Tomáša Šinála vyhľadávajú zákazníci z rôznych krajín. Vo svojej dielni opravuje a renovuje hodiny za desiatky tisíc eur – Rolex, IWC, Audemars Piguet, Longines či Blancpain.
Boli obdobia, keď hodinár Tomáš Šinál v práci aj spával. Pretože keď sa hodinu pred polnocou pozrel na čas a vedel, že na ďalší deň bude začínať zas o šiestej ráno, bolo jednoduchšie rozložiť si gauč v dielni.
„Už nemalo význam ísť domov, tak som zostával v práci spať. Ak sa zákazky nakopili, pracoval som aj 17 hodín denne,“ spomína Šinál.
Je jeden z mála hodinárov na Slovensku, ktorí nielen vymieňajú baterky a remienky, ale dokážu tiež rozobrať hodinky do poslednej skrutky a urobiť im generálnu opravu. Okrem Slovenska k nemu chodia aj klienti zo Švajčiarska, Spojeného kráľovstva, Česka a Rakúska.
„Mám stálych zákazníkov zo zahraničia, pre ktorých robím najmä opravy zberateľských vintage hodiniek. Jedným z nich je svetovo uznávaný zberateľ značky Breitling. Najčastejšie sa o mne dozvedia na základe odporúčaní,“ opisuje vyštudovaný elektrikár.
Bežná oprava mu zaberie pár hodín, no čoraz častejšie má prípady aj na niekoľko mesiacov. Keď po úvodnej diagnostike zistí, v akom stave sú hodinky a ktoré časti treba vymeniť, začne sa detektívna práca. Cez vybudovanú sieť kontaktov musí nájsť náhradné diely, neraz staré viac ako 60 rokov.
Bez otváracích hodín
Aj keď sa Tomáš Šinál už v detstve hral namiesto autíčok so starými hodinkami a prvé vlastné dostal ako päťročný, dodnes nemá drahšie ako za sto eur.
„Mám zhruba dvadsať kusov, ale ani jeden nie je nijako zvlášť hodnotný. Keďže pravidelne mám na stole zaujímavé modely, svoju vášeň si tým uspokojím a necítim potrebu vlastniť ich,“ opisuje hodinár.
Prvú dielňu otvoril v roku 2009 u seba doma a strojčeky servisoval po večeroch popri zamestnaní v inom hodinárstve. Vystriedal ich dve, až mu napokon v roku 2013 povedali jeho známi zlatníci, že zatvárajú prevádzku a priestor po nich zostane voľný. Porozmýšľal, prepočítal – „pripútať sa, odlietame“.
Po dvojmesačnej rekonštrukcii otvoril v Petržalke vlastné hodinárstvo. Vstupné náklady tam boli omnoho nižšie ako v centre mesta či v nákupnom stredisku, zároveň si však nebol istý, či bude o jeho prácu dostatočný záujem.
Výsledok ho prekvapil. Kým na začiatku bral takmer akékoľvek značky a mal štedrejšie otváracie hodiny ako dnes, svoju ponuku postupne zužuje.
„Rád by som nemal otváracie hodiny. Mal by som neustále zatvorené a ľudia by chodili len na objednávky. Už teraz beriem zákazky na dva mesiace vopred, pričom toto rozpätie sa stále predlžuje,“ opisuje Šinál.
Aj keď sa mu už podarilo skrátiť 17-hodinové pracovné dni na desať hodín a otváracie hodiny na 120 minút denne, stále musí určitý sortiment opráv alebo značiek vypúšťať. Najčastejšími „obeťami“ sú lacné náramkové hodinky, ktorých hodnota nepresahuje ani cenu opravy.
Robo Homola
„Už neopravujem japonské a ruské značky. Podiel práce je na nich porovnateľný ako pri švajčiarskych brandoch, pritom vzhľadom na ich hodnotu by mala stáť oprava menej. Radšej zoberiem vintage hodinky, ktoré sa stali nosným pilierom mojej práce,“ približuje.
