V stredu 10. júna opustila tento svet v požehnanom veku 92 rokov Zdena Mašínová, dcéra vojnového hrdinu generála Josefa Mašína a sestra členov protikomunistickej odbojovej skupiny bratov Mašínovcov. Ako spomienku na ňu znova vydávame veľký rozhovor, ktorý táto výnimočná žena poskytla v novembri roku 2023.
O tej žene treba napísať román! Právom sa veľa napísalo o jej otcovi aj o jej bratoch, neokázalé hrdinstvo tejto ženy bolo v tieni, nebolo však menšie. Zdena Mašínová má celý život zdravotné problémy s nohami, zato chrbticu má takú rovnú a nepokrivenú, že by mala byť všetkým dávaná za vzor.
Obe cesty začali na rovnakom mieste, pravdaže v úplne inom čase: spája ich východiskový bod, ktorým je Olomouc, delí ich 80 rokov, ktoré medzi nimi ležia. Isté je, že nebyť prvej cesty, nebola by ani druhá.
Zdena Mašínová by sa poslednú októbrovú sobotu nevydala z Olomouca na Pražský hrad, aby tam z rúk prezidenta prevzala štátne vyznamenanie. Prvá cesta súvisí s tou druhou a tiež s druhou svetovou vojnou.
Počas okupácie vyráža z hanáckej metropoly Emma Nováková, naponáhlo mieri do Poděbrad. Tam žije rodina legionára Josefa Mašína, ktorý ihneď po obsadení vlasti prešiel do ilegality a postavil sa Nemcom ako člen legendárnej skupiny Traja králi na odpor.
Nemci rodinu nepriateľa vysťahujú z Prahy do Poděbrad, rodina nepriateľa, to je manželka a tri deti – Ctirad, Josef a Zdena prezývaná Nenda.
Ani Poděbrady nemajú byť pre rodinu konečnou adresou, kdeže. Blízkych jedného z kráľov rozhodne nečaká kráľovské zaobchádzanie, muži v kožených kabátoch najprv pani Mašínovú a deti často budia v nekresťanskú hodinu a v rámci domových prehliadok robia z bytu spúšť, potom zbalia matku a „presťahujú“ ju do cely na Pankrác.
A deti? Aj o tých majú kráľovi protivníci jasno. Z chlapcov, modrookých blondiakov, budú vzorní árijci, budú poslaní do ríše na prevýchovu. Plán má gestapo tiež pre Nendu, s ňou to bude rýchly proces. Kam chcú Nemci poslať dievčatko, na ktoré sa pozerajú ako na mrzáka, pretože pre vrodenú chybu nôh podstupuje jednu operáciu za druhou, takže ich v detstve absolvuje celkovo 16?
„Do plynu,“ zodpovie otázku s mrazivou vecnosťou sama Nenda. Lenže z toho, že túto otázku Nenda – teda Zdena Mašínová – dnes sama zodpovie, vyplýva jediné: okupantom zámery nevyšli. Im navzdory oslávila Zdena Mašínová 7. novembra deväťdesiatiny a je čerstvou nositeľkou Radu Tomáša Garrigua Masaryka I. triedy.
Práve pre tento rad si došla do Prahy z Olomouca 80 rokov po tom, čo sa z rovnakého mesta do Poděbrad vydala Emma Nováková: „To bola moja babka a zachránila mi tým život.“
Keď si po nás prišlo gestapo – pre bratov na prevýchovu a pre mňa do plynu –, postavila sa im statočne najprv Marie Neubauerová, sudetská Nemka, dnes by sa povedalo au pair. My sme boli pred vojnou lepšia rodina a Marie bola najatá aj preto, aby nás naučila po nemecky. Práve Marie svojou perfektnou nemčinou, čo na gestapo platilo, povedala, že je iba zamestnanec a bez prítomnosti rodičov nemôže deti vydať. Bola veľmi duchaprítomná, hneď si uvedomila, ako by sa naše vydanie skončilo, aj Marii tak vlastne vďačím za život. A duchaprítomná bola aj ďalej, pretože okamžite zavolala Emme do Olomouca a Emma…
To je vám zvláštne – vždy len Emma! Aj náš vzťah bol veľmi zvláštny, napriek tomu nie je dňa, aby som si na Emmu nespomenula.
