Pískacie tričká mali skončiť. Namiesto zániku však prišla zmena majiteľov. Jana Trnovská a Tomáš Beniak značku odkúpili, investovali do nej takmer stotisíc eur a plánujú návrat na výslnie. Forbesu prezradili, prečo ich oslovila práve firma s ručnou výrobou na Slovensku a aké ambície s ňou majú.
„Po krátkej diskusii sme sa zhodli, že poďme skúsiť zohnať kontakt na pôvodných majiteľov a poďme sa s nimi porozprávať a pochopiť celú situáciu. Výsledok je dnes miesto, kde sedíme,“ hovorí nový spolumajiteľ značky Pískacie tričká Tomáš Beniak v rozhovore pre Forbes.
Spolu s manželkou Janou Trnovskou ju odkúpili rovnako od manželského páru Silvie a Mariána Némethovcov. Tí sa na konci roka 2025 rozhodli značku zatvoriť. „Snažili sme sa veľmi veľa rokov udržať našu značku nažive. V momentálnej situácii sa nám to nedarí, pretože situácia nie je pre nás priaznivá,“ napísali na konci roka Némethovci na Instagramovom profile značky.
Celý proces od oslovenia zo strany Jany Trnovskej a Tomáša Beniaka po podpis zmlúv o odpredaji trval štyri mesiace. „Bolo to emočné rozhodnutie, keďže už podporujeme rôzne neziskové organizácie v krajine,“ dodáva Trnovská. Ak by sa mali rozhodnúť čisto podľa dát, rozhodovanie by bolo podľa nej veľmi ťažké.
„Je pre mňa osobne dôležité, že to bude zdravá, udržateľná firma, ktorá zamestnáva ľudí a platí si faktúry,“ dodáva Trnovská v rozhovore pre Forbes. Spolu s manželom majú s firmou veľké plány. „Chceme tejto firme dať cveng, ktorý mala v minulosti, vstúpiť na zahraničné trhy a posunúť ju aj ďalej – zo segmentu detských tričiek, ktoré sú pre nás dôležité, do segmentu širšej módy,“ hovorí Trnovská.
Ako sa ľudia z Woltu, ktorí pracujú na vysokých manažérskych pozíciách, stanú majiteľmi firmy, ktorá predáva Pískacie tričká?
Jana Trnovská: Dlhodobo sme podporovali rôzne neziskové organizácie. Hľadali sme na Slovensku aj podnikateľskú príležitosť, keďže veríme, že biznis vie produkovať aj pozitívne veci. V minulosti to veľakrát z viacerých dôvodov nevyšlo, no pri tomto type biznisu sa to podarilo.
Tomáš Beniak: Išlo viac-menej aj o zhodu náhod. Ku koncu minulého roka sme sedeli doma a všimol som si článok na internete o konci značky. Ukázal som to manželke, keďže značku Pískacie tričká sme dlhé roky poznali. Po krátkej diskusii sme sa zhodli, že poďme skúsiť zohnať kontakt na pôvodných majiteľov a poďme sa s nimi porozprávať a pochopiť celú situáciu. Výsledok je dnes miesto, kde sedíme.
Prečo vás to zaujalo?
Trnovská: Je to krásna slovenská obľúbená značka s takmer 15-ročnou históriou. Prišlo nám to ako škoda, že táto značka môže skončiť. Videli sme v nej potenciál. Páčila sa nám a chceli sme ju do nejakej miery zachrániť, keďže podľa nás má miesto na Slovensku a celkovo na trhu.
Trnovská: Máme dve malé deti, obe majú pod tri roky. Aj odkedy ich máme, mne osobne sa táto značka veľmi páči. Pochádzam z globálneho biznis prostredia, kde sa všetko berie veľmi vážne. Pískacie tričká sú o hravosti. Je to pre ľudí, ktorí sa neberú príliš vážne. Pre mňa je to dobrá pripomienka.
Ako ste sa teda rozhodovali?
Trnovská: Bolo to emočné rozhodnutie, keďže už podporujeme rôzne neziskové organizácie v krajine. Chceli sme podporiť slovenské veci aj napriek tomu, že podnikanie v krajine je veľmi ťažké, hlavne keď dizajnujete a vyrábate všetko na Slovensku. Napríklad nášivky sú ručne strihané.
Beniak: Súhlasím, bolo to emočné rozhodnutie aj napriek tomu, že sme mali nejaké dáta, no nebolo ich tak veľa, aby som vedel s čistým svedomím povedať, že sme sa rozhodli čisto na základe dát.
