Po 5 400 kilometroch a pár prasknutých lankách sa ocitol v Ázii, zatiaľ čo mu celý európsky kontinent ležal za chrbtom. Mladý Ír s vášňou pre dobrodružstvo a prírodu sa odhodlal prejsť 14 krajín na dvoch kolesách.
„Mám pocit, že mi za tri mesiace ubehol celý rok života,“ opisuje svoju skúsenosť 24-ročný Cathal Forkan.
Z Írska do Istanbulu na bicykli
- Prejdené kilometre: 5 400
- Počet dní celkovo: 81
- Počet dní bicyklovania: 65
- Krajiny: 14
- Hlavné mestá: 5
- Priemerná denná vzdialenosť: 83 km
- Maximálna denná vzdialenosť: 114 km
- Maximálna rýchlosť: 58 km/h
- Najvyšší bod: 1 700 m
- Maximálne denné prevýšenie: 2 200 m
Desať eur na deň
Máš nejaké tipy pre ľudí, ktorí by sa chceli vydať na podobné dobrodružstvo?
Choďte do toho. Čím viac nad niečím podobným premýšľate, tým viac prekážok si začnete klásť do cesty. Myslím si, že najlepšia vec, ktorú môžete spraviť, je jednoducho do toho ísť. So všetkým sa už nejako vysporiadate.
Každodenné písanie denníku bolo to najlepšie rozhodnutie. Bol som síce úplne vyčerpaný a sotva udržal v ruke pero, no každý večer som si aj tak zapísal, koľko kilometrov som prešiel a čo sa počas dňa stalo. Vďaka denníku sa dnes môžem na tieto dni znova pozrieť.
Nie je šanca, že si zapamätáte každú jednu minútu z takéhoto výletu. Budete mať pocit, že za tri mesiace vám ubehol jeden rok života. Veci, zvuky a vône, ktoré zažijete za jeden deň, sú hodné zážitkov celého týždňa. Bez zapisovania by som si nepamätal žiadne z týchto maličkostí. To je asi môj najväčší tip.
Pripravoval si sa na to nejako špeciálne po fyzickej stránke?
Nie, ale pravdepodobne som mal, pretože počas prvých týždňov som mal problémy s kolenami. Našťastie, moja trasa bola dosť rovná, takže to nebol veľký problém – teda až na záver, vtedy už bol terén kopcovitý. Keď som sa tam však dostal, mal som lepšiu fyzičku.
Foto: archív Cathala Forkana (17 fotografie)
Aký bol tvoj rozpočet?
Keď som si pokryl všetky výdavky na začiatku – bicykel, tašky a základné potreby – jediné, čo som potreboval, bolo jedlo a ubytovanie. Môj denný limit nepresahoval viac ako 10 eur a myslím si, že sa mi ho podarilo dodržať celkom dobre. Západná Európa je trochu drahšia, no potom tu sú miesta, kde neminiete vôbec nič, pretože nie je kde.
Popri Dunaji a cez Balkán
Ako si si naplánoval trasy a miesta, ktoré si chcel navštíviť?
Existuje séria cyklotrás cez celú Európu – EuroVelo cyklotrasy. Boli navrhnuté tak, aby slúžili ako túry. Jedna z nich, EuroVelo 6, ide z francúzskeho Saint-Nazaire do mesta Konstanca v Rumunsku – od Atlantiku popri Dunaji a kúsok popri rieke Rýn až po Čierne more. Zameral som sa na hlavné mestá na Dunaji.
„Máte pocit, že vám za tri mesiace ubehol jeden rok života. Veci, zvuky a vône, ktoré zažijete za jeden deň, sú hodné zážitkov celého týždňa,“ hovorí Cathal. Foto: archív Cathala Forkana
Za Belehradom som si viac-menej vymyslel vlastnú trasu. Chcel som uvidieť viac z balkánskej prírody. Išiel som zo Srbska smerom do Severného Macedónska – nádherná krajina s naozaj priateľskými ľuďmi. Potom do Bulharska.
