Ropný šok odkryl rozdiely medzi štátmi regiónu. Praha zvláda tlak najistejšie, Bratislave chýbajú kurzové aj úrokové páky.
Česko, Poľsko, Maďarsko a Slovensko – zo stredoeurópskych štátov spolupracujúcich v rámci takzvanej Vyšehradskej štvorky zatiaľ zaviedlo spoločnú európsku menu iba Slovensko, hoci Maďarsko sa s touto možnosťou dlhodobo pohráva. Uhádli by ste, ktorej krajine sa jej stratégia tento rok vypláca najviac?
Kto si koncom minulého roka myslel, že najväčším problémom stredoeurópskych ekonomík budú „odvetné“ clá zavedené americkým prezidentom a s nimi spojená neistota na trhoch, toho tento rok nepríjemne vyviedol z omylu.
Väčšinu ciel síce Najvyšší súd Spojených štátov napokon vyhlásil za nezákonnú, v dôsledku čoho musí krajina vrátiť približne 81 miliárd dolárov, nečakané vypuknutie vojny s Iránom však prinieslo ešte väčší makroekonomický otras.
Konkrétne ide o dve prekvapenia, s ktorými tento rok takmer nikto nepočítal – prudké zdraženie ropy aj plynu a dolár, ktorý sa po viac než roku sústavného oslabovania opäť začal rýchlo posilňovať.
Silný dolár navyše, nanešťastie pre Európu, energetickú krízu ešte výrazne prehlbuje. Ropa sa totiž podobne ako väčšina komodít vo veľkej časti sveta obchoduje práve v dolároch.
Ak napríklad cena ropy vzrastie o 15 percent a dolár sa voči euru posilní o sedem percent, pre európskeho zákazníka ropa v skutočnosti zdražie o 22 percent.
Voči energetickému šoku je mimoriadne zraniteľná celá Európa, ktorá dováža oveľa viac ropy, než dokáže vyprodukovať. Spojené štáty, naopak, zo súčasnej krízy v Hormuzskom prielive zatiaľ skôr profitovali.
Americká centrálna banka síce minulý mesiac ponechala úrokové sadzby bez zmeny, postoj jej nového guvernéra je však skôr reštriktívny, čo podporuje silnejší dolár. Alebo to tak aspoň donedávna vyzeralo.
Stredoeurópske laboratórium
Keď sa po krátkej odbočke vrátime do strednej Európy, zistíme zaujímavú vec. Tohtoročná výbušná zmes geopolitických čiernych labutí totiž oveľa viac vyhovovala tým stredoeurópskym krajinám, ktoré si zatiaľ ponechali vlastnú menu.
Napriek tomu, že ich veľké medzinárodné finančné inštitúcie tradične zaraďujú do trochu nelichotivej skupiny mien rozvíjajúcich sa a rozvojových krajín, európske štáty s vlastnou menou dokázali na tohtoročnú krízu reagovať veľmi pružne.
Slovensko, ktoré je odkázané na menovú politiku Európskej centrálnej banky, naopak, doplácalo na to, že súčasné nastavenie vo Frankfurte je šité skôr na mieru západoeurópskym krajinám.
Ukazuje sa, že väčším problémom než samotná energetická závislosť je schopnosť hospodárstva absorbovať šok. A práve v tom môžu podľa všetkého pomôcť lokálne meny.
Nečakaným víťazom je Česko, ktorému pomohla aj súčasná menová politika Českej národnej banky.
Keď na jar vojna medzi Izraelom, Spojenými štátmi a Iránom uzavrela Hormuzský prieliv a vytlačila cenu ropy Brent nad sto dolárov za barel, tri zo štyroch mien Vyšehradskej štvorky prešli záťažovou skúškou takmer bez povšimnutia.
Najlepšie si počínali česká koruna a poľský zlotý. Držali sa v blízkosti úrovne 24,2 koruny, respektíve 4,26 zlotého za euro, zatiaľ čo centrálne banky oboch krajín udržiavali vysoké úrokové sadzby a ich ekonomiky pokračovali v raste.