Trnovská: Ak by sme sa mali rozhodnúť čisto podľa dát, rozhodovanie by bolo veľmi tažké. Prišlo nám to však ako škoda, ak by ďalšia skvelá značka mala zaniknúť.
Videli ste v tom teda potenciál?
Trnovská: Pôsobila som okrem Woltu aj v iných spoločnostiach, kde som sa zameriavala na transformáciu biznisov, ktoré padali. Samozrejme, boli vo väčšom objeme, ako je tento. Napriek tomu sme si mysleli, že vieme, ako nastaviť cenotvorbu, procesy, aby to snáď vyšlo.
FOTO: FORBES / Dorota Holubová
A vyjde to?
Beniak: Pozerali sme sa na to cez prizmu základných princípov – čo je produkt, čo je zákaznícka báza, aká je veľká a ako sa dá osloviť. Keď sme sa rozprávali o týchto témach, odpovede boli pozitívne. Produkt je zaujímavý, má svoj vlastný niche. Ak sa na to pozriete takto, konkurencia nie je až taká veľká.
Ako celý obchod prebiehal?
Trnovská: Zavolali sme pôvodným majiteľom a následne sme sa s nimi stretli v pôvodnej pobočke (lokalita okolo Mlynských Nív, poznámka redakcie). Mali aj inú ponuku, no na nás ich možno zaujalo, že sme chceli zachovať veľkú časť pôvodnej vízie firmy a nemeniť to na niečo príliš komerčné.
Beniak: Na jednej strane máme k tomu emóciu, no na druhej strane sme museli vidieť, čo z toho. Značka má dobré povedomie, v istých kruhoch dokonca je lovebrand. Je to zároveň špecifický produkt a biznisovo sa s ním dá vyhrať. Sú to aktíva, ktoré, ak sa uchopia veľmi dobre, môže to mať veľmi dobrú budúcnosť.
Trnovská: Pôvodných majiteľov podľa mňa presvedčila naša dlhodobá vízia. Nešli sme do tohto biznisu s vidinou rýchleho zárobku, ale videli v ňom hlbší. Samozrejme, chceme zdravý biznis a zisk, lebo len vďaka tomu môžeme zamestnávať ľudí, no na firmu sa pozeráme v dlhodobom horizonte, nie krátkodobom.
Kedy nastal definitívny zlom?
Trnovská: Nešlo o jeden bod. Bol to proces, keďže s pôvodnými majiteľmi sme mali veľmi veľa stretnutí. Ani jedno z nich neskončilo výsledkom, že v rozhovoroch nebudeme pokračovať. Konečná odpoveď prišla až po čase. Kľúčové pre nás bolo, že sme našli majiteľov, ktorí boli po ľudskej stránke úžasní, s dobrým srdcom a chceli, aby značka pokračovala.
Ako dlho trval proces?
Trnovská: Celý proces – od prvého stretnutia po podpis zmlúv – trval štyri mesiace.
Na konci dňa sme do toho investovali oveľa viac, ako sme si mysleli.
Jana Trnovská
Majú pôvodní majitelia ešte nejakú rolu vo firme?
Trnovská: Vnímali sme to ako dôležitú súčasť obchodu. Zhodou okolností tiež išlo o manželský pár.
V akom stave bola firma, keď ste ju definitívne prebrali?
Beniak: Bola to finančne nezdravá firma. Operatívno-finančné fungovanie bolo relatívne neefektívne. Keď sa to všetko spojilo s nastavenou maržou na produktoch, dlhodobo to ťahalo firmu do problémov.
Trnovská: Firma mala skončiť bez ohľadu na náš príchod. Majitelia pred nami už len dopredávali posledné kusy látky a na konci dňa každé jedno predané tričko dotovali. Náklady na Slovensku neúprosne stúpajú a firma produkty v podstate nikdy nezdražila.
Koľko ste za firmu zaplatili?
Beniak: To by sme neradi komentovali.
Ako ste však o konečnej cene rozmýšľali?
Trnovská: Otázka má z môjho pohľadu dve roviny. Na konci dňa sme do toho investovali oveľa viac, ako sme si mysleli. Napríklad: boli tu niektoré informačné systémy, ktoré sme nahradili novými. To stálo peniaze. Pri konečnej cene sme sa pomerne veľmi rýchlo stretli a vyčísľovali sme si ju na základe rôznych atribútov – značka ako taká, dáta z minulosti, dizajny a výrobný proces.
Kupovali ste si teda značku, ktorá má najvyššiu hodnotu?
Beniak: Áno.
Aké najväčšie riziká ste pri tomto obchode videli?
