Dva roky sme žili v napätí spojenom s pandémiou – a z jednej neistoty sme spadli do druhej. Vojna na Ukrajine prišla v čase, keď už mnohí verili, že sa budú môcť znova nadýchnuť a život sa vráti do „normálu“. Prišla ďalšia bezmocnosť, pocity úzkosti. Situácia nás skľučuje oprávnene, no nesmieme tomu prepadnúť. Ako si v čase vojny, ktorá je len na krok od nás, udržať duševné zdravie?
V tejto chvíli nevieme, ako všetko dopadne. Obavy a neistota odvádzajú našu pozornosť rôznymi smermi a ťažko sa nám vracia k podstate. Lebo – čo je teraz podstatné? Ako preskupiť svoj hodnotový rebríček a postoje? To sú náročné otázky, na ktoré nemusíme nájsť uspokojivé odpovede.
Zároveň si treba uvedomiť, že nemôžeme hľadať ideálne riešenia. Vyriešiť túto situáciu je nad rámec našich možností. Potrebujeme ju v sebe spracovať, zaujať k nej stanovisko, mať adekvátne informácie a zdieľať svoje zážitky a prežívanie s druhými ľuďmi.
Úzkosť a šedá hmota
Keď človeka prepadne veľká intenzita negatívnych pocitov, jeho centrum myslenia sa scvrkne na veľkosť lieskovca. Vtedy je nemožné spoľahnúť sa na seba, lebo úzkosť naruší pamäť, sústredenie a my nedokážeme premýšľať, analyzovať alebo prijímať nové informácie.
Úzkosť vplýva na náš mozog rôznymi spôsobmi: vyvoláva pocit bezmocnosti a silné pochybnosti, spúšťa amok, zaplavuje telo adrenalínom. Vtedy je hlava geniálna v tvorení katastrofických scenárov.
Obmedzí to našu schopnosť vnímať komplexnosť, začneme sa pozerať zo zúženého uhla, bez zohľadňovania objektívnych skutočností. S nadsádzkou môžeme povedať, že úzkosť dokáže premeniť náš mozog na rôsol.
V ťažkých časoch s tým bojujeme všetci
Nejakej forme úzkosti sa v ťažkých časoch nevyhne nikto, nie je to vzhľadom na našu bezpečnosť možné. Akurát má každý iný prah citlivosti a jej zvládania. Neraz si ani neuvedomíme, že nás ovláda.
Vo svojej praxi však zažívam, ako úzkosťou poháňané myšlienky zavádzajú človeka do takej miery, že ich nekriticky nasleduje.
Ako čeliť neistote a bezmocnosti?
Napriek šoku z aktuálneho diania na Ukrajine a zmiešaným pocitom, nie sme úplne bezmocní. Môžeme robiť čiastkové veci, poslať peniaze na podporu, ponúknuť konkrétnu pomoc, hovoriť s ľuďmi… Všade okolo nás sú rôzne iniciatívy, ku ktorým sa môžeme pridať.
Popritom sa potrebujeme postarať o svoje prežívanie. Ponúkam preto šesť odporúčaní, aby ste udržali svoje duševné zdravie v čo najlepšej kondícii:
-
Akceptujte návaly emócií.
Je prirodzené, že teraz naliehavejšie prežívate emócie ako sú strach, obavy, úzkosť, panika, zlosť a rozhorčenie. Sú to prirodzené emócie spojené s mimoriadnou záťažou a prežívať ich vo vypätých chvíľach je nielen normálne, ale aj zmysluplné a obranné.
Dovoľte si všetky emócie s negatívnym nábojom pozorovať a spoznávať ich ako súčasť svojej psychiky. Hoci tvoria emočné nepohodlie, sú zároveň duševnou očistou, ktorá vás posilňuje.
Pomáha, ak budete hovoriť o svojich pocitoch s ľuďmi, ktorým dôverujete. Zdieľajte svoje prežívanie a ponúkajte podporné rozhovory. Napokon, vojny sa vyhrávajú aj tým, že sa ľudia zomknú.