Forint sa síce pre domáce politické turbulencie spočiatku vydal opačným smerom, napokon sa však začal voči euru takisto skôr posilňovať.
Vyplýva to z údajov spoločnosti Akcenta, ktorá sa špecializuje na devízové operácie a pomáha firmám pri medzinárodnom obchode.
„Česká centrálna banka v júni zvýšila úrokové sadzby a zároveň predpovedala, že inflácia v nasledujúcom mesiaci klesne pod dve percentá. Banková rada hlasovala v pomere šesť ku jednej za zvýšenie základnej sadzby na 3,75 percenta. Išlo o prvé zvýšenie od roku 2022, a to napriek poklesu cenového indexu pod cieľovú úroveň. Inflácia v eurozóne stúpla na 3,2 percenta a Európska centrálna banka zvýšila sadzby, no česká celková inflácia smeruje opačným smerom,“ komentuje riaditeľ spoločnosti Jacek Jurczynski.
„Guvernér Českej národnej banky Aleš Michl však nereaguje na svet. Zakročil proti niečomu, čo je bližšie k domovu: jadrová inflácia sa udržala v blízkosti troch percent, trh s bývaním sa prehrieva a nominálne mzdy rastú medziročne o osem percent.“
„Koruna, ktorá je momentálne najpevnejšou menou v regióne s kurzom približne 24,3 koruny za euro, zostala pevná. Malá mena otvorenej ekonomiky by sa mala v takom týždni rozkolísať, keď reštriktívny americký Federálny rezervný systém tlačí dolárový index nad sto bodov, k tohtoročnému maximu. Koruna urobila presný opak,“ dodáva Jurczynski.
Tri krajiny teda skúškou prešli úspešne. Ak bude dolár napriek opätovnému otvoreniu iránskeho konfliktu pokračovať v posilňovaní, čomu zatiaľ nasvedčujú aj nové údaje o americkej inflácii, stredoeurópske meny čaká ďalšia záťažová skúška.
Americký Federálny rezervný systém zaujal pod novým vedením síce opatrný, ale napriek tomu jasne reštriktívny postoj. Výsledkom bolo výrazné posilnenie dolára, ktorý sa aj po miernom poklese z tohto týždňa pohybuje na najvyššej úrovni za posledné mesiace.
To dostáva pod tlak všetky svetové meny a tie menšie ešte násobne viac. Ich centrálne banky preto môžu situáciu ovplyvniť iba obmedzene.
A práve tu to začína byť opäť zaujímavé. Hoci sa tlaku podľa očakávania podvolil celý región, česká koruna zatiaľ oslabila najmenej.
Celkový obraz najlepšie vidieť v širšom kontexte. Keď porovnáme vývoj všetkých štyroch ekonomík podľa rovnakých ukazovateľov za posledné štyri roky, zistíme zaujímavú vec.
Najrýchlejšie rastie Poľsko, a to o 3,5 percenta. Inflácia je však stále pomerne vysoká a aktuálne dosahuje 3,1 percenta, zatiaľ čo základná úroková sadzba zostáva na úrovni 3,75 percenta.
Slabinou krajiny je rozpočtový deficit pohybujúci sa okolo 6,7 percenta hrubého domáceho produktu, ktorý je najvyšší v Európskej únii. Poľský zlotý napriek tomu zostáva stabilný.
Česká ekonomika rastie pomalšie, približne o dve percentá. Inflácia sa zmiernila pod dve percentá a v júni dosiahla 1,5 percenta. Základná sadzba sa čerstvo zvýšila na rovnakú úroveň ako v Poľsku.
Deficit českých verejných financií síce tento rok prudko rastie, v priemere však po očistení od výkyvov v jednotlivých častiach roka predstavuje 2,5 percenta. Stále je najnižší v regióne a Česko má, ako už bolo uvedené, zároveň najpevnejšiu menu.
