Otázka, kto sme, keď sme doma tu, ale korene máme inde, sa nedá odbiť jednou vetou.
Ich rodičia predávali oblečenie, stáli za pultmi večierok a pracovali sedem dní v týždni. Oni vedú špičkové reštaurácie, píšu knihy, pracujú v medicíne, práve, marketingu aj kultúre a hlásia sa o svoje miesto v spoločnosti.
„Život je pestrý a rovnako pestrá je aj vietnamská komunita,“ hovorí Do Thu Trang. „Nie je zlé vystúpiť z davu,“ dodáva Tomáš Ngoc k výstave Little Hanoi, Next Generation.
Druhá generácia si stále hľadá jazyk pre to, čo znamená byť doma tu, ale mať korene inde. Hovorí po česky bez prízvuku, pozná české rozprávky, básničky, školské výlety, popkultúrne odkazy aj hlášky z filmov z 90. rokov.
Zároveň však doma počúvala vietnamčinu, slávila lunárny nový rok, učila sa inému spôsobu úcty, poslušnosti, rodiny a práce. A medzi týmito dvoma svetmi si dlho hľadala vlastný jazyk a identitu.
„Pre mnohých mladých Vietnamcov to bolo ťažké. Keď sme boli doma, boli sme príliš českí. Keď sme boli vonku, boli sme zase príliš vietnamskí. Istý čas sme mali pocit, že nikam nepatríme,“ opisuje spoluorganizátorka Thuy Duong Nguyen Trinh.
Práve identita je jednou z hlavných tém výstavy. Čo znamená byť Vietnamcom, keď ste sa narodili v Česku? Čo znamená byť Čechom, keď vás okolie na prvý pohľad ako Čecha nevníma? Musíte žiť vo Vietname, aby ste boli Vietnamci? Musíte mať české meno a českú tvár, aby ste boli Česi?
Výstava Little Hanoi, Next Generation od 18. júna do 11. júla zaplní halu číslo 11 v Holešovickej tržnici. Na 76 fotografiách ukazuje jednu z najrýchlejších spoločenských premien, ktoré sa odohrali priamo pred očami českej spoločnosti.
Jedným z portrétovaných je Tomáš Ngoc, spolumajiteľ brnianskej reštaurácie Soyshi, bývalý manažér londýnskej michelinskej reštaurácie Story a osobnosť výberu Forbes 30 pod 30 z roku 2025. Projekt mu je blízky práve preto, že ukazuje generáciu, ktorá sa prestáva schovávať.
„Myslím, že medzi nami je stále dosť Vietnamcov, či už z mojej generácie, alebo z tej po mne, ktorí majú pocit, že je zlé vystúpiť z davu. No neskorá druhá generácia, ku ktorej patrím aj ja, je dôkazom, že aj keď sme menšina, vôbec nie je zlé robiť niečo, s čím si nás ľudia stále nespájajú,“ hovorí.
Ďalšia z portrétovaných, Do Thu Trang, autorka knihy Asijatka v Česku a ďalšia osobnosť výberu Forbes 30 pod 30 z roku 2017, sa téme druhej generácie venuje dlhodobo. Sama hovorí, že vietnamskú komunitu nemožno jednoducho zovšeobecniť. Napriek tomu podľa nej existuje jeden spoločný rys.
„Nedá sa to paušalizovať. To, čo nás však zároveň definuje, je množstvo príležitostí. Rodičia nám presunom do Česka dali obrovské možnosti. A mnohí z nás tie možnosti chytajú za pačesy,“ vysvetľuje Trang.
Doma počúvala vietnamčinu, vonku hovorila po česky bez prízvuku, po škole pomáhala rodičom a zároveň sa učila, ako si v českej spoločnosti vypýtať vlastné miesto.
Keď sa Thuy Duong Nguyen Trinh vracala z Hanoja, kde mala výstava vlani premiéru v rámci Photo Hanoi Biennale, niesla si so sebou správu o silnom ohlase. Zároveň aj vnútorné potvrdenie, že téma, ktorú druhá generácia Vietnamcov v Česku často prežíva vnútri rodín, je zrozumiteľná aj za hranicami komunity.
