Profesor Piotr Zielonka vysvetľuje, prečo ani dôkladná príprava nezaručuje správne rozhodnutia a ako písomná stratégia pomáha tlmiť impulzy, emócie i sebaklam.
Vysoká inteligencia, investičné znalosti ani skúsenosti vás neochránia pred chybami myslenia, ktoré môžu vyprázdniť vaše portfólio. V strete s finančným trhom funguje myseľ vrcholového manažéra či podnikateľa rovnako ako myseľ študenta, ktorý si počas prestávky na kávu kupuje akcie cez smartfón. Sme v súboji s vlastnou hlavou a neúprosnými trhmi úplne bezmocní?
Na finančných trhoch práve prebieha najväčšia demokratizácia obchodovania v histórii. Vybavení smartfónmi s investičnými aplikáciami a zahlcovaní burzovým šumom zo sociálnych sietí sme uverili, že umelá inteligencia a jednoduchý prístup k vedomostiam vyrovnali naše šance s dravcami z Wall Street. Je to ilúzia, za ktorú platíme vysokú cenu. O tom, prečo nás znalosť psychológie investovania nechráni pred chybami, sa rozprávame s odborníkom na psychológiu rizika, profesorom Piotrom Zielonkom.
Existuje vedec menom Keith E. Stanovich, ktorý mnohými spôsobmi ukázal, že ide o dva oddelené svety. Človek môže byť veľmi inteligentný a zároveň mimoriadne náchylný na kognitívne skreslenia.
Keď nám intelekt nepomáha, čo potom skutočne odlišuje profesionálnych investorov, ktorí sa živia obchodovaním na trhu, od amatérov?
Spolupracovníci a nasledovníci Daniela Kahnemana, ktorý sa venoval prelomovému výskumu kognitívnych skreslení, túto otázku skúmali. Záver ich prác je pomerne jednoznačný: výhoda profesionálneho investora nespočíva iba v skúsenostiach alebo lepšej intuícii, ale predovšetkým v systéme.
Ide o nástroje a postupy, ktoré obmedzujú impulzívnosť a rozhodovanie pod vplyvom emócií. Profesionálne prostredie sa inými slovami snaží investičné rozhodnutia „odpersonalizovať“.
Má to aj širší význam. Dokonca aj individuálny investor môže zlepšiť kvalitu svojich rozhodnutí nie tým, že bude o stratégii premýšľať, ale tým, že si ju zapíše. Samotný akt zapisovania je kľúčový, pretože mení spôsob formulovania myšlienok. Ľudia inak premýšľajú, inak hovoria a ešte inak píšu. Písanie je zo štatistického hľadiska najusporiadanejšou formou, pretože si vyžaduje štruktúru, umožňuje vrátiť sa k pôvodným predpokladom a overiť ich súdržnosť.
Keď si teda investor zapíše stratégiu, otestuje ju, premyslí si rôzne scenáre a jasne si určí, kedy nakupuje a kedy predáva, ide o oveľa lepší prístup než rozhodovanie pod vplyvom impulzov, emócií alebo aktuálnych správ z trhu či sociálnych sietí.
Dokážeme svoju myseľ vôbec „vytrénovať“ tak, aby bola odolná proti kognitívnym skresleniam?
Pravdepodobne áno, nemyslím si však, že by samotný behaviorálny tréning umožňoval dosahovať nadpriemerné výnosy. Môže však pomôcť s niečím oveľa dôležitejším: aby človek na burze neprišiel o všetky peniaze.
Treba sa vrátiť k spomínanému Danielovi Kahnemanovi a jeho prelomovému výskumu rýchleho a pomalého myslenia. Pred nástupom behaviorálnej ekonómie prevládalo vo vede naivné presvedčenie, že ľudia sú od prírody racionálni a chyby robia najmä vtedy, keď ich ovládnu emócie. Kahnemanove empirické výskumy tento názor rozmetali. Ukázalo sa, že ľudia robia závažné a systematické chyby aj vtedy, keď sú úplne pokojní. Ešte horšie je, že tieto omyly sa opakujú a sú všeobecne rozšírené.
Znamená to, že vedomosť o existencii týchto chýb nám vôbec nepomáha?
