Sestry Dana Tschegg a Ela Čerevková vyrastali v podnikateľskej rodine. Keď ich rodičia Igor a Gabriela Homolovci v roku 1990, krátko po páde predchádzajúceho režimu, založili rodinnú firmu Homola, Dana mala šesť rokov a Ela len štyri. S podnikaním tak vyrastali doslova pod jednou strechou – spoločnosť totiž až do roku 2004 sídlila priamo v ich rodinnom dome.
Spoločnosť Homola dnes patrí k najstarším fungujúcim a zároveň úspešným rodinným firmám na Slovensku. Rodina aj firma si prešla tvrdými skúškami. Po nečakanom úmrtí zakladateľa v roku 2015 firmu musela zo dňa na deň prebrať manželka. Spoločne obdobie úspešne zvládli a dnes sú už konateľkami vo firme Dana a Ela.
Rodina bývala v poschodovom dome, ktorý rodičia rozdelili na dve časti. Na prízemí sa nachádzal byt určený na rodinný život, zatiaľ čo na poschodí sídlila firma, kam každý deň prichádzali zamestnanci. Spočiatku ich bolo len niekoľko, no tím sa postupne rozrastal.
„Bývali sme na spodnom poschodí a stredné poschodie tvorili priestory vyhradené pre firmu a zamestnancov. So sestrou sme mali izby na povale a pamätám si, že keď som bola malá, často som ráno prebiehala z izby dole do bytu ešte v pyžame. Vždy som musela byť rýchla a vystihnúť moment, keď práve nikto nešiel do kancelárie, aby ma nevidel v pyžame. No občas sa mi to nepodarilo,” hovorí s úsmevom Ela Čerevková, ktorá v práci sekunduje sestre Dane, ktorá dnes firmu vedie z pozície riaditeľky.
Robo Homola
Dlhá história
Značku Homola poznajú snáď všetci v opravárenskej branži a rovnako aj fanúšikovia motoristického športu. Dôvod? Priezviská Homola si zamieňajú s legendárnym jazdcom Jarom Homolom. (Ktorý už, mimochodom, tiež prešiel generačnou výmenou a vystriedal ho jeho syn Maťo.) Spoločnosť Homola ich motoristický tím dlhoročne podporuje, aj keď napriek zhode priezvisk nie sú rodina.
Chcieť robiť všetko, mať všetko pod kontrolou a neustále pracovať na maximálny výkon, to nie je dlhodobo udržateľný model.
(O tom, že je to naozaj časté priezvisko svedčí aj fakt, že fotograf, ktorý tento podnikateľský príbeh nafotil, je tiež Homola a so žiadnym z Homolovcov spomenutých v tomto príbehu nie je príbuzný, poznámka redakcie.)
Okrem toho, že firma Homola dlhoročne sponzoruje motoristický tím, na trhu je už úctyhodných 36 rokov, prežila ekonomické krízy, smrť zakladateľa aj kovid a mnohé ďalšie problémy. Firma predáva autoservisnú techniku a obsluhuje predovšetkým autoservisy či stanice technickej kontroly (STK). Od roku 2011 rozvíja aj divíziu Homola Medical hlavne so službami a s medicínskymi prístrojmi, ako sú tlakomery, lekárske teplomery, váhy či centrifúgy.
V súčasnosti má na Slovensku viac než 80 zamestnancov, okrem centrály v Bratislave má pobočky aj v Ružomberku a Košiciach a ďalšia približne desiatka ľudí pracuje v pobočke v susednom Česku. Vlani firma vykázala obrat na úrovni 11,3 milióna eur.
Sila tejto firmy v súčasnosti spočíva v ženách, ktoré ju potiahli po odchode zakladateľa. Po nečakanom úmrtí Igora Homolu v roku 2015 prevzala vedenie do vlastných rúk manželka Gabriela, neskôr postupne firmu začali preberať ich dve dcéry.
Najskôr intenzívnejšie pomáhala mladšia Ela, a keď odišla na materskú, do rodinného podnikania sa viac zaangažovala aj staršia Dana. Dnes je už Gabriela Homolová na dôchodku, i keď v controllingu a účtovníctve je stále činná.
„Keďže mama s otcom firmu vybudovali od základov, dokonale ovláda všetky účtovnícke aj skladové procesy a zároveň ju to aj baví. Výhoda je, že to môže pohodlne robiť aj z domu a popritom sa kochať svojou záhradou,“ hovorí Dana.
Chuť podnikať
Gabriela a Igor Homolovci, obaja s technickým vysokoškolským vzdelaním, začiatkom 90. rokov najskôr organizovali zahraničné zájazdy na rôzne odborné výstavy, školenia pre strojárov či architektov. Prepájali slovenských producentov hliníkových okien s biznisovými partnermi v zahraničí, predovšetkým v Nemecku.
