Slovensko zaostáva. Bez reforiem a inovácií nebude mať peniaze na budovanie sociálneho štátu. Plán obnovy môže pomôcť, ale zmeny musia pokračovať, pretože svet sa mení veľmi rýchlo, upozorňuje vedec s dlhoročnou praxou z Bruselu Vladimír Šucha. A dúfa, že tentokrát vláda využije finančnú pomoc Európskej únie správne.
V projekte Moderná krajina sa pýtame osobností z obálok Forbesu, čo treba spraviť, aby bolo Slovensko v 21. storočí úspešné. Projekt sme spustili pri príležitosti 10. výročia vstupu značky Forbes na slovenský trh. Jeho cieľom je prezentovať názory a odporúčania hlasu slovenského biznisu a vytvoriť platformu, ktorá bude šíriť ich myšlienky ako inšpiráciu na diskusiu o tom, ako posunúť Slovensko a urobiť z neho modernú krajinu a super miesto na život.
Článok vyšiel v novembrovom vydaní magazínu Forbes, ktoré si môžete kúpiť TU. Poštovné je na nás!
Slovensko zaspalo
Viedli ste Spoločné výskumné centrum Európskej komisie, teraz pôsobíte v medzinárodnej organizácii. Darí sa Slovensku približovať k vyspelým krajinám Európy a sveta?
Ak chceme byť optimisti, môžeme povedať, že z celkového pohľadu napísalo Slovensko za 30 rokov úspešný príbeh. Ten úspech je však založený najmä na ťažkých reformách, ktoré krajina podstúpila na prelome tisícročia, po ťažkých začiatkoch v 90. rokoch.
Máme teda historickú skúsenosť, že miesto na čele peletónu úspešných krajín sveta získame vďaka reformám a neustálej adaptácii. Svet sa rýchlo vyvíja a len krajiny, ktoré sa prispôsobujú zmenám, sú schopné si úspechy udržať. A my sme za ostatných 10 rokov zaspali. Stojíme na nástupišti a pozeráme sa za odchádzajúcim vlakom.
Čo vás vedie k tomuto pocitu?
To nie je pocit, to jednoducho hovoria čísla. Jedno za všetky – výška HDP. Po dlhoročnom približovaní sa k priemeru výkonnosti krajín Európskej únie sme sa v posledných rokoch začali opäť vzďaľovať. Produktivita práce stagnuje, neprichádzajú k nám veľké zahraničné investície, extenzívny rast ekonomiky sa skončil. To sú rôzne prejavy toho istého problému – potrebujeme reformy.
Kedysi kvalitná a zároveň lacná
Chcete povedať, že sme vyčerpali potenciál postsocialistickej krajiny, ktorá vie rýchlo rásť? Táto etapa sa definitívne skončila?
Vývoj na Slovensku po skončení druhej svetovej vojny nebol bielo-čierny alebo len negatívny. Masívne sa investovalo, napríklad aj do vzdelávania, bola to priorita. Po roku 1989 sme potom čerpali z toho, že tu bola generácia pracovnej sily, ktorá bola lákadlom pre zahraničné investície, pretože bola kvalitná a lacná.
Lenže medzičasom tá naša pracovná sila už nie je ani lacná a, žiaľ, už ani kvalitná, pretože kvalita vzdelávania za uplynulé roky klesla a neurobili sme nič pre to, aby sa zlepšila.
„Keď sa stretávam s inovátormi naprieč krajinou, tak ani netušia o stovkách miliónov, ktoré majú k dispozícii. Nedostanú sa k nim. Peniaze máme, ale dávame ich niekam do čiernych dier.“
Politici by určite nesúhlasili a vymenovali by množstvo opatrení. Z čoho vychádzate?
Dá sa to pekne dokumentovať na štatistikách. V porovnaniach s ostatnými krajinami EÚ alebo OECD vidíme, že kategória ľudí nad 50 rokov je nadpriemerná, pokiaľ ide o zručnosti a vedomosti. Ľudia vo veku 30 – 50 rokov sú na úrovni priemeru a u mladších sa dostávame na chvost.
To má, samozrejme, ekonomický dosah. Znamená to, že tí ľudia už nie sú schopní zapojiť sa do pracovných procesov tak, ako ich rodičia v čase, keď k nám začali prúdiť zahraničné investície. Ak to nezmeníme a nebudeme schopní produkovať vysokú pridanú hodnotu, už k nám nikto nepríde, pretože nebudeme zaujímaví. Na extenzívny rast potom môžeme zabudnúť.
