20. augusta 2021

Peter Popluhár alias PPPeter sa vo svojich videách a dokumentoch venuje najmä cestovateľským zážitkom, ktorých má na svojom konte naozaj veľa. Jeho najväčšou výzvou bol výstup na Kilimandžáro v rekordnom čase 24 hodín a 42 minút. Dokument, ktorý o tom natočil, zverejnil začiatkom augusta.

V rozhovore pre Forbes.sk hovorí Peter o tom, ako jeho skupine pomohol pri príprave ľadový muž Wim Hof, o extrémoch, ktoré tam zažili, aj o zásadách, vďaka ktorým prežili vysoké nadmorské výšky bez aklimatizácie.

„Deň po výstupe sme volali s Wimom a on nám oznámil, že sme to dali o štyri hodiny rýchlejšie ako on. Až potom prišla tá ozajstná eufória,“ hovorí Peter, ktorý je podľa najnovšieho rebríčka Forbes na šiestom mieste top slovenských influencerov.

Pozrite si rebríček top influencerov Slovenska za rok 2021.

Reklama

Ako sa zrodil nápad vystúpiť na najvyššiu horu Afriky?

Je to trošku dlhší príbeh. Už asi tri roky mám v hlave veľký cestovateľský projekt. Ešte o ňom nemôžem hovoriť, ale vyžadoval si práve cestu do Tanzánie pre jednu päťsekundovú scénu. Zverejnenie projektu sa blížilo a vedel som, že tento rok tam musím vycestovať.

No zároveň som si vravel, že pre pár sekúnd sa to neoplatí. Tak som začal premýšľať nad tým, o čom v Tanzánii by som ešte dokázal urobiť zaujímavé video.

Vedel som, že je tam Kilimandžáro, ale obyčajný výstup naň mi prišiel ako veľká nuda. Nemám rád mainstreamové miesta, kam chodí veľa turistov, a destinácie, ktoré sú dostupné pre každého. Chcel som to ozvláštniť.

Inšpirovala ma kniha Wima Hofa, ktorý v nej píše aj o tom, ako sa mu podarila jedna neuveriteľná vec. V roku 2016 vyšiel s partiou 26 ľudí na Kilimandžáro za 28 hodín bez aklimatizácie, len s pomocou jeho dýchacej metódy. Je to absolútny zázrak, ktorý nebol zdokumentovaný. Povedal som si, že toto je niečo, čo by som mohol skúsiť.

Konzultácie s legendou

Oslovili ste aj Wima Hofa, aby vám pomohol?

Áno, napísal som mu na Instagrame, či by sa k nám nepridal. Odpísal, že nie, ale pozval nás k sebe do Holandska s tým, že nás na tento výstup pripraví. V tom momente som si povedal, že to bude brutálny videoobsah a neuveriteľná výzva. Takto to celé vzniklo.

Peter navštívil s priateľmi Wima Hofa, ktorý im pomohol pri plánovaní trasy. Foto: archív Petra Popluhára

Ako vyzerali konzultácie?

Mali sme s ním jedno sedenie v Holandsku a ešte asi tri polhodinové rozhovory. Dal mi na seba číslo a povedal, že mu mám kedykoľvek zavolať. Aj keby som mal signál v poslednej chatke na Kilimandžáre. Veľmi do detailov sme s ním analyzovali celý náš trek, poradil nám, kde sa máme zastaviť, na ako dlho, prehodnocovali sme s ním celý itinerár.

Spolu s ním sme si určili aj náš cieľ – prejsť to za 24 hodín. Pôvodne sme to totiž chceli dať za 48 hodín, no keď sme mu to povedali, pozrel na nás a odvetil, že to dáme za 24 hodín. Povedal: „Porazíte môj rekord a zmeníte svet.“ Najprv sme sa z toho smiali, ale on nás uistil, že sme v dobrej fyzickej kondícii a stačí nám len dobre dýchať.

Príprava? Dýchanie, zdravá strava a extrémne túry

Ako dlho trvala príprava?

Jeden z ľudí, ktorí to absolvovali s Wimom, novinár Scott Carney, vo svojej knihe píše, že je potrebné začať sa pripravovať pol roka dopredu. Je potrebné robiť každý deň dýchacie cvičenia Wima Hofa, nech sa vám zvýši kapacita pľúc a telo sa dokáže vysporiadať s nedostatkom kyslíka.