-
Priznajte si, že sa cítite zle.
Zadržiavať emócie nie je vôbec prospešné. Uznať, že vám je ťažko, je to najlepšie, čo môžete pre seba v danej chvíli urobiť. Znižujete tak pravdepodobnosť, že sa vaše nepríjemné prežívanie ešte zhorší.
Automatická reakcia je, že musíte proti nepríjemnému prežívaniu bojovať a vyhnúť sa mu. Prospešné však je, naopak, prijať svoje prežívanie bez hodnotiaceho súdu.
Ľudia sa domnievajú, že niečo prijať znamená súhlasiť s tým, no nie je to tak. Ide o úprimnosť voči sebe a ochotu pripustiť, že realita je taká, aká je.
Pri uvoľňovaní emočného náporu pomáha zmierniť nasadenie a dopriať si čas:
- Zastavte sa na chvíľu, spomaľte.
- Uvedomte si, čo prežívate a neodmietajte to.
- Rozpoznajte, ako a kde ho prežívate tieto emócie na telesnej úrovni (hruď, brucho, hlava). Uvoľnite telo vedomým dýchaním, relaxačnou technikou alebo meditáciou.
- Pomenujte tento stav: je to úzkosť, zlosť, hnev, naštvanie, beznádejná myšlienka, panika…?
- Prijmite to, čo cítite. Povedzte si, že tieto pocity sú v poriadku, sú v tejto situácii normálne.
- Takto si dáte vedieť, že svoje prežívanie rešpektujete a nechcete tieto emócie odstrániť. Keď reagujete na svoje prežívanie ako súcitní, empatickí pozorovatelia, vaše pocity ochotnejšie spolupracujú pri konštruktívnom vyhodnocovaní situácie.
-
Ošetrite svoju zraniteľnosť.
Prijmite svoje zraniteľné miesta. Pošlite hlavu riešiť iba veci, ktoré môže mať pod kontrolou, alebo na ktoré má priamy vplyv. Zahĺbenie sa do úvah „čo by bolo keby“ a „prečo to nemôže byť inak“ vám nijako neprospieva, len to spotrebúva vašu energiu. Tú si doplňte aktivitami, ktoré vás uvoľňujú a dokážete pri nich stratiť pojem o čase – či už je to cvičenie, pobyt v prírode, tvorivá činnosť, hlboké rozhovory s blízkymi alebo čítanie beletrie.
Bezmocnosť sa najlepšie krotí, keď môžete niečo podniknúť, aby ste neupadli do sebaľútosti a nečinnosti. Pomoc druhým funguje proti zúfalstvu spoľahlivo. Pomáha akékoľvek vyjadrenie solidarity, individuálna pomoc blížnym, zúčastňovanie sa organizovanej pomoci a ponuka dobrovoľníctva.
-
Sústreďte sa na prítomnosť.
Používajte realistický optimizmus, pokiaľ je naň priestor – meditujte, relaxujte, modlite sa, podporujte seba aj iných pozitívnymi slovami.
Buďte v strehu pred anticipačným strachom, ktorý vopred diktuje, že veci dopadnú zle. Je dôležité nestrácať nádej a veriť v dobrý koniec. Zároveň majte pod kontrolou hlavu – aby oddeľovala, čo je reálne a čo už je scenár hodný Hollywoodu.
-
Vyhľadajte odbornú pomoc.
Pri zlých pocitoch, ktoré sa neustále vracajú, zamestnávajú myseľ a narúšajú váš pokoj a bežný život, vyhľadajte odbornú pomoc. Každý má iný prah citlivosti na utrpenie či strach a nie je hanbou vyhľadať pomoc odborníka. Je to priam žiadúce. Žijeme v humanistickej spoločnosti, ktorá takúto možnosť považuje za dôležitú súčasť starostlivosti o zdravie.
