Pavel Valdman už šesť rokov sedí za bicími skupiny Air Supply. K veľkým pódiám však viedli roky driny, neistoty, problémov s vízami aj práce v zákulisí.
Za bicími slávnej austrálsko-britskej hudobnej skupiny Air Supply už šesť rokov sedí Čech z Krušných hôr. Aby si splnil svoj sen, opustil Pavel Valdman rozbehnutú kariéru v Česku, v Los Angeles staval koncertné pódiá, zápasil s angličtinou a po strate víza sa vracal z Ameriky domov s pocitom, že neuspel. Pravda však bola presne opačná.
Písal sa február 2020. Austrálska softrocková legenda Air Supply, ktorá predala desiatky miliónov albumov a preslávila sa hitmi ako All Out of Love, Making Love či Out of Nothing at All, hľadala nového bubeníka.
Pre Pavla Valdmana predstavoval konkurz príležitosť, na ktorú sa pripravoval prakticky celý život. Na naštudovanie repertoáru dostal iba sedem dní. Kapela požadovala tri skladby. On si ich pre istotu pripravil rovno deväť.
Keď o niekoľko dní neskôr odchádzal z konkurzu, nemal pocit, že by urobil niečo výnimočné. Urobil iba to, čo bolo preňho typické: pripravil sa dôkladnejšie, než od neho ktokoľvek žiadal. Rovnaký prístup si osvojil dávno predtým, ako prvýkrát odletel do Ameriky. V čase, keď ešte ani netušil, že raz bude koncertovať po svete so skupinou, ktorú poznal z rádia.
Ako chlapec vyrastajúci v Krušných horách mal totiž úplne iný sen. Chcel šoférovať kamión ako jeho otec. Bicie ho zaujali až neskôr vďaka staršiemu bratovi, ktorý hrával v miestnej kapele.
„Len čo otec ráno odišiel do práce, naša garáž sa zmenila na skúšobňu. Z izby sme zniesli bicie, prišli kamaráti s gitarami a na niekoľko hodín pre nás prestal existovať okolitý svet. Nikto vtedy nerozmýšľal o profesionálnej kariére. Hrali sme, pretože nás to neuveriteľne bavilo,“ spomína rodák z Rotavy.
Starší brat ho brával na skúšky svojej kapely. Spočiatku sa iba pozeral, potom si mohol sadnúť za bicie a napokon sa dostal aj na pódium. Medzi skúsenejšími hudobníkmi rýchlo zistil, že mu hranie ide. Ešte dôležitejšie však bolo iné poznanie: hudba nemusí zostať iba koníčkom.
„V 14 rokoch som už vedel, že sa chcem živiť hudbou. Prihlásil som sa preto aj na klavír, pretože som vedel, že ho budem potrebovať na konzervatóriu,“ spomína Pavel Valdman.
Talent nestačí
Na svoj prvý naozaj veľký honorár nezabudol ani po viac než štvrťstoročí. Mal 13 rokov, keď počas silvestrovskej noci zaskakoval za brata v zábavovej kapele.
„Bolo to peklo. Dychovky, country, jednoducho všetko,“ smeje sa dnes. Domov si vtedy odniesol približne 80 eur. Koncert sa konal v motoreste pri diaľnici, kam chodievali aj nemeckí hostia. „Vždy, keď dnes okolo neho prechádzam, na chvíľu sa mi zastaví dych a napadne mi jediné: vau, tu som si prvýkrát zarobil hraním,“ opisuje.
Na konzervatórium ho na prvý raz neprijali. Odmietnutie však nevnímal ako dôvod skončiť. Bola to pre neho iba informácia, že dovtedajšie úsilie nestačí. Začal preto cvičiť štyri hodiny denne. Neskôr ešte viac.
V 15 rokoch nastúpil na obchodnú školu a pridal sa k metalovej kapele Tuborg. Ostatní členovia mali približne 30 rokov. Valdman bol opäť najmladší v miestnosti a znovu sa učil rýchlejšie, než keby zostal medzi rovesníkmi.
Na konzervatóriu rýchlo pochopil, že talent je iba vstupenkou. V škole stretol bubeníkov, ktorí pri nástroji trávili šesť, osem aj viac hodín denne. Zrazu videl, ako vysoko je nastavená latka.