Trnovská: Niektoré riziká sme videli a niektoré sa ukázali neskôr. Síce máme veľmi veľa vecí zmluvne podchytených, no veľmi veľa vecí tiež funguje na báze dôvery medzi nami a bývalými majiteľmi, ktorým dôverujeme, a preto sme sa toto riziko rozhodli podstúpiť.
Beniak: Napriek tomu, ako vyzeral rozhodovací proces, základné hypotézy sme mali jemne premyslené, tie sa nám následne aj potvrdili. Ak by sa však jedna z nich nenaplnila, napríklad, akým spôsobom oslovujeme zákazníkov, bol by to reálny problém a risk. Našťastie to sa nestalo.
FOTO: FORBES / Dorota Holubová
Koľko ste k dnešnému dňu investovali do firmy?
Beniak: Takmer stotisíc eur.
Čo prvé ste urobili vo firme, keď sem prišli?
Trnovská: Prekopali sme e-shop. Bolo to veľmi náročné na spravovanie a sami sme v ňom nevedeli nič urobiť. Neboli sme flexibilní. Všetko bolo zložité a zmeniť niečo bolo drahé. Súbežne s e-shopom som si prechádzala produktové portfólio a dramaticky sme ho osekali. Sústredili sme sa len na to, čo najviac fungovalo, a významne sme to zracionalizovali.
Čiže na tričká a šaty?
Trnovská: Z pohľadu obratu tvoria šaty významné tržby.
Beniak: Zosekať portfólio bola mamutia úloha. Zredukovali sme ho približne o 80 percent. Chcelo to hlboké sústredenie na to, čo fungovalo.
Má dnes predaj pozitívnu trajektóriu?
Beniak: Áno.
Kam chcete firmu potiahnuť?
Beniak: Kým manželka nás drží pri zemi, ja zaspávam s tým, že do dvoch až troch rokov to bude miliónová firma.
Trnovská: Chceme tejto firme dať cveng, ktorý mala v minulosti. Chceme vstúpiť na zahraničné trhy. Chceme ju posunúť aj ďalej – zo segmentu detských tričiek, ktoré sú pre nás dôležité, do segmentu širšej módy. Je pre mňa osobne dôležité, že to bude zdravá, udržateľná firma, ktorá zamestnáva ľudí a platí si faktúry.
Čiže Česká republika, ak sa rozprávame o expanzii?
Beniak: Česká republika je jedna z priorít a v nej už operujeme. Chceme tam robiť taký istý veľký biznis ako na Slovensku. Pre korektnosť treba povedať, že aj v minulosti firma predávala v Českej republike. Česko by však malo robiť väčší obrat ako Slovensko. Následne by sme sa radi zamerali na ďalšie trhy.
Sen o päť rokov je, že operujeme v Európe na viacerých trhoch, no neviem ich definovať.
Tomáš Beniak
Česká republika je väčší trh ako Slovensko.
Beniak: Je obrovský. Značka tam rezonuje. Náklad na zákazníka je tam nižší ako na Slovensku. Nie je to však téma na tento rok.
Trnovská: V Čechách chceme byť dobre ukotvení, aby sme mohli ísť na ďalšie trhy. Ak sa to podarí, budeme testovať ďalšie. Nechcem aktuálne hovoriť o konkrétnych krajinách.
Kde chcete mať túto firmu o päť rokov?
Beniak: Sen o päť rokov je, že operujeme v Európe na viacerých trhoch, no neviem ich definovať. Otázne sú za mňa trhy ako Nemecko a Poľsko, kde je pomerne ťažké preraziť. Osobne by sa mi páčilo mať predajňu v „teplej“ krajine, kde by náš produkt prirodzene sedel, napríklad v Dubaji. Uvedomujem si, že s okolnosťami, ktoré sa tam diali teraz, to môže znieť vtipne.
Je to nich niche segment a sezónny. Ľudia si šaty a tričká kupujú skôr v lete ako v zime.
Beniak: V tomto smere máme jemnú výhodu. Kým veľa biznisov má hlavnú sezónu v posledných mesiacoch roka, my okrem toho máme sezónu aj pred letom a v lete.
Trnovská: Ľudia veľmi radi kupujú produkty aj ako darčeky. To, čo však treba urobiť, je, aby sme sa vyhli sezónnosti. Pracujeme aktuálne na rozširovaní portfólia.
Firma, ktorá prevádzkuje Pískacie tričká, mala celkom pozitívne hospodárske výsledky – skončila v zisku. Ako sa na tieto čísla pozeráte?
Beniak: Vedeli sme o tom. Pre jasnosť treba povedať, že bývalí majitelia realizovali cez firmu aj iné podnikateľské aktivity.
Aké hospodárske výsledky budete mať za rok 2026?