S chalanmi, s ktorými sme sa dali na túto výzvu, sme dýchacie cvičenia robili už asi rok a pol. Pol roka pred výstupom sme však začali viac cvičiť, veľmi zdravo jesť a nepili sme alkohol. Pomohol nám v tom aj druhý lockdown. Posledné tri mesiace bol režim už extrémny a zahŕňal dlhé túry, 30 až 50 kilometrov, veľké prevýšenia, dobrú regeneráciu a pravidelné dýchanie.

Bola to najväčšia výzva, hovorí Peter. Foto: archív Petra Popluhára

Vy ste sa, podobne ako Wim Hof, rozhodli vyjsť Kilimandžáro bez aklimatizovania. V čom je to špeciálne?

Keď ide človek do takýchto výšok, je potrebné sa aklimatizovať, teda pomerne dlhý čas stráviť v podobných nadmorských výškach a postupne ísť hore. Ak by ste totiž vyšli na tento vrchol do skoro 6000 metrov nad morom bez prípravy, mali by ste veľké problémy.

Je tam taký riedky vzduch, že vás hneď začne bolieť hlava, telo na to nie je pripravené a búri sa. Preto sa na Kilimandžáro ide sedem dní a stúpate postupne. Aby si telo postupne navyklo na nedostatok kyslíka.

Chceli ukázať, čoho je ľudské telo schopné

Pre vás to však nebola dostatočná výzva..

Reklama

Prišlo mi to ako veľká nuda – prejsť to za 7 dní ako jeden z tisícov ľudí na svete. My sme chceli dokázať, že ľudské telo je schopné neuveriteľných vecí, a ako prví aj zdokumentovať zázračnú metódu Wima Hofa.

Keďže sme jeho veľkí fanúšikovia, rozhodli sme sa to dať do sveta. O Wimovi je totiž známych mnoho vecí, ale tento výstup nie je dostatočne zdokumentovaný. To nás tiež motivovalo.

Bez aklimatizovania je to však dosť nebezpečné. Nebáli ste sa?

Vo svojom živote som už zažil také situácie, že som sa až tak nebál. Už som skoro zomrel na maláriu, mierili na mňa zbraňami v Benine, bol som v epicentre občianskej vojny v Kamerune… Stále som si hovoril, že ak by to bolo veľmi zlé, stále sa vieme vrátiť.

Sú tam sprievodcovia, máme pulzné oxymetre, takže ak by sme mali málo saturovanú krv kyslíkom, bola by tam vyslaná helikoptéra alebo iná pomoc. Určite som mal pred tým rešpekt, ale strach nie.

„Blackouty“ aj zvracanie

Skúsme sa teda vrátiť na začiatok vašej cesty. V dokumente hovoríte, že noc pred výpravou ste spali len štyri hodiny. Vládali ste?

Väčšinou spávam dobre, ale noc pred výstupom na mňa prišla nejaká úzkosť. V hlave som mal veľmi veľa myšlienok, ktoré sa týkali najmä videa. Vedel som, že to potrebujem natáčať, a tak som premýšľal nad tým, kam dať kameru, ako natočiť ktorý záber, na ktorú kameru…

Spal som teda len štyri hodiny, no prvých približne 9 hodín, do 4200 metrov nad morom, som bol celkom čulý a všetko išlo úplne super. Telo malo energiu. Len čo prišla tma, úplne ma „vyplo“. Telo si povedalo, že potrebuje spať, začali sa mi podlamovať nohy, zaspával som a sprievodcovia ma fackali. To bol prvý kolaps. Cestou nahor sme postupne poodpadávali všetci.

Aké problémy ešte prišli?

Dostávali sme blackouty a tiež sme zvracali. Ako prvý sa povracal kamarát Filip, ktorému to však akoby nahnalo nádej do žíl a vošla do neho nová energia. Tak sme začali naschvál zvracať aj my, pretože sme dúfali, že to podobne povzbudí aj nás, ale nepomohlo to.

Stále som však mal pred sebou Wima Hofa. To sedenie u neho nás namotivovalo a aj vďaka nemu som veril, že to dokážeme. Pripravil nás tiež na to, že počas cesty nastanú problémy.

Povedal nám: „Chlapci, vy idete do vojny. Budú tam hrozné myšlienky, bude vám kolabovať telo, ale vždy sa dá nájsť nejaká vnútorná motivácia. Vždy sa dá spraviť jeden krok a predýchať to, vždy sa dá ísť pomalým tempom.“ To nám pomohlo.

