Český hudobník Jiří Burian prežíva rok nabitý prácou. Dokončuje nový album svojho alter ega Kapitána Dema, ale zároveň je uprostred koncertného turné s obnoveným projektom Republic Of Two.
V rozhovore pre Forbes hovorí nielen o živote v hudobnom biznise, ale aj o detstve na Hradčanoch, drile v britskej škole na Malte a výchove troch synov.
Niekdajšia baroková viničná usadlosť menom Mazanka stojí na svahu nad Střížkovským údolím v pražskej štvrti Libeň a obklopuje ju rozľahlý park plný stromov. Na jej prízemí má nahrávacie štúdio muzikant a skladateľ Jiří Burian. Na monitoroch tu v rôznych stopách svieti práve dokončovaný album nazvaný Milionársky ezo, ktorým sa tento rok s novými songami vracia Kapitán Demo.
Steny jeho štúdia zdobí výrazná temne petrolejovomodrá tapeta so zlatým vzorom a lebkami kráv z Bali. Burian tu skladá hudbu k filmom a seriálom, naposledy napríklad pre televíziu Nova k projektu Sex O’Clock či komédiu Dream Team alebo tanečnú hudbu pre svoj projekt Kairos Kid, ale aj vnútorné skladby pre indie-popový projekt Republic Of Two, ktorý tvoria spoločne s Mikolášom Ružičkom a za ktorý už v roku 2011 získali českú cenu Anděl.
Lenže zďaleka najväčšiu popularitu mu priniesol Kapitán Demo, satira a rap v jednom, z ktorého sa stal ťahák festivalov aj súkromných miliardárskych večierkov. A pre Jiřího Buriana je Demo dôležitý aj preto, že predstavoval zlom v jeho kariére, pretože sa vďaka tomu mohol živiť už len hudbou.
Demov zrejme najslávnejší song Zlatíčka má 21 miliónov pozretí, dokopy ale Burian produkoval vyše 30 albumov, nielen vlastných, ale aj pre svojho otca, pesničkára a básnika Jana Buriana, aj pre ďalších spevákov ako napríklad Tomáša Klusa alebo Evu Burešovú.
A rovnako pestro vyzerá celé jeho štúdio, rôzne hudobné nástroje dopĺňa soška Budhu a vonné tyčinky, slávna fotka The Beatles k albumu Abbey Road, obrázky od detí, kľúče od Mercedesu a niekoľko okuliarov.
Jiří Burian strieda hudobné identity s ľahkosťou. Pri fotení hovorí o láske synov k futbalu, ale keď si nasadí výrazné okuliare s fialovými sklami, so zlatým logom KD, za sekundu je jeho alter ego späť.
Koľko času teraz trávite tu v štúdiu?
V priemere, dajme tomu, šesť až sedem hodín denne, niekedy aj viac. Ráno buď ja, alebo žena odvezieme deti, pretože si striedame rána i večery, aby sa ten druhý mohol vyspať, a potom idem sem. Domov chodím okolo šiestej či siedmej. Ale u mňa nie je v živote nič pravidelné. Nemám veľmi rád pevný poriadok.
Vaša žena má tiež umeleckú profesiu?
Žena je vyštudovaná herečka z JAMU, ale hrá iba občas. Venuje sa réžii, produkcii, manažmentu, eventom, reklamám. Ona je taká multitalentovaná.
Práve teraz tam mám track, ktorý sa volá Bohyňa a bude o ženách. Je z dokončovaného albumu Kapitána Dema, ktorý sa volá Milionársky ezo. Bude to koncepčný album, ktorý sme vlastne doteraz nerobili, o problémoch bohatších ľudí, ktorí už majú zarobené z korporátov alebo z biznisu a teraz žijú na Bali alebo podobne a venujú sa sebarozvoju.
Michael Tomeš
Prvý klip Polyamory sme natočili na Filipínach. V albume bude celkom 13 songov a single budú vychádzať postupne doplnené o minútové animované klipy. Celé to potom vydáme niekedy počas leta. Alebo ako vždy hovorím, keď povie vedma.
Čo presne znamená, keď povie vedma?
No, že vedma rozhoduje úplne o všetkom, čo sa okolo albumu deje. Od názvu, kedy má vyjsť, to je podľa hviezd, podľa planét. Kedy je dobré čo vydávať, alebo kedy je dobré počkať. Ona je taký náš boss.
Akú dôležitú úlohu má Kapitán Demo vo vašom živote?