Beniak: Tržby by sme radi mali medzi štyristo- až päťstotisíc eur. Sú to čísla od mája, keďže firma prvé štyri mesiace prakticky hibernovala.
Sme v predajni v centre Bratislavy. Presťahovali ste ju z lokality Mlynských Nív. Vedia zákazníci, že je to tu?
Trnovská: Skalní fanúšikovia vedia, kde sme. Celkovo však o tomto novom priestore vie veľmi málo ľudí a boli by sme radšej, ak by o tom vedelo viac ľudí.
Obaja ste pôsobili v rôznych biznisoch, ostatne vo Wolte. Aké manažérske zručnosti ste si priniesli do Pískacích tričiek?
Beniak: My sme do firmy prišli v čase, keď síce existovala v regióne, no bola veľmi malá. Urobili sme biznis takmer od nuly po hodnotu v desiatkach miliónov eur. Tieto zručnosti sú preto automaticky prenositeľné a v tomto prípade to bude podobné. Samozrejme, vo firme takej veľkosti, ako je Wolt, sa riešia iné typy problémov, ktoré nás tu asi čakať nebudú.
Trnovská: Ťažím z toho, čo som sa naučila počas celej svojej kariery. Budovala som a hlavne som transformovala organizácie, aby sa ozdravili. Napriek tomu, že išlo o škálu iných rozmerov, základné biznis princípy ostávajú rovnaké. Práca vo Wolte bola pre mňa výborný vstup do slovenských reálií, keďže predtým som pracovala primárne v zahraničí. Biznis je rovnaký, ale dennodenná práca je často iná a prináša krásne výzvy.
FOTO: FORBES / Dorota Holubová
Napríklad?
Trnovská: Potrebovala som spojazdniť platobnú bránu. V minulosti by som na to mala celý tím, tentoraz som to musela urobiť ja. Vŕtala som vešiaky v kabínke alebo kupovala sokle v Hornbachu.
Stretávate sa tu tiež so zákazníkmi.
Trnovská: Áno, je to veľmi hmatateľné. Úplne najkrajšie pre nás je, keď okolo idú deti zo škôlky a sú nadšené.
Bolo pre vás veľkým prekvapením zisťovať slovenské reálie?
Trnovská: Áno. Mňa asi najviac prekvapil prístup k ženám – sexizmus – od nevhodných komentárov po šokujúce a nechápajúce pohľady. Neboli to žiadne traumatizujúce zážitky, len mi to prišlo smutné. Myslela som si, že sme sa posunuli ďalej, ale neposunuli sme sa.
Beniak: Bol som trošku bližšie slovenským reáliám ako moja manželka. Hlavne môj otec s mamou majú textilnú firmu na Slovensku už 30 rokov. Slovenské reálie v nich museli prežívať a prežívajú ich dodnes.
Do akej miery vás podnikanie na Slovensku limituje?
Beniak: Podnikanie tu nikdy nebolo ťažšie ako dnes.
Skúste to rozmeniť na drobné.
Beniak: Je to kombinácia viacerých vecí. Jedným z nich je daňovo-odvodové zaťaženie, ktoré je extrémne vysoké.
Trnovská: Viedla som česko-slovenský biznis. Na Slovensku som mala o 30 až 40 percent vyššie náklady na ľudí ako v Čechách. Nedávalo to žiaden zmysel, keďže kúpyschopnosť obyvateľstva je v Česku oveľa silnejšia ako na Slovensku. V nejakom bode som vo Wolte mala na starosti celú Európu. Manažérom som musela vysvetľovať, prečo máme pracovnú silu podobne drahú ako vo Švédsku a v Nórsku. Keď sa spočíta reálne všetko, čo to tú firmu stojí, neboli sme na tej rovine, ale boli sme v rovnakej skupine. Srbsko bolo približne o polovicu lacnejšie a kúpyschopnosť obyvateľstva je v porovnaní so Slovenskom rovnaká.
Boli náklady jeden z atribútov, ktoré vás od kúpy značky odrádzali?
Beniak: Áno, ale napriek tomu všetky veci tieto obavy prevýšili. Z môjho pohľadu ide o cyklické veci. Štát musí zachraňovať verejné financie, no netrvá to večne. Práve to je však obdobie, keď sa môžete pozerať po trhu, či neexistuje firma, ktorej by ste mohli pomôcť, alebo do niektorej vstúpiť. Práve vtedy sú firmy v najväčšom strese.
Trnovská: Áno, no veľmi veľa sa pozeráme na automatizáciu a zjednodušovanie procesov. Napriek tomu, že Pískacie tričká robili v minulosti veľmi krásne veci, sme a budeme veľmi konzervatívni. Keďže začíname v dobe, ktorá je ťažká, pomáha nám to byť disciplinovanými.