Otázka, kto sme, keď sme doma tu, ale korene máme inde, sa totiž podľa nej nedá odbiť jednou vetou. A práve okolo nej je nová výstava postavená.
„Stále budeme asi skôr Česi s vietnamskými koreňmi, každý to však prežíva trochu inak. Ale mnohí z nás už cítia, že sme súčasťou českej spoločnosti. Na rozdiel od našich rodičov, ktorí mali často pocit, že stoja vedľa alebo bokom, my už, keď hovoríme, že ideme domov, tým často myslíme domov tu, v Česku,“ hovorí Thuy.
Little Hanoi, Next Generation voľne nadväzuje na výstavu Little Hanoi z roku 2008, ktorú vytvorili Štěpánka Stein a Salim Issa. Vtedy v Mánese zachytávala predovšetkým prvú generáciu Vietnamcov žijúcich v Česku.
V čase, keď bola vietnamská komunita pre väčšinovú spoločnosť stále do značnej miery uzavretá, išlo o jeden z prvých umeleckých pokusov pozrieť sa za výklady obchodov a na tváre ľudí, ktorých Česi často stretávali, ale málokedy ich naozaj poznali.
Nová výstava, ktorej portréty vytvorili fotografky Štěpánka Stein a Vendy Mlejnská, posúva pohľad o generáciu ďalej. Na deti tých, ktorí sem prišli pracovať, prežiť, zarobiť peniaze, poslať ich domov do Vietnamu a vybudovať svojim potomkom zázemie, aké sami nemali.
„Ja väčšinou hovorím, že som česká Vietnamka. Asi by som povedala, že som trochu viac Vietnamka, ale nemôžem povedať, že som stopercentne Vietnamka z Vietnamu,“ hovorí Thuy, ktorá do Česka prišla v siedmich rokoch.
Little Hanoi, Next Generation rozbíja jednu z najtrvácnejších skratiek českej spoločnosti: Vietnamec rovná sa večierka. „Boli by sme radi, keby sa to postupne zmenilo. Aby sme neboli spájaní len s večierkami. Aby niekto prišiel domov a povedal: ‚Dnes som stretol vietnamskú pani doktorku a bola strašne milá.‘ Aby bolo vidieť, že Vietnamci nie sú len večierkari, ale aj umelci alebo ľudia v rôznych iných profesiách,“ hovorí.
Medzi portrétovanými sú lekári, bankári, právnici, ľudia z médií, bezpečnostných zborov, kultúry, gastronómie aj podnikania. „Nechceli sme vyberať len elitu. Nechceli sme, aby to bola výkladná skriňa mladých Vietnamcov. Chceli sme sa deliť o príbehy našej generácie a ukázať rozmanitosť. Nielen profesijnú, ale aj ľudskú,“ vysvetľuje Thuy.
Ngocov príbeh do tejto mozaiky presne patrí. Jeho rodičia predávali odevy a neskôr mali herňu. Nakupovali v skladoch, okrem iného v Sape, a tovar potom predávali v meste, kde Tomáš vyrastal. Aj jeho rodinný príbeh je súčasťou väčšieho príbehu prvej generácie, v ktorom je práca hlavnou stratégiou prežitia a podpory príbuzných vo Vietname.
Práve v tom je ambícia výstavy taká citlivá. Ukazuje druhú generáciu ako výsledok dlhej a často neviditeľnej práce rodičov. Za profesijnou rozmanitosťou kariér detí stoja ľudia, ktorí nemali voľné víkendy, dovolenky, sviatky, často ani jazykovú istotu alebo spoločenský rešpekt. Stáli v obchodoch, skladoch a prevádzkach. A doma svoje deti učili, že musia byť lepšie, pracovitejšie a výkonnejšie.
„Mamička mi vždy zdôrazňovala, že aj keď tu budem žiť dlho a budem mať české občianstvo, navonok budem stále pôsobiť ako cudzinka. A v mnohých ohľadoch to budem mať ťažšie. My ako imigranti sa musíme oveľa viac snažiť, aby sme sa v spoločnosti presadili,“ hovorí Thuy.