Vzdelávací systém a odliv mozgov
Tie dáta je však možné interpretovať aj tak, že kvalita školstva ostala vysoká, len tí najšikovnejší po škole odišli alebo odchádzajú za prácou do zahraničia.
Je to jednoznačne problém nekvalitného vzdelávacieho systému. Vezmite si prieskumy PISA. Tam patríme medzi podpriemerné krajiny a nepredpokladám, že by stredoškoláci húfne odchádzali do zahraničia.
Pravdaže, svoje zohráva aj odliv mozgov, ktorý je katastrofálny najmä u mladých ľudí. Za ostatných 15 rokov odišlo 300-tisíc ľudí. To sú údaje priamo od zdravotných poisťovní. Väčšina z tých ľudí je vo veku pod 30 rokov a väčšina je vysoko kvalifikovaná, takže je to obrovská rana.
„Zmeny sa budú zrýchľovať a vytvárať obrovský tlak na ľudí a ich psychickú rovnováhu,“ upozorňuje vedec Vladimír Šucha. Foto: Miro NôtaPrípadne je možné aj to, že vzdelávanie je rovnako kvalitné ako v minulosti, ale zmenili sa požiadavky firiem alebo ekonomiky na absolventov a tieto nové kritériá trhu meria aj OECD.
OECD postupne pridáva do testov PISA meranie nových zručností, napríklad transverzálnych. Aj v tých sme pozadu, pretože ich nemáme vo vzdelávacom systéme. Tlačíme pred sebou obrovský dlh voči vzdelávaniu, ktorý sa nabaľuje.
Ešte sme nezreformovali vzdelávací systém z modelu typického pre časy druhej priemyselnej revolúcie, keď boli potrební ľudia so štandardizovanými vedomosťami, aby vedeli pracovať so strojmi. A už nastupujeme do štvrtej priemyselnej revolúcie, ktorá je predovšetkým o umelej inteligencii.
Nepotrebujeme nalievať vedomosti do hláv detí, pretože drvivá väčšina pracovných pozícií, ktoré obsadia, ešte ani neexistuje a netušíme, aké budú.
Zručnosti, ktoré potrebujeme
Čo s tým?
Na tieto výzvy je potrebné pripravovať sa práve cez transverzálne zručnosti. Štúdia, ktorú realizovalo Spoločné výskumné centrum spracovaním vyše milióna pracovných inzerátov z Európy a Severnej Ameriky, ukázala, že firmy hľadajú u uchádzačov čoraz viac schopnosť tímovej práce, analytického a kritického myslenia, empatie, „mindfulness“ alebo vnímavosti. To sú zručnosti, ktoré potrebujeme rozvíjať.
Zmeny sa budú zrýchľovať a vytvárať obrovský tlak na ľudí a ich psychickú rovnováhu. Za dekádu sa o 15-20 percent zvýšila prevalencia mentálnych chorôb u ľudí pod dvadsaťštyri rokov. De facto máme novú generáciu, v ktorej má štvrtina ľudí mentálne problémy.
Júlový prieskum Európskej komisie hovorí, že pocit osamelosti poskočil za tri roky z dvanásť na dvadsaťpäť percent. Teda dvakrát viac Európanov, najmä mladých, tvrdí, že sa cíti osamelo. To sú ukazovatele vážnych zmien, ktoré sú spojené s digitálnou transformáciou a budú výrazne meniť našu spoločnosť. S nástrojmi 20. storočia tieto výzvy nie sme schopní zvládnuť.
Ako by sa malo školstvo meniť, aby tieto výzvy zvládlo? Ktoré sa už dejú, ak sa dejú?
Súčasná situácia nie je dobrá. Som rád, že vznikol Plán obnovy iniciovaný EÚ, cítim zdravý apetít pre zmenu. Nehovorím, že sa podarí, ale už to, že je tu vízia a odhodlanie, je skvelé. Mnohí povedia, že vízií sme tu už mali kopec a nič sa nestalo. Ale, žiaľ, nemali. Nech mi niekto povie, či sme tu za 30 rokov mali jeden rovnako komplexný, kvalitný a zmysluplný dokument, ako je Plán obnovy. Ja si taký nepamätám.
Najlepší plán
Napríklad Milénium?
Čiastkové dokumenty tu boli a obsahovali aj dobré nápady, ale neboli komplexné. Plán obnovy považujem za najlepší plán, aký Slovensko malo. Otázne je, či budeme schopní reformy presadiť a ostane nám apetít v nich pokračovať, keďže Plán obnovy je najmä dobiehanie a doťahovanie sa.