Je mojou súčasťou a mám veľký tím, ktorý na tom so mnou už dlhú dobu pracuje. Jednak je to zábava, ale zároveň beriem Dema ako dôležitú misiu. Aby sa ľudia oslobodili od svojich stereotypov a programov, aby sa na seba aj spoločnosť pozreli z inej strany. Aby sa vlastne tiež zasmiali tomu, ako žijeme.
Štýl a vizuálna stránka sú stále podobné, ale mám pocit, že texty idú teraz hlbšie, k ťažším témam…
Áno, to máte asi pravdu.
Témy, ktoré spracovávate pre nový album, sú tým, čo vás zaujíma aj osobne?
Je to inšpirácia, niečo, čo aj ja žijem. Pôvodne sme chceli urobiť fitness album ako komédia fitness, ale nebolo to také zaujímavé a tematicky košaté ako ezo a spiritualita.
A pretože sám som veľmi spirituálny človek, tak sa mi to píše dobre. Stačí sa len pozrieť občas na Instagram. Máme tam už asi dva roky skupinu nazvanú Milionársky ezo a posielame si videá, ktoré sú prepálené, motivačné, totálne ezo, jednoducho všetko, čo sa tejto témy týka.
Ako sa toto všetko tematicky prepísalo do albumu?
Keď to zoberiem postupne, je tam Lifestyle Coach, čo bol vlastne úplne prvý singel teraz v novej ére Dema. Je tam téma polyamorie. Sú tam šamani, ženy ako bohyne alebo ženské kruhy. Palo Santo, ceremoniálne kakao, joga, rôzne rituály.
Prakticky to znamená, že budete teraz hlavne ponorený do Dema?
Nie, nie. Ja to mám stále všetko ako full package.
Nie je to ťažké, prepínať hlavu na toľko rolí, ktoré máte? Ste hudobný producent, robíte svoje veci, produkujete iným spevákom, jazdíte na koncerty a potom si oblečiete obrí kostým a je z vás Demo.
Chápem, na čo sa pýtate, ale ja to mám presne naopak. Ja to takto potrebujem. To široké spektrum je najdôležitejšie. A tak pristupujem aj k hudbe a k práci, nemám limity v žánroch, musí ma to zaujímať a baviť, musí to byť nejakým spôsobom kvalitné, alebo aj chytľavé, aby to s vami niečo urobilo. Myslím si, že to súvisí aj s mojím vzťahom, to najcennejšie na vzťahu je pestrosť. Aby chlap a žena mali úplne všetko, čo je potrebné. Pretože inak to hľadajú inde.
Zmeníte teraz nejako Demovu vizáž?
Ľahká úprava outfitu prichádza skoro s každým albumom. Stále však zostane tučný a má dlhé vrkôčiky, pretože pôjdeme viac do etna. V minulosti sme skúšali už aj svalnatého, s veľkými ramenami, chudého, to však veľmi nefungovalo a ani ma to tak nebavilo. On ten objem je veľmi dôležitý pre tú postavu.
Ale vás baví sa s tým hrať, že?
Baví, vždy skúšame, čo ku konkrétnemu projektu bude vyzerať najlepšie. Máme tím ľudí, ktorí sa starajú o kostýmy, celkový imidž, vrátane obalov, ale aj merchu.
V klipe Polyamory pijete Demo shot. Naozaj je na trhu?
Demo shot existuje, je to limitka, ktorá sa normálne predáva napríklad v sieti Moje Kredenc alebo online a vznikla v spolupráci so značkou Zázvoruj. Ale biznisovo je to skôr len také spestrenie.
To už sme zase späť v klipe a zmienka o ňom súvisela s tým príbehom. Nás vo všeobecnosti dosť baví parodovať reklamy. Čo je spoločné pre celý merch, Demo má čiapky, mikiny, tričká a na nich rôzne hlášky.
Koľko percent príjmov tvorí merch?
Je to úplné minimum. Neberieme to ako zárobkovú vec, je to skôr pre fanúšikov, aby mali nejakú vec. Najväčší zárobok z Dema sú live shows.
Michael Tomeš
Kto si vás objednáva?
Robíme všetko. Od festivalov po kluby, súkromné oslavy a párty, svadby. Už som aj sobášil ako Demo.
Fakt?
Nás privátne akcie dosť bavia. Máme teraz nového dídžeja a ten je stále v šoku, na aké miesta sa s nami dostane a akých ľudí stretáva. Určite niekam, kam sa normálny smrteľník nedostane, pretože nás si často najímajú napríklad miliardári na svoje akcie. Mňa strašne bavia festivaly, ale to, kam sa dostaneme cez súkromné objednávky, je koľkokrát ešte ďaleko dobrodružnejšie.
A baví ich to, že si robíte niekedy zábavu aj z nich?
