28. marca 2021

Nízku sebahodnotu či nedostatok sebavedomia nemávajú len utiahnutí ľudia. Zvyknete mať pocit, že v ničom nie ste dosť dobrí, neustále sa potrebujete porovnávať s okolím a máte tendenciu podceňovať sa, hoci sa vám v živote darí? Pokiaľ bojujete s podobnými myšlienkami, tak pravdepodobne aj vy trpíte komplexom menejcennosti. Takíto ľudia sa často chybne domnievajú, že ich hodnota je nižšia, ako hodnota ostatných. Čo teda ovplyvňuje našu sebahodnotu počas života? A čo treba zmeniť, aby sme sa komplexu zbavili?

Pocit neistoty a nedostatočnosti

Spojenie „komplex menejcennosti“ z pohľadu psychológa a psychoterapeuta Rolanda Cagáňa postupom času zľudovel a udomácnil sa v našom slovníku, hoci v súčasnosti by sme ho v modernej psychológii hľadali iba márne.

„Vravíme skôr o nedostatočnom pocite vlastnej hodnoty alebo nízkej sebahodnote,“ vysvetľuje. Zároveň odborník dodáva, že s komplexom menejcennosti prišli psychoanalytici počas 20. storočia, venovali sa mu Alfred Adler či Carl Jung. 

Roland Cagáň – komplex menejcennosti
O komplexe menejcennosti hovorí psychológ a psychoterapeut Roland Cagáň. Foto: Patrícia Gürtler

Čo tento pojem predstavuje? Psychológ sa obracia na odborný slovník Americkej psychologickej asociácie, ktorý komplex menejcennosti opisuje ako základný pocit nedostatočnosti a neistoty vyplývajúci zo skutočného alebo domnelého fyzického či psychického nedostatku.

Ak ním teda trpíme, tak vo svojich očiach nie sme dostatočne dobrí, silní či odolní, najmä v porovnaní s inými ľuďmi.

Reklama

Roland Cagáň v siedmich bodoch vysvetľuje, čo všetko ovplyvňuje formovanie sebahodnoty, akým spôsobom sa prejavuje nízka sebahodnota v bežnom živote, prečo sa niektorí ľudia vnímajú ako menejcenní a na záver pridáva päť tipov, nad ktorými by sme sa rozhodne mali zamyslieť.

1. Formovanie našej sebahodnoty sa začína v detstve.

Sebahodnota sa vyvíja sa od nášho narodenia. Niektoré veci, ktoré na ňu vplývajú, môžu byť vrodené, ale z vysokej miery je ovplyvnená interakciou s okolím.

Na našu sebahodnotu vplýva nielen to, čo sme o sebe počuli, no aj to, ako okolie reagovalo na naše emócie, potreby či to, čo nám bolo odmalička vštepované. Napríklad, keď sme počúvali vety typu: Nesmieš sa vzdať. Chlapci neplačú. Dievčatá sa majú starať viac o svoj výzor.

Existujú kritické obdobia, počas ktorých je mladý človek alebo dieťa náchylnejšie na nalomenie sebahodnoty. Nech už je to rozvod rodičov, sťahovanie do nového prostredia, prijatie do skupiny, nadväzovanie prvých vzťahov, prežívanie úspechov a neúspechov v rámci školy či športu.

Metaforicky môžeme sebahodnotu prirovnať k hrnčeku, ktorý je v našom vnútri, a je do určitej miery naplnený alebo vyprázdnený. Zážitky, ktoré prežívame, ho môžu plniť alebo vyprázdňovať. To, čo sme zažívali v rannom detstve, nie je iba o napĺňaní tohto hrnčeka, ale o jeho utváraní.

2. Ak bola naša sebahodnota naštiepená, bude neustále v ohrození.

Panuje predstava, že si neveríme, lebo sme nemali dostatok lásky a podpory v detstve. Nie je to nepravda. No odrazilo sa to na podobe nášho hrnčeka. Poznačilo to, ako budeme prijímať spätnú väzbu, ako sa budeme hodnotiť, porovnávať. Nejde iba o to, koľko lásky sme dostali, ale ako sme sa ju naučili zvnútorňovať.

Keď je tento hrnček malý, prasknutý alebo má deravé dno, pocit vlastnej hodnoty bude neustále v ohrození a bude sa strácať. Každý výkon či rozhodovanie budeme spochybňovať a budeme neistí. Preto záleží na prvých rokoch, počas ktorých sa vytvára vzťah k samému sebe.  

3. To, čo nám predtým prinášalo úľavu, nás môže dnes ubíjať.

Najťažšie je, keď sa nevieme vzdať porovnávania a uisťovania, ktoré nám kedysi prinášalo úľavu a slúžilo, aby sme ako deti prežili. Keď sa nám napríklad rozpadla rodina a jeden rodič sa odsťahoval, tak sme to ako deti nevedeli pochopiť. Cítili sme sa podvedome nevysvetliteľne opustení.

