Digitálne euro urobilo zatiaľ najväčší politický krok vpred od roku 2020, keď Európska centrálna banka zverejnila prvú správu, v ktorej po prvý raz skúmala možnosť zavedenia vlastnej digitálnej meny.
Kým vtedy išlo o prvý prieskumný balónik, tento rok 23. júna, symbolicky v rovnakom čase, keď americký Senát odobril zákon zakazujúci Fedu v najbližších rokoch vydávať vlastnú digitálnu menu, schválil projekt digitálneho eura Výbor Európskeho parlamentu pre hospodárske a menové veci.
Ešte vlani bolo digitálne euro len papierovým projektom s neistou budúcnosťou, hoci sa v októbri preklopilo z prípravnej etapy, spustenej v novembri 2023, do takzvanej fázy technickej a trhovej pripravenosti. Stále to však bol projekt, ktorý mohli európski zákonodarcovia svojím hlasom pomerne ľahko zmiesť zo stola.
Teraz už však s istotou vieme, že sa tak nestalo. To ho míľovými krokmi posúva k realite. Pilota by sme sa tak podľa pôvodného plánu mohli dočkať v druhej polovici budúceho roka a ostrého spustenia – v závislosti od rýchlosti prijatia potrebnej legislatívy – možno už v roku 2029.
Výrazne tomu pomohla napätá geopolitická situácia medzi Spojenými štátmi a Európou na začiatku tohto roka. Digitálne euro, ktoré sa predtým javilo najmä ako rozmar a potenciálny pomník dosluhujúcej prezidentky ECB Christine Lagarde, totiž zrazu dostalo nový rozmer: začalo sa o ňom hovoriť ako o zbrani, ktorá Európe umožní väčšiu nezávislosť od amerických platobných systémov.
Samotná šéfka ECB v minulosti v tejto súvislosti poukázala na prípad sudcov Medzinárodného trestného súdu Fatou Bensoudovej a Phakisa Mochochoka, na ktorých Spojené štáty uvalili sankcie za ich rozhodnutia.
V skratke išlo vtedy o to, že administratíva Donalda Trumpa počas prvého prezidentstva uvalila na oboch predstaviteľov ekonomické sankcie a vízové obmedzenia za to, že Medzinárodný trestný súd začal vyšetrovať možné vojnové zločiny spáchané počas konfliktu v Afganistane a zahrnul doň aj konanie príslušníkov americkej armády a spravodajskej služby CIA.
Ďalším príkladom je situácia, keď v decembri 2010 spoločnosti Visa, Mastercard, Bank of America, PayPal a Western Union podľahli nátlaku americkej vlády a zaviedli bankovú blokádu WikiLeaks, čím ju odrezali od 95 percent jej príjmov. Aby WikiLeaks tento nátlak ustála, začala od júna 2011 prijímať bitcoinové platby, čo ju vtedy v podstate zachránilo.
Obava zo závislosti Európy od amerických platobných koľají nie je úplne bezdôvodná. Podľa dát samotnej ECB dnes americké platobné siete Visa a Mastercard sprostredkúvajú 61 percent kartových platieb v samotnej eurozóne, a ak zoberieme do úvahy aj cezhraničné kartové transakcie, prakticky ovládajú trh.
S tým, ako navyše USA vlani vypustili z fľaše džina v podobe veľkorysej zelenej pre súkromných emitentov dolárových stablecoinov, môže táto závislosť narásť ešte oveľa výraznejšie. Stablecoiny sa totiž presúvajú omnoho jednoduchšie a podstatne menej rešpektujú štátne hranice.
Tým, že v utorok dal digitálnemu euru zelenú Výbor Európskeho parlamentu pre hospodárske a menové veci, sa totiž myšlienka digitálneho eura zrazu zmenila z papierového projektu, ktorý mohli európski zákonodarcovia kedykoľvek definitívne zmiesť zo stola, na niečo takmer hmatateľné.
Hoci ho teraz čaká fáza zdĺhavého vyjednávania medzi Európskym parlamentom, Radou EÚ a Európskou komisiou, je už prakticky isté, že projekt len tak nezmizne.
Nejde pritom o práve lacnú záležitosť. Len predbežné orientačné náklady sa počítajú v miliardách eur. Základná infraštruktúra – vývoj, zabezpečenie, zúčtovacie systémy, špeciality ako systém offline platieb a integrácia s národnými centrálnymi bankami –, ktorú zaplatí Európska centrálna banka, má stáť odhadom 1,3 miliardy eur. Samotné prevádzkové náklady potom ECB odhaduje na 320 miliónov eur ročne.
Potom sú tu však ďalšie dodatočné náklady na napojenie na infraštruktúru ECB, úpravy internetového bankovníctva, mobilných aplikácií, systémov overovania zákazníka a kontroly prania špinavých peňazí či nových platobných procesov, do ktorých budú musieť investovať európske komerčné banky.
Podľa člena Výkonnej rady ECB, ďalšieho veľkého zástancu digitálneho eura a šéfa pracovnej skupiny pre tento projekt Piera Cipolloneho budú musieť banky do integrácie digitálneho eura počas štyroch rokov vložiť štyri až šesť miliárd eur.
To dnes predstavuje približne tri percentá ročných výdavkov európskych bánk na údržbu ich súčasnej digitálnej infraštruktúry. A to vôbec nehovoríme o nákladoch, ktoré im môže priniesť hroziaci pokles tradičných príjmov z platieb. Službu pritom na rozdiel od komerčných poskytovateľov budú musieť poskytovať, či chcú alebo nie. Razom sme teda na 5,3 až 7,3 miliardy eur jednorazových investícií ešte pred samotným spustením systému.