Plánovanie vlastnej cesty bolo veľmi peknou skúsenosťou. Dodáva to trochu viac nezávislosti. Ráno som sa zobudil, mal som iba predstavu, ktorým smerom pôjdem, ale netušil som, kde budem kempovať, aké tam budú cesty. Po ceste vidíte dedinky zamrznuté v čase alebo jednoducho veci, ktoré by ste na naplánovanej trase neuvideli.
Praktická stránka cesty
Pokiaľ si nebol vo väčšom meste, v ktorom si mal viacej možností, kde a ako si najčastejšie prespával?
Zvyčajne som stanoval mimo kempov – asi šesť dní v týždni. Nájsť si vôbec nejaké miesto, najmä v západnej Európe, bolo niekedy náročné. Väčšinou som musel „potajomky“ kempovať v lese alebo pri kopci, kde ma nikto nevidel.
Do rakúskeho Linzu som prišiel okolo deviatej večer, stmievalo sa, začínalo pršať a ja som nemal nocľah. V meste som nevedel nájsť žiadne ubytovanie za rozumnú cenu, a tak som vyšiel na kopec k mestskému parku v strede Linzu a postavil som si stan – doslova uprostred malého štvorčeka zelene v strede celkom rušného parku. To bol jeden z tých horších príkladov.
Zažil som veľa vtipných a náhodných miest, ale aj nádherné pláže na brehu Dunaja. Prespával som na najrôznejších miestach. Niekedy aj úmyselne – keď som uvidel pekné miesto, zastavil som skôr. Inokedy to bol doslova kúsok trávy, ktorý sa mi podarilo nájsť. Niekedy nemáte na výber, hlavne v zlom počasí.
Aké kroky si urobil ohľadom bezpečnosti, keď si stanoval mimo kempov?
Úprimne, neurobil som toho veľa. Čím ďalej som však išiel, tým viac sebavedomia som získaval, možno občas až príliš. Stanovať mimo vyhradených území bolo takisto čoraz viac legálnejšie. Napríklad v Srbsku to nebol veľký problém. Niekedy som teda stanoval aj na viditeľnejších miestach.
Čo sa týka nebezpečenstva, viac mi hrozilo zo strany zvierat. Na niektorých miestach boli veľkým problémom psy, musel som ich zaháňať alebo byť veľmi potichu, aby som sa im vyhol.
V Bulharsku som mal najväčší strach z medveďov. Prechádzal som cez Rodopy (pohorie na juhovýchode Európy, pozn. ed.), v ktorom je ich skutočne veľa. Niekedy som počas noci počul rôzne zvuky. Musel som si dávať veľký pozor na to, aké jedlo mám so sebou a čo varím. Mal som aj malý slzný sprej, ktorý som si zohnal v Budapešti. Bola to moja posledná možnosť ochrany, no našťastie som ho nepotreboval a úprimne pochybujem, že by mi v takej situácii pomohol.
Ako si riešil hygienu, predovšetkým počas pobytu „mimo civilizáciue“?
Rieky a jazerá, keď som kempoval vo voľnej prírode. Niekedy jednoducho nemáte na výber.
Minimum vecí
A čo strava? Ako si si varil?
Mal som set na varenie a plynovú fľašu, a tak som si pripravoval teplé jedlo. Cez deň som zvyčajne bicykloval okolo 20 kilometrov, potom som si našiel pekáreň, kde som si dal kávu, nejaké pečivo a išiel som zasa ďalej. Počas cesty som sa snažil nájsť nejaké potraviny, lebo som nechcel so sebou ťahať veľa jedla, pokiaľ som nešiel dlhšie vzdialenosti bez obchodov.
Aké veci si potreboval a ako si niesol všetku batožinu?
