Island je krajinou, ktorá je najbližšie k dosiahnutiu rodovej rovnosti na svete, zároveň je jedinou krajinou, ktorú v súčasnosti vedú dve ženy. Prezidentka aj premiérka. Čo stojí za pokrokovým myslením tamojšej spoločnosti?
A ako je možné, že napriek tomu, ako ďaleko sú Islanďania, si kanadská novinárka Eliza Jean Reid, ktorá sa stala islandskou prvou dámou, pripadala vedľa svojho manžela „neviditeľná“?
Nezvyčajná prvá dáma
Keď sa Eliza Jean Reid stala prvou dámou Islandu, pripadala si popri svojom manželovi prezidentovi neviditeľná. Ľudia ju na štátnych večeriach obchádzali, dokonca ju niekedy pri manželovi úplne prehliadali.
Namiesto toho, aby sa ľutovala či hnevala, rozhodla sa vykročiť vpred, podať ruku prvá, pozrieť sa im do očí a povedať: „Dobrý deň.“
V rozhovore sa dočítate
- Ako sa na pozadí škandálu Panama Papers stala Eliza Reid prvou dámou Islandu,
- ako sa s rodinou vyrovnali so stratou súkromia,
- prečo ju ľudia na štátnych udalostiach obchádzali a nepodali jej ruku,
- ako pracovala s pochybnosťami o svojej novej identite,
- ako čelila kritike, že vyhľadáva prílišnú pozornosť,
- o čom počas návštevy Slovenska diskutovala s vtedajšou prezidentkou Zuzanou Čaputovou a jej partnerom Jurajom Rizmanom,
- prečo je Island krajinou, ktorá má najbližšie k dosiahnutiu rodovej rovnosti na svete a čo ešte k tomu chýba,
- a ako môže dnes svet pracovať s mladými mužmi, ktorí sú ovplyvnení toxickým naratívom.
Počas jesene minulého roka sme sa stretli na podujatí Forbes Woman Summit, kde ste sa podelili o svoj fascinujúci príbeh. Vaša cesta viedla z malého vidieckeho mestečka blízko Ottawy do Oxfordu a odtiaľ na Island, kde sa váš manžel stal prezidentom a vy prvou dámou. Čo všetko tomu predchádzalo?
Môj otec je profesorom angličtiny a mama vždy pracovala v domácnosti. Mám ešte dvoch mladších bratov. Keď som mala 10 rokov, presťahovali sme sa z okraja Ottawy na vidiek, kde si rodičia kúpili starý dom a chovali tam ovce, sliepky, kačky. Moji rodičia tam žijú dodnes. Neskôr som študovala medzinárodné vzťahy na Torontskej univerzite, čo mi napokon veľmi pomohlo. Potom som odišla na postgraduálne štúdium na Oxfordskú univerzitu.
Študovali ste históriu?
Presne tak, v tom čase tam študovalo veľa Kanaďanov, ale moju pozornosť upútal práve jeden Islanďan, ktorý si tam robil doktorát z histórie. Na základe neho som si utvorila stereotypnú predstavu o tom, akí sú všetci Islanďania. (smiech) Zoznámili sme sa a zamilovali sme sa. Mimochodom, za veľmi vtipných okolností…
Povedzte, za akých.
Prvé rande sme mali vďaka tombole na jednej benefičnej akcii. Dievčatá si kupovali lístky „na rande“ a chlapci ich vyťahovali z papierových pohárov, na ktorých boli ich mená. Pomyslela som si, že je to dobrá príležitosť trochu ovplyvniť osud.
Kúpila som veľa lístkov a skoro všetky som dala do pohára s jeho menom. Takmer nemal šancu si ma nevybrať. Po dokončení doktorátu sme sa presťahovali na Island, kde sme si vybudovali spoločný život. Zosobášili sme sa a mali sme spolu štyri deti v dvojročných intervaloch.
Popri deťoch som písala o cestovaní, prispievala som do viacerých médií v anglickom jazyku.
Nečakaný telefonát
Presuňme sa do roku 2016, ktorý bol pre vás zlomový. Ako si naň spomínate s odstupom času?
Bolo to veľmi rušné obdobie. (smiech) Naše deti mali vtedy dva, štyri, šesť a osem rokov. Ja som mala rozbehnuté viaceré projekty. Manžel práve získal trvalé miesto profesora na Islandskej univerzite. Povedali sme si: „To je ono. Celý život máme naplánovaný presne tak, ako sme chceli.“ Práve sme sa presťahovali do väčšieho domu, ešte sme ho nestihli ani opraviť, keď vypukol škandál spojený s Panama Papers.
Eliza Reid (archív)
Ako novinárka si na ten škandál spomínam. Išlo o masívny únik dôverných dokumentov, ktorý odhalil, ako jedna panamská právnická firma pomáhala svojim klientom, vrátane politikov, biznismenov, celebrít či zločincov, vytvárať offshore schránkové firmy a vyhýbať sa plateniu daní či prať špinavé peniaze.
Na Islande sa tento škandál dotkol nášho vtedajšieho premiéra Sigmundura Davíða Gunnlaugssona, dokonca sa dostal až na titulnú stranu denníka The New York Times. Dokumenty odhalili, že v zámorí skrýval milióny dolárov vrátane pohľadávok voči islandským bankám, ktoré skrachovali počas finančnej krízy v roku 2008.
Na finančné podvody sú Islanďania odvtedy veľmi citliví. Nasledovali obrovské protesty pred parlamentom, po ktorých musel premiér odstúpiť. Pre verejnosť bolo kľúčovou otázkou, kto a ako vyhlási voľby. Môj manžel Guðni nebol členom žiadnej politickej strany, ale ako historik napísal knihu o prezidentoch Islandu a začali si ho všímať médiá.
Čo nasledovalo?
Pozývali ho, aby komentoval aktuálne dianie, a on vedel ako profesor vysvetliť aj pomerne zložité pojmy ľuďom ľahko zrozumiteľným spôsobom. Jeden večer, keď bol v televízii a ja som doma varila večeru pre deti, zazvonila pevná linka.