Pritom nadviazali aj kontakt s istou rakúskou spoločnosťou, ktorá vtedy zásobovala Československo technikou pre autoservisy. Pre Homolovcov to bol nový impulz a s rakúskym partnerom začali spolupracovať.
Robo Homola
Firme sa darilo a postupne rástla nielen v objeme tržieb, ale aj v počte zamestnancov. Podarilo sa im zvládnuť komplikované časy okolo roku 2008 v súvislosti s globálnou finančnou krízou, výkyvy vo výmenných kurzoch pri obchodovaní so zahraničnými partnermi pred zavedením eura aj rôzne iné prekážky.
Najťažší úder pre rodinu aj firmu prišiel v roku 2015, keď Igor Homola nečakane zomrel. Ako spoluzakladateľ firmy mal totiž vo firme pod palcom takmer všetko, nehovoriac o dlhoročnom know-how, s ktorým sa okrem manželky nerád delil. Navyše dovtedy sa vo firme žiadne rozhodnutia nediali bez neho.
Po práci sa už jednoducho nechcem baviť o práci. Myslím si, že je to dôležité pre duševné aj fyzické zdravie.
V kritickom období firmu bez zaváhania prevzala manželka Gabriela. Intenzívne jej pomáhala aj mladšia dcéra Ela, vyštudovaná ekonómka. „V rokoch 2015 až 2019 to bolo naozaj veľmi turbulentné obdobie,“ spomína Ela Čerevková. Do fungovania firmy sa postupne zapojila aj staršia sestra Dana. Keďže mala v tom čase malé deti, spočiatku pomáhala najmä na diaľku a do firmy ešte na dennej báze nechodila.
Bolo jasné, že po veľkom otrase je vo firme priestor na nové fungovanie. Vznikla potreba nastaviť novú organizačnú štruktúru a zaviesť vo firme stredný manažment s jasne vymedzenými agendami aj rozhodovacími právomocami. Kým totiž ešte žil zakladateľ firmy, všetky rozhodnutia robili vo dvojici s manželkou.
Na prerozdelení kompetencií a vytvorení organizačnej štruktúry pracovali dlhodobo aj v spolupráci s rôznymi konzultantmi.
„Myslím si, že sme neboli výnimkou. Podobne to asi majú aj v iných rodinných firmách. Zakladatelia firiem často vo firmách rozhodujú o všetkom, pretože je to aj rentabilné a zároveň nechcú nikomu mimo rodiny odhaliť svoje podnikateľské know-how. Verím, že to všetko otec robil v dobrom, s mamou sa snažili niečo zmysluplné vybudovať, ale takéto nastavenie má aj svoju odvrátenú stránku,“ hovorí Ela Čerevková.
Ela Čerevková, konateľka spoločnosti Homola.
Obe sestry sa zhodli, že aj keď to bolo mimoriadne ťažké obdobie, spoločne to zvládli, predovšetkým kvôli vysokému nasadeniu ich mamy, ale aj s pomocou kľúčových kolegov a kolegýň vo firme. Tí podľa nich počas tohto ťažkého obdobia tvorili silný „manšaft“, na ktorý sa mohli v plnej miere spoľahnúť.
Odvrátená strana
Dilema, ktorú deti zakladateľov firiem často riešia, je to, či musia za každých okolností nastúpiť do rodinnej firmy. Mladšia zo sestier, Ela Čerevková, hovorí, že vždy mala pocit, že do rodinnej firmy jednoducho musí ísť a vlastne ani neprichádza do úvahy, aby si žila svoj život celkom podľa vlastných predstáv.
„Cítila som to ako svoju morálnu povinnosť a myslím si, že sa tak cítia mnohé deti podnikateľov. Ani to nemusí byť vyslovené, ale akoby sa automaticky predpokladalo, že deti pôjdu robiť do firmy svojich rodičov. Aj keď pripúšťam, že možno za tým sčasti bol tak trochu aj môj alibizmus, pretože to bolo v istom zmysle jednoduchšie,“ vysvetľuje.
Od detstva mala neustále pred očami, koľko rodičia pracujú a aké bremeno nekončiacich rozhodnutí a zodpovednosti so sebou každý deň nesú. Dôsledkom bolo dlhodobé preťaženie a často aj nedostatok času na deti. Podľa Ely sa práve toto roky trvajúce napätie napokon podpísalo aj na zdraví ich otca a jeho srdce to jedného dňa jednoducho nevydržalo.