Z tejto výchovy vyrástla generácia s mimoriadnym ťahom na bránku. No aj generácia, ktorá si dnes prvýkrát dovoľuje pýtať sa, kde sa končí výkon a začína vyčerpanie. Kde sa končí úcta k rodičovskej obete a začína sa právo na vlastný život. Kde sa končí vďačnosť a začína sa potreba hovoriť o bolesti.
„To je jedna z vecí, ktorú naša generácia veľmi intenzívne vnútorne rieši. Kde je zdravá hranica. Áno, veľa pracovať a mať ťah na bránku, ale pracovať ako naši rodičia takmer 24 hodín denne, sedem dní v týždni, je nezdravé a dlhodobo neudržateľné. Veľa premýšľame o rovnováhe,“ dodáva Thuy.
Tomáš Ngoc hovorí o tej istej veci surovejšie. „Je dôležité vnímať, aké sme mali detstvo. Mnohí z nás ho nemali bohvieaké práve preto, že rodičia boli celý čas preč a zarábali peniaze, aby sa dieťa malo lepšie, aby malo z čoho platiť školu a vzdelanie. Na prelome prvej a druhej generácie je tam vždy niečo za niečo. Obetovanie času s rodinou tomu, aby sa potomkovia mali lepšie,“ hovorí.
A potom pridáva spomienku. „Netajím sa tým, že až posledných päť rokov som poriadne slávil Vianoce alebo narodeniny. Ony predtým jednoducho veľmi neboli. Myslím, že to tak má veľa ľudí. Buď boli odlúčení od rodiny, čo som bol ja, alebo to jednoducho nebolo také, ako ľudia v Česku bežne oslavujú,“ hovorí Tomáš.
Thuy opisuje, že mnohí ľudia z jej generácie mali s rodičmi zložité vzťahy nielen pre čas, ktorý rodičia trávili prácou, ale aj pre jazyk. Vietnamčina často stačila na každodenné fungovanie, ale nie na rozhovor o vzťahoch, pochybnostiach, strachu či osamelosti.
„Na bežnej úrovni, napríklad čo si dáme na večeru, sa dohovorí takmer každý. No keď sa ľudia chcú s rodičmi rozprávať o hlbších témach, o vzťahoch a podobne, často im slovná zásoba nestačí. Aj preto potom vzťahy s rodičmi nie sú také hlboké alebo úzke,“ vysvetľuje.
A potom pridáva jednu z najjemnejších definícií rodičovskej lásky. „Navyše, vietnamskí rodičia nie sú veľmi zvyknutí vyjadrovať lásku slovami. Robia to skôr cez činy. Uvaria nám obľúbené jedlo, alebo nakrájajú ovocie a prinesú nám ho takmer až pod nos. To je ich spôsob, ako povedať, že nás majú radi. Keď si to človek najprv neuvedomí, môže mať pocit, že tie vzťahy sú chladné. No je tam len iný jazyk lásky,“ opisuje.
Z tejto skúsenosti vyrastá aj humor. „Na hrnčekoch a plátenných taškách máme hlášku: ‚Raz sa mi stalo, že ma rodičia pochválili.‘ To je pre našu generáciu veľmi typické. Každý sa s tým dokáže stotožniť. Keď niekto príde domov a povie: ‚Mami, bola som druhá v súťaži,‘ vietnamská mamička často odpovie: ‚A prečo si nebola prvá?‘ Je to také typické, že sme z toho urobili merč,“ hovorí Thuy.
Trang je sama príkladom života, ktorý sa nezmestí do jednej profesijnej škatuľky. Začínala blogom Asijatka, vlani vydala rovnomennú knihu, pohybuje sa v marketingu, reklame aj filme. Zahrala si aj v reklame s americkým hercom Orlandom Bloomom, čo s nadhľadom opisuje ako malý, ale pekný „zárez“.