Trúfnete si byť konkrétnejší, pokiaľ ide o opatrenia?
Potrebujeme urobiť kurikulárnu reformu, potrebujeme zmeniť výchovu učiteľov, chýba nám celoživotné vzdelávanie. S reformou vysokých škôl už meškáme a stráca dych, vzhľadom na nedostatok odvahy ísť do výrazných zmien. Keď sa celá slaninka reformy vyškvarí a ostane len taký oškvarok zmeny, tak to nám nepomôže.
Viem, že sú to dlhodobé procesy a Plán obnovy má tiež svoje limity, ale potrebujeme aj tieto zmeny a v tomto budeme musieť ísť aj za Plán obnovy. Treba si vziať príklad z Portugalska, ktoré bolo na posledných miestach v Európe a výrazne vo vzdelávaní poskočilo.
Katastrofálny stav
Veľmi kriticky sa vyjadrujete k stavu inovácií na Slovensku. Prečo?
Je to úplná katastrofa, kam sme sa to na Slovensku dopracovali. Vymetáme najnižšie priečky v rebríčkoch inovatívnosti EÚ a OECD a tie sily, ktoré nás do tejto situácie dostali, sa stále snažia udržať si svoje prešliapané chodníčky a teritóriá.
No my potrebujeme radikálnu reformu. Musíme naštartovať inovácie, aby sme sa dostali z pasce nízko- a strednopríjmových krajín, do ktorej sa pomaly a isto prepadáme. Je to postupný a nenápadný proces, ako keď sa žaba varí vo vode. No ak do bahna zapadneme, potrvá generácie, kým sa z neho dostaneme. A potom môžeme zabudnúť na sociálny štát, pre ktorý sa bijeme do pŕs.
Na zvyšovanie životnej úrovne musí ekonomika zarobiť, no a nezarobí, keď tu nebudú ani priame zahraničné investície, ani vlastné inovatívne podniky. Som rád, že premiér Eduard Heger, ako prvý za 30 rokov, otvorene hovorí o výskume a inováciách. Zatiaľ som slovenských premiérov nepočul hovoriť o tejto oblasti inak ako v rámci povinnej jazdy. Heger hovorí, že chce v tejto oblasti prebrať líderstvo a buduje na úrade vlády kompetentný orgán, ktorý bude koordinovať potrebné procesy.
Kroky k lepšiemu
Čo konkrétne treba urobiť?
Problém je, že máme fragmentovaný inovačný ekosystém, ktorý nemá víziu a odhodlanie. Dokumenty, ktoré majú ukázať smer a inšpirovať, sú prázdne a vágne. Už sme minuli takmer štyri miliardy eur a nikam sme sa nepohli. Je jasné, že ak 10-20 rokov niečo robíme bez výsledkov a indikátory sa zhoršujú, tak v tom nemôžeme pokračovať, pretože to robíme zle.
Máme na Slovensku podnikateľov, ktorí majú skvelé nápady, malé inovatívne firmy, ktoré si však na inovácie odkladajú zo zisku. Tak to nikde na svete nefunguje, ani v Spojených štátoch, kde vraj štát nezasahuje. Zasahuje a veľmi výrazne podporuje výskum a inovácie cez rôzne schémy. Toto nám chýba.
Keď sa stretávam s inovátormi naprieč krajinou, tak ani netušia o stovkách miliónov, ktoré majú k dispozícii. Nedostanú sa k nim. Peniaze máme, ale dávame ich niekam do čiernych dier. Zámery v Pláne obnovy mi dávajú zmysel a ak sa splnia, tak je veľká šanca, že sa pohneme dopredu. Plus silný koordinačný orgán, silné postavenie premiéra, ktorý bude schopný podporiť vznik inovačného ekosystému, odvážne projekty, výber tých najkvalitnejších a obrovské financie.
Euroexpert na vedu
Vladimír Šucha viedol Spoločné výskumné centrum Európskej komisie, dlhé roky bol najvyššie postaveným Slovákom v štruktúrach Bruselu. Po vstupe do politiky (Progresívne Slovensko) z postu odišiel a aktuálne pracuje ako poradca pre UNESCO. Dušou ostal geológ a tejto vede sa ďalej aktívne venuje.
Bez jediného jednorožca
Hovoríte, že sa minuli miliardy eur na inovácie a Slovensko sa nikam neposunulo. Čím to meriate?
