2. júla 2021

V jednej epizóde seriálu Simpsonovci prinesú polárnici v kožuchoch do obchodu Kwik-E-Mart vrecia s ľadom a predavačovi Apuovi hovoria: „Musíte ľad predávať drahšie ako balenie za dolár. Pri jeho dolovaní na severe sme stratili ďalších štyroch mužov.” Apu odvrkne: „Ak viete o lepšom spôsobe, ako získať ľad, dajte mi vedieť.” Muži len pokrčia plecami a odchádzajú na ďalšiu riskantnú expedíciu. 

Ten vtip funguje, pretože dnes si ľad hocikto vyrobí za pár hodín v domácej mrazničke. Predstava, že by sa mal do supermarketu dovážať z arktických oblastí, znie absurdne.

Šialene táto idea pôsobila aj v roku 1806, bola totiž príliš novátorská. Svoj „startup“ si na ňom postavil Frederic Tudor, neskutočne tvrdohlavý mladík z dobrej bostonskej rodiny. 

Ľadové štáty americké

Ľad vyrábali už Peržania v špeciálnych kupolovitých stavbách zvaných yakhchāl. Na stenách zachytávali vlhkosť a v chladných podzemných priestoroch kvapky premieňali na ľad. V teplejších oblastiach však až do 19. storočia ostávala táto studená hmota luxusným tovarom.

Reklama

Pomohlo mu, keď si z neho Američania spravili súčasť budovania svojej identity. Kým Britské impérium žilo svojimi horúcimi čajmi o piatej a vôňou kávy, Američania sa zaľúbili do ľadových drinkov. 

New York Times spomína, ako sa chladivými nápojmi očarený anglický spisovateľ Charles Dickens túto novinku v roku 1842 snažil zaviesť aj v londýnskych pánskych kluboch. Bez úspechu.

V roku 1863 anglický cestovateľ Edward Hingston zase písal krajanom o úžasnom bare v San Franciscu, kde sa na ľade podávajú famózne koktaily. Ich tvorcom nebol nik iný, než šoumen a barman Jerry Thomas, autor prvého receptára miešaných drinkov, v ktorom venuje veľkú pozornosť – ľadu.

Yakhchāl v Iráne. Foto: Flickr/Adam Jones, v licencii CC BY 2.0

Ľadovú stopu nájdeme aj v zásadných dielach americkej literatúry. Henry David Thoreau v roku 1854 v diele Walden (pomenovanom po v zime zamrznutom rybníku v Massachusetts) priamo opisuje prácu dobyvateľov ľadu.

Nobelista John Steinbeck o sto rokov neskôr vo svojom románe Na východ od raja opisuje, ako sa kalifornskí farmári snažili nájsť spôsob, ako pomocou ľadu udržať zeleninu dlhšie čerstvú. Kto však tento ľadový ošiaľ spustil?    

Toto nie je vtip

Mladý Frederic Tudor. Ilustrácia: Arlington Historical Society, voľné dielo

William Tudor bol významný bostonský právnik, ktorý poskytoval právne poradenstvo aj Georgeovi Washingtonovi, prvému americkému prezidentovi. Jeho syn William jr. študoval na Harvarde, rovnako ako otec, a potom založil prvý americký literárny časopis North American Review. Mladší syn Frederic… padol ďalej od stromu.

„Čo by asi za takýto chladený nápoj dali ľudia v Karibiku?“ mal sa podľa legendy zamyslieť na jednom rodinnom pikniku v Bostone. Následne dal košom Harvardu a zasvätil život ľadu.

Už ako tínedžer experimentoval na otcovej farme s uskladňovaním zmrznutej vody. V roku 1806 mal 23 rokov a úspory 5-tisíc dolárov. Neváhal ich investovať do nákupu lode, no narazil na prvý problém. Hoci chlapom v prístave ponúkal vyššiu mzdu než konkurenčné lode, nijaký námorník nechcel byť na lodi plnej ľadu. Každý si myslel, že sa ľad roztopí a loď sa potopí. Fredericovi sa vysmievali aj v dobovej tlači: „Toto nie je vtip. Na Martinik mieri loď plná ľadu!”

Hoci sa loď nepotopila, problémy sa ďalej kopili. New York Times v Tudorovom profile píše, že miestni sa ľadových blokov báli, pretože ich po dotyku „pálili“. Niektorí kupci prišli ľad reklamovať, pretože sa im doma „premenil na vodu“.

No aj tí, ktorí konceptu ľadu rozumeli, nevedeli, na čo by ho mohli využiť. „Tak ako bolo treba ľudí naučiť, ako žuvať žuvačky a fajčiť cigarety, musel Tudor obyvateľov Karibiku naučiť, ako môžu využívať ľadové kocky,“ píše americký denník. 