Mal som so sebou len minimum vecí – iba to, čo som naozaj potreboval. Na oboch stranách bicykla som mal na zadnom nosiči pripevnené dve tašky, ktoré mali kapacitu okolo 40 litrov. Hore som si pripol stan. V jednej z tašiek som mal trochu oblečenia, set na varenie, plynovú fľašu a náradie na opravu bicykla. Je dôležité mať túto výbavu, aby ste boli schopní si opraviť akékoľvek poškodenie, ktoré sa vám môže prihodiť.
Na druhej strane som mal jedlo, snažil som sa ho so sebou niesť čo najmenej, no nebolo to vždy možné. V niektorých oblastiach môžu prejsť dni medzi tým, než narazíte na nejaký obchod, čiže sa môže stať, že so sebou nosíte niekoľko kíl jedla.
Power banky boli tiež veľmi dôležité. Na ceste som nemal veľa možností na nabíjanie a všetky mapy som mal uložené v telefóne. Na predných riadidlách som mal prichytenú malú odnímateľnú tašku, kde som si dával dôležité veci ako peňaženku, pas a ďalekohľad, bez ktorého by som pravdepodobne nemohol výlet absolvovať.
Nečakané stretnutia
Spomínal si, že si mal pribalené náradie na opravu bicykla. Mal si počas cesty technické problémy?
Prvých 1 400 kilometrov som zvládol bez akejkoľvek nehody, v nič lepšie som ani nemohol dúfať. Nakoniec som však pretrhol jedno z laniek na zadnom kolese. Dokonca trikrát. Očakával som to, a tak som mal so sebou náhradné kusy. Dôvodom bolo, že zadnú časť bicykla veľmi zaťažili tašky, čiže tam bolo veľa tlaku na lanká. Všetky tieto nehody však viedli k veľmi pekným stretnutiam.
Keď som lanká pretrhol prvýkrát, bol som v chorvátskom meste Vukovar a práve sa spustila obrovská búrka. Prešiel som v ten deň viac ako 80 kilometrov a nikde sa nedalo kempovať. Bolo to komplikované poškodenie a trvalo by mi dlho, kým by som ho opravil sám. Na Google Maps som preto našiel chalana s cyklistickým obchodom. V ten deň nerobil, lebo bol štátny sviatok, no aj napriek tomu ma prišiel vyzdvihnúť, zobral ma do garáže, zadarmo mi opravil bicykel a potom mi ponúkol ubytovanie, jedlo a pitie. Na druhý deň mi poukazoval mesto.
V Turecku som lanká pretrhol druhýkrát. Vošiel som do prvého obchodu s bicyklami, ktorý som zbadal. Vo vnútri bola skupina opravárov, ktorí práve obedovali. Uprostred ich prestávky mi zobrali bicykel, nepovedali vôbec nič, dali mi kebab s citronádou a zatiaľ mi opravili bicykel. Odviedli naozaj skvelú prácu. Všetko to boli úžasné skúsenosti.
Zdravotné komplikácie
Mal si aj nejaké zranenia či zdravotné komplikácie?
Na začiatku som mal problémy s kolenami. Boli to naozaj dosť vážne bolesti a v jeden moment som premýšľal, či to v takom stave vôbec dokážem dokončiť. Potom som zistil, že dôvodom bolo nastavenie sedadla, napravil som si ho a bolesti odišli. Inak som bol celý čas viac-menej fit. Akurát ku konci trasy v Bulharsku som dostal otravu jedlom a taktiež ma potrápil aj úpal. V ten deň bolo hrozne teplo – okolo 36 stupňov.
A čo si robil v týchto situáciách? Bicykloval si ďalej?
Áno, keď som mal úpal, veľmi pomaly som išiel ďalej. Snažil som sa urobiť počas dňa viac prestávok. V Bulharsku mali navyše pri cestách veľa fontán, takže vždy, keď som išiel okolo nejakej, celý som sa namočil. Bol som taký vriaci, že som mal pocit, akoby mi studená voda pálila kožu. Na hlavu som si dal mokrú látku a po piatich minútach som bol zase úplne suchý. V takej horúčave by sa bez nej nedalo pokračovať.