Zároveň vysvetľuje, že pracovať s otcom bolo pre ňu dosť náročne. „Otec bol taká povaha. On jednoducho povedal, že toto robíme takto a hotovo. Lenže mne chýbalo vysvetľovanie, zdieľanie informácií, napríklad že tento postup je nasledovný a robíme to takto z nejakých dôvodov. Chcela som tomu viac rozumieť.“
Ela sama si tú záťaž, ktorú na pleciach nesú súkromní podnikatelia, uvedomila naplno, keď v roku 2019 odišla na materskú. „Keď som z toho kolotoča veľmi intenzívnej práce vystúpila, zažila som obrovské precitnutie. Zrazu som si jasne uvedomila, aké to bolo náročné a že takýmto spôsobom to udržiavať dlhé roky a zároveň sa snažiť firmu rozvíjať, naozaj nie je žiadna brnkačka. Mnohí by tú záťaž neuniesli,“ hovorí Ela Čerevková.
V čase, keď pracovala bok po boku s mamou, mala Ela na starosti množstvo aktivít – či už to bola komunikácia s dodávateľmi, business development, marketing, technická podpora. Dnes tieto oblasti pokrývajú traja či štyria ľudia. A stále pritom mala pocit, že mnohé ďalšie neboli pokryté. „Tej agendy bolo jednoducho veľa a bolo to neúnosné,“ súhlasí Dana Tschegg.
Založiť si rodinu bolo pre Elu dilemou, keďže pociťovala veľkú zodpovednosť voči rodinnej firme. Podporila ju sestra, keď si dohodli vystriedanie v agendách. Dana začala počas rokov preberať viac zodpovedností v rámci firmy a napokon sa stala riaditeľkou. Ubehlo šesť rokov a od minulého roka, keď sa po rodičovskej do firmy vrátila aj Ela, si opäť nastavujú procesy ďalšieho fungovania.
Flauta a geografia
Dana Tschegg mala od začiatku trochu iné nastavenie ako Ela. Do rodinnej firmy neplánovala ísť pracovať a tomu prispôsobila aj svoje štúdium. Na konzervatóriu vyštudovala hru na flaute (mimochodom, dodnes ju učí na základnej umeleckej škole, i keď len na čiastočný úväzok) a neskôr na Viedenskej univerzite vyštudovala geografiu a geológiu. Vo Viedni na univerzite si spravila doktorát a niekoľko rokov tam aj učila.
Dana Tschegg, riaditeľka a jedna z konateliek spoločnosti Homola.
Potom prišli deti, a keď otec zomrel, jej mladšia dcéra mala deväť mesiacov. V tomto období začala pomáhať vo firme na diaľku, neskôr prešla do kancelárie. „Bolo to obdobie veľkých organizačných zmien a bolo to náročné,“ spomína Dana Tschegg.
Otázka, ktorá napadne mnohých, je, či ich mama nepremýšľala o tom, že by firmu predali. Obe sestry však zhodne tvrdia, že nad týmto scenárom reálne nikdy neuvažovali. Mama mala podľa nich opraty pevne v rukách, pretože firmu poznala od piky. Všetky tri ženy si spoločne sadli za stôl a veľmi rýchlo sa zhodli na tom, že pokračujú ďalej. „Samozrejme, mohla sa toho zľaknúť, bola to obrovská zodpovednosť. No to určite nebol jej prípad. Je to mamina silná stránka, ona sa nezľakne ani náročných vecí, jednoducho tomu čelí,“ zhodujú sa sestry.
Kovid ako rýchlokurz v manažmente
Kým mama zabrala na plný plyn v čase po smrti svojho manžela a Ela jej celý čas pomáhala, Dana Tschegg dostala svoj „rýchlokurz manažmentu“ o niečo neskôr, keď už bola naplno vo firme. Počas kovidu. Celosvetová pandémia bola pre všetkých niečo nové a nikto poriadne nevedel, čo treba v takýchto situáciách robiť ani ako by mali fungovať podnikateľské prevádzky.
Našťastie, z biznisu im pandémia neubrala skoro nič, pretože ich podnikanie je priamo naviazané na autoservisy, pneuservisy či stanice technickej kontroly, ktoré boli aj počas pandémie otvorené. Firma Homola teda zaviedla potrebné opatrenia, čo si vyžadovalo veľa organizácie a zavedenie rôznych požadovaných opatrení, ale inak fungovala bez ďalších obmedzení.
V tom čase už nad postupným odchodom z firmy začala premýšľať aj ich mama. Predtým, ako sa z firmy stiahla, ešte stihla v areáli spoločnosti dostavať novú budovu metrológie, rozšíriť kalibračné laboratórium aj školiace stredisko.
