„Ako sa vám páči na vedeckom festivale Starmus?“ spýtal som sa zdvorilostne kanadského astronauta Chrisa Hadfielda. „Na vedeckom… a umeleckom festivale,“ zdôraznil s úsmevom.
Skvelý popularizátor vesmírneho programu sa totiž na pódiu v Bratislave predstavil aj s gitarou. Napokon, je prvým človekom, ktorý nahral hudobný album vo vesmíre, a jeho hudobný klip s „coverom“ skladby Davida Bowieho Space Oddity nakrútený na Medzinárodnej vesmírnej stanici (ISS) bol pred štyrmi rokmi hitom internetu.
Festival Starmus sa koná na hokejovom štadióne a mne nedá trochu vás na začiatok podpichnúť. O vás je známe, že ste veľkým fanúšikom tímu NHL Toronto Maple Leafs.
To je pravda.
Zaujíma ma, aké je to fandiť tímu, ktorý naposledy vyhral Stanley Cup ešte pred pristátím človeka na Mesiaci.
Hokej milujem, lebo kladie vysoké nároky na jednotlivca aj celý tím. Úspech v ňom je kombináciou zručnosti, tvrdej práce, talentu a vytrvalosti. Páči sa mi, že tempo hry nikdy nepoľaví, a sezóna NHL je náročná, hrá sa v nej viac zápasov ako v mnohých iných športoch. Stanley Cup napokon vyhrá jeden z tridsiatich dvoch tímov, no každý z tímov vyhrá počas dlhej sezóny nejaké zápasy a ja si užívam ten priebeh. Ak sa v živote sústredíte len na koniec, na výsledok, potom z neho veľa nemáte.
Treba však uznať, že posledné sezóny sa v Toronte je na čo dívať – Austan Matthews je zrejme jeden z najlepších kanonierov v histórii.
Áno, aktuálne najlepší strelec na svete. Ja mám však k tímu osobitý vzťah aj preto, že môj pradedo bol kondičným trénerom Leafs. Bol prvým z Hadfieldovcov, ktorý sa usadil v Kanade. Najskôr pôsobil v armáde, potom si ho však najal hokejový klub, aby pred sezónou dostal hráčov do formy. Takže čo sa týka obľúbeného klubu, bolo rozhodnuté ešte pred mojím narodením, nemal som na výber. Uplynulú sezónu sa im dokonca celkom darilo a hoci v play-off vypadli, zápasy som si užíval.
Údajne ste sa rozhodli byť astronautom, keď ste ako dieťa sledovali pristátie človeka na Mesiaci. Nechýbajú v dnešnom vesmírnom programe takéto silné momenty, ktoré vedia dať deťom smerovanie na celý život?
Deti dnes majú veľa príležitostí, ktoré ich dokážu inšpirovať. Mám to šťastie, že pravidelne prednášam na školách, takže to mám z prvej ruky. Mnoho dospelých bolo v škole naposledy ešte v úlohe žiakov, takže to tak dobre nevidia. Dnes sú však deti rovnako nadšené a inšpirované ako my kedysi. Okrem toho ich šance letieť do vesmíru sú lepšie. Po návšteve škôl vnímam svet vždy s väčším optimizmom.
Pristátie na Mesiaci bol však moment, ktorý sledoval celý svet. Máme dnes niečo také?
Porovnal by som to s letectvom. Keď bratia Wrightovci v roku 1903 uskutočnili prvý let lietadlom, bol to iste inšpiratívny moment, ale zároveň to nebol koniec letectva, bol to jeho začiatok. Príležitosti odvtedy len pribúdali.
Keď som ako deväťročný sledoval Neila, Mikea a Buzza, ako letia na Mesiac, už som mal prečítané knihy od Julesa Verna, Arthura C. Clarka, Ricea Burroughsa a Roberta Heinleina. Ich príbehy ma inšpirovali skôr, ako astronauti pristáli na Mesiaci. Oni len ukázali, že to už nie sú len predstavy z kníh, ale reálna vec, ktorá sa dá uskutočniť.
Americký Forbes o vás napísal, že zo všetkých ľudí, ktorí kedy opustili Zem, ste najzručnejší na sociálnych sieťach. Čo vás priviedlo k tomu, aby ste sa o svoj život začali takto deliť? Chceli ste len popularizovať vesmírny program alebo to pre vás bolo čosi prirodzené?
Asi oboje. Poviem vám, že sovietsky vesmírny program ma veľmi nenadchýnal, pretože ho tajili. Na verejnosť sa dostalo len to, čo sa podarilo, tie príbehy však potom neboli úplné, a tak neoslovili moju predstavivosť.
NASA naproti tomu zverejňovala všetko. Osobne si pamätám na Johna Younga, ktorý bol súčasťou misií Apollo. Keď hovoril do vysielačky, často nadával a vravel hlúposti. NASA to nijak necenzurovala, ukázala, akí sú tí ľudia, ktorí robia úžasné veci, naozaj. Aj pristátie na Mesiaci bolo také úchvatné, pretože sa o toto úžasné ľudské dobrodružstvo podelili s celým svetom.
Myslím si, že bez toho, aby som nad tým veľmi uvažoval, som sa jednoducho raz rozhodol, že ak budem mať niekedy príležitosť robiť takéto skvelé veci, nenechám si to pre seba. Veď ako sa má nejaké malé dieťa vyrastajúce napríklad tu u vás pod Tatrami inšpirovať vesmírnym programom, keď sa o ňom nedozvie? Ja zrejme nepôjdem robiť sériu prednášok na slovenské stredné školy, no pomocou technológií sa o svet vesmíru môžem podeliť. Okrem toho píšem aj knihy, spolupracujem na televíznych seriáloch, dokumentárnych filmoch. Je to dôležitá súčasť mojej práce, na vesmírny program sa skladá celá verejnosť a ja sa s ňou chcem podeliť o výsledky.
Ako veliteľ 35. expedície na ISS ste dohliadali na jednu z prvých zásobovacích misií spoločnosti SpaceX. Ste fanúšikom spolupráce súkromných firiem s NASA?
V podstate všetky vozidlá pre vesmír postavili súkromné spoločnosti. Raketoplány vyrábala firma Rockwell, pristávací modul misií Apollo zase spoločnosť Grumman, takže je to prirodzená spolupráca, ktorá funguje už dlhé desaťročia. Novinkou je, že namiesto toho, aby NASA firmám konkrétne hovorila, čo majú postaviť, teraz len vytyčuje ciele a necháva na spoločnostiach, aby rozhodli o najlepšom spôsobe, ako to dosiahnuť, čo je podľa mňa efektívnejšie.
To isté sa stalo kedysi v letectve. Najskôr niekoľko bláznivých ľudí podstúpilo obrovské riziko a veľa z nich pritom zomrelo, podobne ako v začiatkoch vesmírnych programov. Potom vlády vložili obrovské peniaze do leteckého výskumu a výsledkom je celosvetová letecká doprava. S vesmírnou dopravou to nebude inak.
