27. januára 2021

Lukáš Barda (35) mal úspešne rozbehnutú kariéru v IT. Venoval sa jej však natoľko, že v 29 rokoch skončil s mŕtvicou a takmer zomrel. Tento zážitok úplne zmenil jeho pohľad na svet a priority. Pri návrate do „normálneho“ života začal študovať mozog a vplyv technológií na človeka.

Dnes v rámci projektu Offline and Happy robí osvetu vo firmách, pre verejnosť aj v školách. Učí, ako získať z technológií maximum, ale zároveň sa nenechať pohltiť, vedieť sa odpojiť a dosiahnuť takzvanú digitálnu rovnováhu. Je tiež ambasádorom českého nadačného fondu Čas je mozog, ktorý šíri osvetu o mŕtvici a o tom, že sa netýka len generácie našich starých rodičov. Pre Forbes Česko spísal pár poučení, ktoré si zo svojho príbehu odniesol:

Všetci to chceme, málokto to dosiahne

Je tu nový rok. Zase chceme byť rýchlejší, zdravší alebo efektívnejší. Tento rok to určite vyjde. Máte aj vy svoje predsavzatie? Je to otužovanie? Behanie? Viac prečítaných knižiek? Menej času na mobile? Vydržíte pri tomto predsavzatí? A čo keby na tej zmene závisel váš život? Zmenilo by to niečo?

Je veľký rozdiel medzi predsavzatím a úmyslom. Úmysel znamená vybudovať niečo nové – napríklad návyk. Je proaktívny. Ale predsavzatie je reaktívne. Mením niečo, čo nefunguje – niečo, s čím nie sme spokojní. A hybná sila a motivácia nie je taká silná. Preto máme problém ho uskutočniť. Veď sa vlastne k niečomu nútime. Ako to dopadlo minule, keď vás niekto k niečomu nútil? Len si spomeňte.

Všeobecne je lepšie byť v aktívnom móde, než neustále niečo hasiť. Ale áno, nový rok má v sebe také kúzlo – niečo staré končí a niečo nové začína. Úplne si to pýta zmenu, napríklad také chudnutie. Ku každej zmene však potrebujete tri ingrediencie – motiváciu, schopnosť zmeny a nejaký impulz.

Reklama

Aká je správna motivácia?

Správna motivácia je pre mňa to najdôležitejšie. Tou správnou myslím tú vnútornú. To, že chcem zmenu ja sám – nie rodičia či manželka, ani to, že práve začal nový rok. Vďaka nej máte šancu zmenu udržať.

Vyskúšal som si to na vlastnej koži. V 29 rokoch som sa skoro upracoval na smrť. Skončil som s mŕtvicou, dierou v hlave, na pol tela ochrnutý v nemocnici v Motole. Už to by bol dosť zaujímavý zážitok, ale tá pravá sranda začala až neskôr – počas rehabilitácie, pri návrate späť do normálneho života.

Keď som prestal mať v hlave guláš z opiátov, začal som si uvedomovať to, čo sa deje. Ležal som, pozeral do stropu, volal si sestričku, aby mi natrela chleba alebo olúpala pomaranč, keď som bol hladný. Hovoril som si, že z tejto „šlamastiky“ sa musím nejako dostať. Ako? Veľa „normálnych“ vecí som sa musel naučiť znova. Napríklad chodiť alebo artikulovať.

Z technologickej konzultantskej spoločnosti som bol zvyknutý na iný štandard života. V skratke, nejako som sa z toho vyhrabal a dnes by ste to na mne nepoznali. Bola to kombinácia usilovnosti, šťastia a nepríjemných situácií veľmi ďaleko za mojou komfortnou zónou.

Lukáš Barda dostal životnú lekciu. Dnes robí veci inak. Foto: archív L. Bardu

Zaujímavá je ale tá časť, prečo som to robil. Nezmenil som sa z praváka na ľaváka, aby som mohol machrovať v krčme, ale preto, že pravou rukou by som sa nenapil ani nenajedol a teraz by som napríklad nenapísal tento článok. Jednoducho som musel. A chcel.

Inú možnosť ako sa dostať späť som totiž nemal. Alebo teda, mal som aj druhú možnosť – vzdať to. Keby som to nedal, tak by som do konca života možno len niekde polihoval a čakal na pomoc okolia. Pripadá vám to šialené? Mne tiež, mal som 29 rokov. A mŕtvicu predsa majú len dedkovia a babky. Aspoň to som si myslel. Ale nie je to tak, ležal som s jednou na ARO. To bola realita. Čo si môžete z môjho príbehu vziať vy?

Choďte krok po kroku, náhliť sa neoplatí

Robte malé kroky. Prečo? Pretože každá malá vec sa počíta. Pretože aj tisíc kilometrov dlhá cesta začína prvým krokom. Pretože dva zabehnuté kilometre sú viac ako ďalší diel seriálu na Netflixe. Dieru do sveta s dvoma kilometrami asi neurobíte, ale kvôli tomu to predsa nerobíte, nie? A hlavne, nabudúce to môžu byť už napríklad štyri kilometre.

Vyberte si jednu zmenu a tou začnite, ďalšie zmeny pridávajte postupne. Takzvaný „big-bang“ prístup nefunguje. Veľká zmena pre nás znamená veľkú záťaž a veľkú emočnú reakciu. Namiesto toho choďte na veci postupne a pomaly to nabaľujte ako na snehovú guľu.

Začnite hneď, neváhajte a hlavne vydržte

Chcete začať cvičiť? Čo vám bráni teraz hneď urobiť 10 drepov a päť klikov? Vykašlite sa na „vhodnú dobu“. Žiadne také, že v novembri už nemá cenu začínať a že je lepšie počkať na nový rok alebo že vo februári je neskoro a že počkáte do jari.

Asi za mesiac sa vám vytvorí návyk a potom to bude pre vás prirodzené. Návyk je rutina – bezmyšlienkovité vykonávanie nejakej aktivity. V podstate je to automatizácia, vďaka ktorej vám tie veci už prídu normálne a budete sa cítiť, ako keby ste to tak robili vždy.

Kvôli tréningu jemnej motoriky stále niečo dvíham zo stola. Aj teraz po šiestich rokoch. Či ma to baví a mám na to čas? Nie. Ale je to potrebné. A nehrá pri tom motivačná hudba a nie je to ako scéna z filmu Rocky. Jednoducho je to realita. Základom je usilovnosť, trpezlivosť. A vydržať to. Keď sa vám potom podarí dosiahnuť, čo ste si zaumienili, ten pocit je na nezaplatenie.

Buďte aj offline a pamätajte – nejde o život

Ak by ste mali medzi predsavzatiami niečo ako „digitálny detox“, tak aj v tomto prípade platí – začnite malými krokmi. Vypnite si notifikácie, dostanete sa tým z reaktívneho do aktívneho módu a na mobil budete pozerať, keď chcete vy, a nie vždy, keď vám pípne.

Nech už chcete zmeniť čokoľvek, tak na seba buďte dobrí a udržte si nadhľad. Pokiaľ nejde o život, nejde o nič.

Autorkou článku je Jana Berdová z českého Forbesu.

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk.

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?