„Vlani som vydala knihu o Vietnamcoch v Česku, takže písanie sa ma stále drží. Už nie s takou frekvenciou ako pred desiatimi rokmi, keď som bola vo výbere Forbes 30 pod 30, ale tá téma sa ma drží ďalej. Len som sa posunula viac do pozorovacej roly. Reklamné herectvo a marketing som vždy mala ako ďalšie aktívne nohy v živote,“ opisuje.
Jej kariéra dobre vystihuje posun, ktorý výstava zachytáva. Prvá generácia často pracovala jednosmerne, tvrdo, bez zastavenia, s cieľom zabezpečiť rodinu. Druhá generácia si už dovoľuje experimentovať. Sedieť na viacerých stoličkách. Nielen zarábať, ale hľadať zmysel.
„Nechceme ísť úplne tradičnou cestou. Jednosmerná práca a čisté sústredenie na prácu už nie sú hlavnou náplňou nášho života,“ hovorí Trang o rozdiele medzi prvou a druhou generáciou.
To však neznamená, že by druhá generácia odmietala komunitu alebo rodinné hodnoty. Skôr sa ich učí prekladať do súčasnosti. „Myslím, že ako vietnamská komunita stále veľmi dobre fungujeme, držíme spolu, pomáhame si a snažíme sa veci prepájať. Zvlášť druhá generácia vníma silu v tom, že keď sa veci robia spoločne, múdro, dobre a efektívne, majú oveľa väčší účinok,“ vysvetľuje.
Aj samotná výstava je dôkazom tejto súdržnosti. Vznikla z otvorenej výzvy, osobných pozvaní, komunitných kontaktov, dobrovoľnej energie a partnerstiev. Do projektu sa zapojili ľudia z Viet Upu, Českých centier, Viet Castu aj ďalších organizácií. Podľa Thuy je viac ako polovica partnerov z vietnamských firiem, často založených práve druhou generáciou.
„Máme veľkú radosť, že keď ide o podobný komunitný projekt, vieme sa zomknúť a podporiť sa. Viac ako polovica našich partnerov sú vietnamské firmy a často sú to firmy založené práve druhou generáciou,“ hovorí.
Hlavným organizátorom pražskej výstavy je spolok Viet Up a vznikla v spolupráci s Českými centrami. Koná sa pod záštitou predsedu Senátu Miloša Vystrčila a vietnamského veľvyslanca v Česku Duong Hoai Nama. Generálnym partnerom je ČSOB, vstupné na samostatnú výstavu je 100 českých korún, teda približne štyri eurá.
Sprievodný program ponúkne panelovú diskusiu o medzigeneračných vzťahoch a identite, Story Night s vybranými portrétovanými aj interaktívne inscenácie U Nguyenovcov a Strýko Nguyen na návšteve, ktoré s humorom približujú každodenné kultúrne rozdiely.
V Hanoji mala výstava už vlani silný mediálny ohlas. V Česku však môže byť jej význam ešte osobnejší. Ukazuje totiž spoločnosť, ktorá sa zmenila bez toho, aby si to väčšina možno všimla. Generácia detí, ktoré kedysi po škole sedávali v zázemí obchodov, pomáhali rodičom, prekladali úradné listy a učili sa na jednotky, dnes vstupuje do verejného priestoru ako sebavedomá súčasť Česka.
„Ide o vnímanie novej generácie. O to, že nie každý Vietnamec je stále ten istý človek z večierky. Doba je úplne iná,“ hovorí Tomáš Ngoc. Sám sa pritom považuje za Čecha. „Mám obe občianstva, ale vždy som vyrastal viac medzi Čechmi než medzi Vietnamcami. K Vietnamcom mám oveľa ďalej než k Čechom,“ vysvetľuje.
Čo by si teda mal návštevník z výstavy odniesť? „Každý s niečím bojujeme. Každý sa snažíme nájsť svoje miesto pod slnkom. Život je pestrý a rovnako pestrá je aj vietnamská komunita,“ hovorí Trang. „Keď na výstavu prídu naši rodičia, nedajú svoje emócie najavo, ale budú veľmi hrdí na to, kam sme sa aj ich zásluhou posunuli,“ uzatvára Thuy.