Najhoršie sú na tom Maďarsko a Slovensko. Maďarská ekonomika rastie o 1,7 percenta, inflácia síce klesá na 1,7 percenta a forint sa nachádza na niekoľkoročných maximách, deficit sa však približuje k šiestim percentám.
Slovensko rastie najpomalšie zo všetkých, iba o 0,8 percenta. Zároveň má najvyššiu infláciu na úrovni 3,8 percenta a deficit dosahujúci 4,6 percenta.
Ponúkalo by sa vysvetliť rozdielnu výkonnosť stredoeurópskych ekonomík cenami energií. Podľa Jurczynského by to však bola chybná úvaha.
O výsledku vraj nerozhoduje veľkosť účtu za energie, ale nástroje, ktoré má každá krajina k dispozícii, aby dôsledky energetického šoku zmiernila. Ide najmä o dôveryhodnú centrálnu banku a vlastnú menu, prostredníctvom ktorej môže reagovať.
„Poľsko stále funguje prevažne na uhlí a za emisné kvóty Európskej únie platí ročne takmer jedno percento hrubého domáceho produktu. Česko má podobný uhlíkový účet pre vlastné uhlie a ťažký priemysel, hoci jadrová energia už pokrýva veľkú časť jeho energetickej kapacity.“
„Maďarsko je vystavené rizikám pre závislosť od plynu. Cena jeho elektriny závisí od nákladov plynových elektrární. Slovensko sa pri výrobe elektriny spolieha na jadro, no pri rope a plyne zostáva rukojemníkom ruských ropovodov a plynovodov,“ sumarizuje Jurczynski.
Keby išlo iba o účet za energetické zdroje, výpočet by bol jednoduchý. Problémom je, že by nezodpovedal hospodárskej realite.
Kedy sa jednotná mena oplatí?
Podľa Jurczynského je chýbajúcou premennou v tejto rovnici práve vlastná mena. Odkazuje pritom na prácu kanadského ekonóma a laureáta Nobelovej ceny Roberta Mundella.
Ten si v roku 1961 položil otázku, za akých okolností sa skupine ekonomík oplatí používať spoločnú menu.
Dospel k záveru, že jednotná mena je výhodná, keď jednotlivé otrasy zasahujú všetky hospodárstva rovnako alebo keď sa pracovná sila a kapitál môžu pohybovať natoľko voľne, že nerovnomerné dôsledky vykompenzujú.
Keď však šok zasiahne členov menovej únie rozdielne, spoločná mena sa stáva pascou. Predovšetkým pre štáty, ktoré už nemôžu devalvovať vlastnú menu a namiesto toho musia znižovať mzdy a rozpočtové výdavky.
Tohtoročný energetický otras je v stredoeurópskom laboratóriu takmer učebnicovým testom tejto teórie. Pre priaznivcov eura zatiaľ, žiaľ, nedopadol najlepšie.
Ako sme už spomenuli, ropa sa oceňuje v dolároch. Keď cena barelu prudko stúpne, český alebo poľský dovozca potrebuje na jeho kúpu viac korún či zlotých.
Relatívne vzdialená vojna sa tak mení na domácu infláciu, na ktorú by mala reagovať miestna centrálna banka.
„Dôveryhodne reštriktívna centrálna banka priťahuje kapitál a udržiava svoju menu pevnejšiu, než by inak bola voči doláru aj euru. Rovnaký barel potom stojí menej jednotiek domácej meny, než by bolo potrebné pri slabšom kurze.“
„Preto je české zvýšenie sadzieb najucelenejšou politikou v regióne. A preto Poľsko, ktoré drží sadzbu na úrovni 3,75 percenta a čaká na takmer 23,5 miliardy eur z európskych fondov obnovy, udržiava zlotý stabilný,“ vysvetľuje Jurczynski.