„Prišiel som z malého mesta do Prahy a myslel som si, že štyri hodiny cvičenia denne sú veľa. Potom som zistil, že štyri hodiny sú tu vlastne základ,“ rozpráva Valdman.
Jedným z okamihov, ktoré zmenili jeho uvažovanie, bol koncert Kamila Střihavku. Za bicími sedel Roman Lomtadze, ktorý bol už vtedy medzi mladými bubeníkmi legendou.
Valdman zostal stáť pod pódiom a sledoval každý jeho pohyb. „Hovorilo sa o ňom, že cvičí osem hodín denne. Povedal som si, že ak sa mu chcem raz aspoň trochu priblížiť, musím cvičiť ešte viac,“ vysvetľuje Pavel Valdman.
Po návrate z koncertu si sadol nad školský rozvrh a začal počítať. Presúval si predmety, vstával skôr než ostatní študenti a každú voľnú hodinu premieňal na čas strávený za bicími. Čoskoro cvičil osem, 10, niekedy aj 12 hodín denne.
Po niekoľkých rokoch už patril medzi vyhľadávaných mladých bubeníkov. Hral s Ewou Farnou, prichádzali ďalšie prestížne ponuky a zvonku to mohlo vyzerať, že má vyhraté. Práve vtedy však začal uvažovať opačne. Čím pevnejšie sa usádzal v českom prostredí, tým viac cítil, že ak chce raz hrať na svetových pódiách, bude musieť odísť.
Rozhodujúci okamih prišiel počas odovzdávania cien Anděl. Za bicími v kapele Davida Kollera vtedy sedel slovenský bubeník Martin Valihora, absolvent Berklee College of Music. Valdman ho už predtým videl na koncerte a jeho hra ho ohromila. Tentoraz nabral odvahu a oslovil ho. Nerozprávali sa o technike ani o bicích. Hovorili o Amerike.
„Povedal mi: ‚Skús to. Vybav si turistické vízum, odleť tam a pozri sa, ako to funguje.‘ Najmä mi však rozprával o Berklee, najlepšej americkej škole pre hudobníkov,“ spomína Valdman.
Domov odchádzal s vedomím, že pred ním stojí rozhodnutie, ktoré už nebude môcť dlho odkladať. Mohol ďalej budovať kariéru v Česku. Alebo sa jej vzdať a začať odznova v prostredí, kde jeho meno nikomu nič nehovorilo.
„Uvedomil som si, že keď sa mi tu začne dariť, už ma nič nedonúti odísť. A ja som sa toho sna nechcel vzdať,“ konštatuje.
Nikto na vás nečaká
Rozhodnutie padlo rýchlo. Jeho uskutočnenie však bolo omnoho zložitejšie. Prihláška na Berklee znamenala vycestovať na prijímacie skúšky do Freiburgu, pripraviť si peniaze na školné aj odvahu opustiť rozbehnutú kariéru doma.
„Vedel som, že ak to neskúsim, raz si to budem vyčítať. Nemal som žiadnu istotu, iba pocit, že tam musím ísť,“ hovorí.
Keď prišiel list o prijatí, eufóriu vystriedala realita. Splnený sen mal cenu, ktorú si sám nemohol dovoliť.
„Rodičia si pre mňa vzali úver, ktorý aj s úrokmi dosiahol takmer 40-tisíc eur,“ opisuje Valdman okamih, keď americký sen prestal byť iba jeho osobnou ambíciou.
Stal sa záväzkom voči ľuďom, ktorí boli ochotní staviť na jeho budúcnosť vlastné peniaze aj dôveru. „Vedel som, že už niet cesty späť. Musel som urobiť všetko pre to, aby to malo zmysel.“
V Spojených štátoch ho čakala úplne iná realita, než akú si predstavoval. Zrazu nebol uznávaným bubeníkom z českej hudobnej scény. Bol jedným z tisícov hudobníkov, ktorí prišli s rovnakým snom.
Najväčším prekvapením však neboli bicie. Bola to angličtina. Hoci mal pocit, že sa dohovorí, skutočnosť bola úplne iná. Prednášky, bežné rozhovory aj hudobná terminológia sa zlievali do jedného prúdu slov, ktorému často nestíhal rozumieť.