Keby som chcel odpovedať trochu provokatívne, spomenul by som psychologický jav nazývaný efekt G. I. Joe. Ukazuje, že samotné akademické poznanie kognitívnych skreslení nám v skutočnom živote vôbec nepomáha vyhýbať sa im. Aj keď mechanizmu mentálnej pasce dokonale rozumiete, aj tak do nej spadnete.
Funguje to trochu ako anekdota pripisovaná Nielsovi Bohrovi. Nad dverami jeho domu visela podkova. Prekvapený študent sa ho opýtal: „Pán profesor, vy ako vedec naozaj veríte, že podkova prináša šťastie?“ Bohr odpovedal: „Samozrejme, že tomu neverím. Povedali mi však, že funguje aj vtedy, keď jej človek neverí.“
S kognitívnymi skresleniami na burze je to rovnaké. Fungujú a vysávajú peniaze z portfólia dokonca aj vtedy, keď ste o nich napísali dizertačnú prácu. Napokon, k podobne pesimistickému záveru dospel aj samotný Kahneman.
Existuje však aj dobrá správa. Znalosť týchto mechanizmov nám umožňuje mimoriadne dobre chápať a predvídať správanie ostatných účastníkov trhu. V podnikaní alebo tímovej práci si oveľa ľahšie všimneme, že konkurent či partner práve podlieha pasci utopených nákladov. Pokračuje teda v katastrofálnej investícii iba preto, že do nej už vložil milióny, namiesto toho, aby chladnokrvne prijal stratu a projekt ukončil. U seba si túto chybu nevšimneme, u iných ju však vidíme veľmi zreteľne.
Ktoré kognitívne skreslenia sú pri investovaní najdrahšie?
Jednoznačná odpoveď je náročná, pretože takýto výskum by bol už zo svojej podstaty veľmi komplikovaný. Investori nerobia iba jednu izolovanú chybu. Zvyčajne ide o celý súbor omylov. Navyše nie je jasné, či musí byť často sa vyskytujúca chyba nákladnejšia než zriedkavý omyl s veľmi vážnymi následkami.
Pokiaľ ide o moje osobné úvahy, už nejde o vedu, ale o intuíciu, istý čas som za najdôležitejší považoval afekt. Teda prvý dojem, ktorý vrhá svetlo alebo tieň na ďalšie hodnotenie situácie. Dnes sa prikláňam k názoru, že jedným z najzávažnejších problémov je takzvané konfirmačné skreslenie. Ide o širokú skupinu kognitívnych skreslení, pre ktoré nevidíme vlastné obmedzenia a zároveň prehnane dôverujeme svojim rozhodnutiam a vedomostiam.
Výskum tohto javu sa zrejme začal prácami švédskeho vedca Ola Svensona. Preslávil sa výskumom, ktorý robil v rámci dizertačnej práce. Chodil po čerpacích staniciach a žiadal vodičov, aby zhodnotili vlastné schopnosti, teda ako dobre podľa svojho názoru šoférujú.
Skúsim hádať: vodiči sa správajú podobne ako investori?
Empirický výskum to potvrdil. Takmer všetci vodiči hodnotili svoje schopnosti ako nadpriemerné. Účastníci používali jednoduchú stupnicu, na ktorej napríklad hodnota päť označovala priemernú úroveň. Vedeli, že výsledok nižší ako päť znamená horšie schopnosti, než má priemerný vodič, a vyšší ako päť, naopak, lepšie.
Napriek tomu si dokonca aj vodiči, ktorí sa, obrazne povedané, ledva zmestili na čerpacej stanici medzi stojany, dokázali udeliť hodnotenie šesť, teda mierne nadpriemerné.
Samozrejme, nejde o dôkaz v prísnom zmysle slova, ale o pomerne silný náznak všeobecnej tendencie k prehnane vysokému sebahodnoteniu a preceňovaniu vlastných schopností. V investovaní to vedie k dôležitému poznatku: veľmi často si zamieňame priaznivé podmienky na trhu s vlastnými schopnosťami. Počas rastúceho trhu je ľahké pripísať si úspech, ktorý do veľkej miery vyplýva z celkovej situácie.
Práve to môže byť kľúčové ponaučenie. Nie je umením dosahovať dobré výsledky, keď trh praje. Umením je prežiť rôzne fázy cyklu.
