Od interiérového dizajnu k exkluzívnemu umeniu s ekologickým posolstvom. Jozef Stančík búra mýty o tom, že umenie patrí len do sterilných galérií. Jeho najnovšia séria štyroch unikátnych diel, ktorá vznikla v spolupráci so značkou IQOS, v sebe spája precízny minimalizmus, stovky hodín mravčej práce a takmer pol milióna upcyklovaných tabakových náplní.
Vieme o vás, že ste začínali interiérovým dizajnom, dnes tvoríte umelecké diela. Bola to pre vás prirodzená cesta?
Bola to súhra náhod. Po štúdiu interiérového dizajnu vo Zvolene som začal navrhovať priestory pre prvých klientov a oni často do svojich bytov hľadali obrazy. Pravidelne sme však narážali na rovnaký problém – na internete ani v e-shopoch sme nevedeli nájsť nič, čo by dizajnovo zapadalo do našich konceptov. Zlom prišiel v momente, keď ma jeden z klientov prehovoril, aby som pre neho niečo vytvoril sám. Vtedy sa mi do toho veľmi nechcelo, netrúfal som si a zároveň som mal obrovský rešpekt. Nakoniec som to vyskúšal a spustila sa reťazová reakcia.
Odporúčanie na základe referencií je silný nástroj. Stačilo to? Ako sa o vás dozvedali ďalší ľudia?
Dlho som odmietal sociálne siete, až ma nahovoril kamarát a založil mi Facebook aj Instagram. A to bol pre mňa úplný „game changer“. Odvtedy nemám v podstate voľný víkend. (smiech)
Zdroj: Peter Lašut
Považujete sa viac za dizajnéra alebo umelca?
Je to niečo medzi, zdravá kombinácia medzi umelcom, architektom a dizajnérom. Mojím cieľom je najmä vyvolať pozitívnu emóciu v divákovi, dodekorovať interiér s architektom a spolupracovať s ním tak, aby vznikol pekný celok. Moje diela sú súčasťou interiéru aj nábytku.
Umelec či dizajnér, trh sa neustále mení. Musíte aj vy striktne sledovať a reflektovať interiérové trendy?
Stará klasika a veľkí umelci budú trendy vždy. Je to ich meno, ktoré si vybudovali, a preto budú v kurze navždy. To, čo tvoríme dnes, možno nebude o 200 rokov v Louvri, ale umenie dnes nepochybne kráča ruka v ruke s dizajnovými trendmi. Trh vyžaduje synergiu. Ľudia chcú mať svoje interiéry dizajnovo dotiahnuté do absolútnej dokonalosti. Ak umelec vytvorí solitér, ktorý do moderného priestoru nezapadá, pravdepodobne zostane nepredajný. Hranica toho, čo je komerčne úspešné a čo je nadčasovo kvalitné, je potom tenká. Pre mňa je dôležité prinášať inovácie, ktoré idú s dobou a budovať si vlastnú, nezávislú cestu. Aby moje diela nepodliehali prechodným trendom a ukázali môj autorský rukopis.
Zdroj: Peter Lašut
Keď hovoríte o inováciách, v minulosti ste už experimentovali s rôznymi materiálmi – napríklad s nefunkčnými mobilmi. V čom je proces prípravy a samotnej tvorby iný, keď namiesto klasického plátna a farieb pracujete s trojrozmernými objektmi z každodenného života?
Zásadný rozdiel je v logistike a technologickom postupe, to znamená aj dlhšia príprava. Keď maľujem obraz, vezmem plátno, farby a môžem tvoriť. Pri práci s upcyklovanými či odpadovými materiálmi sa však musím na chvíľu odosobniť od samotného umenia a začať premýšľať ako konštruktér a priemyselný dizajnér. Musím vymyslieť, ako jednotlivé časti spájať, ako ich tvarovať, ako pripraviť podklad. Často spolupracujem aj so stolármi, zváračmi, remeselníkmi. Táto tvorba je preto prienikom dizajnu a umenia.
Pre vašu tvorbu sú typické vlny symbolizujúce životnú sínusoidu. Ako sa v tejto filozofii správa netradičný materiál, akým sú použité tabakové náplne?
Vlny sú signifikantné pre celú moju tvorbu. Odkedy tvorím reliéfy, vlna bola prvým motívom, ktorý som vytvoril. Skúšal som si namiešať materiál, aby bol tvárny a vhodný, začal som špachtľou robiť prvé ťahy a ruka ma vždy naviedla k tvaru vlny. Podľa mňa je to pre ľudí pozitívny element, v umení je to univerzálny a harmonický motív. Či už sa pozeráte na morské vlny, alebo piesočné duny v púšti, tento tvar v človeku evokuje neustály pohyb, no zároveň hlboký pokoj a rovnováhu.
Ako do tohto harmonického konceptu zapadli spomínané tabakové náplne?
Perfektne, a to vďaka svojim vlastnostiam. Sú maličké, pomerne ohybné a tvárne, čo mi umožnilo formovať ich presne podľa mojich predstáv do požadovaného reliéfu. Takže toto bol asi jeden z najvhodnejších materiálov na reliéf.