Generálna oprava strojčeka so samonáťahom uňho stojí od 160 do dvesto eur, chronografického od 280 do 360 eur. Cenu vždy vopred skonzultuje so zákazníkom a povie mu, čo bude robiť.
„Nepokúšam sa umelo zvyšovať cenu za opravu vnucovaním nezmyselnej výmeny funkčných tesnení či iných dielov. Nahrádzam len to, čo naozaj treba. Ak zákazník zhodnotí, že oprava je preňho nerentabilná, hodinky mu bezplatne pošlem späť,“ hovorí Šinál.
Na stole sa mu už objavil raritný model Omega Seamaster CK 2913-8 z rokov 1960 až 1965 i Audemars Piguet Millenary za 25-tisíc eur. Prvý menovaný patrí k zberateľským grálom a zreštaurovať ho znamenalo spojiť Petržalku s celým svetom.
„Hodinkám chýbali viaceré súčiastky vrátane vložky v lunete. Je to najkrehkejší element a zároveň najdrahší prvok na reštaurovanie. Keďže väčšina z nich na Seamasteroch časom opadá, je takmer nemožné nájsť kus so zachovanou pôvodnou nepopraskanou vložkou,“ vysvetľuje Šinál.
„Museli sme zohnať novú, originálnu lunetu, čo je rovnako náročná úloha. Takmer neexistujú a ceny sa šplhajú k dvetisíc eurám. Ďalších tisíc eur stojí jej reštaurovanie. Pre mnohých zberateľov je však cena len jeden faktor. Oveľa dôležitejšie je pre nich prinavrátiť model do čo najpôvodnejšieho stavu, podobného tomu, ako keď vzišiel z rúk pôvodného hodinára,“ dodáva.
Robo Homola
Hľadanie súčiastok
Jedna vec je opravovať súčasné kusy a mať neobmedzenú možnosť náhradných dielov, druhá vec sú staré modely a neexistujúci trh dodávateľov.
Jeden strojček môže mať až 150 súčiastok a vonkajšia časť ďalšie desiatky. Ciferník, ručičky, puzdro, sklíčko, korunka a ďalšie. Jednoducho, chýbať alebo nefungovať dokáže toho na hodinách veľa.
„Niektoré súčiastky, ktoré je prakticky nemožné zohnať, si vyrábam sám. Napríklad naťahovací alebo balančný hriadeľ,“ prezrádza Šinál.
Ťaží aj z histórie svojej dielne. Keďže prvú v domácich podmienkach otvoril pred 16 rokmi, časom začal mať veľa vecí na sklade.
„Každý deň sledujem internetové portály a skupujem pozostalosti. Investujem do toho značnú časť príjmu. Na pokrytie nevyhnutných nákladov potrebujem pracovať zhruba týždeň, zvyšok ide na diely. Je veľmi praktické mať ich na sklade a nemusieť odkladať zo stola rozrobené hodinky,“ vysvetľuje Šinál.
Náhradné diely začína hľadať googlením a veľa času trávi aj na portáloch Ebay a Chrono24. Je to ako autobazár či vrakovisko, len bez áut. Ľudia tam rozpredávajú aj staré hodinky na súčiastky.
„Na časti puzdra nie je problém zohnať náhradné diely, ale na strojček áno. Hlavne na ‚in-house‘ kalibre, ako má Rolex, IWC či Longines, pretože ich majú vyslovene len ony a nepoužívajú sa v žiadnych iných hodinkách,“ hovorí Šinál.
Keď už má všetky potrebné súčiastky, prichádza náročnejší okamih. Osadiť ich.
„Oprava vintage hodiniek je psychicky náročná práca. Keď pri rekonštrukcii číselníka reštaurujem luminiscenčnú vrstvu, musím doladiť presný odtieň, aby to bolo totožné s pôvodným náterom a nebolo vidieť, že boli obnovené,“ opisuje Šinál.