Vtedy sme si vytvorili predpoklad, že keby sme boli dokonalejší a hodnotnejší, tak sa to nestane. A zrazu mal svet zmysel. No keď to v dospelosti nefunguje, tak sme v konflikte sami so sebou. A to, čo nám kedysi pomáhalo, teraz nás ubíja.

4. Nízku mienku o sebe sprevádza aj perfekcionizmus či tréma.

Nízka sebahodnota je jedným z najčastejších faktorov v pozadí rozvoja iných ťažkostí, napríklad úzkostí, depresií, vzťahových problémov, nevier či vyhorení. A aké sú varovné signály? Pokiaľ už nie sme v štádiu, že potláčame svoje uvedomenie, tak nás k tomu môže priviesť reflexia vlastných myšlienok.

Ak sa veľa porovnávame, hodnotíme (a to platí aj vtedy, ak hodnotenie dopadá v náš prospech) treba spozornieť. Častejšie sa objavujú znaky ako perfekcionizmus, citlivosť na kritiku, tréma, neschopnosť prijímať pozitívnu spätnú väzbu či zvýšená úzkostlivosť. 

5. Môže sa prejaviť utiahnutosťou, výrečnosťou aj popularitou.

V každom prípade sa nízka sebahodnota môže prejaviť rôznorodo. Môžeme byť utiahnutí, alebo môžeme byť prehnane zhovorčiví a množstvom slov zaobľovať hrany kontaktu, aby sme sa vyhli priamosti. Môžeme byť dokonca hviezdami kolektívov, ktoré si takýmto nadmerným úsilím napĺňajú pomyselný hrnček sebahodnoty.

Aj úspešní ľudia môžu mať nízku sebahodnotu, čo je príkladom hyperkompenzácie. V takomto prípade vyvíjame obrovské úsilie, aby sme získali hodnotu cez úspech, postavenie, obdiv, moc, no stále sme nespokojní. 

6. Môže zvýšiť náš potenciál, no je to nekonečná pasca.

Nízka sebahodnota vo všeobecnosti zväzuje náš potenciál, ale môže ho aj podporovať. Je to však veľmi vyčerpávajúce, pretože nás ženie strach z prehry, no pocit satisfakcie sa nedostaví ani po úspechu.

Človek s nízkou sebahodnotou túži po potvrdení svojej hodnoty a najistejší spôsob, ako ho získať, je dosiahnuť stopercentný výkon. Je to pasca, ktorá nemá konca, pretože ak sme perfekcionisti, tak sa neuspokojíme s „dosť dobrým“ výsledkom a ten dokonalý neexistuje, takže sme stále v ohrození. 

7. Riešením nie je vysoká sebahodnota, ale sebaprijatie.

Opakom nízkej sebahodnoty nie je vysoká sebahodnota, ale sebaprijatie a akceptácia seba so všetkým – nech už je to výzor, prežívanie či myslenie. Vysoká sebahodnota môže byť tiež iba grandióznou snahou o prekonanie pochybností o sebe. 

Päť zmien z pohľadu psychológa

Nerád radím, pretože nič v psychológii nefunguje na sto percent. No paradoxne, ak sa chceme niečoho zbaviť, tak tým, že na to stále myslíme, dodávame tomu energiu. Radšej sa zmierme s tým, že ani ten komplex menejcennosti nemáme poriadny, len taký obyčajný. Skúsim však pár inšpirácii na zamyslenie:

Reklama
  • Vymeňme sebahodnotu za sebalásku, sebauvedomenie, sebapoznanie a sebaprijatieAk máme človeka, ktorému veríme, že nás miluje alebo aspoň prijíma, skúsme sa na seba pozrieť jeho očami. Je možné, že nás má rád, aj keď si neveríme? Vieme si obľúbiť vlastný hrnček, aj keď je prasknutý? Existuje japonská technika opravovania prasklín zlatom, vďaka čomu sa každý hrnček môže stať jedinečným. 
  • Porovnávajme sa iba so svojím včerajším ja a nie s druhými ľuďmi. Ak sa čokoľvek v našom živote posunulo dopredu, tak je to pre nás výhra. 
  • Dávajme si malé a dosiahnuteľné ciele. Byť dokonalými je nemožné, a najmä sa umoríme tým, keď sa nám nepodarí dosiahnuť cieľ. Nečakajme, že výsledok sa dostaví ihneď, práca na sebahodnote je dlhodobou záležitosťou. 
  • Investujme do vzťahov, ktorým veríme. Obklopme sa ľuďmi, s ktorými sa máme radi a podržia nás. Vyjadrujme im vďačnosť. Opakujme si každý večer pár vecí, za ktoré sme v ten deň vďační, a to isté robme aj s reálnymi ľuďmi, vyjadrime im to nahlas alebo písomne. Budeme sa sami cítiť hodnotnejší. 
  • Neverme rýchlym tipom. Niežeby neboli pravdivé, ale rozhodujúce je načasovanie. Aby fungovali, musíme sa im otvoriť. Keď sa nám to nedarí, pouvažujme nad psychoterapiou, už aj v našej spoločnosti to nie je považované za zlyhanie. 

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?