Z pohľadu online predaja dlhodobo neprežije žiaden biznis, ktorý sa snaží konkurovať Temu a Shein. Platformy ich zvalcujú. My nechceme a nevieme konkurovať týmto e-shopom.
Jana Trnovská
Cítite aj to, že ľudia nenakupujú?
Beniak: Toto je pre nás ťažké komentovať, keďže nemáme porovnávaciu bázu. My sme firmu prebrali na prelome rokov a neskôr bola v hibernácii. To, s čím môžeme porovnávať, je situácia v Česku, kde predávame. Marketingový náklad na kúpu zákazníka je na Slovensku o tretinu vyšší ako Čechách. Nebolo to vždy tak.
Ľudia na Slovensku viac váhajú?
Beniak: Presne tak.
Komplikuje dnes štát podnikateľom život?
Trnovská: Situácia na Slovensku sa môže ešte zhoršiť. Môžu prísť ďalšie konsolidačné balíčky, ktoré môžu znížiť spotrebu. Práve preto musíme v Čechách čo najrýchlejšie narásť, aby sme prípadné vplyvy konsolidačných balíkov vykryli. Pomohlo by nám, aby štát znížil daňovo-odvodové zaťaženie nízkopríjmových zamestnancov. Ďalšia vec je digitalizácia procesov. Kým v Čechách sme veľa vecí vedeli vyriešiť online, tu musíme ísť na úrad fyzicky.
Primárne pôsobíte v e-commerce. Ako zmenili pravidlá hry Temu a Shein?
Trnovská: Z pohľadu online predaja dlhodobo neprežije žiaden biznis, ktorý sa snaží konkurovať Temu a Shein. Platformy ich zvalcujú. My nechceme a nevieme konkurovať týmto e-shopom. Náš zákazník je úplne iný. Chce produkty, ktoré boli nadizajnované na Slovensku, ušité na Slovensku a ktoré majú za sebou nejaký príbeh. Kupuje si niečo viac ako len vtipné tričko. Vnímame to ako jediný spôsob, aby sme nekonkurovali Temu a Shein. Nikdy to nebudeme vedieť robiť, keďže ich výrobné náklady sú omnoho nižšie.
Beniak: Napriek tomu celému e-commerce ovplyvňujú život v marketingu. Zoberú si balík kľúčových slov pre e-commerce, vložia doň päť miliárd eur a zaplavia tým celý internet. To má vplyv aj na nás. Cena za marketing sa zvyšuje o 30 až 50 percent. Nás by marketing stál menej, keby tu neboli platformy ako Temu a Shein.
Aké riziká teda vidíte v ich fungovaní?
Beniak: Pasca, do ktorej firmy vedia spadnúť a do ktorej spadli trochu aj Pískacie tričká, je, že stratégiu postavia časom na zľavách, aby zvýšili tržby. Ak sa toto stane vo firme, je to často predzvesť úpadku.
Trnovská: Temu a Shein rozhodne ovplyvnili aj nás. Zľavy a byť najlacnejší je cesta do záhuby.
Aká je teda cesta pre malé lokálne značky ako ste vy alebo Kompot?
Trnovská: Musí to byť postavené na zdravej nákladovej štruktúre, zdravej cenotvorbe a zaujímavom inovatívnom produkte. Môžeme mať aj zaujímavé produkty, ale ak na ňom zarábame veľmi málo, akýkoľvek problém nás môže poslať do straty.
Beniak: Definuj, redukuj, zjednodušuj. Poznaj tiež svojho zákazníka. Nesnaž sa byť všetkým pre všetkých a pozeraj na profit.
FOTO: FORBES / Dorota Holubová
Kto je váš typický zákazník?
Trnovská: Je to 35-ročná žena, mama. Kupuje tričká pre svoje deti, niekedy pre svojho muža a šaty pre seba.
Myslíte si, že typický zákazník sa zmení?
Trnovská: Nechceme, aby sa to zmenilo. To, čo chceme, je, aby si sem neprišli kúpiť len jedno tričko, ale aby začali vnímať Pískacie tričká ako značku s krásnou hravou módou. Chceme, aby začali vnímať širšiu módnu značku, nielen značku pre deti.
Zároveň spolupracujete aj s organizáciou Deťom s rakovinou. Budete v tom chcieť pokračovať?
Trnovská: Je pravda, že spolupracujeme nielen s firmami, ale aj s touto organizáciou. Určite nám to pomáha a teší nás to. Je to o poslaní, ktoré máme.