Potom je tu zatiaľ ešte nepriznaný a nevyčíslený náklad, ktorý najskôr prinesie prakticky nevyhnutná dohoda s výrobcami mobilných telefónov. Tí budú zrazu podobne ako dnes napríklad hardvérové kryptopeňaženky potrebovať nejaký čip typu secure element, bez ktorého nebude možné bezpečne zrealizovať možnosť offline platieb.
Keď bude systém v prevádzke, ďalšie náklady sa presunú aj na obchodníkov, ktorí budú musieť novému systému prispôsobiť svoje platobné terminály, na fintechové spoločnosti a zvyšok sa rozpustí v dlhodobých prevádzkových nákladoch bánk.
Na obchodníkov navyše zostane aj platenie transakčných poplatkov, ktoré však majú byť nižšie než súčasné poplatky amerických kartových spoločností.
Podobne ako v prípade digitálnych mien ostatných centrálnych bánk sa aj nápad na digitálne euro zrodil v reakcii na silnejúcu popularitu stablecoinov mimo samotného kryptomenového ekosystému.
Nie však až na tú súčasnú, ale na situáciu spred siedmich až ôsmich rokov. Budíčkom pre centrálnych bankárov a politikov bol dnes už neexistujúci projekt globálnej digitálnej meny Libra, neskôr premenovaný na Diem, ktorý 18. júna 2019 predstavila Meta. Tá projekt zastavila práve potom, ako narazil na silný politický odpor.
A aké majú byť hlavné výhody? To je otázka, na ktorú zatiaľ nedokázala jednoznačne odpovedať ani samotná ECB, možno čiastočne preto, že podoba projektu sa v priebehu rokov dosť menila. ECB ho však prezentuje najmä ako digitálnu obdobu hotovosti, ktorá má garantovať, že občania eurozóny budú môcť aj v čase dominujúcej digitalizácie financií mať prístup k peniazom, ktoré nevydávajú súkromné subjekty, ale centrálna banka.
Digitálne euro má zároveň posilniť európsku platobnú suverenitu, znížiť závislosť od mimoeurópskych kartových systémov, ponúknuť alternatívu ku kartám a mobilným peňaženkám a priniesť záložný platobný systém v podobe digitálnych offline platieb.
ECB tvrdí, že ľudia čoraz viac platia digitálne, a ak by verejné peniaze zostali iba pri bankovkách a minciach, no väčšina platieb by sa pritom odohrávala prostredníctvom súkromných spoločností, úloha centrálnej banky v platobnom styku by upadala. Digitálne euro sa tak snaží dostať peniaze centrálnej banky aj do digitálneho prostredia.
Na digitálne euro sa však od začiatku projektu znáša kritika zo všetkých strán. Napríklad hlavné deklarované prínosy – s výnimkou posilňovania úlohy ECB v platobnom styku – možno dosiahnuť aj jednoduchšou a lacnejšou cestou.
Napríklad podporou súkromných európskych platobných riešení vrátane eurových stablecoinov s lokálnymi koreňmi namiesto hádzania polien pod nohy, ako ukazuje napríklad nedávna brzda ďalšej expanzie Revolutu.
Veľkou neznámou je potom vplyv na komerčné banky. Digitálne euro, ktoré je na rozdiel od vkladov v bankách vždy stopercentne kryté ECB, ich môže pripraviť o časť súčasného zisku v dôsledku odlevu depozitov.
ECB na tento argument zareagovala kompromisom, ktorý stanovuje pevný limit na to, koľko digitálnych eur môžete držať na svojom účte. To však zase bude výrazne obmedzovať jeho praktickú využiteľnosť.
Okolo projektu leží aj celý rad nezodpovedaných otázok. Popri technických otázkach ide najmä o obavy zo straty finančného súkromia, čo je vec kritizovaná už od prvých verejných konzultácií projektu. Na problém v minulosti upozorňovala aj pracovná skupina Eurogroup, zložená z európskych ministrov financií.
„Aby digitálne euro uspelo, malo by zabezpečiť a udržať dôveru používateľov, pre ktorú je súkromie kľúčovým rozmerom a základným právom,“ uvádza sa v jednej časti záznamu zo zasadnutia skupiny v roku 2023.
Na tom istom mieste však ministri hovoria, že návrh digitálneho eura má byť v súlade s ďalšími politickými cieľmi, ako sú „prevencia prania špinavých peňazí, nezákonného financovania, daňových únikov a zabezpečenie dodržiavania sankcií“, takže je to skrátka trochu schizofrenický projekt.
Samotná ECB potom dnes na jednej strane tvrdí, že ochrana súkromia pri digitálnom eure predstavuje „jeden z kľúčových návrhových princípov“, na druhej strane však dodáva, že musí byť vyvážená s povinnosťami v oblasti boja proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu. Namiesto anonymity tak ponúka len vrstvený model s rôznou mierou ochrany súkromia podľa typu platby.
Pri bežných platbách medzi ľuďmi a v obchodoch tak ECB neuvidí detailné dáta, banky a platobní poskytovatelia však áno. Pri offline platbách, napríklad z telefónu na telefón, sa potom transakcia nezapisuje okamžite do centrálneho systému a záznamy sú minimálne alebo len lokálne, čím miera transakčného súkromia ešte nepatrne vzrastá.
Či už však bude ochrana transakčného súkromia dostatočná alebo nie, najväčšou otázkou zostáva, či Európania skutočne potrebujú vlastné digitálne verejné peniaze za verejné miliardy eur. Riešia totiž problém, ktorý aspoň zatiaľ nepociťuje takmer nikto z občanov ani obchodníkov.