„Rôzne nátery majú rôzny čas rozpadu. Materiál pracuje a časom mení farbu, čomu sa hovorí patina. Často nie je jednoduché odhadnúť správny odtieň. Môžete triafať správnu farbu na niekoľkokrát,“ dodáva.
Postupne preto vynecháva lacnejšie značky, rýchloservis a výmenu batérií. Okrem nižšej marže je dôvod snaha znížiť množstvo rušivých elementov.
„Keď uprostred práce príde zákazník s výmenou batérie alebo zazvoní telefón, musím odísť od stola. Oprava vintage hodiniek je však náročná na sústredenie a nerád ju prerušujem, preto chcem úplne prestať robiť rýchloservis,“ poznamenáva Šinál.
Robo Homola
Odstránil by tým aj prípadný priestor na nedorozumenia, či je v prístupe ku klientom odmeraný alebo len efektívny. Podobnú situáciu musel riešiť v recenziách na Googli.
„Prišiel som si kúpiť dva remienky do starších hodiniek. Pán mi ich hneď bez čakania namontoval. Bohužiaľ, správal sa veľmi nepríjemne, doslova čakal, kým z obchodu odídem. Práca rýchla, prístup k zákazníkovi nič moc,“ napísal v hodnotení istý klient.
„Z môjho pohľadu všetko prebehlo úplne štandardne. Prívetivo som vás pozdravil, pomohol s výberom remienka a odporučil, čo sa k hodinkám hodí a čo nie. Dokonca som vám ponúkol výnimočný spôsob úhrady, keďže ste nemali hotovosť a chcel som vám ušetriť cestu do bankomatu v upršanom počasí. Nemýľte si, prosím, moje rázne vystupovanie s nezdvorilosťou,“ zareagoval Šinál.
Najčastejšie chyby hodiniek
Na Slovensku existuje menej ako päť hodinárov, ktorí robia generálne opravy. Má ich v ponuke väčšina špecializovaných obchodov, no v skutočnosti ich nerealizujú ony. Posielajú ich skúsenejším.
„Pre niektorých hodinárov robím generálne opravy ja. Keďže sa začínam orientovať čoraz viac na svoju špecializáciu, zvažujem tieto zákazky vypustiť. Berú mi čas na prácu na zaujímavejších projektoch, čím sa potom naťahuje dodanie a oprava pre mojich priamych klientov,“ hovorí Šinál.
Najčastejšia porucha pri moderných hodinkách je vyschnutie alebo zhustnutie maziva. Strojček začne výrazne meškať, zníži sa jeho presnosť alebo rezerva chodu.
„Keď hodinky nefungujú tak, ako by mali, alebo sú hlučnejšie, je to jasný signál, že niečo nie je v poriadku. S najväčšou pravdepodobnosťou pracujú v sťaženom režime, keď dochádza k rýchlemu opotrebovaniu materiálov. Je ideálne ich ďalej nepoužívať na dennej báze, pretože cena za opravu sa môže ďalším opotrebením zvýšiť o náklady na výmenu problémových častí,“ približuje Šinál.
„Hodinky sú ako akýkoľvek mechanický stroj. Pri používaní podliehajú väčšiemu opotrebeniu, ako keď sú nečinné,“ dodáva.
Odporúča preto navštíviť špecialistu raz za päť až šesť rokov, aby skontroloval, ako hodinky fungujú. V prípade, že idú raz do mesiaca, nemusí uškodiť, ak sa servisný interval mierne natiahne. Základnú kontrolu robí Tomáš Šinál bezplatne.
„Za diagnostiku si neúčtujem nič. V prípade nesprávneho chodu často ide o prasknuté pero, čo nie je náročná oprava. Väčšinu kusov stačí len vyčistiť a skalibrovať. Či už ide o menší alebo väčší zásah, za dobrú opravu považujem takú, po ktorej nevidieť, že boli hodinky otvorené. A musia, samozrejme, fungovať ako nové,“ opisuje.
