Pätnásť rokov navrhoval svety pre divadlo, potom vyhorel. Z divadelného zákulisia odišiel do bytov, za dverami ktorých ľudia skrývajú viac než len prach. V ôsmom diele seriálu Restart Jozef Hugo Čačko opisuje, ako pod značkou Prague bordel ponúka upratovaciu terapiu. „Keby mi niekto pred pár rokmi povedal, že raz budem profesionálne upratovať cudzie byty, smial by som sa,“ hovorí.
„Priestor musíte najprv spoznať,“ hovorí vysoký sympatický tridsiatnik, akoby rozprával o scéne a divadelnom priestore, do ktorého má vstúpiť herec, svetlo, zvuk, divákova pozornosť. Lenže dnes už Jozef „Hugo“ Čačko nestavia scénu pre premiéry „svojho“ divadla. Nestojí ani v zákulisí s výtvarnými návrhmi, nerieši termíny dielní, látky, strihy, rekvizity, krajčírov a výrobu.
Jazdí po Prahe autom, v ktorom má svoje obľúbené čistiace prostriedky od firmy Holle: handry, prachovky, hubky, rukavice. Vystupuje pod názvom Prague bordel. Drzým, trochu provokatívnym a zároveň presným. Čačko sa naozaj zaoberá neporiadkom v domácnostiach po Prahe.
„Môže za ním byť smútok, hanba, prepracovanie, smrť partnera, malé dieťa, choroba, vyčerpanie, osamelosť, ale aj spomienky, ktoré sa odmietli premeniť na minulosť,“ opisuje s jemným, takmer nepatrným slovenským prízvukom.
Zároveň pridáva aj príhodu, keď mu na Štedrý večer volal zákazník a zo slúchadla sa ozvalo: „No, ja volám preto, že by som si chcel u vás objednať nejakú spoločnosť.“ (V skutočnosti namiesto slova „spoločnosť“ zaznelo iné slovo, pozn. red.) „No, dovolal som sa do bordelu, nie?“ Čačko na to zmätene odpovedal: „Ja nepasiem (nie som pasák, pozn. red), upratujem.“ Navzájom si popriali šťastné a veselé a slogan „Nepasiem, upratujem“ bol na svete.
Svoju druhú kariérnu dráhu vľúdny muž nazýva upratovacou terapiou. Dodáva však aj to, že nie je terapeut a nechce predstierať medicínu ani psychológiu. Pracuje s potenciálom priestoru. „Snažím sa ľuďom pomôcť, aby sa nadýchli,“ hovorí.
Opisuje ďalšiu príhodu, ktorá azda vypovedá za všetky. Čistil okná u mladej mamičky s dvojmesačným dieťaťom. Prišla mu správa, dohodli sa a ona sa potom priznala, že mala strach. Nikdy nemala doma cudzieho človeka, ktorý by jej upratoval. Bála sa, že sa bude cítiť ponížene. Že sa niekto pozrie na jej domácnosť a v duchu ju odsúdi.
Čačko jej odpovedal, že ani on si ešte pred pol rokom nevedel predstaviť, že bude niekomu „liezť do domu“. A že jej ide pomôcť, nie ju súdiť. Kým ona ležala na gauči s bábätkom na hrudi a zaspala, on umýval okná.
Rámy boli zašednuté, plastové eurookná pokryté šmuhami a mastným filmom. Po dvoch a pol hodinách jeho práce boli okná ako nové a keď prácu odovzdával, žena bola oddýchnutá a dojatá vďačnosťou. Presne to považuje za svoje poslanie.
Prišiel múr
Prvé dejstvo jeho kariérneho života patrilo scénografii. Talentovaný Čačko vyštudoval DAMU a 15 rokov bol „človekom divadla“. Scénograf, kostýmový výtvarník, neskôr v divadle viedol aj výrobu a prevádzku. Poznal javisko ako svoju dlaň a vedel, koľko práce stojí za tým, než sa na premiére rozžiari obraz.
„Dlhé týždne a mesiace si s režisérom posielate obrázky, ladíte inšpirácie, skicujete, prepisujete, škrtáte. Potom príde návrh, booklet, odovzdanie divadlu. Potom dielne, krajčíri, modelácia strihu, hľadanie ľudí, ktorí dokážu previesť kresbu do trojrozmerného kostýmu. A napokon skúšanie, korekcie, tlak, termíny,“ opisuje svoju bývalú prácu.