Top krajina? Srbsko
Prešiel si 14 krajinami s odlišnými kultúrami, prírodou, pamiatkami či cyklistickou infraštruktúrou. Ktorá krajina sa stala tvojou najobľúbenejšou?
Pravdepodobne Srbsko. Kvalita ciest tam bola naozaj dobrá, vodiči jazdili ohľaduplne, príroda bola úžasná, očaril ma nádherný národný park Djerdap na severe. Je to naozaj pekná krajina. Tiež som mal pocit, že je tam veľa zaujímavých miest ako Nový Sad a Belehrad. A hlavne veľmi milí ľudia. Spolu s Chorvátmi boli Srbi pravdepodobne najpriateľskejšími ľuďmi z celého výletu.
Povedal by si teda, že Srbsko bola aj najprívetivejšia krajina pre cyklistov?
Srbsko bolo skôr dobrodružné bicyklovanie, no na druhej strane, trasa EuroVelo 6, po ktorej som tam išiel, bola naozaj výborná. Cyklotrasy boli urobené veľmi dobre a mali aj veľmi milé uvítacie nápisy so smajlíkmi.
Musím povedať, že som bol pozitívne prekvapený ich zariadením. A boli dokonca lepší ako v Nemecku. Ak by som si mal vybrať jednu top krajinu z hľadiska predĺženej cyklistickej infraštruktúry, bolo by to Rakúsko. Je vidieť, že investovali veľa peňazí do cyklotrás. Slovensko však bolo z môjho pohľadu takisto ohromujúce. Trasu medzi Bratislavou a maďarským Ostrihomom som si naozaj užil.
Krajiny (ne)prívetivé k cyklistom
Ako by si porovnal cyklotrasy na Slovensku s ostatnými krajinami?
Musím si dávať pozor, aby som nerobil nejaké grandiózne vyhlásenia, ale pamätám sa, keď som v tom čase bicykloval a porovnával si to s Nemeckom. Na Slovensku boli cyklotrasy viac zasadené do prírody, boli nenáročné a bez veľkých kopcov. Nikde v okolí to nebolo také malebné ako trasa, po ktorej som išiel. Popri rieke sa vinuli veľmi pekné trasy. Naozaj som bol veľmi rád, že som išiel do Maďarska po slovenskej strane.
A ktorá krajina bola najmenej prívetivá k cyklistom?
Nepáčilo sa mi Bulharsko. Pravdou je, že som nešiel po oficiálnej cyklistickej trase, nebolo to vytvorené ako cyklistická destinácia. Vodiči sa vôbec nesprávali ohľaduplne, podmienky na cestách neboli dobré. Ľudia na mňa pôsobili trochu chladnejšie ako v ostatných krajinách. Okrem okolitej prírody to teda nebol veľmi príjemný zážitok.
Vodiči jazdili šialene aj v Turecku. Na cestách som zažil niekoľko stretnutí ohrozujúcich život, a to som tam bicykloval iba chvíľu. Úprimne, nerád by som bicykloval dlhšiu trasu s takými vodičmi, bál som sa o vlastnú bezpečnosť. Každá krajina však mala svoje čaro aj napriek tomu, že sa mne osobne až tak veľmi nepáčila.
Na hranici podchladenia a náročné momenty
Verím, že je rozdiel medzi tým, keď máš nejakú ideu a skutočne ju aj zrealizuješ. Mal si počas cesty nejaké krízy? A ako si ich zvládal?
Nezažil som žiadnu väčšiu krízu. Najhorší moment bol pravdepodobne, keď som bicykloval cez národný park Morvan vo Francúzsku a rozhodol som sa ísť skratkou, ktorá by mi ušetrila asi deň bicyklovania. Táto odbočka však viedla cez pomerne náročnú kopcovitú trasu. A ešte k tomu to bol najupršanejší a najchladnejší deň z celého výletu. Pravdepodobne som bol na hrane podchladenia. To bol asi môj najhorší moment – v takej situácii si však viete povedať, že aspoň netrčíte niekde v kancelárii.