Dôležitosť dýchania

Práve dýchanie je pri metóde Wima Hofa kľúčové. Ktoré zásady ste pri ceste nahor dodržiavali a pomohli vám?

Absolútne najdôležitejšia vec bolo tzv. „conscious breathing“, teda vedomé dýchanie. Od prvého kroku bolo dôležité dýchať veľmi zhlboka a byť si toho vedomý. Celou cestou sme takto zhlboka dýchali. Ak by na to niekto zabudol, povedzme na pol hodiny, prišli by veľmi zlé stavy. Veľká bolesť hlavy, „točáky“, únava…

Druhá dôležitá vec boli dlhšie dýchacie sedenia, ktoré trvali 15 minút. Dávali sme si ich pravidelne v chatkách po ceste. Vtedy sa vám kyslík dostane do tela ešte viac a vždy po takomto sedení sme boli plní energie a mohli sme pokračovať ďalej. To bolo tiež veľmi dôležité.

Prestávky na 15-minútové dýchanie. Foto: archív Petra Popluhára

Tretím pilierom bolo to, že ak nám začalo byť zle alebo sme pociťovali únavu, mali sme spraviť 10 veľmi rýchlych nádychov a výdychov, pričom ten posledný mal byť absolútne najviac do hlavy. A zrazu sme mali energiu, voľnú myseľ a prestávala nás bolieť hlava.

Zdá sa to úplne jednoduché.

Áno. Aj Wim nám od prvého momentu hovoril: „Len žiaden overthinking, chlapci. Stačí len dýchať.“

Nevyhnutná kontrola

Počas cesty ste si pravidelne merali saturáciu kyslíku v krvi a pulz. Prečo to bolo dôležité?

Bol to ten najdôležitejší faktor, pretože ak vám klesá hladina kyslíka, prestávajú sa vám okysličovať orgány a hrozí nielen kolaps organizmu, ale aj smrť. Ak nám teda bolo zle, dali sme si na prst pulzný oxymeter, a keď sme si namerali hodnotu pod 90, zastavili sme sa a dýchaním sme sa snažili dať to nad 95.

Pod 90 sú to problematické hodnoty a pod 80 to už môže ohroziť orgány. Hodnota pod 60 je absolútna katastrofa. Nám sa párkrát stalo, najmä v tých vyšších miestach, že sme si namerali kyslíkové hodnoty okolo 45. To je takmer klinická smrť. No zaujímavé na tom je, že vám stačí 10 minút správneho dýchania a dostanete sa spať na hranicu 99.

Skupina vystúpila na Gilman´s point. Foto: archív Petra Popluhára

Hore prišlo sklamanie

Aké to pre vás bolo, keď ste vystúpili na vrchol?

Musím sa priznať, že som bol mierne sklamaný. Náš pôvodný plán bol totiž vyjsť na Uhuru Peak, čo je najvyšší bod Kilimandžára. My sme sa však za 24 hodín a 46 minút dostali len na Gilman’s point, kam vyšiel aj samotný Wim Hof. No keďže to bolo všade propagované, že vyšiel na najvyšší bod Kilimandžára, na našom výstupe sme si ešte mysleli, že sme ho neprekonali.

Gilman’s point je akýsi neoficiálny koniec Kilimandžára, odtiaľ by sa malo ísť ešte 200 metrov na Uhuru Peak. No práve tam sa veľa ľudí otáča, napríklad aj taký Zdeno Chára. Ja som to vtedy nevedel, takže som bol sklamaný, že sme to nedali. Deň potom sme však volali s Wimom a on nám oznámil, že sme dali rovnaký výstup o štyri hodiny rýchlejšie ako on. Až potom prišla tá ozajstná eufória.

Podarilo sa to ešte niekomu?

Neviem o takomto prípade. Ak áno, tak asi nebol zdokumentovaný. Wim Hof nám povedal, že sa to ešte nikomu nepodarilo.

Najťažší bol zostup

Váš zostup bol však náročnejší ako výstup. To ste asi nečakali…

Vôbec nie. Ako som už spomínal, keď človek v takejto výške prestane dýchať na pol hodiny, prichádzajú zlé stavy. Hneď ako sme sa dostali na vrchol,  začal som premýšľať nad tým, ako to natočiť, z ktorých strán je najlepšie dať kameru.