Burza už nie je nudným miestom pre mužov v kravatách, ktorí celé hodiny analyzujú účtovné závierky. Investovanie, respektíve agresívne obchodovanie, sa pre niektorých ľudí stalo zábavou a dokonca životným štýlom. Čo sa stalo?
V tejto súvislosti mi napadá článok Hyperreálne financie od profesora Eltona McGouna z Bucknellovej univerzity v Spojených štátoch. Vznikol ešte skôr, než trhy ovládli algoritmy a modely umelej inteligencie. Autor si už na konci 20. storočia všimol zaujímavý jav: obchodovanie pre samotné potešenie z obchodovania.
S rozvojom technológií, investičnými aplikáciami v smartfónoch a nízkymi poplatkami sa stlačenie tlačidla „kúpiť“ alebo „predať“ stalo úplne jednoduchým. Pre časť účastníkov trhu prestal byť dôležitý iba výnos. Kľúčovým sa stal pocit, že patria do akejsi elitnej digitálnej komunity.
McGoun spomenul výbornú anekdotu o dvoch makléroch. Jeden z nich otvorí konzervu sardiniek, ktoré sa v tom čase na burze obchodovali za astronomické ceny. Chce zistiť, čo je na nich také výnimočné. Po chvíli znechutene skonštatuje: „Veď sú to úplne obyčajné sardinky!“ Druhý mu odpovie: „Mal si sa opýtať skôr. Toto sú sardinky určené na obchodovanie, nie na jedenie.“
Práve vtedy, na prelome storočí alebo o niečo skôr, sa začali objavovať prvé prejavy masového amatérskeho investovania.
Znamená to, že rozvoj technológií, algoritmov a umelej inteligencie, ktorý sprevádzal otvorenie burzy širokej verejnosti, definitívne zničil tradičné základy finančných trhov?
Mám všeobecnejšiu úvahu: trh s cennými papiermi sa riadi vlastnými zákonitosťami bez ohľadu na to, či na ňom dominuje umelá alebo prirodzená inteligencia.
Niektoré základy nezmeníme. Možno je to tak dobre. Empirické výskumy už dávno potvrdili, že riziko je v pozitívnej korelácii s výnosom. Znamená to, že v dlhodobom horizonte neexistujú investície, ktoré by prinášali vysoké výnosy pri relatívne nízkom riziku.
Technológie nezmenili matematické základy trhu, museli však ovplyvniť našu psychológiu. Ako sociálne siete vplývajú na spôsob, akým dnes prijímame investičné rozhodnutia?
Sociálne siete významne ovplyvňujú, ako si ľudia vytvárajú názory na trh, konkrétne spoločnosti alebo finančné nástroje a ako prijímajú investičné rozhodnutia. Vznikajú na nich komunity venované investovaniu, či už všeobecne, alebo jeho konkrétnym oblastiam.
Má to aj pozitívne stránky. Individuálny investor môže získať prístup k informáciám, ktoré by sám musel dlho hľadať alebo by ich vôbec nenašiel. V skupine sa dajú takéto údaje nájsť jednoduchšie a rýchlejšie. Zároveň má k dispozícii široké spektrum názorov ostatných účastníkov trhu a môže ich navzájom porovnať a zvážiť.
Existuje však aj druhá strana.
Keďže ide o skupinu, vzniká riziko stádového správania. Ak väčšina komunity zastáva na určitú investíciu podobný názor, je náročné zostať voči nemu v opozícii. Ďalším problémom je podnecovanie k impulzívnemu nakupovaniu alebo predávaniu.
Ako ľudia sme veľmi náchylní podliehať nápadným a dramatickým informáciám. Ak sme navyše takémuto obsahu vystavení neustále, ovplyvňuje naše rozhodovanie bez ohľadu na to, či je pravdivý. Nedá sa povedať: „Som úplne odolný proti tomu, čo čítam a počúvam.“
Ako správne poznamenal Spinoza, informácie vo väčšej či menšej miere ovplyvňujú každého človeka, a to aj nevedome. Čím častejšie sme im vystavení, tým väčší vplyv majú na naše konanie. A tento vplyv nemusí byť dobrý.