Emma sa ihneď z Olomouca rozbehla do Poděbrad, rovnako ako Marie vedela, ako tragicky sa môže všetko skončiť. A rovnako ako Marie aj Emma vedela bezchybne po nemecky, keďže jej mamička bola nemecká pašeráčka soli, ktorú chytil český colník a neskôr si ju vzal. Emma so svojou perfektnou nemčinou napochodovala pred gestapo a zaprisahala sa, že všetkých vnukov vychová v nemeckom duchu, to sa Nemcom páčilo a nechali nás Emme. Nebyť toho, išla by som do plynu, takže je istá vec, že mi Emma zachránila život. Pritom ja som ju ako dieťa nemala rada!
Mamička s ohľadom na moje postihnutie hovorila: Nenuška, to je náš chudáčik! Ako to počula Emma, tak hneď: „Žiadny chudáčik, všetko musí robiť ako ostatní!“ Zato som ju nemala rada, bola som rozmaznaná a chcela som svoje postihnutie využívať, ale Emma to v žiadnom prípade nedovolila. Dnes viem, ako veľmi mi tým pre celý život pomohla. Emma bola najstaršia zo 14 detí, musela sa o seba skoro starať, musela byť sama k sebe tvrdá a tvrdosť uplatňovala aj vo výchove ostatných.
Môžem vás opraviť? Povedal by som, že tvrdosť Emma uplatňovala len pri výchove jedného pohlavia.
To máte pravdu. Tvrdosť uplatňovala výhradne na dámach.
Viem to aj preto, že váš brat Josef, za ktorým som bol nedávno v Kalifornii, hovorí o tom, ako ho babka doslova hýčkala.
Bratia boli u Emmy vždy Radoušek a Pepánek. Zato mamička zakaždým iba Zdena a ja tiež zakaždým Zdena, nikdy Zdenička. Emma to mala nejako v sebe. Ťahala som z nej spomienky na mladosť, ona o tom nerada hovorila, ale keď sa nechala prehovoriť, otec bol pre ňu pánboh a o mamičke, ktorej hovorila Pavlína, hovorila s dešpektom. Raz som to nevydržala a spýtala sa, prečo je k vlastnej matke taká kritická. Emma na to: Prosím ťa, ona mala 14 detí! Nedala som sa: Na to museli byť predsa dvaja! Emma toto však vôbec nebrala do úvahy, otecko bol boh a mamička mala 14 detí…
Ako sa iný meter na mužov a ženy prejavil, keď sa o vašu matku uchádzal legionár Josef Mašín?
Emma sa doňho na prvý pohľad doslova zamilovala! Emma mala najprv syna Ctibora a z neho mal byť inžinier, lenže Ctibor ju prekabátil a ušiel na vojenskú akadémiu, takže zaňho musela byť inžinierkou moja mamička. A to sa aj stalo, mamička bola prvou inžinierkou geodézie v republike, Emma s ňou išla z Olomouca na štúdiá do Prahy, kde jej všade robila garde, odháňala od nej všetkých chlapcov. Lenže prišiel legionár Josef Mašín a hovorí mamičke: „Slečna, na dlhé vzťahy nemám čas, chcete si ma vziať?“ Vzápätí sa išiel predstaviť mamičkinej rodine, mamička mala strach, čo na to Emma, ale tá môjmu oteckovi prepadla, zbožňovala ho.
Vášho otca popravili nacisti začiatkom leta 1942 – máte na neho osobnú spomienku?
Jedinú. Otec za nami tajne prišiel do nočných Poděbrad, bolo to krátko pred jeho zatknutím. Mám celý život zlé spanie, takže som sa prebudila, keď stál nad postieľkou, a celá blažená som spustila: „Tatínko, tatínko!“ Otec rýchlo odskočil, nikto sa nesmel dozvedieť, že u nás bol, a ja som to ako dieťa mohla vyklebetiť. Veď som aj ráno tvrdila, že tu tatínko bol a bol a bol, všetkým dalo hrozne veľa práce mi to rozhovoriť. Poviem vám, bola som pekný smrad!
Rozpráva o tom, že bola smrad, a veselo sa smeje. Zdena Mašínová sa smeje často, ešte častejšie sa usmieva, láskavá je počas rozhovoru stále. Tieto vlastnosti sa však rozhodne nedajú zamieňať s mäkkosťou či ohybnosťou, to by bol úplne mylný obraz.
