Český multimilionár Peter Pudil zarobil veľké peniaze v energetike. Dnes sa zamýšľa nad výbušným svetovým dianím, silou Európy i nad tým, ako z Prahy urobiť kultúrne a intelektuálne centrum.
Industriálnym priestorom pražskej Kunsthalle kráča päťdesiaty najbohatší Čech podľa aktuálneho rebríčka Forbesu (s odhadovaným majetkom 13 miliárd korún, teda vyše 530 miliónov eur) sebaisto a medzi rečou upozorňuje, odkiaľ kam museli presunúť nosník alebo akú prácu si dali s orientačným systémom.
Kunsthalle otvorili s jeho dnes už niekdajšou manželkou Pavlínou v mieste bývalej transformačnej stanice na pražskom Klárove pred štyrmi rokmi, do nákupu stavby a jej úprav investovali cez rodinnú nadáciu The Pudil Family Foundation 850 miliónov korún (35 miliónov eur) a vložili do nej aj vlastnú zbierku. Vytvorili tak najväčšiu galériu vybudovanú čisto zo súkromných peňazí v Česku, prípadne v strednej Európe. Dnes sa na chode inštitúcie podieľajú vyše tri desiatky ľudí plus kustódi.
Je poznať, že Pudil má z Kunsthalle radosť. Ako sám hovorí, keby sa mu už v živote nič iné nepodarilo, toto za to stálo. S Pavlínou Pudil nechceli vytvoriť len galériu moderného umenia, ale aj priestor, kde sa bude diskutovať o aktuálnych témach.
Príkladom je séria debatných večerov Podvečírek, kde spolu s hosťami otvára témy zo spoločnosti, politiky a súčasného sveta – napríklad otázku duševnej odolnosti v čase permanentného tlaku.
Pudil je členom akvizičnej komisie britskej galérie Tate a tiež medzinárodného výboru parížskeho Palais de Tokyo. Diskusiu s aktuálne vystavovaným Williamom Kentridgeom považuje za podobne zásadnú ako stretnutie s prezidentom Václavom Havlom.
„Mnohé z Havlových úvah o úlohe občianskej spoločnosti, potrebe budovať občiansky – a nie národný – štát sú stále aktuálnejšie. Jeho kritika výkonu demokracie iba formou súťaže politických strán bola vizionárska a, bohužiaľ, nebola vypočutá. Výsledkom toho je vzrastajúca tendencia potlačiť fakty, vedu, kritické myslenie.“
Už vyše tri dekády však Petr Pudil žije aj pozoruhodný podnikateľský príbeh. To, že ho zamatová revolúcia zastihla v prvom ročníku na strednej elektrotechnickej škole, považuje za svoje životné šťastie. Na prahu dospelosti sa vďaka tomu mohol slobodne rozhodnúť, akou cestou sa vydá.