Čo však zvonku vyzerá ako tvorivá sloboda, je zvnútra, podľa neho, často skôr permanentná obhajoba vlastnej existencie. A ďalšia realita s tým spojená? Honoráre, ktoré sa roky nepohli, a veta, ktorú výtvarníci počúvajú stále dokola: peniaze nie sú, musíme sa uskromniť. „Vy tvoríte ideu, ale šetrí sa na vás,“ komentuje.
Z jeho rozprávania je však zrejmé, že ide o omnoho viac. Zaznievajú slová o toxickej atmosfére, zosmiešňovaní a nedôvere. V divadelnom prostredí sa ľudia učia znášať veci, ktoré by v inom pracovnom svete pôsobili neprijateľne ako napríklad krik, ponižovanie, hádzanie vecami aj tlak, ktorý sa vydáva za prirodzenú súčasť umeleckej prevádzky.
„Nechcem všetkých hádzať do jedného vreca. Viem, že niekto má možno inú skúsenosť. Moja skúsenosť bola taká. Dlho som mal pocit, že musím zapadnúť, vydržať, vychádzať s ľuďmi, byť kontaktný, priateľský, nekonfliktný,“ opisuje bez obalu.
Lenže práve tam sa, podľa neho, začala stierať hranica medzi kolegami a priateľmi. „Ja som ich všetkých bral za priateľov. A potom ma to veľmi bolelo,“ opisuje nepríjemné zážitky.
To „potom“ prišlo vo chvíli, keď pracoval v mimopražskom divadle na vysokej prevádzkovej pozícii. Mal pod sebou desiatky ľudí. Riešil výrobu nových inscenácií, prevádzku budovy, nekonečné telefonáty, opravy, termíny, poruchy, hercov, vedenie, očakávania zo všetkých strán.
„Keď sa v inštitúcii otriaslo vedenie, dostal som ponuku, aby som sa posunul ešte vyššie. Vnímal som to ako logický a po rokoch vlastne satisfakčný krok a spočiatku to vyzeralo nádejne. Potom mi však politik predložil zoznam ľudí, ktorých som sa mal zbaviť,“ hovorí.
Všetkých kolegov som považoval za priateľov. A potom ma to veľmi bolelo.
V tej chvíli sa v ňom niečo zastavilo. „Toto nedokážem,“ povedal si a odmietol to. A tým sa podľa jeho slov rozpadol nielen plán, ale aj celý rad vzťahov, ktoré dovtedy považoval za pevné. Ľudia sa odvrátili. Niektorí prišli o prácu tak či tak. On však odmietol vziať na seba rolu, ktorej neveril.
A presne tu niekde sa začína jeho reštart. „Narazil som do múru. A vedel som, že takto to ďalej nejde,“ hovorí. Dnes tomu už pripisuje slovo vyhorenie. „Človek stojí pred tým múrom a vie, že ho nemôže ďalej obchádzať predstieraním, že neexistuje. Musí ho preliezť, obísť, rozbiť, alebo pred ním konečne zostať dosť dlho na to, aby pochopil, prečo tam stojí,“ opisuje.
Čačko pred ním stál asi štyri mesiace. Triedil, čo má v jeho živote kvalitu, a analyzoval, čo vie, čo nechce, čo ho drží nad vodou a čo ho, naopak, sťahuje.
„Keby mi niekto pred pár rokmi povedal, že raz budem profesionálne upratovať cudzie byty, smial by som sa. Ale keď som začal hľadať, čo by som mohol robiť, upratovanie sa vynorilo ako pevná pôda pod nohami,“ opisuje muž s nezábudkovo modrými očami schovanými za okuliarmi s farebným rámom.
Našiel profesiu, kde je sám za seba a kde vidí jasný zmysel a hmatateľný výsledok. „Upratovanie ma vždy bavilo. Doma sme si s partnerom skúšali objednávať rôzne upratovacie firmy a bol som prekvapený, ako často sa práca končila pri zotretí viditeľných plôch. Vlhká handra, náhodné horizontály, kuchynská linka, podlaha,“ vysvetľuje nespokojne.
Čačka to z hľadiska remeselného inštinktu dráždilo. „Keď niečo robím, chcem vedieť, že som tomu venoval starostlivosť. Každému detailu, ktorý klient možno ani nevidí, ale pocíti ho,“ opisuje.
Jeho partner, Ján Anguš, zakladateľ značky Fusakle, mu v tom začal pomáhať aj podnikateľsky. Sám má za sebou skúsenosť s budovaním značky, ktorá vznikla z nápadu a postupne sa stala známym menom. Čačko o ňom hovorí ako o inšpirácii. Naučil ho aj držať cenník a neospravedlňovať sa za cenu.