Robo Homola
„Niekedy vidím, že daný model servisoval niekto, kto mal náradie v zlom stave. Napríklad tupé skrutkovače,“ dopĺňa.
Súbežne robí naraz dve až tri opravy. Šetrí mu to čas aj financie, keďže namiesto jedného strojčeka môže dať do čistiacej kvapaliny tri. Pri „generálke“ rozrobí každý kaliber do poslednej skrutky a vyčistí ložiská, čapy, puzdro aj sklíčko. Vlastné hodinky však dáva opravovať iným.
„Svoje si neservisujem, lebo na to nemám čas. Mám čoraz viac práce, preto som postupne prestal prijímať aj vreckové hodinky, napodobeniny známych modelov alebo nástenné hodiny,“ dodáva.
Zameriava sa skôr na prémiové značky, ako Rolex, Audemars Piguet, Patek Philippe či Jaeger LeCoultre, ale objavia sa mu na stole aj Tag Heuer, Breitling alebo Omega. Keď ho niekto požiada, aby mu na nich preleštil puzdro, pokúsi sa ho od toho najskôr odhovoriť.
„Môj názor je, že by sa to nemalo. Mnoho zákazníkov to chce, ale ja ich od toho odrádzam. Dôvod je jednoduchý. Napríklad modely Rolex tým strácajú na hodnote v prípade predaja. Nový kupujúci sa často zameriava na to, či sa leštili. Pri vintage hodinkách sa to absolútne nerobí, tam je extrémne dôležité zachovať čo najpôvodnejší stav. Vintage majú patinu, a keď je puzdro vyblýskané, pôsobí to neprirodzene,“ opisuje Šinál.
Autorizované servisy
Petržalský hodinár má oproti autorizovaným servisom tri hlavné výhody. Má nižšie ceny, kratšie dodacie lehoty a parkovacie miesto hneď pred dverami.
„V autorizovanom servise sa dĺžka opravy pohybuje okolo štyroch mesiacov. Pri moderných modeloch používam rovnaké súčiastky ako ony. Musím mať však dvoj- až trojnásobne nižšie ceny. Keby som mal podobné, ľudia by nemali motiváciu chodiť ku mne. Rozdiel je aj v tom, že ako súdny znalec môžem zákazníkovi overiť pravosť hodiniek alebo vypracovať posudok na stav a hodnotu hodín,“ hovorí.
Straty záruky pri oprave mimo autorizovaného servisu sa podľa neho netreba báť, pretože to nie je možné zistiť.
„Hodinky nemajú plombu ani nič podobné. Nikto sa nemá ako dozvedieť, že do nich niekto zasahoval,“ dopĺňa.
Keďže autorizovaných servisov na Slovensku veľa nie je a hodinárov takmer nepribúda, konkurencie sa nebojí. V súčasnosti u nás neexistuje žiadna samostatná hodinárska škola a najbližšia je Stredná priemyselná škola v Jihlave. Tam sa vyučil aj Tomáš Šinál.
„Študoval som v Česku, ale nebolo to jednoduché. Mal som doma problém s uznaním výučného listu, lebo bol vydaný v Česku. Môj známy si urobil hodinársku školu vo Veľkej Británii a na Slovensku mu ju neuznali,“ uzatvára Šinál.
Aj to je dôvod, prečo je remeslo na Slovensku na ústupe a prečo si bude ulicu Haanova 13 dávať do navigácie zrejme čoraz viac zákazníkov.
Generálne opravy robí Tomáš Šinál vo svojich 40 rokoch ako najmladší, zo starších hodinárov už vykonávajú svoju prax len menej ako piati. Z výhod oproti autorizovaným servisom tak postupne možno zostane len parkovacie miesto hneď pred dverami.