Názory a hodnoty pani Zdeny sú pevné a nemenné, celý život boli testované, niekedy veľmi drsne; niesť ich mohla len statočná a silná žena a tá teraz nemá zapotreby akokoľvek blafovať, akokoľvek sa pretvarovať. Zdena Mašínová presne vie, o čom hovorí, keď porovnáva dve totality, nacizmus a komunizmus, v ktorých bola nútená žiť.
A hoci jej Nemci popravili otca, tvrdí: „Červená totalita, ktorá plynule nadviazala na tú hnedú, bola o to horšia, že trvala dlhšie a bola oveľa pokryteckejšia. Nacizmus nebol taký lživý, ten sa k sadizmu hlásil verejne. Kým toto pokrytectvo, to je to, čo devastovalo spoločnosť.“
Nacisti jej zabili otca, ale ešte bolestivejšie je počúvať, ako sa Zdena naposledy stretla s mamičkou. Tá sa ocitla v komunistickom žalári potom, čo sa synovia Josef a Ctirad prebili do Západného Berlína. Príbeh bratov Mašínovcov je dostatočne známy a v poslednom čase obzvlášť rezonuje spoločnosťou, pretože od jedného z najväčších príbehov studenej vojny uplynulo v októbri rovných 70 rokov.
Aj mňa po odchode bratov zavreli, ale po niekoľkých mesiacoch prepustili…
Príbeh sa však začal už skôr, Josef a Ctirad sa totiž odmietli zmieriť s kremeľskou diktatúrou a – v mene otca a jeho odkazu pred popravou, že za slobodu treba bojovať – začali proti tejto diktatúre aktívny odpor. Keď sa cez 24-tisíc ozbrojencov a navzdory všetkej pravdepodobnosti predrali na Západ, zavreli komunisti okrem iného ich matku v pokročilom štádiu rakoviny.
A zúbožený stav umierajúcej ženy, ktorá napokon za mrežami aj skonala, dokonca hanebne využili, aby na jej dcéru Nendu a matku Emmu nasadili eštebáčku. Keď práve na toto pani Zdena spomína, smiech akoby úplne zmizol zo sveta.
„Aj mňa po odchode bratov zavreli, ale po niekoľkých mesiacoch prepustili, mamička zostala na Pankráci, kde ju väznili aj Nemci, tentoraz však bol jej zdravotný stav na pováženie. Komunisti najprv mne ani Emme nechceli povoliť návštevu, nakoniec dovolili, mamičku priniesli na nosidlách do kobky a nosidlá s ňou položili na zem.“
„Naklonila som sa k matke a ona mi pošepla: Tonička, Tonička. Po mamičkinej smrti sa u nás ohlásila istá Tonička Dvořáková, predstavila sa ako jej spoluväzenkyňa; bola to spolupracovníčka ŠtB a Emma jej naletela z vďačnosti, že sa o jej dcéru v ťažkom stave starala. Tonička z Emmy ťahala ako informácie, tak hmotné veci, pripravila ju o veľkú sumu peňazí, ktoré si ťažkou prácou našetrila.“
Vás eštebáčka neobalamutila. Dokonca keď vám konšpiratívne nahovárala, že sa brat Pepa vrátil zo Západu do Československa, išli ste ho sama na polícii fiktívne udať.
A vypustila som tým milej Toničke a celej štátnej bezpečnosti rybník… No, teraz už je to história, ale viete, bol to dosť obtiažny život. Skladal sa vo veľkej miere z odpočúvania, šikanovania, špehovania, stráženia.
Napriek tomu ste odmietli emigráciu, hoci by sa o vás bratia na Západe postarali, čo vám Josef povedal aj osobne.
V roku 1969 sme sa po 16 rokoch odlúčenia stretli v Kodani. Do nej bol organizovaný jednodňový zájazd z východného Nemecka, kam ma na moje prekvapenie pustili s Čedokom. Inštrukcie zneli, že pred odchodom do Dánska musíme nechať batožinu na hotelovej izbe vo východonemeckom Rostocku. Ja som prišla zbalená a všetci si mysleli, že sa nevrátim. Keď som potom prišla v Kodani späť k výprave, dodnes vidím tie veľké otázniky vo všetkých očiach.
Jeden otáznik pridám aj ja: prečo ste na Západe nezostali?