Práve, že áno. Aj keď sú to tí najvyššie postavení ľudia, miliardári, CEO, rôzni šéfovia, tak my sme v sekunde kamoši. Na súkromných akciách veľa improvizujem, takže im napríklad poviem, koľko mi dlhujú miliónov, a že im to odpúšťam a tak. Oni majú radi, že sa s nimi niekto baví normálne, že sa z nich nepo… a sú uvoľnení. Mne sa aj stalo, že miliardár na oslave dostal ferrari a nemal z neho ani takú radosť ako z nášho vystúpenia.
Hudba je kreatívna práca. Kedy je pre vás veľmi krehké ísť do hĺbky?
Práve preto, že to robím cez humor alebo cez Dema, tak tú ťažobu zrazu zľahčujem. Zrazu to oslobodím od smútku. A keď robím iné projekty, veľmi vzťahové, ako napríklad Republic of Two, tak už to nie je primárne tá emócia alebo smútok, ale snažím sa dávať do priestoru pozitivitu, svetlo alebo humor.
Nechcem éter špiniť temnými vecami a dúfať, že si tým uľavím. Dosť s tým mám problém napríklad vo filmoch, v seriáloch, v divadle, že veľa ľudí to ešte takto má a dáva do éteru veci, ktoré sú temné, a zdá sa mi to voči umeniu nefér. To prvé, čo si má človek z umenia zobrať, je pocit. Energia. Myšlienka prichádza až potom.
Keď spolupracujete s inými spevákmi, ste vďaka tomu sám tolerantnejší?
Áno, výhoda je, že mám tú skúsenosť. Ten tvorivý proces, keď to nejde, tak je to väčšinou iba tým, že človek nie je otvorený a nastavený správne. Veľmi premýšľa. Väčšinou to najlepšie vzniká, keď sa otvorí.
Toto im v tej chvíli hovoríte? Že veľmi premýšľajú?
Niekomu áno, ale niekomu nie. Mám klientov, spolupracovníkov, interpretov, ktorí sú veľmi „hlavoví“ a veľmi premýšľajúci. Beriem to ako výzvu, tak sa o tom bavíme, meníme, stokrát prerábame. Ale už Michael Jackson hovoril, nepleťte sa tej hudbe do toho. Proste ju nechajte hrať cez vás a len to zachyťte, a potom sa s tým trochu hrajte.
Ale váš otec, s ktorým spolupracujete, je predsa tiež nesmierne premýšľavý…
Brutálne.
A aj tak vám to funguje?
On to totiž má iba v tých textoch. On je majster slova a podľa mňa jeden z najväčších súčasných básnikov… Ale mne dáva takmer úplne voľnú ruku a rešpektuje, že ja som skôr na melódie a tóny a rytmy a atmo, a on je na poéziu. Takže sa krásne dopĺňame. To sa robí úplne samo.
Aká ťažká disciplína je robiť hudbu na zákazku?
To je veľká škola pokory alebo ega. Musím rešpektovať zadanie a nejde tak o mňa, ale o celok. Napríklad, keď robím filmy alebo seriály, tak je to väčšinou trojuholník producent, skladateľ, režisér, a všetko spolu prepojiť.
Ale, samozrejme, najpríjemnejšie je, keď vám niekto dá plnú dôveru ako napríklad v seriáli Sex O’Clock, tam všetko plynulo hladko. A potom sú výzvy. Napríklad teraz mám robiť jeden seriál, v ktorom bude vážna, temná hudba. Veci na zákazku sú pre peniaze, ale zároveň sa do toho snažím dať všetko. Keď som ako DJ hral na akciách, tiež som sa to snažil robiť kvalitne, dať tam niečo nové, zaujímavé, aby som nebol len robotník.
Michael Tomeš
Váš najstarší syn Alvin vystupoval už pred dvoma rokmi na festivale Colours of Ostrava v rámci detského programu. V akom veku ste vy sám vedeli, sa chcete venovať hudbe?
S otcom som robil od detstva, sprevádzal som ho ako bubeník od ôsmich rokov a potom sme mu s bratom začali produkovať albumy a potom aj každý sám. Rovnako tak pracujem so synmi, nahrávam ich v rôznom veku, baví ma pracovať s deťmi.
Na čo ste mali talent, keď ste mali päť ako váš najmladší?
Mňa vždy veľmi fascinovali vzťahy medzi ľuďmi, humor a hudba. Divadlo a filmy. A vlastne už nič iné.
Takže klasická škola vás asi veľmi nebavila, však?
