18. apríla 2021

Útek alebo útok sú naše najčastejšie reakcie vo chvíli, keď sa ocitneme v krízovej situácii. V takomto momente však netreba podliehať panike, inak môžete prísť o príležitosť racionálne zareagovať a využiť možnosti, ktoré situácia ponúka. Preto sa pokúste pracovať na svojej automatickej reakcii, vypnite autopilota a adaptujte sa na nové podmienky. Poradíme vám, ako na to.  

Dve najznámejšie reakcie, ku ktorým sa počas krízových momentov uchyľujeme, pochádzajú zo zvieracej ríše. Niektorí sa dajú na útek, iní zase vyrážajú do útoku. Americký inštitút stresu  toto správanie vysvetľuje tak, že „ide o akútnu stresovú odpoveď, ktorá sa vzťahuje na fyziologickú reakciu objavujúcu sa v prítomnosti niečoho, čo je mentálne či fyzicky desivé. Vyvolávajú ju uvoľnené hormóny, ktoré pripravujú telo buď zostať a vysporiadať sa s hrozbou, alebo utiecť do bezpečia.“

Čo sa s nami deje v krízovej situácii?

  • Srdce: zvyšuje sa srdcová frekvencia, rozširujú sa koronárne krvné cievy. 
  • Krvný obeh: rozširujú sa cievy zásobujúce svaly, zužujú sa cievy súvisiace s trávením. 
  • Pľúca: rozširujú sa priedušky, zvyšuje sa frekvencia dýchania. 
  • Pečeň: zvyšuje sa konverzia glykogénu na glukózu.
  • Pokožka: bledne alebo je začervenaná, pretože sa znižuje prietok krvi.
  • Oči: rozširujú sa zrenice.  

Zdroj: Psychology Tools

Psychológ Martin Miler konštatuje, že tieto automatické reakcie sú podmienené našou neurofyziologickou výbavou, temperamentom a tiež tým, či sme extroverti alebo introverti. V tejto súvislosti ešte dodáva, že existuje aj tretí stav, do ktorého sa môžeme dostať v kritických momentoch a tiež má svoje miesto vo zvieracej ríši. „V psychológii poznáme aj takzvané zamrznutie, ktoré je pravdepodobne jednou z najhorších stresových reakcií, pretože zostávame ako obarení,“ vysvetľuje. 

Keď ste mačka, nesnažte sa reagovať ako pes

Prvým krokom k tomu, aby sme dokázali ovplyvniť svoju reakciu na krízovú situáciu, je podľa Milera spoznať, ako zvyčajne reagujeme v stresujúcich momentoch. Vo väčšej výhode sme, ak sa snažíme utekať alebo bojovať, pretože nám to dáva možnosť tvorivo si poradiť. „V týchto reakciách je, obrazne povedané, nejaký pohyb, s ktorým sa dá pracovať. Vieme si povedať, čo by sme mali urobiť, s čím má a nemá zmysel bojovať,“ dodáva.  

Reklama

Ak sa v krízových momentoch prihlási o slovo panika, strach či silná úzkosť, tak sa naša reakcia na krízovú situáciu spája podľa psychológa skôr s tendenciou k úteku. „Pripravuje nás to na zaplavenie mozgu emóciou, no zároveň nás oberá o schopnosť racionálne niečo posúdiť, vyriešiť alebo zaujať adekvátne stanovisko,“ vraví Miler.

V takýchto chvíľach by sme sa mali zastaviť a pokúsiť sa neutralizovať paniku, ktorú vyvoláva automatická reakcia. 

O krízových situáciách v práci, biznise či živote hovorí psychológ Martin Miler. Foto: archív Martina Milera

Podľa psychológa sme všetci vybavení na to, aby sme si dokázali poradiť v krízových momentoch. No musíme dôverovať svojmu organizmu a počúvať ho, pretože sa nás vždy snaží viesť správnym smerom. „Pozeráme sa po iných, no ten najlepší spôsob je náš vlastný. Keď to opäť prevedieme do animálnej ríše, tak mačka robí veci ako mačka, pes robí veci ako pes a každý dosiahne to svoje. A vôbec nie je dôležité, aby mačka začala reagovať ako pes, pretože sa jej zdá, že by to bolo vhodnejšie. To riešime iba my,“ vraví psychológ.

V krízových situáciách si najlepšie poradíme, ak sa zmierime s tým, že práve naša výbava je dostatočne dobrá a pomôže nám zvládnuť neľahké okamihy. 

Poučiť sa z krízy a ísť ďalej

Pomáha aj určitý životný nadhľad a odstup. „Nie v zmysle, že sa nás niečo netýka, ale že nedovolíme, aby nás problémy naraz zaplavili,“ konštatuje psychológ. Vďaka tomu získame dostatok času a priestoru na to, aby sme mohli svoje ďalšie kroky zvážiť, prehodnotiť a pohnúť sa vpred.  

Vhodné tiež je, aby sme boli otvorení možnosti adaptovať sa na nové podmienky, ktoré môžu vzniknúť po odznení krízovej situácie. „Všetci máme do istej miery adaptívne myslenie, pretože naša inteligencia je v podstate miera schopnosti prežitia v istej podobe. Mali by sme sa snažiť rozvíjať aj do iných smerov, než iba do tých, v ktorých sme počas života dominantní. Práve tým trénujeme schopnosť adaptability myslenia,“ hovorí Miler 

Ak sa neradi prispôsobujeme novým podmienkam, takáto stagnácia a uviaznutie na mieste v určitej forme škodí nášmu prežívaniu. „Máme vyššie potreby, než aby sme sa iba najedli, napili a vyspali. Tie sú pre nás dôležité a istým spôsobom sa zmenia. Pokiaľ sa neadaptujeme týmto zmenám, tak budú vo výsledku niektoré naše potreby frustrované,“ konštatuje odborník.

Ak sa teda stane, že budeme lipnúť na tom, aby bolo všetko ako pred krízovou situáciou, tak niektoré potreby nebudeme mať dostatočne pokryté.  

Keď krízové momenty odznejú, existuje možnosť, že sa k nim budeme vracať a obávať sa toho, že sa v určitom bode nášho života zopakujú. „Už len vedomosť, že sa niečo podobné môže zase stať, je dôležitá. Neprichádza ako blesk z jasného neba,“ dodáva Miler.

Späť do sedla by sme sa mali dostať tým, že obavy vyženieme zo svojho systému. Psychológ odporúča, aby sme si v prípade úzkosti zašportovali alebo sa sústredili na umenie, ktoré môže byť katalyzátorom katarzie vnútorných frustrácií. Aj tieto aktivity nám pomôžu posunúť sa vpred. 

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?