„Prvé mesiace boli strašne ťažké. Človek je zvyknutý byť sebavedomý, no zrazu si pripadá hlúpo, pretože nedokáže povedať ani to, čo v skutočnosti vie,“ poznamenáva.
Angličtina ho počas prvého roka v Amerike zrážala, hudba ho naopak držala nad vodou. Prvé mesiace žil z menších koncertov a náhodných príležitostí, ktoré prichádzali nepravidelne a nikdy nebolo isté, či na ne nadviažu ďalšie.
Po prvom roku na Berklee sa preto nakrátko vrátil do Česka, aby si zarobil a mohol sa vrátiť späť. V tom čase hral s Jankom Ledeckým a nahrával album s Marekom Ztraceným.
Berklee College of Music napokon nedokončil. Po piatich z ôsmich semestrov sa rozhodol školu opustiť, pretože už nechcel do štúdia investovať ďalšie vysoké sumy.
Vedel, že jeho cieľom nie je hudbu iba študovať, ale skutočne sa ňou v Amerike živiť. Zlom nastal vo chvíli, keď sa presťahoval do Los Angeles a dostal príležitosť zaskočiť za vtedy už svojho kamaráta Romana Lomtadzeho.
Keď ho Roman odporučil agentúre, ktorá zabezpečovala hudbu na svadbách a firemných podujatiach, odpoveď bola prekvapivá: bubeníka nepotrebovali. Hľadali však človeka do produkcie.
Pavel Valdman ponuku prijal. Nasledujúce štyri mesiace nesedel za bicími, ale behal pod pódiom. Staval konštrukcie, prenášal reproduktory, po koncertoch balil techniku a domov sa často vracal až okolo štvrtej ráno. Zvonku to mohlo vyzerať ako krok späť. On v tom však videl príležitosť.
„Hovoril som si, že ak im teraz poviem nie, možno mi raz zavolajú. Keď však poviem áno, budú ma mať každý deň pred očami. A keď raz budú potrebovať bubeníka, budú vedieť, že som tam,“ vysvetľuje svoj postoj.
A presne to sa po niekoľkých mesiacoch stalo. Keď agentúra potrebovala záskok za Lomtadzeho, príležitosť dostal práve Valdman.
Odohral koncert, presvedčil všetkých, že patrí za bicie, a otvorili sa mu dvere k ďalším angažmánom. Štyri mesiace strávené pod pódiom sa tak premenili na prvý skutočný prielom na hudobnej scéne v Los Angeles.
Ešte nešlo o veľké svetové turné ani vypredané haly, no pre Valdmana to bolo prvé zásadné víťazstvo. Po rokoch neistoty si mohol povedať vetu, pre ktorú do Ameriky prišiel: „Pozri, funguje to. Dá sa tu živiť hudbou.“
Ďalší krok už nebol otázkou prežitia, ale rastu. Po niekoľkých rokoch si začal zarábať tri- až štyritisíc dolárov mesačne a prvýkrát mal pocit, že americký plán stojí na skutočných výsledkoch, nielen na viere.
Vybavil si ďalšie pracovné povolenie. Honoráre sa zrazu počítali v stovkách až tisícoch dolárov za koncert a s nimi prišli aj prvé cesty do zahraničia. Kanada, Británia, Austrália…
„Zrazu sa začali diať veci, pre ktoré som prišiel do Ameriky. Hovoril som si: ‚Tak už sa to deje. Pokračujeme ďalej‘.“
Keď sa sen zastaví
Práve vo chvíli, keď mal pocit, že sa všetko obracia k lepšiemu, však prišiel najtvrdší úder. V lete 2019 mu americké úrady neschválili vízum.
„Právnik mi odporučil, aby som odišiel čo najskôr, nech nie som v Amerike ani jediný deň nelegálne. Ešte v ten deň som sa zbalil a nasledujúce ráno som cez Kanadu odletel do Česka,“ opisuje Valdman, ktorý si vtedy prvýkrát pripustil, že jeho americký sen by sa mohol skončiť.
Nasledujúce tri mesiace strávil v Česku. Hral s Olgou Lounovou a od ľudí vo svojom okolí čoraz častejšie počúval, že by možno mal americkú kapitolu uzavrieť. On to však vnímal presne opačne.
