxne bývajú niekedy známejší za hranicami než doma. Znamená to, že poľské umenie je stále podhodnotené. Pre investora z toho vyplýva jediné – kupovať!
