22. júla 2021

Často sa ľudia správajú pre nás nepochopiteľne. Majú však na to svoje dôvody, ktoré sú nám neznáme. Je len na nás, či sa budeme rozčuľovať či hodnotiť správanie iných, alebo radšej venujeme čas dosiahnutiu vlastných cieľov. Pozrime sa spoločne na niekoľko nadčasových právd, ktoré nám dokážu uľahčiť život, pomôžu lepšie pochopiť fungovanie sveta a pozerať s nadhľadom na správanie ľudí okolo nás. 

Začnem vtipom. Muž je prvý deň v práci. Zdvihne telefón a zareve: „Dones mi jednu kávu, rýchlo!“

Z telefónu z druhej strany sa ozve: „Čo si to dovoľujete? Viete vôbec, s kým hovoríte? Som riaditeľom tejto spoločnosti!“

„A viete vy, s kým hovoríte?“

„Nie!“

Reklama

„Tak to mi padol kameň zo srdca,“ povie chlapík a zavesí.

Takže už vieme, ako sa určite nesprávať v prvý deň v práci. My sme však v práci dlhšie. Sú to roky. A preto nám pomôže poznať zopár nadčasových právd.

„Pokazené koleso na voze robí najväčší hluk.“

Už ste sa s tým stretli? Kolega nie je príliš bystrý, ani extrémny pracant alebo hviezda. Poznáme jeho výsledky, ktoré nie sú ničím výnimočné, a je aj dosť lenivý.

Na porade má však vždy prvé slovo, hlási sa do každej aktivity a majstrovsky tak zakrýva svoje medzery v kompetencii. Väčšina tímu to vidí, vie alebo aspoň tuší. Ako je možné, že šéf tú do očí bijúcu pravdu nevidí? Je slepý? Nie, nie je.

Spadol však do pasce, kedy hodnotí daného kolegu ako tímového hráča, človeka, ktorý sa vie vyjadriť a je mu sympatický, pretože rozdáva komplimenty a je extrémne slušný. Ako tomu predísť? Vždy hodnoťme človeka na základe výsledkov, kompetencií a jeho dennodenných činností, ktoré nám odhalia aj prípadné rezervy.

Vždy si utvárajme názory na ľudí a veci na základe dlhodobých horizontov, pretože sa nám môže jednoducho stať, že „pokazené koleso“ začne znieť ako to najpevnejšie zo všetkých. To je vždy v rámci tímu začiatok konca. Ak sme súčasťou tímu, v ktorom sa nachádza „pokazené koleso“, nenechajme sa demotivovať. Vytrvalosť je silnejšia ako divadlo.

„Vždy sa môžeme pohnúť z miesta. Nie sme predsa stromy.“

Často sa stretávam s ľuďmi, ktorí hovoria: „Toto sa nedá. Takto je to dobré, nechajme to tak. Toto už nezmením.“ Vtip je v tom, že sa to dá, môže to byť lepšie a dá sa to zmeniť. Náročná časť v celom procese je zmeniť „sa to“ na „ja to“.

Toto nie je motivačný text. Ako krízový manažér sa stretávam s ľuďmi, ktorí vo svojej situácii nevidia východisko. Majú také silné mantinely a stropy, že skutočne nadobudnú pocit, že sa veci nedajú zmeniť. Stane sa to najmä preto, že o tejto pravde presvedčili seba samých.

V takej chvíli je po ruke zopár riešení, ktoré vždy zaberú:

  • Zavolajme si na pomoc nezainteresovaného človeka. Veď to poznáme. Sami sebe nedokážeme pomôcť, no druhým pomôžeme veľmi ľahko v rovnakých situáciách vyriešiť akýkoľvek hlavolam. Je to práve preto, že sa na riešenie dokážeme pozrieť bez zaujatosti, neznalosti vynaloženej energie a hlavne objektívne.
  • Napíšme si všetky možné aj nemožné riešenia a potom požiadajme niekoho o pomoc s ich selekciou a následným pretavením do života.
  • Nechajme chvíľu problémy tak a uvidíme, že nie sú ani také veľké ani neriešiteľné. V každom prípade potrebujeme získať od problémov odstup.

„Opilec nepoužíva pouličnú lampu, aby lepšie videl, ale aby sa o ňu oprel.“

A to isté platí pre manažéra a tabuľky. Sedíme na porade. Väčšina kolegov je v polospánku, v tranze alebo trpí „postgastrálnou demenciou“ (čas medzi 12.30 a 15.00 po obede).

Šéf pobehuje po miestnosti a vyťahuje slide za slidom vo svojej prezentácii. Na každom ďalšom sa objavuje tabuľka a zložité výpočty, pretože nad tým strávil kopec času. Chce predsa, aby kolegovia videli, koľko si s tým dal práce. Na konci sa pýta kolegov, čo si z prezentácie berú.