Inovačná ekonomika používa ukazovatele ako podiel high-tech produktov na exporte, pridaná hodnota v ekonomike, množstvo podaných a registrovaných patentov, počet startupov, objem financií do equity nových, inovatívnych podnikov a podobne. Tam všade sme medzi najhoršími. Máme aspoň jedného jednorožca? Môžeme o tom len snívať! Estónsko ich má sedem-osem, a to má tretinový počet obyvateľov ako Slovensko. Nemáme systém na ich podporu.
Pamätáme si škandály s rozdeľovaním stimulov na vedu panelákovým firmám či predraženú štátnu startupovú konferenciu. No je tu aj štedrá podpora spoločností, ako je GA Drilling, AeroMobil či iných…
To je kvapka v mori. My potrebujeme takto podporiť každý rok desiatky, stovky firiem. Nemáme akútny nedostatok nápadov alebo schopných ľudí, no financie ich obchádzajú. Nemáme schémy, ktoré by im pomohli, a kvalitné projekty ostávajú bez podpory. Ak by miliarda išla naozaj inovátorom, na prepojenie medzi univerzitami, výskumom a firmami, tak sme oveľa ďalej. Ten systém sa teraz nastavuje. Dúfam, že sa to podarí a tých 700 miliónov eur, ktoré dostaneme, nepôjde dole kanálom.
Vysoké školy na dne
Ministerstvo financií v minulosti odmietalo výraznejšie navýšiť financovanie univerzít či vedy z dôvodov, že nie sú reformované a peniaze by sa minuli bez efektu. Súhlasíte s týmto postojom?
Áno. Jednoznačne je to tak. Nehovorím, že vo všeobecnosti nie je potrebné zvýšiť úroveň financovania, ale keď si porovnáte priemer financovania základného, stredného a vysokého školstva v krajinách OECD, tak tie univerzity u nás dostávali celé tie roky viac ako základné a stredné školy. A výsledok je ten, že nám odchádza vyše 15 percent študentov na zahraničné vysoké školy, najviac z celej EÚ, pretože našim školám neveria. Vysoké školy sú na úplnom dne rebríčkov únie. Poľsko, Česko, Maďarsko, Slovinsko a dokonca aj Srbsko majú aspoň jednu univerzitu v prvej trojstovke najlepších univerzít sveta.
„Kľúčová je zmena systému riadenia škôl. Ten je zodpovedný za zakonzervovanie škôl do nekvality.“ Foto: Miro NôtaKľúčové opatrenia pre školstvo
Prečo je to tak?
Tá chyba siaha do 90. rokov, kedy sme vysoké školy nechali samé na seba, podobne ako súdnictvo. Štát dal týmto sektorom veľkú autonómiu, ale ten prístup je podobný zaváraniu. Keď zavaríte hnilé hrušky, nestane sa z nich chutné a zdravé ovocie. My sme hnilé školy zakonzervovali a dúfali, že ich zázrak autonómie uzdraví. Lenže predtým bolo potrebné správne nastaviť ich vnútorné systémy. Dopadlo to zle, a preto by bola chyba postupovať ďalej rovnako.
Univerzity mali byť jadrom rozvoja krajiny, u nás, naopak, vyháňajú mladých ľudí do zahraničia. Porovnajme si Masarykovu univerzitu v Brne, kde je na niektorých odboroch polovica študentov zo Slovenska. Ešte k tomu to vyzerá tak, že tie naše školy sú so sebou úplne spokojné.
Ktoré z opatrení v Pláne obnovy sú kľúčové pre reformu vysokých škôl?
Kľúčová je zmena systému riadenia škôl. Ten je zodpovedný za zakonzervovanie škôl do nekvality. Ten systém nebol schopný generovať lídrov s víziou a pocitom zodpovednosti za rozvoj školy. Pri voľbe rektorov padajú prázdne sľuby a na konci funkčného obdobia vedenia školy sa nikto nepýta, čo sa dosiahlo. Rektori aj dekani sa snažia, aby nikomu nenarobili veľké vetry a aby sa v tom „teplúčku a smrádku“ všetci mali dobre.
Som za akademickú slobodu, ale ruka v ruke s ňou musí ísť aj zodpovednosť. Vykazovať výsledky, jasne definované a kvantifikovateľné, a nimi podmieniť peniaze. Pretože nič nevie univerzity aktivizovať viac ako slová „reforma“ a „peniaze“.
Vysokoškolsky vzdelaní a frustrovaní
Politiky v podaní Európskej komisie sú často kontraproduktívne. Zámer zvýšiť podiel vysokoškolsky vzdelaných ľudí viedol u nás k masifikácii vysokoškolského vzdelávania a devalvácii titulov.
