Medzi Labem a Ohří sa nad poľami prevaľuje melancholická hmla. Leží nízko, akoby chcela krajinu chrániť pred zvedavými pohľadmi. Polabská nížina pôsobí pokojne, možno až trochu smutne. A pritom práve teraz, uprostred zimného ticha, tu prebieha sezóna, ktorá je pre farmu Oleško najdôležitejšia. V čase, keď väčšina polí odpočíva, sa tu čulo zberajú topinambury.
Pohľad na dve veľké polia, ktoré farme patria, je v zime zvláštny. Trčia z nich až trojmetrové suché stonky, pripomínajúce zabudnuté slnečnice, pôda je tvrdá a krajina sa tvári, akoby už mala po sezóne. Zdanie však klame – pod zemou sa skrýva čerstvá zelenina. A tiež dôvod, prečo sem prichádzajú šéfkuchári, veľkoobchody, gastrododávatelia a ľudia, ktorí si do slovníka zaradili slovo, ktoré ešte pred pár rokmi znelo ako jazykolam: topinambur.
Pritom nejde o „trendy“ potravinu posledných rokov. Veronika Svobodová a jej mama Renata Křížová z farmy Oleško sa medzi riadkami na poli v rozprávaní vracajú do minulosti. Najmä za prvej republiky bola vraj táto hľuza, podobná pomliaždenému zemiaku, obľúbená pre svoje mimoriadne výživové hodnoty. Počas socializmu ju však definitívne vytlačil práve spomínaný zemiak.
Až do roku 2013, keď sa „doma“, na podnet manžela pani Křížovej, rozhodli ako jediní túto potravinu v Česku oživiť. Najprv ju však pestovali ako pastvu pre vlastné včely. Potom sadbu rozšírili. „Priviedli nás k tomu aj poznatky o priaznivých účinkoch topinamburu na ľudské zdravie,“ vysvetľuje Svobodová, prečo sa do toho pustili.
Zároveň hovorí o pestovaní s relatívnou ľahkosťou, pretože topinambur nepotrebuje chemický dohľad. „Nepoužívame agrochemikálie, táto rastlina nemá žiadne choroby ani škodcov, považuje sa za ekologickú plodinu,“ dodáva Křížová.
„Ľudia ju často nepoznajú. Prídu na farmu a naozaj sa pýtajú, čo je to za zemiak,“ usmieva sa Veronika Svobodová, keď opisuje plodinu, ktorá sa kedysi nazývala židovský zemiak. „Pritom je topinambur príbuzný slnečnice. Má krásne žlté kvety, listy sa sušia na čaj, hľuzy sa jedia. A hlavne je v ňom niečo, čo dnes všetci hľadajú,“ naznačuje.
Tým „niečím“ je inulín – druh vlákniny, ktorý v tele funguje inak než bežná vláknina. Neprechádza tenkým črevom, ale rozkladá sa až v hrubom čreve, kde sa stáva potravou pre črevné baktérie. „Ľudovo hovorím, že funguje v tele ako kefa,“ opisuje Svobodová bez zbytočných eufemizmov. Čistí, podporuje trávenie a navyše pomáha znižovať cholesterol aj výkyvy cukru v krvi. Aj preto si túto potravinu obľúbili diabetici.
V čerstvých hľuzách je inulínu až 16 percent, v sušenej podobe dokonca okolo 40 percent na 100 gramov. Nejde o marketingové čísla, ale o hodnoty potvrdené analýzami, ktoré farme robila Česká poľnohospodárska univerzita v Českých Budějoviciach v spolupráci s Bramborárskym výskumným ústavom v Havlíčkovom Brode.
„Na toto si dávame pozor. Nechceme sľubovať zázraky,“ hovorí Křížová. „To, čo tvrdíme, máme podložené.“