Zdroj: Peter Lašut
Umelecké spracovanie odpadu, takzvaný upcycling zažíva vo svete boom. Čím vás oslovila myšlienka tvoriť z materiálu, ktorý ľudia bežne považujú za spotrebný odpad?
Najmä tým, že vidím okolo seba, ako málo sa recykluje. Chcel som odpadový materiál využiť na niečo zmysluplné a estetické. Osobne ma inšpiroval jeden japonský umelec, ktorý zo starých pneumatík vytvoril sochu leva. Môžete ju vidieť na nábreží Dunaja. To ma nadchlo. Odvtedy som urobil desiatky až stovky diel. Keď sa rozprávame napríklad o hodnote umenia a trendoch, som presvedčený, že odpad bude postupne hodnotnejší materiál na výrobu. Má to v spoločnosti svoj cveng a zároveň aj ekologický rozmer.
Obyčajnú vlnu vie nakresliť každý. No dostať do nej hĺbku, plasticitu a pohyb, aby lahodila oku, si vyžaduje obrovské úsilie.
Transformovať tisíce drobných tabakových náplní do čistých, upokojujúcich dizajnových línií musela byť obrovská výzva. Ako prebiehal technologický proces v ateliéri a s akými technickými úskaliami ste museli bojovať?
Prvoradé je navrhnúť tvar tak, aby bol harmonický, estetický a mal v sebe správnu dynamiku. Obyčajnú vlnu vie nakresliť každý. No dostať do nej hĺbku, plasticitu a pohyb, aby lahodila oku, si vyžaduje obrovské úsilie. Na prvý pohľad to vyzerá banálne. Ľudia v komentároch na internete často píšu, že niečo také predsa zvládne každý. Realita je však úplne iná. Aby mal človek vycibrený vkus, musí mať napozerané tisícky hodín dizajnu a techniku jednoducho dostať do ruky. To je zároveň najťažšie – vytvoriť dielo, ktoré pôsobí absolútne prirodzene a jednoducho, no v skutočnosti sa za tým skrýva náročný proces. Precízne vyskladať a zafixovať tisíce maličkých častí do dokonalej krivky. Preto niečo, čo je úplne jednoduché, prirodzené, môže byť v realite veľmi náročné.
Zdroj: Peter Lašut
Výsledkom spolupráce so značkou IQOS sú štyri diela. Podľa akého kľúča ste ich koncipovali, keďže jedno dominantné zostáva ako monument a tri putujú k verejnosti?
Ako umelec som mal voľnú ruku, čo je veľmi dôležité. Monumentálne dielo slúži ako nosný pilier celého projektu, pretože v ňom bolo použitých najviac náplní. Predstavuje reálnu ukážku udržateľnosti. Ďalšie diela sú dynamickejšie, rozmerovo prispôsobené pre rôzne priestory a ich úlohou je putovať, otvárať diskusiu o upcyklácii a inšpirovať verejnosť všade tam, kde sa objavia. Dospelí návštevníci si ich tak budú môcť pozrieť počas putovania celým Slovenskom.
Za každou náplňou, ktorú som do obrazu vložil, stojí niečí osobný moment, a vidieť ich spolu na jednom plátne, vytvára veľkú sieť emócií.
Začiatkom júna ste dospelým návštevníkom v IQOS butiku v bratislavskom Auparku odhalili obrazy z tabakových náplní. Aké boli bezprostredné reakcie ľudí, keď si uvedomili, z čoho presne sú vlny poskladané?
Ľuďom sa to páči. Tieto obrazy majú v sebe špecifickú energiu, príbeh a emóciu, pretože pri náplniach ide o fragmenty reálnych ľudských životov. Ľudia ich užívali vo chvíľach pohody, stresu, v práci či na cestách. Za každou náplňou, ktorú som do obrazu vložil, stojí niečí osobný moment, a vidieť ich spolu na jednom plátne, vytvára veľkú sieť emócií. Keď sa na dielo pozeráte z diaľky, vnímate len líniu vlny. Až keď prídete do bezprostrednej blízkosti, zistíte, z čoho je poskladaná.
Jeden obraz obsahuje približne 150-tisíc kusov a na celú sériu som ich spotreboval takmer pol milióna. To už je silné posolstvo. Divák vďaka tomu vníma stovky hodín precíznej práce a pochopí, aké technologicky a časovo náročné to v skutočnosti bolo.
Jozef Stančík
Pracuje s použitými tabakovými náplňami, ktoré spracováva do tvaru vĺn. Práve vlny sú pre jeho tvorbu charakteristické – symbolizujú životnú sínusoidu a na ľudí pôsobia upokojujúco. Umelec a dizajnér v jednej osobe je veľkým zástancom udržateľnosti. Okrem iných umelcov ho inšpirujú aj osobnosti zo sveta automobilového dizajnu, napríklad šéfdizajnér Mercedesu Gorden Wagener, drsná poetika spisovateľa Charlesa Bukowského či pohľad cez objektív fotografky Annie Leibovitz.