„Maďarsko nič z toho nemalo. Jeho európske fondy boli za vlády Viktora Orbána dlhé roky zmrazené a podľa hrubých údajov patrí medzi energeticky najohrozenejšie krajiny štvorice.“
„Napriek tomu je forint v súčasnosti prekvapivo silný, dokonca najsilnejší v regióne. Aprílová porážka vykonala prácu, ktorú nedokázala nijaká centrálna banka – vrátila do hry zmrazené európske peniaze a odvolala vládu, ktorú trh 10 rokov odpisoval,“ dodáva Jurczynski.
Sila maďarskej meny však stojí na prísľube fondov, ktoré zatiaľ neprišli. Maďarsko je preto objektívne v horšom postavení než Česko a Poľsko a predstavuje najväčšie riziko.
Potom je tu ešte Slovensko.
„Slovensko nemá žiadnu z týchto pák. Jeho úroková sadzba sa stanovuje vo Frankfurte a je nastavená pre eurozónu s priemernou infláciou 3,2 percenta a stagnujúcim nemeckým jadrom, nie pre slovenskú ekonomiku s infláciou 3,8 percenta.“
„Reálna sadzba na úrovni mínus 1,5 percenta je najvoľnejšia v regióne. Podporuje slovenskú spotrebu, no nedokáže pôsobiť proti tomu, čo krajinu skutočne trápi: fiškálnemu tlaku a šoku, proti ktorému nemožno devalvovať.“
To je totiž druhá zbraň domácej meny. Jej oslabenie zlacňuje vývoz krajiny, môže podporiť spomaľujúce hospodárstvo a pomôcť obnoviť obchodnú rovnováhu.
Potvrdilo sa to v roku 2009 práve v Poľsku. Keď Európu zasiahla finančná kríza, ktorá sa s oneskorením preliala do celého sveta po kolapse amerického hypotekárneho trhu, Poľsko sa stalo jedinou ekonomikou Európskej únie, ktorá sa vyhla recesii.
„Zlotý vtedy voči euru oslabil približne o tretinu a zo dňa na deň urobil z poľského vývozu výhodný nákup. Poľsku pomohol veľký domáci trh, priestor na rozpočtové stimuly a konzervatívny bankový systém, ktorý sa nikdy nedotkol rizikových amerických hypoték,“ pripomína Jurczynski.
Slovensko zhodou okolností prijalo euro práve v januári toho istého roka. Do krízy tak vstúpilo bez vlastného kormidla a v závese veľkých európskych ekonomík.
Dôsledky sa prejavili okamžite. Jeho hospodárstvo sa zmenšilo takmer o päť percent.
Euro síce Slovensku v porovnaní s ostatnými krajinami Vyšehradskej štvorky prináša výhody v obchode a investíciách, no v roku, keď bolo najpotrebnejšie tlmiť vonkajší úder, zrazu chýbal vhodný nástroj.
Tento problém nezmizol. Podľa Jurczynského dnes sledujeme novú verziu toho istého filmu. Kolaps bánk nahradila vojna a celý proces sa zatiaľ odohráva pomalšie. Vzniká preto ilúzia, že sa tentoraz nič mimoriadne nedeje.
Keď k tomu pripočítame posilňujúci dolár, máme pred sebou pomerne silnú búrku. Ktorá zo zostávajúcich troch krajín s vlastnou menou má najväčšiu šancu preplávať ňou s najmenšími stratami?
„Česká pozícia pôsobí najpevnejšie. Krajina má reštriktívnu centrálnu banku, prebytok bežného účtu a najsilnejšiu menu, pričom všetky tieto výhody sú zaslúžené.“
„Poľská pozícia je takisto solídna, problémom je však dlh. Najrýchlejší rast v Európskej únii ide ruka v ruke s najvyšším deficitom.“
„Maďarská situácia je zo všetkých najpodozrivejšia, pretože rast forintu je skôr investorskou stávkou než vývojom podloženým pevnými hospodárskymi základmi,“ uzatvára Jurczynski.