Začali sme sa tam objímať a zabudol som na to, že musím robiť vedomé dýchanie. Cestou dole ma premkli najhoršie možné stavy a musel som si dávať veľké pauzy. Všetci už boli v chatke, ktorá bola nižšie, no ja som iba zostupoval. Veľmi ma bolela hlava.

Cesta hore bola pre Petra jednoduchšia ako tá dolu. Foto: archív Petra Popluhára

Najhoršie bolo, keď som sa po približne štyroch hodinách dostal do chatky, išiel som na toaletu a na chvíľu som tam stratil vedomie. Štvornožky som sa vyplazil von pre prípad, že by som odpadol znova. Aby ma tam našli a pomohli mi.

Bolo to úplne katastrofálne. Po každom kroku som sa musel desaťkrát nadýchnuť a ako slimák som prišiel do chatky.

Aj bývalý výškový horolezec Zoltán Demján v nedávnom rozhovore pre Forbes.sk povedal, že horolezci si dávajú za cieľ vystúpiť na vrchol, no na cestu späť nemyslia. A práve preto sa pri zostupoch deje najviac nehôd.

Myslím, že je to absolútna pravda. Keď idete hore, poháňa vás adrenalín, máte motiváciu „dať to“ a idete aj na zvyšky síl. No keď už ste to dosiahli, opadne to z vás. Cestou dole už nie ste tak v strehu.

Museli podpísať reverz

Aké to bolo, keď ste konečne prišli do chatky?

Zaliezli sme do spacákov a ďakovali Bohu, že môžeme konečne spať. Vtom však prišli naši sprievodcovia s tým, že musíme vstávať a potrebujeme ísť ešte 12 kilometrov do ďalšej chatky. Povedali nám, že tu nemôžeme spať, lebo zahynieme. Bola tam taká nadmorská výška, že to mohlo byť nebezpečné.

My sme však sprievodcom povedali, že tých 12 kilometrov nedáme, že nám na tej ceste skolabuje organizmus. Ešte chvíľu nás presviedčali, mali sme výmenu názorov a skončilo sa to tým, že sme podpísali dokument, ktorý hovoril, že ak tam v tú noc zomrieme, bude to len naša zodpovednosť. Prežili sme to práve vďaka dýchacím cvičeniam.

V autobuse po ceste do hotela. Foto: archív Petra Popluhára

Vedeli ste, čo treba robiť?

Áno. Wim nám povedal, ako postupovať pri spánku vo vysokých nadmorských výškach. Každé dve hodiny sme si museli nastaviť budík a dať si 15-minútové dýchacie sedenie tak, aby sme sa dostali na úroveň 90 % kyslíka v krvi.

„Len nech to svet vidí…“

A na druhý deň sa vám napokon podarilo bezpečne zostúpiť dole.

Áno, no tam sa ešte stala jedna zaujímavá vec. Až keď sme zostúpili úplne dole a mali vojsť do mikrobusu, ktorý nás viezol späť do hotela, začal som prvýkrát halucinovať. Nikdy v živote sa mi to nestalo a bol som z toho dosť v šoku.

Vlnil sa mi celý svet, začal som bľabotať, nechápal som, čo mi hovoria ostatní, a nevnímal som, čo sa práve deje. Neviem, čo by so mnou bolo, keby sa mi to stalo hore na Kilimandžáre. Našťastie som hneď v mikrobuse zaspal a zobudil som sa už v pohode v hoteli.

Aká bola Wimova reakcia na váš úspech?

Veľmi nám gratuloval. Je to človek, ktorý to nerobí pre rekordy, ale preto, aby inšpiroval a motivoval ostatných. Aj preto nás prijal v Holandsku a venoval sa nám, preto nám dal svoje telefónne číslo.

Keby som mu teraz napísal, tak by mi odpísal do piatich minút. Wim chce, aby sa jeho učenie dostávalo ďalej. Má už 62 rokov, už sa mu veľmi nechce chodiť na Kilimandžáro a robiť tieto veci, chce skôr odovzdávať svoje skúsenosti a vedomosti ďalej cez ľudí ako som ja. Tešil sa z toho, že o tom spravíme dokument, hovoril nám: „Len nech to svet vidí. Nech ľudia vidia, čo dokáže ľudské telo.“

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?