Bolo to jedno z mojich najťažších životných rozhodnutí. S Pepom sme v Kodani sedeli dve hodiny v luxusnej reštaurácii, bol to zážitok. Pepa bol presvedčený, že zostanem, samozrejme ma ubezpečoval, že sa o mňa postará, mal na to prostriedky, stal sa z neho zámožný muž. Tiež Emma mi pred zájazdom hovorila, nech nemám žiadne zábrany, a keď budem chcieť zostať, nech zostanem.
Lenže práve Emma by sa v Československu ocitla úplne sama. Dcéra jej zomrela v kriminále, syna Borka popravili komunistami spoločne s Václavom Švédom a Zbyňkom Janatom, ktorí boli chytení, keď sa s bratmi a Milanom Paumerom snažili dostať do Západného Berlína. Nemohla som to Emme urobiť, po tom všetkom to nešlo. Povedala som Pepovi, že nezostanem, a neľutujem to.
Hoci ďalší život s Emmou bol veľmi komplikovaný, však?
Emma sa dožila bez pár mesiacov stovky, ale prakticky do úplného konca medzi nami panovalo napätie. Ona bola skutočne veľmi zvláštny človek. Som jej za veľa vecí vďačná, aj za svoj život, napriek tomu sa prichytávam, ako sa stále znova samej seba pýtam, či to od nej ku mne bola láska.
Ako si odpovedáte?
Že to bola láska, že aj taký druh lásky môže byť.
Vy ste však poznali aj svoju životnú lásku.
Hlavne vďaka manželovi som si v Československu nepripadala sama. Môj muž bol veľmi vzdelaný a veľmi dobrý. Bol o 20 rokov starší a zo židovskej rodiny, ktorá skončila kompletne v plyne, až naňho. Zachránil sa vďaka svojej prvej žene, ktorá ho všetky vojnové roky schovávala v podkroví – narodila sa im dcérka a nehovorila mu „tato“, ale „košík“, aby v prípade vyšetrovania tvrdila, že v podkroví je košík. Vojna však zanechala na tomto manželstve stopy, nevydržalo.
Môj muž sa predovšetkým vplyvom vojny priklonil ku komunistickej ideológii, učil marxizmus-leninizmus, trvalo mu celkom dlho, kým z toho vytriezvel. Potom ho vyhodili zo školy, odišli sme z Prahy do Konstantinových Lázní a tam sa všetko upokojilo, aj od eštébakov bol celkom pokoj. Netrvala som nutne na svadbe, ale nakoniec som sa vydala s podmienkou, že si nechám priezvisko Mašínová. S manželom som prežila najkrajšie obdobie života.
A dočkali ste sa Nežnej revolúcie.
Po nej som sa musela ísť do archívov pozrieť, kto všetko na mňa donášal. Bála som sa, či tam nenájdem aj svojho muža, on sám mi však povedal, aby som išla, mal absolútne čisté svedomie. Vedel, z akej som rodiny, a stál pevne pri mne, bol mi veľkou oporou.
Rozosmial ma váš dialóg s bratom Pepom, ktorého audioverzia znie v Pamätníku troch odbojov v stredočeských Lošanoch. Pripomeňme, že váš otec v liste na rozlúčku hovoril o Nemcoch ako o odvekých nepriateľoch Čechov a Pepa vám potom vyčítal, že ste si vzali komunistu…
Odvetila som mu: A ty si si vzal Nemku! A bolo ticho.
Z troch potomkov vojnového hrdinu Josefa Mašína žijú dvaja: 90-ročná Zdena v Olomouci, o rok starší Pepa v kalifornskej Santa Barbare. Tam za ním bol autor tohto textu a vďaka tomu má koncom novembra vyjsť kniha opisujúca pozoruhodný život odbojára, ktorý – ako znie aj podtitul publikácie – prekonáva fantáziu.
V Josefovom dome v Montecite, najprestížnejšej štvrti Santa Barbary, sú na viditeľných miestach rozmiestnené fotografie jeho rodiny, v ktorej sa veľmi verne odráža pohnutý osud republiky v 20. storočí. Nenda na snímkach samozrejme nechýba; súrodenci majú k sebe blízko, takmer každý deň si volajú.
Ich hovory už po Nežnej revolúcii nikto neodpočúva, aj po nej Josef ďalej rozvíja svoj veľkolepý biznisový príbeh, Nenda sa stará vo vlasti o mašínovský odkaz. Chodí na besedy s mladými ľuďmi a s úctyhodnou zaťatosťou doslova vydupala zo zeme vznik spomínaného pamätníka v Lošanoch, ktorý vyrástol na mieste rodného statku jej otca.