Jeho súčasná práca je tvrdo fyzická a zároveň je v nej čosi z pôvodnej scénografie. Kedysi vytváral prostredie, ktoré malo pôsobiť na diváka, dnes pracuje s prostredím, ktoré pôsobí na toho, kto v ňom žije.
Učí sa tiež chápať vzťah ľudí k tomu, čím sa obklopujú. „Veta ‚to sa môže raz zísť‘ je jedna z najnebezpečnejších. To je, ako keď v toxickom vzťahu hovoríte ‚ale on ma miluje‘,“ je presvedčený.
Jeden z jeho najsilnejších príbehov je o žene, ktorá mala komoru a pracovňu, do ktorých sa už takmer nedalo dostať. „Bola to tvorivá bytosť, človek obklopený materiálom, spomienkami, látkami, papiermi, vecami, ktoré kedysi mali potenciál. Lenže potenciál sa časom premenil na ťarchu. Niekto hovorí vyhodiť veci, na ktoré sme rok nesiahli, ja hovorím pol roka,“ myslí si.
Nesúdi, pomáha
Čačko hovorí rýchlo, obrazne, niekedy sa sám preruší a vráti sa k pôvodnej myšlienke o niekoľko odbočiek neskôr. V každej odbočke je však kus jeho charakteru. Je sebakritický a sám hovorí, že má latku vysoko. Prísnosť k sebe pretavuje do precíznej a hĺbkovej starostlivosti o cudzí priestor.
Chce tiež, aby si ho našli ľudia, ktorým naozaj môže pomôcť. Ľudia, ktorí majú problém s bývaním, organizáciou, neporiadkom, hanbou. Ponúka aj výrazné zľavy či upratovanie zadarmo nemohúcim dôchodcom aj ľuďom v ťažkej situácii. Dokonca sa spojil s mestskou časťou Praha 2 a získal na tieto služby grant.
Jednou zo žien, ktorým takto pomohol, bola samoživiteľka po smrti manžela. V byte žila s deťmi a smútok sa tam usadil v drobných vrstvách každodenného nezvládania. Keď Čačko odchádzal, deti behali po byte a nespoznávali ho. Rodina si opäť mohla sadnúť na balkón. „Akoby si zrazu dovolila dať si šancu,“ hovorí.
A hneď potom sa vracia k tomu, čo opakuje často: je lepšie nesúdiť. Nikto nevie, čo sa v byte stalo. Nikto nevie, kto ochorel, kto zomrel, kto sa zrútil, kto bol sám na dieťa, kto desať rokov len fungoval a večer už nemal silu ani na tanier v dreze.
Hugo alebo Jozef?
Aj jeho vlastná identita je trochu ako byt po rokoch vrstvenia. Niečo zdedené, niečo pridané, niečo zvolené a niečo, čo čaká na nový poriadok.
Čačko vyrastal vo veľkej slovenskej rodine. Dvaja bratia, sestra, rodičia, výrazná domáca energia. Hovorí tomu veľký chlievik, miesto, kde sa človek musel názorovo vymlátiť.
V šestnástich odišiel z domu. Sám používa silnejšie slovo: zmizol. Potreboval svoj priestor a chcel si vytvoriť vlastný svet. Možno práve preto dnes tak veľmi rozumie tomu, čo znamená, keď človek doma nemá miesto.
Upratovanie nebolo jeho vysnívanou kariérou. „Bol to pre mňa však návrat k niečomu základnému. Viem to, dáva mi to zmysel, som v tom sám za seba, vidím výsledok. A hlavne tým niekomu naozaj pomôžem,“ hovorí. Nevníma profesiu upratovania ako tabu a rád ukazuje, koľko tvorby, empatie a odvahy môže byť v práci, ktorú spoločnosť často podceňuje.
Jeho ďalší sen je možno neskromný. „Chcel by som upratať Baziliku svätej Ľudmily, rád by som sa priamo spojil s farárom a vyšúroval kostol od podlahy po lustre. To by bolo práce ako na kostole,“ hovorí s roztopašným výrazom v očiach a vrúcnym úsmevom.
Pätnásť rokov divadelných skúseností energicky, s až hmatateľnou láskavosťou a dobrosrdečnosťou, prenáša do kúpeľní, kuchýň a komôr. Vie vidieť priestor, odhadnúť atmosféru, čítať materiály, organizovať proces, vydržať dlhé hodiny detailnej práce a tiež odovzdať výsledok. Veľmi dobre vie, aké to je, keď sa človek dusí vo vlastnom prostredí.
Článok vyšiel na forbes.cz.