Nie, to ma vôbec nezaujímalo. Ja som prešiel veľa škôl, žili sme nejaký čas na Malte, kde som chodil do britskej školy, čo pre mňa bola veľká lekcia z pohľadu zvládania autorít, tam boli uniformy, modlenie a tak. Spätne si ju cením za tú angličtinu, ale inak pre mňa škola bola a je absolútny omyl. Ako uprednostňuje hlavu pred srdcom alebo intuíciou a ide jej o dril.
A neboli by sme bez faktov, trebárs konkrétne bez znalosti histórie, stratení?
Dôležitá je pre mňa prítomnosť. To neznamená, že to takto musia cítiť všetci, ale ja to tak mám. Čo ma však fascinuje, sú príbehy. Rozprávky. Ako dieťa som miloval grécke báje a povesti, pre to tajomno v nich.
Beriem to tak, že som mal šťastie a dostal som tieto gény a talent a tiež totálne odhodlanie ho rozvíjať. S Emilom by som, myslím, v niečom nesúhlasil, ale netrápim sa tým.
Dobrá otázka, to sa ma ešte nikto neopýtal. Ale Demo som stále ja, aj keď v tej chvíli môžem byť ten cudzí šašo a robiť si, čo chcem, oslobodiť sa od stereotypného konceptu myslenia. Slávny som chcel byť snáď v detstve, keď som ešte nevedel, čo to presne je.
A potom vám veľmi rýchlo dôjde, čo to vlastne znamená, že to je chyták. Že peniaze aj sláva sú chyták. Že oveľa viac ide o to – zdieľať. Zdieľať hudbu s ľuďmi, to ma nabíja.
Lenže potom hráte s Mikolášom Růžičkom na miestach s nádhernou architektúrou, ako sú Arnoldova alebo Volmanova vila. To je vaša civilná tvár?
Neviem, či je to moja civilná tvár, skôr je to jednoducho len iný projekt, iný žáner. Ide tam hlavne o prepojenie s Mikolášom Růžičkom, sme obaja songwritteri a speváci. Tá dualita je zaujímavá rovnako tak ako pokoj, ticho a silné emócie, ktoré s tým sú spojené.
Premýšľal som o tom, prečo napríklad Jennifer Lopez a Justin Bieber sú tam, kde sú a kľúčom je tím okolo nich. Pretože oni sú geniálni interpreti, ale rovnako geniálni musia byť ľudia, ktorí pre nich píšu, robia kostýmy alebo PR.
Aké bolo vyrastať v osemdesiatych rokoch na Hradčanoch?
Bývali sme pri Lorete v krásnom byte po Alici Masarykovej. Najprv v ňom žil Emil, môj dedo, a potom my. Pamätám si, že v predsieni sme mali obrovskú hlavu Einsteina, a nádherný výhľad na Prahu. Strávil som tam 25 rokov. A aj potom som pracoval na Hrade.
Na Hrade?
Áno, v Zlatej uličke som predával vltavíny a fosílie, ja som robil veľmi veľa rôznych prác. Tiež som mal jeden čas neďaleko skúšobňu, Hradčany sú pre mňa posvätné miesto, plné energie, inšpiratívne.
Kedy ste sa dokázali uživiť iba hudbou?
Až pred štyridsiatkou, keď nastal boom Dema. Moderoval som na Óčku, 15 rokov som pracoval ako DJ v Radiu 1. Postupne som začal robiť na akciách pre veľké firmy, na festivaloch. A tam sa to potom začalo lámať. Veľa som sa naučil o publiku, o tanečnej hudbe.
Je nejaká zákazka, ktorú by ste nezobrali z princípu?
Nerobíme nič politického a nič spojené s hazardom a sex biznisom.
Je ľahšie sa dnes uživiť hudbou?
Nebolo to ľahké okolo roku 2000 a nie je ani teraz. Pre mladých skôr ešte ťažšie. Každý deň vychádzajú na svete tisíce pesničiek, trh je preplnený. Premýšľal som o tom, prečo napríklad Jennifer Lopez a Justin Bieber sú tam, kde sú a kľúčom je tím okolo nich. Pretože oni sú geniálni interpreti, ale rovnako geniálni musia byť ľudia, ktorí pre nich píšu, robia kostýmy alebo PR.
Čo je pre vás najväčší luxus?
Dobrá otázka. Najväčší luxus je pre mňa funkčný vzťah s mojou ženou, ja chcem byť stále zamilovaný, taký akože máchovský typ. Luxus je rodina. Zdravie, hm, to znie asi blbo ako klišé, ale zdravie je sloboda, že keď sa prebudím, môžem ísť tvoriť, živiť sa hudbou, uživiť celú päťčlennú rodinu hudbou. To je pre mňa zásadné.
Autorka článku je Silvie Friedmannová, Forbes.cz