Prejdime k „športovému“ aspektu investovania. Dokáže investor z dlhodobého hľadiska „porážať“ široký trh, teda hlavné indexy? Údaje o podiele profesionálnych správcov fondov, ktorí dokážu trh prekonať, sú neúprosné.
Začnem veľmi skeptickou odpoveďou a známym príkladom z finančného vzdelávania, teda sériou hodov mincou. Predstavme si tisíc ľudí, ktorí hádžu mincou. Do ďalšieho kola postúpia iba tí, ktorým padne znak. V nasledujúcom kole sa postup zopakuje a ďalej sa dostanú iba ľudia, ktorým znak padne opäť. A tak to pokračuje.
Po niekoľkých kolách, prirodzene, zostane malá skupina ľudí, ktorým sa podarilo hodiť znak veľakrát za sebou. Mohli by sme povedať, že dosiahli výnimočný výsledok. Vzniká však otázka: je to ich zásluha alebo náhoda? V tomto príklade vieme, že išlo o náhodu.
Na finančnom trhu už takú istotu nemáme. Podľa mňa existujú investori, ktorí skutočne a nie náhodou dosahujú dlhodobé úspechy. Rovnako však existujú ľudia, ktorým jednoducho veľakrát za sebou „padol znak“.
Niektorí investori však spájajú vedomosti a schopnosti s tým, čo by som nazval šťastnou zhodou okolností. Dokážu využiť svoje investičné prednosti v situáciách, ktoré nemožno úplne predvídať.
Investovanie je náročné považovať za vedu v prísnom zmysle slova. Ide skôr o činnosť na pomedzí umenia, skúseností a náhody. Napriek tomu by som bol ďaleko od tvrdenia, že dlhodobé prekonávanie trhu je nemožné. Takíto investori existujú.
Otázka prekonávania trhu je zákerná, pretože na ňu v skutočnosti neexistuje dobrá a jednoznačná odpoveď. Nemôžeme povedať, že investor nedokáže dlhodobo dosahovať nadpriemerné výnosy, pretože empiricky vieme poukázať na ľudí, ktorým sa to skutočne podarilo. Oveľa náročnejšie je však predpovedať, ktorý investor bude schopný takýto výsledok dosahovať aj v budúcnosti.
Čím sa títo investori odlišujú?
Rozprával som sa s niekoľkými ľuďmi, ktorí dosiahli mimoriadne investičné úspechy. Pýtal som sa ich, ako vedeli, že majú kúpiť práve danú spoločnosť, ktorej akcie neskôr vzrástli až 20-násobne. Často odpovedali, že išlo o intuíciu. Po mnohých rokoch na trhu jednoducho cítili, že sa oplatí vložiť do konkrétnej investície veľký kapitál.
Časť z týchto ľudí neskôr začala robiť chyby a stratila svoju úspešnosť. Ďalšie spoločnosti si už vyberali horšie. Niektorí sa po veľkolepom úspechu z trhu úplne stiahli. Pravdepodobne práve v tom spočíva čaro finančných trhov. Je to zmes vedomostí, schopností, skúseností a náhody.
Trh dokáže prekonať iba malé percento investorov. Napriek tomu sú na ňom amatéri čoraz aktívnejší. Prečo to vlastne robia?
Čo investorovi prináša aktívny prístup? Na rozdiel od pasívneho investovania mu poskytuje ďalšie emócie, pozitívne aj negatívne. Aj to je dôležitá súčasť celej skladačky.
Krátkodobé investovanie sa často prirovnáva k hazardu. Nemyslím si však, že toto porovnanie je úplne presné. Samozrejme, existujú spoločné prvky. Patrí k nim napríklad náhodnosť, teda vysoká nepredvídateľnosť ďalšieho vývoja. Nikto z nás nevie, aký výnos prinesie trh zajtra alebo pozajtra. Rovnako nevieme, na ktorom čísle sa zastaví guľôčka v rulete.
Existuje však jeden zásadný rozdiel. V kasíne máme v dlhodobom horizonte „zaručenú“ stratu. Výnos hráča je záporný a zarába majiteľ kasína. Všetci účastníci tejto hry o tom vedia. Mnohí ľudia preto kasíno nevnímajú ako spôsob zárobku, ale ako formu zábavy.
Na burze je to inak. Na akciovom trhu je dlhodobý výnos kladný. A to je kľúčový rozdiel.