Čo bola pre teba najnáročnejšia časť celého dobrodružstva?
Najnáročnejšie nebolo bicyklovanie, ale kempovanie. Prináša to stres a starosti, keďže neviete, kde budete spať. Mal som niekoľko skúseností s kempovaním v naozaj otrasnom počasí – silný dážď, mráz aj vo vnútri stanu, neviete sa veľmi zahriať.
Najťažšia časť zo všetkého je teda každodenné stanovanie, rovnako aj skutočnosť, že vám unikajú veci, ktoré sa dejú doma. S tým však musí človek pri cestovaní rátať.
Bicykloval a kempoval si bez ohľadu na počasie, fyzickú bolesť, výškové prevýšenie, nepriaznivú infraštruktúru či šialených vodičov a nebezpečné zvieratá. Ľutuješ niečo?
Myslím, že do určitej miery ľutujem to, že som išiel celkom rýchlo. S odstupom času mám dnes pocit, že cez niektoré časti som prešiel príliš rýchlo. V niektorých častiach Francúzska som napríklad mohol stráviť viac času. Keď som začal, chcel som len cestovať a nechávať za sebou kilometre.
Na jednej strane chcete ísť ďalej, ale na druhej strane chcete aj zostať, iba si užívať miesto, kde sa nachádzate. Myslím si, že najdôležitejšou časťou výletu je byť len na mieste a užívať si ho. Toto je teda asi jediné, čo ľutujem. Nič iné. Vo všeobecnosti všetko prebehlo veľmi dobre.
Psychika a osamelosť
Na čo si majú dávať ľudia pri podobných výletoch pozor, čo sa týka psychickej stránky?
Ak nie ste zvyknutí tráviť čas sami so sebou alebo ak neradi trávite čas osamote, môže to byť náročné. V tom prípade to nie je pre vás. Pokiaľ nestretnete počas cesty niekoho a nebicyklujete spolu. Aj ja som to zopárkrát spravil a bolo to celkom fajn.
V prvom rade však musíte byť pripravení stráviť čas osamote a na to, že veľa situácií nepôjde podľa vášho plánu. Niekedy nebudete mať šťastie a dostanete defekt na mieste, kde to nebudete vôbec čakať. Veci sa jednoducho môžu pokaziť.
Musíte byť naozaj odolní a prispôsobiví. Ak na začiatku cesty nie ste úplne takto nastavení, ale máte odhodlanie cez to všetko prejsť, určite vďaka tejto skúsenosti veľa získate a stanete sa odolnejšími.
Spomínal si, že pokiaľ človek nerád trávi čas sám so sebou, je náročné vydať sa na niečo podobné. Necítil si sa niekedy osamelo?
Boli momenty, keď som sa cítil osamelo. Hlavne na pekných miestach, kde chcete zdieľať ten moment s niekým ďalším. Môj štýl cestovania je však celkom zvláštny a pokiaľ cestujete s niekým iným, tak na takomto výlete si to vyžaduje obrovské množstvo kompromisov. Niekoľkokrát som mal možnosť to zažiť. Pre mňa osobne bola skvelá skúsenosť prejsť si tým sám. Existujú však momenty, kedy sa cítite osamelo, hlavne pokiaľ ste preč dva až tri mesiace.
Bol si v každodennom kontakte s niekým?
Volal som domov skoro každý deň, ale skôr pre pokoj doma, pretože naši mali strach, najmä vtedy, keď som sa dostal do východnej Európy a ďalej od väčších miest a civilizácie.
Takmer v cieli
Aké boli tvoje pocity, keď si konečne prišiel do mesta, ktoré ťa viedlo k prekonaniu 5 400 kilometrov na bicykli?