Súhlasím, to bol nezdravý cieľ, ktorý vychádzal z porovnávania Európy a Ameriky. Zabudla sa brať do úvahy štruktúra trhu. Na Slovensku to viedlo k tomu, že máme 30 percent prekvalifikovaných ľudí, magistri pracujú na miestach pre bakalárov, bakalári na miestach pre stredoškolákov. Stojí nás to peniaze a aj pre tých absolventov je to frustrujúce.
Bol som k takýmto indikátorom vnútri komisie kritický. Ten indikátor však hovoril o vysokoškolsky vzdelaných ľuďoch – a to je aj bakalár. V tom je perverzita nášho systému, že u nás končí 80 percent študentov zbytočne ako magistri. A bakalárov odchádza do praxe minimum, kým v iných krajinách je to naopak.
Zbytočne ich prevzdelávame, pretože ani na trhu nie je také množstvo vysokoškolských miest. Bolonskú reformu sme urobili len formálne, nezredukovali a neprebudovali sme študijné programy, nevytvorili sme v spolupráci s firmami profesijných bakalárov.
Špičkoví vedci na Slovensku
Nedávno sa udeľovali ceny pre špičkových vedcov Eset Science Award. Medzi finalistami je veľa ľudí, ktorí strávili roky v zahraničí a aj mladí talentovaní doktorandi zväčša odchádzajú za vedou do sveta. Dá sa to zmeniť, keď nie je možné mať na Slovensku špičkový výskum všetkého?
Áno, treba si povedať, v čom chceme byť dobrí a budovať vedu okolo špičkových ľudí. Na odchode doktorandov do zahraničia nie je nič zlé, naopak, je potrebné, aby získali medzinárodnú prax a siete, pretože veda je svetová. Len by to nemal byť jednosmerný proces. Mali by sme mať kvalitné pracoviská, ktoré prilákajú zo zahraničia doktorandov, postdoktorandov aj seniornejších vedcov, aby sme sa stali súčasťou vedeckého priestoru a nielen zdrojom talentov. Preto musíme podporovať špičkových vedcov a okolo tých najtalentovanejších budovať pracoviská ako v Nemecku.
V Pláne obnovy sa s podporou najschopnejších počíta, len sa to nesmie robiť tak, že ich vyberajú hodnotitelia zo Slovenska. Sme malí, takže systém hodnotenia musíme mať ako Íri, Dáni či Fíni, kde projekty posudzujú vedci zo zahraničia. Excelentné pracoviská musia byť následne prepojené na biznis, aby sme dokázali premieňať nápady na produkty s vysokou pridanou hodnotou. V tom je kumšt nastavenia výskumno-inovačného systému a národných priorít, ktoré sme sa podujali urobiť a takto o rok by mali byť hotové. Veľké krajiny to nepotrebujú, ale my musíme sústrediť zdroje do oblastí, ktoré chceme systémovo podporiť, napríklad na základe trendov či štruktúry ekonomiky.
Zneužitý balík peňazí
Obrovský balík financií, ktorý bol prerozdeľovaný, viedol doposiaľ skôr k negatívnym javom – korupcia, klientelizmus, predraženie zákaziek, tlak na čerpanie, míňanie namiesto efektívneho a užitočného alokovania vzácnych zdrojov, megalomanské projekty. Máte dôveru, že tentokrát to bude inak?
Mám nádej. Vždy treba mať nádej a pozerať sa na veci pozitívne. V istých oblastiach predstavovali štrukturálne a európske fondy až 80 percent výdavkov štátu na niektoré oblasti. Mestá by nemali potrebné zdroje, peniaze na veľké projekty by jednoducho neboli. Áno, prinieslo to kopec zlej energie, ale celkovo prišla na Slovensko obrovská pomoc, ktorá v mnohých smeroch zlepšila život ľudí. Som presvedčený, že Plán obnovy bude mať v konečnom dôsledku pozitívny dopad. Všetci však musíme zabrať, aby sme odstránili známe neduhy ako netransparentný výber, nekvalitné projekty, obrovskú byrokraciu či zdĺhavosť. Plán obnovy obsahuje mechanizmus Damoklovho meča, že ak nebudeme plniť reformy, tak tie peniaze nedostaneme. Mám nádej, že to dopadne pozitívne.
Článok vyšiel v novembrovom vydaní magazínu Forbes, ktoré si môžete kúpiť TU. Poštovné je na nás!
