Špionáž v tempe agenta 007 je fikcia, naznačuje Daniela Richterová, slovenská expertka so zameraním na spravodajské služby, pôsobiaca na londýnskej King’s College.
Na sabotáže, ktoré dnes ničia podmorské káble či strategické objekty európskych krajín, by sa však počas studenej vojny pozerali s úžasom. Už vtedy boli síce v plánoch tajných služieb východného bloku označené podobné západné ciele, no reálne útoky boli za červenou čiarou.
Červené čiary sa tak stali leitmotívom nášho rozhovoru. Richterová totiž svoj záujem o spravodajské služby a Blízky východ nedávno pretavila do knihy Watching the Jackals, v ktorej rozoberá, kde si československá Štátna bezpečnosť (ŠtB) stanovila hranice pri spolupráci s teroristami a revolucionármi z Palestíny a iných krajín. Bola za červenou čiarou už samotná spolupráca s nimi? Alebo až plánovanie únosov a vrážd?
Daniela Richterová. Foto: archív Daniely Richterovej/Ivan Weiss
V pražských uliciach a v lobby Hotela Intercontinental sa totiž v 70. a 80. rokoch minulého storočia občas ukrývali a niekedy celkom drzo vystavovali na obdiv najznámejší teroristi svojej doby. Medzi nimi aj Iljič Ramirez Sánchez, známejší pod menom Carlos Šakal. V čase návštev Československa mal pritom na konte viaceré bombové útoky aj únos ministrov krajín OPEC z Viedne.
Keď ste sa rozhodli študovať spravodajské služby vo Veľkej Británii, stretli ste sa u kolegov zo Západu s nejakými mýtmi o ŠtB?
Mali napríklad pocit, že sa o všetkom rozhodovalo v Moskve. Krajiny strednej a východnej Európy si však museli neraz vyvinúť vlastnú politiku – napríklad vo vzťahu k rôznym „šakalom“, ako v knihe nazývam teroristov a revolucionárov. Medzi tajnými službami východného bloku boli aj veľké rozdiely v prístupoch – východní Nemci riešili niektoré záležitosti úplne inak ako Česi a Slováci, Maďari či Poliaci. A tajné služby týchto krajín si aj konkurovali.
Ako sa to prejavovalo?
V dokumentoch ŠtB som napríklad našla rôzne komentáre o tom, ako súdruhovia z NDR nechcú prezradiť, aký systém sabotáží vymysleli. Samozrejme, základná spolupráca tam bola, konali sa pravidelné stretnutia s KGB a inými partnerskými službami z východného bloku, ale bol tam istý stupeň nedôvery. Čo je na druhej strane aj normálne, v tejto oblasti chcete, aby o vašich krokoch vedel čo najmenší okruh ľudí.
Ale ešte by som spomenula jeden mýtus. Nielen na Západe existuje presvedčenie, že totalitné tajné služby mali celú krajinu pod kontrolou.
A nebolo to tak?
My pôsobenie tajných služieb vnímame najmä cez príbehy disidentov a prenasledovaných a z nich skutočne vyplýva, že ŠtB o hlavných bunkách disentu vedela. Vedela presne, kto sa s kým stretáva, kamaráti a tak ďalej. Takže v agende vnútorného nepriateľa bola ŠtB celkom dobrá.
No pri nových výzvach a hrozbách, tam už trochu tápala. Bolo pre ňu komplikované pochopiť, ako fungujú tieto veľmi kozmopolitné medzinárodné skupiny, či už ich chceme nazývať teroristami alebo revolucionármi. Členovia takýchto organizácií často používali zmenené mená, mali viacero pasov. Ak mala ŠtB ambíciu týchto ľudí z krajiny vytlačiť, nešlo to úplne hladko. Neraz sa stalo, že o ich pobyte v krajine sa dozvedela, až keď už boli preč.
Teroristi z Intercontinentalu