Jej dcéry si dnes v podnikaní pochvaľujú neskoršie rozhodnutie delegovať rôzne úlohy na zodpovedných kolegov, ktoré dovtedy robili len otec s mamou. Aj keď to nejaký čas celé trvalo. Mzdovú agendu, ktorú dlho pokrývala Dana Tschegg, externej mzdovej firme odovzdali vlani. Posledné roky sa venujú detailnému mapovaniu všetkých procesov vo firme v súvislosti s pripravovanou zmenou ekonomického softvéru.
Nová generácia a work-life balance
Niektorí ľudia sú tak veľmi ponorení do práce, že im ani nenapadne, že život sa odohráva aj na iných miestach ako len na pracovisku.
Pre Danu Tschegg je dodnes takouto aktivitou práve hra na flaute a jej výučba v základnej umeleckej škole. „Vyučujem tam iba na malý úväzok, ale aj tak to stojí za to, hudbu milujem,“ hovorí Dana.
Jej sestra Ela má zas pravidlo, že práci sa naplno venuje počas pracovných dní od siedmej ráno do štvrtej poobede a potom žije svoj rodinný život. Na takéto nastavenie dbá vedome.
„Samozrejme, ak sa udeje niečo nečakané a treba to riešiť, ostaneme v práci aj dlhšie, ale tu ide o princíp,“ vysvetľuje. „Po práci sa už jednoducho nechcem baviť o práci. Myslím si, že je to dôležité pre duševné aj fyzické zdravie. Zároveň je pre nás obidve dôležité tráviť čas aj s našimi deťmi, zvlášť kým sú malé. A možno to takto vnímame aj preto, lebo v našom prípade rodičia síce boli fyzicky prítomní, ale aj tak mali vždy plnú hlavu práce,“ dodáva.
Ako dodáva Dana, ich mama ešte aj teraz občas zvykne za nimi „prísť bez varovania s tým, že ideme riešiť nejaké problémy firmy“. „Pre ňu je to niečo samozrejmé, ale my sa ju snažíme naučiť, že my to chceme robiť inak,“ hovorí riaditeľka firmy.
Podobný prístup sa snažia presadzovať aj u zamestnancov firmy – mali by byť v práci osem hodín denne a pracovať efektívne a potom si naplno užívať voľno podľa vlastných predstáv.
Príkladov majiteľov firiem alebo aj topmanažérov, ktorí následkom nadmerného dlhodobého nasadenia ochoreli či vyhoreli, je neúrekom.
Dana a Ela v tom majú jasno, aj keď sa ich okolie občas pýta aj na to, či nechcú biznis expandovať, rásť v objemoch, naháňať čoraz vyššie méty. Veď v biznise je to prirodzené, však? „My sa na to pozeráme inak. Veci vo firme chceme robiť udržateľne, nechceme ničiť seba ani svojich zamestnancov,“ hovoria zhodne.
Podľa Ely Čerevkovej pracovali podobne ako ich rodičia aj zakladatelia mnohých iných rodinných firiem – s maximálnym nasadením, často na úkor vlastného fyzického aj duševného zdravia. Aj keď to všetko robili s dobrým úmyslom vybudovať niečo zmysluplné a hodnotné.
„Lenže chcieť robiť všetko, mať všetko pod kontrolou a neustále pracovať na maximálny výkon, to nie je dlhodobo udržateľný model. Naši v takom vysokom tempe pokračovali už aj vtedy, keď už si v podstate aj mohli dovoliť trochu zvoľniť a delegovať zodpovednosť na iných ľudí.“
Vďaka rodičom
A ako sa firme teraz darí? Igor Homola s manželkou Gabrielou spoločnosť na slovenskom trhu ukotvili ako hlavného dodávateľa technológií pre stanice technickej kontroly a v rámci jej rozvoja sa venovali nielen predaju strojov a technológií, ale aj servisu a službám.
Firma má silný tím podporných služieb, montážnikov, elektrikárov, elektronikov, metrológov aj ľudí poskytujúcich popredajné služby.
„Sme si vedomé toho, že toto je zásluha našich rodičov, tvrdo na tom pracovali a budovali ju roky. Za to im patrí veľká vďaka,“ hovorí Dana Tschegg.
A akú majú dcéry víziu pre firmu, ktorú založili ich rodičia? V prvom rade nepremýšľajú o tom, že by tu mali pracovať aj ich deti. „Ak budú chcieť, je to v poriadku, ale chceme im dať najavo, že si môžu vybrať, čo chcú v živote robiť. A možno firmu jedného dňa zveríme do rúk niektorých našich šikovných zamestnancov, ktovie? Zatiaľ to naozaj neriešime,“ uzatvára Dana Tschegg.