A keď bola po revolúcii z republiky sňatá „tŕňová koruna“ z ostnatého drôtu, ktorá sa obtáčala okolo jej hraníc, otvoril sa slobodne svet a Nenda sa s Josefom stretla v Santa Barbare.
Koľkokrát k tomu došlo?
Tri razy. Prvýkrát som tam bola v roku 1992 a pripadala som si, akoby sme každý dovtedy žili na inej planéte. Mentálne sme boli úplne niekde inde a trvalo niekoľko dní, kým sme si v niektorých veciach vôbec porozumeli. Bolo to veľmi zvláštne a ja som si uvedomila, že v moci totalít nebolo len odcudziť medzi sebou národy, ale, bohužiaľ, aj rodiny.
Mám dojem, že Josef má tendenciu zovšeobecňovať, ale ja mám iné skúsenosti a viem, že žiadna spoločnosť nie je jednoliata. Pepa sa napríklad pozerá na nejakú skupinu obyvateľov negatívne, ale aj medzi touto skupinou sú dobrí ľudia, ktorí boli okolnosťami dohnaní ku kompromisom, a podobne; život – a obzvlášť život v totalite – skrátka nie je jednoduchý. Som veľmi rada, že bratia nemuseli v totalite žiť, a zároveň viem, čo taká totalita robí s ľudskou psychikou. Aj preto bolo neskoro, aby som u Pepu zostala, aj keď mi to na svojom americkom ranči opätovne ponúkal. Nejde ani tak o reč, hovorím po nemecky a čiastočne po anglicky – videla som proste, že v mnohých ohľadoch nie je možné zostať, a nakoniec mi to potvrdili aj bratia.
Som veľmi rada, že bratia nemuseli v totalite žiť, a zároveň viem, čo takáto totalita robí s ľudskou psychikou.
Myslíte, že sa s Pepom ešte uvidíte?
Neviem. V mojom veku si už na veľké cestovanie netrúfam.
A Josefovi sa do Česka nechce.
Tiež má svoj vek.
Čo, priznajme si, nie je to najzásadnejšie.
S dôvodmi, prečo on a Ctirad nikdy do pôvodnej vlasti neprišli, súhlasím. Veď až do posledných volieb stále v parlamente zasadala komunistická strana.
Teraz už nezasadá…
Ale kopa ľudí sa stále pozerá na činnosť odbojovej skupiny, za ktorou bratia stáli, negatívne. Myslia si, že sú bratia zločinci a že potom utiekli preč. Často sa totiž zabúda, že oni neprišli do Západného Berlína, aby mali pohodlný život na slobode. Nechceli sa mať dobre, neboli to ekonomickí emigranti. Ich záujem bol jediný: oslobodiť republiku od červenej totality, preto okamžite vstúpili do americkej armády a boli v nej až do času, kým nepochopili, že Amerika s komunizmom priamo bojovať nebude.
Josef mi v Santa Barbare hovoril, že je mu jedno, ako sa naňho ľudia v pôvodnej vlasti pozerajú. Čo si o tom myslíte vy? Naozaj mu nie je ani trochu ľúto, keď z Česka počuje, že je zločinec?
To vám nemôžem povedať, pretože to neviem. Viem len, že Pepa je citovo založený, hoci navonok hrá rolu tvrďasa, takže veľa vecí navonok neprizná, nedá na sebe znať, že je citlivý, ale viem to isto, pretože ho poznám od detstva.
Ako naňho ako na chlapca spomínate?
V poslednom odkaze dal otec chalanom za úlohu, že sa majú o mňa starať, a Ctirad ako najstarší sa chcel otcovskej roly zhostiť, čo Pepa ťažko znášal. Mne boli ich sváry jedno, vyhovovalo mi, že mi obaja robia rytierov. Pravda je, že Ctirad bol vzhľadom na vek fyzicky zdatnejší, takže v tomto smere sa o mňa staral viac. Bola som mu za to veľmi vďačná, ale viac som sa tešila na Pepu. Pribehol zvonku a hneď mi vykladal, aké huncútstva robil, toho som sa nemohla nabažiť. A keď dorozprával vlastné zážitky, stále som nemala dosť a prosila som, nech rozpráva ďalej.
Rozprával?
Vymýšľal si rôzne príbehy, niekedy hrozné blbosti. Veľmi ma to bavilo!
Článok vyšiel na forbes.cz.