Dlhy, väzenie aj posmech

O tom, že to nebol jednoduchý a rýchly proces, svedčí aj fakt, že okrem prvotnej investície 5-tisíc dolárov do svojho „startupu“ Tudor v nasledujúcich rokoch „napumpoval” ďalších 280-tisíc dolárov, z ktorých si 210-tisíc požičal.

V rokoch 1812 a 1813 dokonca strávil istý čas vo väzení, keďže nebol schopný splácať svoje záväzky. V týchto časoch sa napríklad snažil zarobiť si prevozom čerstvého ovocia na ľade z trópov, no to cestou zhnilo a Tudor bol opäť terčom všeobecného posmechu. 

Ťažba ľadu na jazere Wolf v Indiane. Ilustrácia: Wikimedia/Lakeside Directory, voľné dielo

Na druhej strane Atlantiku sa stihol istý Napoleon Bonaparte stať francúzskym cisárom, viesť vojnu po celej Európe,  dvakrát byť porazený a umrieť vo vyhnanstve, kým Tudorov biznis ostával stále vo fáze „startupu“ s potenciálom. Nebol to revolučný ale evolučný projekt.

Tudor postupne zistil, že v pilinách sa ľad topí pomalšie, prišiel aj na správne rozloženie ľadu na palube lode a vďaka sieti ľadových skladov konečne „namotal“ ľudí v Karibiku na chladné drinky či vychladené miestnosti.

Pomohla mu aj spolupráca s vynálezcom Nathanielom Wyethom, ktorý mal patentované novátorské metódy ťažby ľadu. Jednou z prírodných zásobární bol aj slávny rybník Walden. V čase, keď tam žil spisovateľ Thoreau, ťažila na vodnej ploche práve spoločnosť Tudor Ice Company.

Thoreau si vtedy poznamenal, že metódy ťažby ľadu nebude podrobne opisovať, pretože sú každému dobre známe… Keďže dnes ide o zabudnuté umenie, prikladáme aspoň snímku náradia, aké sa vtedy využívalo.  

Náradie na ťažbu ľadu. Ilustrácia: Wikimedia/W. T. Woods, voľné dielo

Ľadový kráľ zmenil svet

Keď v roku 1833 o služby Tudor Ice Company prejavili záujem Briti, ktorí si objednali obrovské zásielky ľadu do indickej Kalkaty, mal už Tudor celý systém tak dokonale vyladený, že zásielka cez oceán prešla s minimálnymi stratami materiálu. Konečne sa mu to podarilo!

Reklama

A hoci jeho ďalšie podnikanie sprevádzali okrem úspechov aj ďalšie pády, po tridsiatich rokoch od prvých plavieb s ľadom bol z Tudora zámožný muž, ktorého začali prezývať ľadový kráľ. Ročne prevážal desaťtisíce ton ľadových kvádrov a zomrel ako milionár.

Jeho tvrdohlavosť však nemala vplyv len na to, že Američania si nevychutnávali čaj ale radšej whisky „on the rocks“. Nepriamo vyvolala aj revolúciu v potravinárstve. Ľadom naplnené nákladiaky a vlakové vozne mohli prevážať čerstvé potraviny na väčšiu vzdialenosť, vďaka ľadu sa rozmohol aj komerčný rybolov.

A zákazníci už zďaleka neboli len v Karibiku, od ľadu sa stali závislé aj domácnosti vo veľkých amerických mestách počas horúcich letných dní. Zmrznutá voda zmenila životný štýl Ameriky a sveta.

Obchod s ľadom dosiahol vrchol na konci 19. storočia, v Amerike toto odvetvie vtedy dávalo prácu asi 90-tisíc ľuďom. A hoci v tom čase už existovali prvé chladničky, v domácnostiach sa začali používať až po prvej svetovej vojne. 

Distribúcia ľadu počas prvej svetovej vojny. Foto: U.S. National Archives and Records Administration, voľné dielo

Podľa prispievateľa amerického Forbesu Panosa Mourdoukoutasa ostáva Tudorov biznis príkladom úspešného „hlúpeho“ startupu. Kým „chytré“ startupy odpovedajú na jasné potreby trhu, „hlúpe“ investujú do neistého dopytu. Ak však trafia klinec po hlavičke, môžu priniesť vysoké výnosy a stať sa v oblasti dominantnými. Aj keď, niekedy to trvá aj tri desaťročia a to chce zrejme ľadovo chladnú hlavu.

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?