A všetci svorne hovoria, že si berú posolstvo z posledného slidu: „Treba pridať.“ Prečo? Nebudem sa teraz zaoberať tým, že ak by bol šéf lídrom, zapojil by kolegov, pripravil by pre nich spoločnú úlohu, nechal by tím spoločne sa zamyslieť a dával by viac priestoru kolegom.

Tabuľky a dáta slúžia pre nás iba ako nástroj, ktorý nám hovorí:

  • Či ideme správnym smerom,
  • v akom stave sú naše ciele,
  • ako sa vyvíjajú naše priority,
  • v čom konkrétne a akým spôsobom treba pridať,
  • ktoré aktivity nás dostanú k výsledkom.

Nikdy sa neprezentujú zdĺhavé, málo viditeľné čísla a tabuľky. Dáta je vždy dôležité preložiť do ľudskej reči, aby každý vedel, čo konkrétne znamenajú pre jeho prácu a ďalšie kroky. Takže sa o ne iba oprieme a necháme premýšľať kolegov.

Príbeh a konkrétna aktivita povie vždy stokrát viac ako tisíc tabuliek.

„Hore musí každý sám, dolu ti už všetci pomôžu.“

Táto veta ukrýva viac dimenzií, tak si ich rozoberieme. Mnoho ľudí má pocit, že im nik nepomôže, nepodporí a všetci sa iba z diaľky prizerajú. Je to znak dnešnej doby?

Ale nie, tak to bolo vždy. Ľudia sa oveľa ľahšie spájajú proti niečomu, ako za niečo. Takže sa nemôžeme hnevať, že sme v tom často sami. Vytvárať veci a niečo budovať je náročná činnosť a ľudia sa často radi pridajú, až keď je to hotové. Dovtedy neveriacky sledujú zmenu a posun vpred. Majú obavy a pochybnosti: „Čo ak sa pridám a nedokážeme to?“

Reklama

Práve to je dôvod, prečo stále platí, že skutočne úspešných ľudí je iba malé percento. Ako to teda vyriešiť? Prestaňme sa hnevať na všetkých, čo sa nepridajú, a venujme pozornosť tomu, čo chceme vytvoriť. Najdôležitejšie sú obrovská vytrvalosť, kritické myslenie, sebareflexia, morálna integrita, empatia a pevné nervy.

Teraz sa vrátime k druhej časti vety. Skutočne sa často stáva, že všetci zrazu prídu, až keď sa to nepodarí. Chlácholia a podporujú. My sa na nich hneváme a pýtame sa samých seba, kde boli vtedy, keď sme išli nahor. My už ale vieme, že sa  báli. Nevideli cieľ našimi očami a tiež naša motivácia bola iná ako ich. Pochopme to, potom sa pre nás otvorí množstvo dverí.

A teraz sa pozrieme na ďalší rozmer. Úspech je najhorší učiteľ – dáva ľuďom domnelú predstavu o ich nesmrteľnosti a neomylnosti. No úspech nie je trvalý, ak sa ním človek príliš opája, môžu ho položiť pády. Ľudia opití úspechom sa často vyznačujú aroganciou, nadradenosťou a odmeranosťou. Dávajme si na to pozor.

Pretože väčšinou prídu o priateľov, blízkych aj o česť. Nakoniec pri tých pádoch im ľudia s radosťou pomôžu, pretože počas cesty nahor od nich dostávali rany pod pás. Ozvime sa našim blízkym a priateľom – keď sa darí, aj keď sa nedarí. Tomu sa hovorí konzistentnosť vo vzťahoch.

Tieto štyri rady dokážu zmeniť mnoho. Vďaka nim sa dokážeme pozrieť na rovnaké situácie z rôznych uhlov a získať nový pohľad. Nie všetko je tak, ako sa na prvý pohľad zdá a nakoniec rozhodne iba to, ako sa k tomu postavíme.

Väčšinou správanie ľudí neovplyvníme. My rozhodneme, či si zvýšime tlak, budeme sa rozčuľovať, pokúsime sa pochopiť ich alebo nad tým iba mávneme rukou. Občas ten pohľad z iného uhla ukáže pravdu ako v tomto citáte:

„Keď vidíš obra, pozri si najprv pozíciu slnka, aby to nebol iba tieň trpaslíka.“ (Novalis, nemecký básnik)

David Kálmán už viac ako 15 rokov pôsobí v oblasti leadershipu, strategického riadenia, vyjednávania a vzdelávania. Má za sebou workshopy a prednášky pre viac ako 2500 ľudí. V súčasnosti pôsobí ako interim manager v oblastiach riadenia, obchodnej stratégie a vzdelávania.

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?