Japonsko má jednu z najstarších populácií na svete. Masue Katayama už viac ako štyri dekády hľadá spôsob, ako sa o seniorov starať dôstojne. Pomáha jej v tom aj dcéra Seiko Adachi.
Vo filmoch štúdia Ghibli, ktoré sa odohrávajú v Japonsku, sa vedľa seba neraz ocitne domov pre seniorov a škôlka. Inak to nie je ani v prípade niektorých zariadení, ktoré prevádzkuje sociálny podnik Social Welfare Corporation Shinko Fukushikai.
Založila ho Masue Katayama, dnes už 84-ročná Japonka, ktorá stále patrí k hŕstke ženských CEO v krajine. Keď mi v roku 2019 vo svojej kancelárii podáva prvý raz ruku, neverím, že má naozaj pred osemdesiatkou. Rovnako tomu neverím ani v prípade japonských seniorov, ktorí sa v uliciach Tokia premávajú na svojich bicykloch a v zapadnutých reštauráciách servírujú sushi. V duchu japonského konceptu ikigai je najdôležitejší zmysel života a mnohí Japonci a Japonky práve na dôchodku nachádzajú nový, ktorý je podľa mnohých výskumov aj jednou z ingrediencií receptu na dlhovekosť.
Japonsko má dlhodobo jednu z najstarších populácií na svete, aktuálne s priemerným vekom dožitia takmer 85 rokov. V krajine počas posledných troch dekád klesá pôrodnosť, podľa štatistík z roku 2022 pripadá na jednu ženu 1,26 dieťaťa.
Zvýšenie miery pôrodnosti je kľúčovou politickou prioritou vlády a jedným zo spôsobov, ako sa o to snaží, je vytváranie zariadení starostlivosti o najmenšie deti. Katayama prevádzkuje oboje – domovy pre seniorov, kde môžu dôstojne stráviť čas, aj škôlky, kde deti nachádzajú láskavosť. V osemdesiatych rokoch, keď s budovaním svojho biznisu začala, sa pritom len snažila nájsť riešenia pre vlastné problémy.
Štandardy kvality
Masue Katayama vyrástla v dobre situovanej rodine, jej otec bol obchodník a mama pochádzala z rodiny známej tvorbou ikebany.
„Moja mama nebola typická mama, nepamätám si, že by mi niekedy povedala niečo láskavé. Ak by dnes žila, mala by viac ako sto rokov, ale iste by stále nosila červený lak na nechtoch a chodila by raz do týždňa do salónu krásy,“ spomína nižšia žena s vlnitými vlasmi pod uši. Keď sa Masue v tínedžerskom veku rozhodla vykonávať dobrovoľnícku činnosť, jej rodičia nerozumeli, prečo to robí. Vďaka nim a zázemiu však študovala v zahraničí.
Neskôr sa vydala do rodiny obchodníkov s ovocím a so zeleninou. Ak chcela rodine manžela pomáhať, najprv potrebovala nájsť miesto, kde by mohli byť jej dve deti, kým ona pracuje. A tak založila prvú škôlku.
Noel Rojo
Neskôr, v osemdesiatych rokoch, navštívila známu v nemocnici. Nepozdávalo sa jej depresívne prostredie v jej izbe, ktoré podľa Katayama prispievalo k tomu, že jej známa bola smutná. Začala premýšľať nad tým, ako vytvoriť pre ľudí príjemné prostredie na prežitie posledných dní ich životov. V Japonsku v tom čase neexistovali zariadenia pre seniorov zo strednej triedy – buď tu boli drahé služby pre bohatých, alebo lacné a nekvalitné pre ľudí, o ktorých sa nemal kto postarať. Masue začala za symbolické sumy skupovať opustené budovy, napríklad mládenecké domovy, a pretvárať ich na domovy pre seniorov určené strednej triede. Služby síce neboli drahé, ale kvalitné. Katayame sa po rokoch podarilo zaviesť do starostlivosti o seniorov štandardy kontroly kvality ISO9001, ktoré sa dovtedy vzťahovali len na výrobky, nie na služby. Všetky jej zariadenia tieto štandardy spĺňajú.
Časom zmenila model, hoci jej príklad nasledovalo mnoho súkromných spoločností. Jednej z nich predala svoje domovy pre seniorov a založila sociálny podnik Social Welfare Corporation Shinko Fukushikai, ktorý poskytuje starostlivosť platenú zo štátneho zdravotného poistenia. Aktuálne má Shinko Fukushikai viac ako dvadsať zariadení, v ktorých poskytuje rôzne služby pre seniorov, prevádzkuje tiež desať škôlok a šesť skupinových domovov pre ľudí so zdravotným znevýhodnením.