„Pamätám si, ako som jednému kamarátovi povedal: ‚Nie. Práve naopak, myslím si, že je to znamenie, že sa teraz niečo stane‘.“
V novembri toho istého roka sa vrátil do Los Angeles. O tri mesiace neskôr mu zavolali z Air Supply.
S podpisom zmluvy neprišli žiadne fanfáry ani slávnostný prípitok. Manažér turné mu namiesto gratulácie podal hŕbu dokumentov – plán koncertnej šnúry, letenky, zoznam vybavenia, technické požiadavky na bicie aj formulár s alergiami a stravovacími preferenciami.
O niekoľko dní už sedel v lietadle na svoj prvý koncert. „Pýtam sa ich: ‚Takže v pondelok bude skúška?‘ A oni mi iba odpovedali: ‚Nie. Nauč sa koncert a ideme‘.“
To, čo nasledovalo, prekonalo aj jeho pôvodné predstavy. Namiesto klubových vystúpení prišli svetové turné. Južná Amerika, Ázia, Austrália aj Spojené štáty. Carnegie Hall, Opera v Sydney aj Hollywood Bowl. Za šesť rokov precestoval celý svet.
„Od januára do dnešného dňa som bol vo svojom byte v Los Angeles dokopy asi 22 dní,“ približuje svoje pracovné tempo hudobník.
Air Supply odohrajú približne 120 koncertov ročne, čo pre Valdmana znamená život v lietadlách, hoteloch a zákulisí koncertných hál. „Dnes je pre mňa normálne absolvovať štyri alebo päť letov týždenne,“ podotýka.
Valdman priznáva, že práve odlúčenie od bežného života je najväčšou daňou za kariéru, o ktorej kedysi sníval. „Americký sen nie je zadarmo. Najmä ak nie ste Američan,“ hovorí otvorene.
Čo je viac než svetové pódiá?
Finančne sa pritom pohybuje v úplne inej lige než na začiatku kariéry. Ako nájomný hráč skupiny Air Supply si ročne zarobí viac ako sto tisíc dolárov, teda vyše 84-tisíc eur. Ani táto istota však nie je samozrejmosťou.
„V hudobnom priemysle sa môže turné skončiť zo dňa na deň, kapela môže spomaliť alebo si hlavná hviezda dá na niekoľko rokov prestávku,“ zostáva nohami na zemi Pavel Valdman.
Dnes už však nepotrebuje sám sebe dokazovať, že do Ameriky patrí. Cieľ, pre ktorý pred rokmi opustil rozbehnutú kariéru v Česku, splnil. „Môžem si odškrtnúť, že som to v Amerike zvládol,“ hovorí. Práve vo chvíli, keď dosiahol profesionálny vrchol, však začal úspech vnímať inak.
Ďalší kariérny cieľ už nehľadá za každú cenu. Keby dnes dostal ponuku stráviť desať rokov po boku niektorej z najväčších svetových popových hviezd, odmietol by ju.
„Neprijal by som to. Bol by zo mňa už 50-ročný otec a to nechcem. Teraz je pre mňa ďalším cieľom rodina,“ vysvetľuje 40-ročný bubeník. Vie, že tempo viac ako sto koncertov ročne nemožno udržiavať navždy.
To však neznamená, že by chcel hudbu opustiť. Keď raz Air Supply prestanú koncertovať a on si splní sen o rodine, bude hľadať ďalšie výzvy.
Stále ho láka predstava zahrať si s niektorou z veľkých svetových hviezd. „Vždy som si chcel zahrať s Christinou Aguilerou. Keby taká možnosť prišla, opäť by som začal cvičiť osem hodín denne,“ prezrádza s úsmevom.
Keď sa dnes obzrie za cestou z garáže v Krušných horách na svetové pódiá, svojmu 18-ročnému ja by predsa len dal jednu radu. Nie, aby viac cvičilo. To robil vždy.
„Vysvetlil by som mu, že si nemusí vyberať medzi kariérou a osobným životom, že bicie sa dajú s rodinou celkom dobre skĺbiť. Na to som prišiel až omnoho neskôr,“ priznáva.
Po rokoch, počas ktorých podriaďoval všetky rozhodnutia kariére, tak začína prikladať rovnakú váhu aj tomu, čo sa odohráva mimo pódia.