Nevedel som, kedy presne som dorazil do Istanbulu, pretože je to obrovské mesto a bicyklujete do neho hodiny. Keď som si to však uvedomil po prvýkrát, bol to výnimočný moment. Cítil som, že už som konečne takmer v cieli.
Deň predtým som kempoval v lesoch na predmestí Istanbulu, ráno som sa zobudil v krásnom zelenom lese, v okolí bol počuť spev vtákov. Pomaly som bicykloval, nikde som sa neponáhľal a ocitol som sa pred úžinou Bosporu. Išiel som popri Čiernom mori, svietilo slnko, obloha bola čisto modrá. Všetko naokolo bolo postupne rušnejšie a rušnejšie, až som sa ocitol v strede toho najúžasnejšieho mesta.
Keď som sa dostal k Modrej mešite, vtedy som vedel, že som konečne dorazil do Istanbulu. Bol to jednoducho úžasný pocit.
Ako si sa dostal naspäť domov? Bicykloval si znova späť?
Nie, ale želám si, aby som mohol. Aspoň nejakú časť. V tom čase začalo byť v Európe až príliš horúco. Tie 36-stupňové teploty v Bulharsku ma vyčerpávali, čiže som bol rád, keď som dorazil do Istanbulu. Bol som fyzicky aj psychicky unavený.
V Istanbule som strávil dva týždne a celý čas som uvažoval, či budem domov bicyklovať aspoň nejakú časť – napríklad cez Turecko na grécke ostrovy a odtiaľ do Atén. Predpoveď počasia však ukazovala 40 stupňov a hrozilo tu riziko požiarov. Nakoniec som sa rozhodol letieť priamo z Istanbulu domov.
Nezabudnuteľné stretnutia
Vydal by si sa na podobný výlet ešte niekedy?
Veľmi rád by som ešte niekedy išiel na podobný výlet, ale nešiel by som rovnakou trasou. Na svete je toho predsa tak veľa, čo sa oplatí vidieť. Ak by som mal niekedy takú možnosť, rád by som prešiel na bicykli do Číny alebo z južného cípu Južnej Ameriky na Aljašku. To je však veľký časový aj finančný záväzok.
Aká je tvoja nezabudnuteľná skúsenosť z výletu?
Väčšina z nich asi zahŕňa stretnutia s ľuďmi – dobré skutky od úplne cudzích ľudí, ktoré by ste vôbec nečakali, no veľmi si ich vážite.
Úplne na začiatku mi jeden Francúz ponúkol nocľah a stravu na trajekte úplne zadarmo, len tak, z čistej dobroty. Opäť musím spomenúť aj opravárov bicyklov, ktorí mi naozaj veľmi pomohli. Sú to veci, ktoré si neviete naplánovať. Tieto skúsenosti boli pre mňa najnezabudnuteľnejšie.
V Nemecku som taktiež stretol jedného cyklistu, a to len preto, že som v ten deň išiel trochu dlhšie než som plánoval. Počas cesty sme do seba narazili ešte niekoľkokrát a do Istanbulu sme dorazili v ten istý čas nezávisle od seba.
V posledný deň, keď som dorazil do Istanbulu, som mal na sebe reflexnú vestu od írskej správy ciest a ako som tak bicykloval, z opačnej strany cesty za mnou prišiel cyklista, ktorý sa ma opýtal: „Ste z Írska?“ „Áno, som,“ odpovedal som mu. Rozpoznal logo, malý oranžový štvorček na chrbte. Aj on bicykloval z Corku do Istanbulu a prišiel iba deň predo mnou. Bola to veľmi milá náhoda.
Cesta je vždy plná úžasných momentov. Idete dolu kopcom, svieti slnko, všade naokolo vás sú kvety a vy sa cítite voľnejšie ako kedykoľvek predtým. Môžete ísť kamkoľvek, ste absolútne voľní.
